Prečo sa Milka Vášáryová musela vzdať svojich snov: Je to smutná kapitola v mojom živote! 

Prečo sa Milka Vášáryová musela vzdať svojich snov: Všetko zmenil kádrový posudok! 

Smutná kapitola v mojom živote! Prečo sa Milka Vášáryová musela vzdať svojich snov?

Povolanie herečky je určite náročné. Na javisku či plátne prežíva emócie podľa scenára a&nbsp;na červenom koberci sa usmieva podľa toho, z&nbsp;ktorej strany prichádzajú blesky fotoaparátov. Minulý rok ste dokonca dostali pozvanie na festival v&nbsp;Cannes, kde ste uvádzali digitálne reštaurovanú verziu filmu Vojtěcha Jasného Keď príde kocúr. Aké to pre vás bolo – stáť na tom mieste po 58 rokoch?

Najskôr som si myslela, že to je žart. Keby mi v&nbsp;tom šesťdesiatom treťom roku, keď som tam bola prvýkrát, niekto povedal, že sa tam vrátim takmer po 60 rokoch a&nbsp;pôjdem po červenom koberci, povedala by som mu, že to je dobrý vtip. Ale stalo sa to. Stretla som tam priateľov pána Vojtěcha Jasného aj pána Formana, urobila som veľký rozhovor pre francúzsku televíziu, prežila som to a&nbsp;som šťastná, že som tam bola.

Keď ste boli v&nbsp;Cannes prvýkrát, mali ste 21 rokov. Ako sa festival odvtedy zmenil?

Bolo to iné už pre kovid. Teraz boli všade samé bariéry a&nbsp;neustále kontroly, všetci mali rúško… Ale more je stále to isté, bolo krásne počasie, hoci prvé dva dni fúkal vietor. Tak som sa prešla po tom červenom koberci, ktorý je oveľa širší, aj schodisko je oveľa väčšie, než si ho pamätám.

Vo filme Keď príde kocúr ste hrali po boku veľkých hercov…

Áno, boli tam všetci veľkí herci, ktorí vedeli robiť české komédie a&nbsp;dodnes patria medzi najobľúbenejších. Od pána Wericha cez pána Sováka až po pána Menšíka, pani Bohdalovú či Stellu Zázvorkovú. Boli to všetko veľkí hráči a&nbsp;na tom filme to vidieť. Akurát, že žijeme už len ja a&nbsp;pani Bohdalová.

Pre vás to bol taký odrazový mostík do sveta filmu…

Bol to môj tretí film. Na Slovensku som predtým robila s&nbsp;režisérom Krejčíkom film Polnočná omša a&nbsp;ešte predtým som nakrútila film, ktorý sa považuje za prvý slovenský širokouhlý film. Ten však totálne zapadol prachom, lebo to bol budovateľský socialistický film.

Kto jej bol v začiatkoch oporou? Čítajte na ďalšej strane...

Je dnes nakrúcanie filmov v&nbsp;niečom iné než v&nbsp;časoch, keď ste začínali?

Premýšľam. Kedysi sme boli celkom závislí od počasia. Teda tých prvých 30 až 40 rokov, čo som nakrúcala, určite. Mnohí herci vedeli, že sa nebude nakrúcať, ale keď vás nalíčili, už bola šanca, že vám to zaplatia. Tak sa všetci hrnuli dať sa nalíčiť, a&nbsp;hoci mi to sprvu bolo smiešne, pochopila som, že vďaka tomu je predpoklad, že človek niekde nestrávi zbytočne deň bez toho, aby mu za to zaplatili. A&nbsp;inak som sa o&nbsp;to nezaujímala vtedy a&nbsp;inak to nie je ani teraz. (Úsmev.) Nikdy som nerozumela tým ohniskám, ktorými ma snímajú kamery. Keď Ivan Mistrík, ktorý hral v&nbsp;Polnočnej omši môjho partnera, videl, aká som zmätená, všetko mi vysvetľoval, prečo mám alebo nesmiem urobiť taký alebo onaký pohyb. On tomu rozumel a&nbsp;mne to vtedy veľmi pomohlo.

Vrátim sa ešte do obdobia pred štúdiom herectva. Mali ste veľa záľub, ktoré vás mohli posunúť celkom iným smerom. Zaujímali ste sa o&nbsp;dejiny umenia, o&nbsp;astrológiu, cudzie jazyky aj psychológiu. Čo alebo kto rozhodol o&nbsp;tom, že všetko toto šlo bokom?

