Jana Homolová

Tento rok uplynie štyridsať rokov, odkedy ste sa objavili na televíznej obrazovke. Ako si spomínate na svoje začiatky?

S mojou kamarátkou Vierou sme si počas vysokej školy privyrábali ako komparzistky, a keďže som bola recitátorka, v druhom ročníku mi Viera povedala o konkurze na hlásateľky, na ktorý som sa prihlásila. Trval tri dni. Prvý deň sa robili inteligenčné testy, druhý prebiehali skúšky zo slovenčiny a tretí nás skúšali na obraze. Keďže som dovtedy žila vo svete ochotníckeho divadla a spomínaného umeleckého prednesu, vôbec som si neuvedomovala, čo všetko táto profesia zahŕňa a že by mi až tak veľmi mohla zmeniť život. Navyše byť hlásateľkou nikdy nebol môj sen. Túto prácu som vnímala ako prilepšenie k vreckovému od rodičov. Až postupne som si začala uvedomovať vplyv hlásateliek na ľudí. Vtedy skutočne išlo o výnimočnú ženskú profesiu.

Pamätáte si ešte, koľko záujemcov prišlo na konkurz?

Asi tristo ľudí a vtedy nás zobrali troch. Miloška Bubána (59), Ľudku Farkašovskú (58) a mňa. Pol roka som chodila na jazykové školenie a do vysielania som nastúpila v septembri. Dosť rýchlo sa to rozbehlo, pretože už po pár mesiacoch som dostala príležitosť nahrávať hlásateľské vstupy na celý silvestrovský večer na Jednotke aj Dvojke. Pomerne rýchlo sa mi podarilo získať atraktívne pracovné služby. Také, na ktoré sa dlhšie čakalo a predchádzal im určitý postup. Človek najskôr musel prejsť rannými službami, popoludním, ale ja som sa rýchlo dostala k večernému vysielaniu.

Pôvodne ste chceli študovať divadelnú vedu. V priebehu kariéry vás to už týmto smerom nelákalo?

Začali prichádzať nové ponuky na moderovanie, v tom čase sa to volalo konferovanie zábavných programov, a spolu s vysokou školou, kde som študovala slovenčinu a francúzštinu, ma práca tak pohltila, že mi už na nič iné nezostal čas. A ešte som hrávala v súbore malých javiskových foriem. Keď som bola v piatom ročníku štúdia, Alenka Heribanová otehotnela a v televízii mi ponúkli dočasné interné miesto. Dovtedy som pracovala ako externistka, ale vďaka tomu som už zostala v Slovenskej televízii interne. Keď tak teraz samu seba počúvam, musím povedať, že všetko to bolo také priamočiare a idylické. Taká selanka.

Pamätáte si ešte na svoje úplne prvé vysielanie?

Áno, bolo to predpoludním. Pamätám si, že za túto službu som dostala 35 korún. (Smiech.) Mama mi uplietla pulóver s nejakým vpletaným vzorom. Mojou supervízorkou bola práve Alenka Heribanová. Ráno pred vysielaním som na ňu intenzívne čakala, žiaľ, zdržala sa v zápche. Svoju prvú hlásateľskú službu som preto musela zvládnuť sama. (Smiech.) Keď Alenka prišla, už som mala krst ohňom za sebou, ale bola som roztrasená ako malé dieťa. Ešte si spomínam, že v tom čase sa robievalo ranné vysielanie pre školy a moja mama pracovala ako učiteľka. Práve v ten deň deti v školskej jedálni pozerali vzdelávaciu reláciu, keď spolu s mojou mamou a jej kolegyňami videli moje prvé zahlásenie. Bola to milá náhoda.

Máte ešte v rámci práce nesplnený sen?

Nie, lebo som zažila veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Moja kariéra mi vždy ponúkala mnoho nových vzrušujúcich možností. Buď sa niečo skončilo a začalo sa nové, alebo súbežne bežali viaceré projekty. Medzitým sa odohrával môj súkromný život, ktorý bol o deťoch, radostných obdobiach, potom nastalo ťažké rozvodové obdobie, po ňom porozvodové, keď sa ešte chvíľu potácate… Odžila som si všeličo, ale všetko, čo mi do života prišlo, som spracovala a posunulo ma to ďalej alebo inam, lebo nie vždy som išla v živote dopredu. Chcem povedať, že pracovne som spokojná a sny, ktoré mám, už nie sú pracovné.

Dlhé roky ste súčasťou Dámskeho klubu, kde si aj témy chystáte sama.

Pracujeme v tíme a inšpirujeme sa tým, čo prináša doba. Témy a hostí si vyhľadávame my, v posledných rokoch sa však mnohí hostia hlásia sami. Musím sa však priznať, že mne sú najvzácnejší práve tí hostia, o ktorých počujem alebo si o nich prečítam v tlači, prípadne na sociálnych sieťach a potom si ich vyhľadám. Je to síce náročnejšia cesta, zistiť si kontakt na daného človeka, vysvetliť mu, o čo ide, a následne ho presvedčiť, aby vystúpil v živom vysielaní, ale napriek všetkému sa pri takých hosťoch a v danej téme cítim najlepšie, lebo je to výzva a adrenalín.

Ľudia. Ľudia ma inšpirujú, hostia a ich schopnosti a vedomosti. A aj zručnosti, napríklad vďaka pozvaným kuchárom som začala lepšie variť, lebo som sa naučila ich grify. Zo začiatku som bojovala s témami ako záhrada, balkóny, terasy, skrátka s prácami okolo domu. Napokon som témy zobrala ako výzvu a možnosť lepšie sa zorientovať v danej problematike. Úprimne priznávam, že som ni kdy nemala k záhradke vzťah, ale možno to raz príde, lebo aj vďaka inšpiratívnym veciam v Dámskom klube skúšam všeličo nové, učím sa a posúvam sa…

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Vrátim sa ešte k divadlu. Láska k nemu bola z vašej strany naozaj veľká, lebo isté obdobie ste dokonca mali napozeraný kompletný repertoár niektorých divadiel.

V minulosti boli naozaj časy, keď som chodila do divadla permanentne. Bola som jeho veľký fanúšik, ale keď som sa presťahovala mimo Bratislavy, už na to nebolo toľko času. Divadlo je však stále moja srdcová záležitosť, a keď tam mám možnosť ísť, tak idem.

Vaším svokrom bol legendárny herec Vlado Müller (†60). Aj vďaka nemu ste mali možnosť vidieť divadlo akoby z opačnej strany a poznať mnohých hercov osobnejšie. Je to tak?

Áno, je pravda, že som poznala aj poznám veľa hercov. V období, keď som začínala, ešte fungovala silná herecká garda, ktorú som mala šťastie spoznať. Viete, v televízii sa vtedy vyrábali pondelkové inscenácie. Pravidelne sme sa s mnohými hercami stretávali na chodbách, ale aj pri výrobe iných relácií. V Mestskom divadle v Žiline som moderovala tolkšou s hereckými legendami. Aj vďaka tomu som mnoho z nich spoznala osobne a neskôr aj dnešnú mladú generáciu.

Máte v dnešnej generácii obľúbeného herca?

Myslíte napríklad Tomáša Maštalíra (43) alebo Janka Koleníka (41)?

Oni sú atraktívni aj vzhľadom, aj herectvom, ale ja som repertoárová diváčka. (Úsmev.)

Intenzívny vzťah máte k móde. Kedy sa zrodil?

V detstve pri mamine. Sedávala som pri nej, keď mi niečo plietla, háčkovala alebo šila. Ona je na takéto veci veľmi šikovná. Ja som sa vždy chcela pekne obliekať. Odmalička ma to k móde ťahá, v puberte som sa nevedela dočkať, keď vyjde nové číslo časopisu Dievča alebo Burda, doteraz vo voľnom čase listujem módne knihy a časopisy, sledujem módne trendy a to, čo sa nosí na ulici u nás a vo svete. A okrem toho mám rada výtvarné umenie a aj móda je umenie, spoločensko-kultúrny fenomén, obraz toho, čo žijeme. Napríklad v čase pandémie, keď sme boli doma, v karanténe – v móde sa povýšili teplákové súpravy, domáce oblečenie, teda pohodlnosť a jednoduchosť. Čoraz viac si uvedomujeme dôležitosť ochrany životného prostredia. Učíme sa recyklovať, rozumieť potrebe udržateľnosti. Aj vďaka móde.

Ako hlásateľka ste spolu s kolegyňami boli zároveň módnou ikonou.

Áno, inšpirovali sme ženy. Vtedy ešte existovali televízne dielne, kde sa šili veci napríklad do inscenácií, ale aj nám hlásateľkám veci na zahlasovanie programov a moderovanie rôznych relácií. Tam sa šili neuveriteľné kúsky. Dobové kostýmy zo všetkých historických období, ale aj veľkolepé róby do zábavných relácií. Odvtedy si veľmi ctím krajčírske remeslo. Napríklad mi ušili šaty najskôr z plátna a skúšala som ich dovtedy, kým mi perfektne nesedeli, až potom ich ušili z látky, aby sa predišlo tomu, že sa to nepodarí. A to sa takto chystali veci nielen mne, ale aj kolegyniam. Mnohé ženy sa podľa nás obliekali.

Módu vyštudovala aj vaša dcéra Ema. Dá sa povedať, že ste ju v tomto smere ovplyvnili?

Vyštudovala módne PR a marketing a jej profesia je súčasťou módneho kolotoča. Neviem, či som ju ovplyvnila, ale zrejme áno, lebo istý čas som tým doma veľmi žila. Mala som aj vlastnú veľkoobchodnú značku Model Soňa Müllerová (MSM), ktorá sa distribuovala do butikov na Slovensku. Dodnes ma ľudia zastavujú na ulici s tým, že doma majú odo mňa sako alebo kabát. (Smiech.) A chodievala som na prêt-à-porter veľtrhy do Paríža, tak som jej vždy niečo priniesla. Pamätám si takú milú príhodu, keď mala Ema asi štyri roky, tak som jej tam kúpila všetko čierne. Čiernu vetrovku, čierne kanady, čiernu čiapku, čierne legíny a takto som ju vyobliekala na dedine vo Viničnom do škôlky. (Smiech.) Ona odtiaľ prišla s obrovským plačom, že to nosiť nechce, že chce byť ako bábika barbie. Tak som potom v Pezinku nakúpila všelijaké ružové veci s farebnými obrázkami a Ema bola spokojná. Čiže móda sa končí tam, kde deti majú svoj svet. (Smiech.) Alebo si spomínam, že prišla za mnou oblečená v takých šatočkách a opýtala sa ma: „Maminka, som štýlová?“ (Smiech.)

Ema je na Instagrame veľmi otvorená a nebojí sa hovoriť o ženských neistotách, strachoch, o tom, že napríklad nemá svoj deň.

Áno, a mne sa jej prirodzenosť a otvorenosť páčia. Odmalička bola taký motýľ, trošku bohémka, ale na druhej strane veľmi veľa čítala, veľa si písala všelijaké poznámky a denníčky. A je aj vtipná, má nadhľad, nemá problém ukázať sa v nie najlepšom svetle. Okrem toho, že pekne píše, je pracovitá, čo ma ako jej mamu veľmi teší, inšpiruje ma jej komunita „bohýň“, ktoré spoločne pracujú na svojom sebavedomí.

Aj vy máte Instagram, ale nie ste na ňom až taká aktívna.

Áno, chystám sa osloviť „bohyne seniorky“, lebo budovanie sebavedomia je práca na celý život. Vždy sa nájde niekto alebo niečo, čo naším sebavedomím z času na čas zatrasie. A je jedno, koľko máte rokov. Takže môžem pokračovať v Eminých šľapajach. Zatiaľ sa z Instagramu hlásim tak možno raz za týždeň. (Smiech.) Lebo ma nemá kto fotiť a nechcem byť príliš komerčná. A najmä nemám čas, lebo na sociálne siete treba kopu času, ak chcete mať svoj profil dobrý a pekný. Keď si ho raz nájdem, rada by som ženy v mojom veku posmelila v spôsobe obliekania, zmýšľania… Nie som za anti-ageing, ale za pro-ageing. Nechcem bojovať proti veku, ale byť naň hrdá. Ísť v súlade s vlastným vnútrom a pocitom. Tým, že tak fungujem, možno inšpirujem aj iné ženy.

Darí sa vám udržiavať aj bez rôznych invazívnych estetických zákrokov.

Páčia sa mi ženy, ktoré starnú pred očami verejnosti prirodzene. Alebo s jemnými, takmer neviditeľnými dermatokozmetickými alebo aj chirurgickými korekciami. Samozrejme, treba si pomôcť aj pohybom, obliekaním a psychickou vyrovnanosťou. Ja stále hovorím, že nepotrebujem vyzerať mlado, chcem len vyzerať dobre, to mi stačí.

Nedávno ste uverejnili fotografiu svojej maminy, vyzerá naozaj výborne. Za vaším vzhľadom sú zrejme aj dobré gény.

Áno, ale je za tým aj jej striedmosť. Pri mame som celý život videla, že vždy zjedla len dve tretiny. Ni kdy tým však netrpela ani netrpí. Ona je vo všetkom striedma. Táto striedmosť je v rámci konceptu života možno z pohľadu pozorovateľa fádna, ale v určitej etape života sa vám to v tom najlepšom vráti. Vždy bola spokojná, harmonická, nekonfliktná. Keď sa obzriem za jej životom, musím povedať, že mi dala veľmi veľa. Žili sme príjemne. U nás doma nebolo nikdy nič talianske, vládla harmónia a teraz, keď má osemdesiat, život jej to všetko vracia a ona si môže užívať. Je taká „ukecaná“, ako nikdy nebola. (Smiech.) Akoby sa až teraz začala tešiť zo všetkého ešte viac ako predtým.

Nie, nenavštevovali, až keď sa trošku opatrenia uvoľnili, chodila som k našim pod balkón. Našťastie boli zaočkovaní hneď medzi prvými, ja som zaočkovaná prvou dávkou, takže sme sa konečne stretli, hoci s rúškami. Mama to zvládla. Stará sa o otca, ktorý má tiež osemdesiat rokov, ale on už potrebuje maminu iniciatívu a organizáciu dňa. Pre mamu je starostlivosť o neho pracovnou náplňou. Popritom je stále veľmi kreatívna, zručná. Robí origami, rôzne ručné práce, za ktoré by si zaslúžila cenu. Stále má silu a energiu.

Ako ste koronu zvládali spolu s vaším partnerom?

Nastavili sme si program, chodili sme na dlhé túry, prechádzky, opaľovali sa na balkóne, asi mesiac som nevysielala. Môj partner ma totiž požiadal, či by som si nevzala v práci voľno, aby som ho neohrozila vzhľadom na to, že spolu žijeme a on je už vo vekovo rizikovej skupine. Kolegyne to ťahali za mňa. Keď sa zaviedli hygienické opatrenia, respirátory aj tolerancia proti korone sa zvýšila, nastúpila som do práce a partner odišiel na chalupu na samote a čas trávil tam. Kovid je naozaj vážne ochorenie a ja na ňom nevidím nič dobré. Rodinám zobral najbližších, prácu, ilúzie. Jeho následky sú veľké a ešte sa to neskončilo a my ani nevieme, ako sa to skončí…

S partnerom, pokiaľ viem, máte veľmi pokrokový spôsob spolužitia.

(Smiech.) Áno, bývame na jednej chodbe.

Super, nám sa to zatiaľ osvedčilo. Toto je model spolužitia vhodný pre partnerov, ktorí už neplánujú zakladať rodiny, mať spolu deti.

Vzájomne sme sa takto dohodli a zároveň sme mali príležitosť. Bývame na jednom poschodí, kde sú len dva byty. Každý má teda svoj priestor, ale máme aj čas, ktorý trávime spolu. Úprimne povedané, už si ani neviem predstaviť, že by to bolo inak. My sme sa zoznámili v neskorom veku, keď už každý z nás potrebuje vlastný priestor, napriek tomu spolu trávime dosť času.

Takže nevznikajú trenice, pretože čas trávite aj oddelene, respektíve sa venujete svojim záujmom.

Áno, je to tak, a znie to ako ideál, ale treba zdôrazniť, že takého spolunažívanie je aj otázkou vzájomného nastavenia. V tomto veku je totiž veľa mužov, ktorí chcú mať od ženy permanentný servis. Ja však mám to šťastie, že mám vedľa seba nezávislého dobrodruha, a ten až tak veľa nevyžaduje. Je samostatný, no navzájom sme radi, že sa máme.

Spomenuli ste, že ste sa stretli vo vyššom veku. Čím vás zaujal, že ste si povedali – tento muž za to stojí?

Stretli sme sa, keď som mala päťdesiatštyri. Do vzťahu som nešla s tým, či za to stojí, lebo dnes to neviete o nikom s istotou povedať nikdy. (Smiech.) Skôr som si povedala, že to ešte skúsim a risknem, a vyšlo to. Upozorňujem, že ak si niekto povie – dali sa dokopy starí a už spolu dožijú–, nie je to tak. Ľudia dnes týmto spôsobom vôbec nerozmýšľajú a rozvádzajú sa pokojne aj v osemdesiatke. Napriek tomu si myslím, že keď stretnete zaujímavého človeka, tak sa takej šance treba chopiť, lebo v tomto veku už nemáte čo stratiť.

Pred týmto vzťahom ste boli dlho sama. Prečo?

Áno, aj som si hovorila, že už ani nikoho nechcem. Určite som nechcela ísť do intenzívneho vzťahu, kde by sa to prepojilo aj rodinne, ale Jarko má deti, s ktorými sa poznám, on sa pozná s mojimi deťmi, s mojimi rodičmi… V podstate som si už ani nemyslela, že to takto dopadne, ale jednoducho mi to do života prišlo a je to tak.

Opakujem, zatiaľ je to dobré, ale nikdy nehovor nikdy, záručný list nemáte na nikoho. Dnešná doba vzťahom veľmi nepraje. Vo svojom okolí poznám množstvo mladých, ktorí majú obrovský problém nájsť si partnera. