Jana Homolová

S&nbsp;akými najmladšími deťmi sa vo svojej praxi stretávate, respektíve kedy sa dá vypozorovať, že správanie dieťaťa vykazuje nejaký problém?

Touto odpoveďou možno prekvapím, ale často sa v&nbsp;praxi stretávam s&nbsp;rodičmi malých bábätiek, ktorí sa napríklad nevedia naladiť na svoje dieťa. Nerozumejú jeho plaču, riešia koliky, sú pod tlakom a&nbsp;pociťujú stres a&nbsp;mnoho iného. Myslím si, že je to veľmi fajn prístup, keď rodičia chcú čo najskôr najlepšie porozumieť svojmu dieťaťu. Naši rodičia v&nbsp;minulosti nemali k&nbsp;dispozícii toľko odbornej literatúry a&nbsp;kurzov pre rodičov, často sa spoliehali na rodičovskú intuíciu. Snažili sa nás viesť k&nbsp;poslušnosti a&nbsp;nechceli nás rozmaznávať. Dnešní rodičia to v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nimi majú oveľa ťažšie. Sú zahltení informáciami (často od rôznych samozvaných odborníkov), v&nbsp;ktorých sa strácajú. Stretávam sa s&nbsp;rodičmi, ktorí potom majú obrovské pocity viny, boja sa, že ako rodičia zlyhávajú alebo majú zo zlyhania strach.

Povedzme si teda, keď si čerství rodičia prinesú z&nbsp;pôrodnice domov novorodenca, čo by si na ňom mali všímať a&nbsp;čo sú varovné signály, pri ktorých by mali zbystriť pozornosť?

Podľa mňa je kľúčové vedieť sa naladiť na svoje dieťa. Kedysi sa rodičia báli spomínaného rozmaznávania, preto plačúce dieťa nechceli vziať na ruky… Dnes sa, naopak, stretávam s&nbsp;tým, že mamička má výčitky svedomia, lebo svoje dieťa berie na ruky málo, mala by viac, lenže ju bolí chrbtica… Tieto pochybnosti nás stresujú a&nbsp;svoju nervozitu prenášame na dieťa, ktorému to naozaj nerobí dobre (môže mať problém s&nbsp;kvalitou spánku, s&nbsp;dojčením a&nbsp;podobne).

Dôležité v&nbsp;tomto smere je spoľahnúť sa na rodičovskú intuíciu a&nbsp;skúsiť sa na dieťa naladiť. To v&nbsp;preklade znamená nechať prácu, domáce povinnosti bokom, lebo tu a&nbsp;teraz je moje dieťa. Dôležité je vedieť sa postarať o&nbsp;seba, mať dosť spánku, byť najedený, pretože nervózny a&nbsp;vyčerpaný rodič má menšiu schopnosť naladiť sa na svoje dieťa. Občas je dôležité povedať si: Neprekáža, keď bude doma neporiadok, dôležité je, aby som sa najedla, vyspala, aby som tu pre svoje dieťa bola prítomná… Takisto nie je hanba požiadať blízkych o&nbsp;pomoc. Dnešné mamy majú pocit, že všetko musia zvládnuť samy, čo nie je pravda, len sa nám tu rozmohol trend, ktorý opäť spôsobuje ženám zbytočný tlak.

A&nbsp;keď má dieťa rodičov, ktorí sú naň naladení, má vytvorený spánkový režim, ktoré jeho prejavy by sme si mali všímať?

Pozornosť by sme mali zbystriť, ak je dieťa príliš plačlivé, mrzuté, ak má problémy v&nbsp;rámci psychomotorického vývinu, ak sa javí, že nepočuje, nevníma. Neskôr napríklad neukazuje prštekom a&nbsp;nevie neverbálne vyjadriť aktuálnu potrebu, nemá záujem o&nbsp;okolie… To sú signály, ktoré môžu napovedať, že sa u&nbsp;dieťaťa niečo nevyvíja tak, ako by sa malo. Vtedy je vhodné vyhľadať odborníka. Existujú totiž metódy, ako u&nbsp;detí formou krátkych aktivít, hier rozvíjať tieto schopnosti. Dôležité je, aby sme dieťatko nepreťažili, no zároveň aby sme mu dali dostatok vhodných podnetov na jeho zdravý vývin. <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/varovne-signaly-u-deti-co-podla-psychologicky-petry-arslan-sinkovej-netreba-prehliadat" target="_blank">ZÁBERY Z NAKRÚCANIA KAMPANE V GALÉRII</a>

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Môžu už takéto prvotné prejavy naznačovať hlbší problém alebo na základe týchto signálov môžeme pomocou hier spomalený vývoj dobehnúť?

Na toto neexistuje jednoznačná odpoveď. Jednotlivé signály môžu znamenať čokoľvek, aj to, že dieťa bude mať oneskorený vývin reči, prípadne sa u&nbsp;neho môže prejaviť niečo z&nbsp;autistického spektra… V&nbsp;tejto súvislosti rada uvádzam príklad svojho syna. Som totiž mama, ktorá má veľmi zlú priestorovú orientáciu. So mnou rodičia netrénovali, lebo o&nbsp;tom netušili. Deti po nás niektoré predispozície dedia, ale vplyvom prostredia sa nemusia prejaviť. Môj syn ich po mne zdedil a&nbsp;ako batoľa nevedel zliezť z&nbsp;pohovky. Ono to vyzerá ako jednoduchá vec, ale súvisí s&nbsp;tým, že jeho pravá a&nbsp;ľavá hemisféra sa mu dobre neprepájali (dieťa nevie pri chôdzi striedať pravú, ľavú ruku, pravú, ľavú nohu, má problém chodiť po schodoch, môže to mať vplyv na matematické zručnosti a&nbsp;tak ďalej). Keďže som si to všimla, premýšľala som, ako ho naučiť zliezť z&nbsp;pohovky. Najskôr som mu iba pomáhala, ale uvedomila som si, že tým ho nič nenaučím. Preto som si zavolala fyzioterapeutku, ktorá mi ukázala, ako na to. Synovi stačilo raz ukázať, čo má robiť, a&nbsp;hneď sa to perfektne naučil. Vďaka tomu sa neskôr naučil jazdiť na odrážadle, bicyklovať a&nbsp;dnes je jeden z&nbsp;najlepších v&nbsp;triede z&nbsp;matematiky. To je príklad toho, že aj keď u&nbsp;dieťaťa vzniká problém na základe genetickej predispozície, správnym prístupom ho dokážeme eliminovať, respektíve nemusí sa vôbec prejaviť. Naopak, nevhodným prístupom môžeme dieťatko v&nbsp;niečom zabrzdiť a&nbsp;tým, že sa to nenaučí, bude to mať dôsledky v&nbsp;budúcnosti, napríklad to ovplyvní jeho výkon v&nbsp;škole.

Čo v&nbsp;ranom detstve pri výchove rodičia najčastejšie podcenia a&nbsp;následne to vy v&nbsp;praxi riešite?

Často sa stáva, že dieťa preskočí fázu lezenia, teda opäť striedania pravej a&nbsp;ľavej ruky, pravej a&nbsp;ľavej nohy a&nbsp;hneď sa stavia na nohy. Opäť to v&nbsp;budúcnosti môže spôsobovať problém v&nbsp;priestorovej orientácii, ale nielen v&nbsp;tom, ako fungujem v&nbsp;priestore, ale aj ako píšem na papier alebo v&nbsp;zošite. Takisto to má dosah na matematické schopnosti.

Dnešné mamičky deťom menej čítajú, menej im spievajú, a&nbsp;ak aj áno, je dôležité, aby im deti pri čítaní videli tvár. Aby videli, akým spôsobom vyslovujú jednotlivé hlásky a&nbsp;slová. Podľa výskumov pribúdajú deti s&nbsp;oneskoreným vývinom reči alebo majú rôzne logopedické problémy, a&nbsp;to preto, že maminy sa s&nbsp;deťmi menej rozprávajú, nespievajú im a&nbsp;tak ďalej, ale zato deti majú odmalička v&nbsp;rukách tablet, mobil, vyrastajú v&nbsp;prostredí, kde je zapnutý televízor, rádio, rodičia ich berú do kaviarní, kde je hluk. Ich deti sú potom prestimulované, preťažené. Uzatvárajú sa do seba a&nbsp;následne menej komunikujú. Je dôležité mať nastavené správne komunikačné stratégie s&nbsp;dieťaťom hneď od začiatku. Často rodičom s&nbsp;maličkými deťmi hovorím, aby to nepreháňali s&nbsp;hračkami a&nbsp;s&nbsp;rôznymi aktivitami, lebo pre deti to je kontraproduktívne, dokonca im to viac škodí, ako pomáha.

Okrem motoriky a&nbsp;reči je dôležité všímať si emočnú oblasť dieťaťa a&nbsp;rozvíjať jeho empatiu a&nbsp;schopnosť vyjadrovať pocity. Všímať si aj deti, ktoré sú hypersenzitívne –&nbsp;veľmi intenzívne reagujú na rôzne podnety, ťažko znášajú zmeny a&nbsp;nevedia sa im prispôsobiť. Je potrebné rešpektovať limity svojho dieťatka a&nbsp;pomocou odborníka správne stimulovať a&nbsp;pomôcť mu. Často majú tieto deti problém so spánkom, počujú každý šuchot, prekáža im svetlo a&nbsp;táto precitlivenosť ich sprevádza aj neskôr. Môže to vyústiť do poruchy sluchovej alebo zrakovej pozornosti. Tieto veľmi citlivé deti môžu mať aj oslabenie vnímania hmatom (majú problém s&nbsp;visačkami na oblečení, s&nbsp;niektorými druhmi materiálov, neznesú pančušky alebo ponožky a&nbsp;tak ďalej).

Čo môžeme pozorovať u&nbsp;detí v&nbsp;predškolskom veku?

V&nbsp;rámci škôlky by si mal rodič všímať, ako sa jeho dieťa adaptuje na nové prostredie. Je úplne v&nbsp;poriadku, ak na začiatku plače. Odlúčenie od rodiča, zmena, že už nebudem doma, ale v&nbsp;škôlke, je totiž spojená so smútkom. Samozrejme, ten nesmie byť v&nbsp;enormnej miere. Ak by v&nbsp;škôlke dieťa preplakalo celý deň alebo by pre ňu doma nespalo, prípadne sa dostalo do regresu a&nbsp;začalo sa znova pocikávať, treba to riešiť a&nbsp;tieto prejavy si všímať.

V&nbsp;tomto období si všímame aj vývin reči, aké je porozumenie dieťaťa, či adekvátne dokáže opísať nejakú situáciu, vyjadriť potrebu verbálne aj neverbálne. Všímame si úroveň jemnej a&nbsp;hrubej motoriky, výdrž a&nbsp;pozornosť, fungovanie v&nbsp;sociálnej skupine.

S&nbsp;akými najčastejšími problémami u&nbsp;detí predškolského veku sa stretávate?

V&nbsp;období okolo tretieho roku života majú rodičia od svojich detí niekedy nereálne očakávania typu, že hneď budú mať najlepších kamarátov a&nbsp;budú vedieť zvládať konflikty. Lenže dieťa v&nbsp;tomto veku je ešte výrazne egocentrické a&nbsp;v&nbsp;materskej škole si musí zvykať na to, že doteraz sa mu venovala jedna osoba, no teraz sa musí o&nbsp;pozornosť jednej osoby podeliť s&nbsp;ostatnými deťmi.

Deti prežívajú zmenu aj v&nbsp;tom, že sa musia prispôsobiť škôlkarskému režimu, ktorý doma nefungoval. Na základe toho potom bývajú unavené. Je to porovnateľné s&nbsp;tým, ako keď my nastúpime do novej práce, musíme si zvykať na nový režim, nových kolegov. Podobné je to s&nbsp;deťmi, lenže toto si niekedy my dospelí neuvedomujeme.

Potrebné je, aby sme v&nbsp;tomto veku deti nenútili hrať sa s&nbsp;niekým, s&nbsp;kým ony nechcú, požičať hračku, ktorú požičať nechcú… Je dôležité naučiť deti pravidlá, ale zároveň by sme nemali potláčať ich osobnosť. Ak si dieťa donesie do škôlky hračku z&nbsp;domu, pani učiteľka by mala rešpektovať jeho pocit vlastníctva a&nbsp;to, či danú hračku dieťa požičia alebo nie. Ako rodič by sme zas mali dieťa naučiť, že ak k&nbsp;nemu na návštevu príde kamarát, vyčleníme mu hračky, ktoré je ochotné požičiavať, a&nbsp;tie, ktoré požičiavať nechce. Tým sa dieťa učí sociálne interakcie, pravidlá v&nbsp;kolektíve.

Ďalšia výzva, ktorú by sme ako rodičia mali svoje deti naučiť, je vhodným spôsobom vyjadrovať a&nbsp;časom zvládať silné emócie –&nbsp;plač, hnev... Pre rodičov je niekedy náročné ich ustáť. Byť dobrým príkladom nie je vôbec jednoduché, ale ja rodičom hovorím, že nemusíme byť stále perfektní a&nbsp;dokonalí. Stačí, že budeme dosť dobrí a&nbsp;budeme robiť viac toho dobrého ako zlého. Vôbec nie je hanba, ak urobíme chybu a&nbsp;ospravedlníme sa za svoje prehnané reakcie, lebo tým aj deti učíme schopnosti ospravedlniť sa. Ak rodič nevie pracovať so svojím hnevom ani smútkom, je potrebné, aby sa to v&nbsp;prospech svojich detí naučil. Rodičia to myslia dobre a&nbsp;majú potrebu deti upokojiť zväčša takýmto spôsobom: „Neplač! Prestaň plakať! Nebuď smutný!“ Lenže títo rodičia to hovoria akoby sebe, lebo je pre nich náročné zvládnuť emócie svojho dieťaťa. Dieťa potrebuje cítiť, že jeho mama je dosť silná na to, aby zvládla jeho smútok, a&nbsp;to napríklad tak, že mu povie: „Tak sa vyplač…“ Alebo keď sa dieťa hnevá, neučím ho potláčať pocity, má predsa právo na hnev, ak mu napríklad niekto zobral lopatku na pieskovisku. Vhodné je povedať: „Chápem, že sa hneváš, ale namiesto toho, že buchneš kamaráta lopatkou, skús si zaboxovať do vankúša.“ Tým sa dieťa naučí vyjadrovať svoj hnev bezpečným spôsobom. Aby sme to deti naučili, musíme to najskôr vedieť my sami.

Aké výzvy čakajú rodičov pri deťoch školského veku?

Základná zmena je nástup do školy. Dieťa už v&nbsp;tomto veku musí byť do určitej miery samostatné, vedieť si zorganizovať pomôcky aj čas, spoľahnúť sa sám na seba. Toto sú ďalšie výzvy, ktoré ho čakajú. Pribúdajú nové deti, predmety, povinnosti, domáca príprava, krúžky… Tu sa napríklad stretávam s&nbsp;tým, že rodičia dávajú deťom neúmerne veľa krúžkov, čo je preň záťaž, preto odporúčam: menej je viac, skôr sa zamerať na pohybové krúžky.

Zároveň si musím ako rodič všímať, akým spôsobom sa moje dieťa učí čítať a&nbsp;písať. Či to je bez ťažkostí, alebo s&nbsp;ťažkosťami. Ak vypozorujem problém, je potrebné konzultovať to s&nbsp;učiteľom a&nbsp;vyhľadať odbornú pomoc, navštíviť poradenské zariadenie, dať dieťa zdiagnostikovať, aby som vedela, ako k&nbsp;nemu pristúpiť, ako mu pomôcť. Zároveň si všímam jeho výdrž, pozornosť. Čím skôr u&nbsp;detí podchytíme ich oslabenia, tým skôr im môžeme stimulačnými aktivitami pomôcť.

Ako kľúčovú vec v&nbsp;tomto období vnímam aj to, že deti by mali zažívať úspech. To, ako sa naštartuje školská kariéra, ju celú ovplyvní a&nbsp;ovplyvní to aj vzťah k&nbsp;škole. Ak deti trpia neúspechom a&nbsp;zlyhávaním, môžu mať neskôr problémy so sebavedomím, so sekundárnou neurotizáciou (od pocitov menejcennosti až po rôzne psychosomatické ťažkosti, úzkosti až depresie). Zároveň je v&nbsp;rodičovstve dôležité pomôcť dieťaťu nájsť, v&nbsp;čom je dobré, a&nbsp;podporovať ho v&nbsp;tom. Takisto je dôležité nechať ho prekonávať prekážky a&nbsp;poskytovať mu rôzne malé frustrácie, lebo tie zvyšujú psychickú odolnosť (nechrániť ho pred všetkým, neriešiť zaň veci). Dieťa potrebuje zažiť frustráciu aj pocit, že si vie poradiť samo. Zároveň je dôležité, učiť ho, v&nbsp;čom je jeho hodnota, prijímať ho také, aké je, nie také, aké ho chcem mať. Ak toto všetko naplníme, myslím si, že sme dosť dobrí rodičia a&nbsp;deťom sme dali slušný základ do života.

Aké nástrahy nás rodičov čakajú v&nbsp;období puberty dieťaťa?

My psychológovia hovoríme, že zlomový je jedenásty rok života. Čo sa totiž nevyriešilo do toho roku, začne sa riešiť po ňom. Práve preto máme v&nbsp;ambulanciách nárast detí, ktoré potrebujú terapiu. Čo sa týka vzťahu medzi rodičmi a&nbsp;deťmi, ak si rodičia do jedenásteho roku života nenašli cestu k&nbsp;dieťaťu, teraz to budú mať veľmi ťažké. Deti sú v&nbsp;tomto období veľmi citlivé na seba, sú vzťahovačné. Riešia otázky zdravého sebavedomia, snažia sa zapadnúť v&nbsp;nejakej sociálnej skupine. Z&nbsp;výskumov vyplýva, že hoci sa tieto deti navonok tvária, že názor rodičov ich nezaujíma, opak je pravda. Tu rodičom radím, aby sa deťmi nedali odbiť, aby im venovali veľkú pozornosť a&nbsp;zároveň priestor. Čím je dieťa v&nbsp;rámci dospievania staršie, tým viac priestoru potrebuje pre seba mať. Puberta a&nbsp;obdobie dospievania v&nbsp;podstate preveria našu výchovu, to, čo sme deťom odovzdali a&nbsp;čo sme im odovzdať z&nbsp;nejakého dôvodu nemohli alebo nevedeli.

Ste odborná garantka projektu Nadácie Markíza Odpíšeme ti, ktorý vznikol pred štyrmi rokmi. V&nbsp;minulosti ste sa venovali prevažne šikanovaniu, dnes je projekt zameraný na duševné zdravie detí.

Projekt vznikol na základe výsledkov z&nbsp;prieskumov, ktoré poukazovali na to, čo najviac trápi naše deti, čo im ubližuje. Dnes už Nadácia Markíza prichádza s&nbsp;témou celkového duševného zdravia detí, do ktorého spadajú rôzne témy, ktoré sa týkajú technológií, komunikácie, zdravého sebavedomia, ale aj šikanovania. Súčasné deti sa často cítia na svoje problémy samy, cítia sa nepochopené, z&nbsp;čoho vznikajú úzkosti a&nbsp;depresie. Pribúdajú deti s&nbsp;poruchami príjmu potravy, deti so psychosomatickými ťažkosťami. Naozaj žijeme veľmi ťažké časy.

Čím to je? Môže za to pandemické obdobie, napätá spoločenská situácia, vojna na Ukrajine?

Určite. To všetko, čo ste vymenovali, narúša istotu a&nbsp;bezpečie detí. A&nbsp;veľmi často to má dosah aj na dospelých. Spoločnosť aj samotné rodiny prechádzajú takou previerkou, ktorú nie vždy vedia ustáť.

Preto sme sa rozhodli, že je veľmi dôležité komunikovať práve oblasť detského duševného zdravia. Deti potrebujú pozornosť nás dospelých a&nbsp;my dospelí musíme zvyšovať ich psychickú odolnosť. Často hovorím, že nie je až také podstatné, s&nbsp;čím sa dieťa počas svojho života stretlo, čo sa mu stalo, ale je podstatné to, či v&nbsp;tom nebude samo, či mu niekto pomôže a&nbsp;bude mu oporou.

Akú pomoc poskytuje tento projekt deťom?

Veľmi vítam iniciatívu Nadácie Markíza spolu s&nbsp;Nadáciou Volks­wagen Slovakia, pretože pri tomto projekte deti dostávajú naozaj reálnu pomoc vo forme četu, e-mailového poradenstva, telefonického poradenstva na Linke detskej istoty 24&nbsp;hodín denne sedem dní v&nbsp;týždni. Je to anonymné, bezplatné. Deti sa môžu obrátiť na odborníkov, ktorí im pomôžu, vypočujú ich, nasmerujú. Zároveň vďaka Lige za duševné zdravie sa deťom a&nbsp;rodinám, ktoré nemajú finančné prostriedky, bude preplácať psychoterapeutická pomoc. V&nbsp;tomto je podľa mňa tento projekt úžasný. Nejde len o&nbsp;komunikáciu danej témy, ale zároveň ponúka pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Chcela by som dať do pozornosti web <a rel="noopener" href="http://www.odpisemeti.sk">www.odpisemeti.sk</a>, kde nájdu rodičia, učitelia a&nbsp;hlavne deti všetky potrebné informácie o&nbsp;tom, na koho sa majú v&nbsp;prípade potreby obrátiť. <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/varovne-signaly-u-deti-co-podla-psychologicky-petry-arslan-sinkovej-netreba-prehliadat" target="_blank">ZÁBERY Z NAKRÚCANIA KAMPANE V GALÉRII</a>

Varovné signály u detí: Čo podľa psychologičky Petry Arslan Šinkovej netreba prehliadať?

Výber pre vás

Varovné signály u detí: Čo podľa psychologičky Petry Arslan Šinkovej netreba prehliadať?

Súvisiace články

Hanbil sa chodiť medzi ľudí: Čudoval som sa, koľko moje telo dokáže zjesť, hovorí Ján Hodoň

Víťazka Pečie celé Slovensko chcela byť vojačka: Timea má dnes vlastnú výrobňu dezertov! FOTO

Fanúšikovia sú pre ňu všetkým! MARIKA GOMBITOVÁ im na Vianoce pripravila niečo výnimočné

Výber pre vás