Kádrový posudok. Je to veľmi smutná kapitola v&nbsp;mojom živote, ku ktorej sa nerada vraciam. V&nbsp;prostredí Banskej Štiavnice, kde som vyrastala, si totiž tí strašní ľudia, ktorí to tam ovládali, hovorili, že by bolo dobré, keby som ani nezmaturovala, hoci som sa učila celkom dobre. A&nbsp;môj múdry otec v&nbsp;tej biede, v&nbsp;ktorej sme sa ocitli, keď som mala sedemnásť rokov, oslovil rektora Andreja Bagara. Ten chodieval na literárne večery, ktoré usporadúval môj otec ako stredoškolský učiteľ a&nbsp;na ktorých som hrala na klavíri. Otec chcel, aby som sa dostala z&nbsp;toho prostredia von, lebo mi hrozilo, že skončím vo fabrike. Skrátka, človek mieni a&nbsp;komunistická doba mení.

Kto vám bol v&nbsp;prvých rokoch najväčšou oporou či inšpiráciou?

Tie prvé roky som to brala tak, že sa potrebujem dostať najmä preč zo Štiavnice. Stala sa sídlom nevzdelaných ľudí, ktorí to mesto začali nivočiť a&nbsp;všetko pokladali za buržoázny prežitok. Mnoho ľudí sa vtedy odtiaľ vysťahovalo, aj moji rodičia, ktorí prišli za mnou do Bratislavy, a&nbsp;moja sestra už zmaturovala v&nbsp;Bratislave. Nechcem zo seba robiť nejakú obeť, ale bolo to ťažké. Mala som však vzťah k&nbsp;literatúre, chodila som na balet, na Hviezdoslavov Kubín, robila som gymnastiku… Takže som bola v&nbsp;podstate na takéto povolanie pripravená. Ale nečakala som, že tú školu skončím… Stále som dúfala, že po prvom alebo druhom ročníku prestúpim na univerzitu alebo pôjdem študovať do Prahy, čo bol môj veľký sen. Ale nakoniec som skončila v&nbsp;Bratislave.

Aký je podľa Vášáryovej rozdiel hrať v divadle a nakrúcať film? Dozviete sa na ďalšej strane...

Veľmi ťažko. Internát bol pre mňa peklo. Ale nemám povahu, že by som sa rúcala. Na internátnej izbe nás bolo päť, to bola „šupa“. My ako mimobratislavské dievčatá sme boli akože tie chudery. Ale našla som si tam priateľky, s&nbsp;ktorými sme sa navzájom podporovali. Bratislava bola pre mňa šancou chodiť na koncerty, do filharmónie, na filmy do kina. Film ma vždy oslovoval viac než divadlo. Tak som si povedala, že využijem naplno všetko, čo sa dá. Urobila som si aj štátnicu z&nbsp;psychológie, z&nbsp;dejín hudby, z&nbsp;angličtiny a&nbsp;povedala som si, že som pripravená ísť už na inú školu. (Úsmev.)

Ale to sa nestalo… Nakrúcali ste už počas školy a&nbsp;pokračovali ste aj po nej. Kedy ste prestali vnímať herectvo len ako nejakú z&nbsp;núdze cnosť?

Trvalo to dosť dlho. Predtým naša rodina pre kádrový posudok nemohla nikam cestovať. Keď sme mali ísť zo školy na vysokoškolský divadelný festival do Talianska, už v&nbsp;autobuse pred Redutou mi oznámili, že moje vycestovanie nie je v&nbsp;súlade so zákonmi Československej socialistickej republiky, a&nbsp;musela som vystúpiť, hoci som mala hrať v&nbsp;predstavení hlavnú úlohu. Preto bolo pre mňa neuveriteľné, keď som zrazu mohla vycestovať v&nbsp;šesťdesiatom treťom roku do Cannes. Hoci som vedela, že vždy boli medzi nami eštebáci, ktorí o&nbsp;nás mali podávať správy. Keď ľudia hovoria – „ako nám bolo vtedy dobre“, nerozumiem tomu. Niektorým možno bolo. Ale bolo nás oveľa viac takých, ktorí sme dostávali od toho režimu dosť zabrať. A&nbsp;k&nbsp;vašej otázke. Už v&nbsp;Polnočnej omši som hrala po boku hviezd ako pán Chudík, pán Kroner, pani Meličková, pán Machata. Byť v&nbsp;spoločnosti týchto ľudí, vedľa ktorých mi bolo veľmi dobre, ma zrazu bavilo a&nbsp;aj vďaka tomu sa môj vzťah k&nbsp;herectvu trošku zmenil.

Hráte v&nbsp;divadle a&nbsp;stále nakrúcate aj filmy. Aký je v&nbsp;tom pre vás rozdiel?

Je to úplne iné. Kamera je kamarátka blízkosti a&nbsp;odhalí aj to, čo nemáte. Pridá vám desať kíl a&nbsp;malý pupenec na čele okom kamery vyzerá ako rakovinový nádor. Pán režisér Krejčík nám hovoril, že chce pred kamerou len pravdu, žiadne divadelné maniere. Lebo na javisku človek naozaj musí hovoriť úplne inak, ak chce, aby ho počulo toľko ľudí.

Laik by si pomyslel, že na to, aby sa človek mohol venovať herectvu, musí byť povahou expresívny a&nbsp;„do sveta“. Pritom množstvo hercov hovorí, že sa cítia introvertne a&nbsp;ich povolanie je pre nich celoživotnou výzvou. Ako to cítite vy?

Presne tak, ani ja som to preto nechcela robiť. Pripadalo mi absolútne čudné – a&nbsp;vlastne to tak mám dodnes –, že sa mám zverovať pred cudzími ľuďmi. V&nbsp;tomto vôbec nerozumiem niektorým dnešným ženám, ktoré sa dávajú úplne bezostyšne napospas na internet. Prečo, prepánajána? Prečo o&nbsp;nich musia ľudia všetko vedieť a&nbsp;vidieť? V&nbsp;herectve je potrebný určitý druh sebadôvery, keď človek vie, že tam sedí v&nbsp;hľadisku 750 ľudí a&nbsp;pozerá sa naňho, to je pre mňa dodnes ťažké. Poznám ľudí, ktorí sa nevedia dočkať toho, aby sa mohli – ako hovorila moja maminka – „vytŕčať“. A&nbsp;aj mne prízvukovala: „Len sa tam, prosím ťa, nevytŕčaj ako tí druhí. Buď sama za seba a&nbsp;nestrhávaj na seba pozornosť.“ Možno preto sa tak nerada chodila na nás s&nbsp;Magdou pozerať. Ale určite nám aj s&nbsp;oteckom držali palce. Otecko zomrel skoro, čiže sa ani nedožil toho, že sa mi začalo dariť, aby mal nejaký pocit satisfakcie za to, že ma do toho namočil.

Čo je pre ňu na herectve najťažšie a čo jej dáva dnes, čítajte na ďalšej strane...

Ďalšou mylnou predstavou ľudí mimo hereckej brandže je, že herectvo, to je len žiara reflektorov a&nbsp;sláva, no každé povolanie má aj svoju tienistú stránku. Čo bolo pre vás najťažšie?

Pokiaľ ide o&nbsp;divadelné herectvo, to má svoje pravidlá. To má tých šesť až osem týždňov, keď musím byť každý deň pripravená v&nbsp;divadle a&nbsp;pracovať s&nbsp;autorom, dramaturgom a&nbsp;textami. Ten proces je celkom iný než vo filme. Režiséri, ktorí mi povedia, že mám prísť na pľac bez toho, aby som poznala ľudí, s&nbsp;ktorými mám nakrúcať, s&nbsp;takými nepracujem. Potrebujem taký základ, aspoň tri týždne na nejaké skúšky. Keď sme nakrúcali televízne inscenácie, tie sme skúšali mesiac. Bola to mravčia práca, veľmi ťažká, ale odrazilo sa to v&nbsp;tom, že mnohé z&nbsp;tých inscenácií zabodovali. Neverím projektom, ktoré sa robia štýlom „nejako to urobíme“. Ale aby som sa vrátila k&nbsp;vašej otázke, pri filmovaní človek zažíva hodiny a&nbsp;hodiny čakania, veľakrát v&nbsp;príšerných podmienkach. Veľakrát čakáme v&nbsp;miestnostiach, kde sú plesne, kde je zima, lebo tam dlho nikto nebol, čiže to si vyžaduje naozaj veľkú dávku trpezlivosti. Niekedy o&nbsp;pol jedenástej večer skončím v&nbsp;divadle predstavenie a&nbsp;ešte musím nasadnúť do auta a&nbsp;ísť na druhý koniec republiky, kde nakrúcam film. A&nbsp;ak má človek doma rodinu, na to musí zabudnúť. Raz som zobrala na nakrúcanie svojho najstaršieho syna a&nbsp;ten mi povedal: „To je niečo strašné. Ako to môžeš robiť? Veď tam len stojíte a&nbsp;čakáte.“ Bol dostatočne znechutený na to, aby ho toto povolanie nenadchlo. (Smiech.)

Mali ste šťastie na veľkých režisérov a&nbsp;v&nbsp;posledných rokoch ste si vyskúšali aj spoluprácu s&nbsp;mladšou generáciou – s&nbsp;Petrom Bebjakom pri filme Čiara či Jakubom Kronerom pri jeho Šťastnom novom roku. Podľa čoho sa rozhodujete pre spoluprácu?

Musím cítiť, že ideme na spoločnej vlne, že si rozumieme, že viem, čo režisér odo mňa chce, a&nbsp;že zároveň môžem otvorene povedať, čo sa mi nepáči. To je pre mňa dosť dôležité. A&nbsp;kvalita. V&nbsp;divadle, pokiaľ som tam zamestnaná, sa nehrám na nejakú divu, že v&nbsp;nejakom predstavení hrať nebudem. Ale ten scenár môžem odmietnuť. Tam je mnohokrát dôležité, kto to napísal, ako to napísal a&nbsp;ako s&nbsp;tým režisérom spolupracuje, či sa dá aj pri nakrúcaní niečo zmeniť, trošku improvizovať alebo ponúknuť režisérovi aj trošku svojej verzie. To už nie je v&nbsp;mojich rukách, lebo výsledok je dielom režiséra a&nbsp;strihača. Na javisku je to inak. Tam nesiem tú zodpovednosť pred divákom ja, že musím odovzdať profesiu, mať všetko naskúšané, pripravené, predovšetkým s&nbsp;hereckým partnerom. Pre mňa je dôležité, aby tam bol fyzicky, aby som videla jeho oči a&nbsp;on moje oči, lebo to je podľa mňa najdôležitejšie. V&nbsp;divadle aj vo filme.

Posledný film, ktorý ste nakrúcali, bol Šťastný nový rok 2: Dobro došli, ktorý sa nakrúcal v&nbsp;Chorvátsku…

Áno, a&nbsp;popritom som musela chodiť skúšať do divadla, takže som dostala zabrať. Človek si odvykol od toho pracovného tempa. Až po troch mesiacoch od vypuknutia pandémie som si uvedomila, v&nbsp;akom kolotoči som sa predtým pohybovala. Sama som si kládla otázku, kde som brala silu robiť dvanásť hodín denne! Takže nechcem to zľahčovať, ale kovid prišiel do môjho života a&nbsp;urobil v&nbsp;ňom taký sek. V&nbsp;tom čase som pustila aj učenie v&nbsp;škole. Z&nbsp;divadla zatiaľ neodchádzam.

Čo vám herectvo dáva dnes? Čo v&nbsp;ňom nachádzate?

Všetko. Som vtiahnutá do toho procesu celkom zaujímavého života, ktorý som prežila. Stretla som veľmi veľa zaujímavých ľudí, veľmi som chcela cestovať a&nbsp;vďaka herectvu som bola kade-tade po svete. Dnes je môj pohľad na herectvo celkom iný. Som vďačná za to množstvo zaujímavých postáv, ktoré sa mi podarili. Ale ono je to ako so všetkým: raz sa vám darí a&nbsp;raz nedarí. Taký je herecký život, ktorý treba skĺbiť aj so súkromným. Ale vďaka priazni osudu som sa vždy stretla s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými som sa stretnúť chcela a&nbsp;ktorí ma zaujímali. Z&nbsp;toho všetkého, čo som musela pochopiť a&nbsp;zahrať v&nbsp;tých úlohách, som sa učila aj žiť. O&nbsp;mnohých veciach, ktoré som hrala, som ešte nemala ani tušenie. Ako žena ani ako človek. To bol asi najväčší prínos tejto práce, že ma pripravila do života.

Rozhovor pripravila: ANDREA KONEČNÁ GAŽOVÁ

Výnimočná EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ: Čo je pre ňu na herectve najťažšie a čo jej dáva dnes?

Výber pre vás

Výnimočná EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ: Čo je pre ňu na herectve najťažšie a čo jej dáva dnes?

Súvisiace články

Po boku Diany MÓROVEJ sa dlhé obdobie neobjavil MUŽ: Herečka prehovorila o PARTNERSKEJ LÁSKE!

Úprimná spoveď Dočolomanského syna: Vzácne spomienky na otca aj zdedená neresť!

Jojkárku Hriadeľovú len tak neprehliadnete: Kto jej vyberá odvážne outfity?

Výber pre vás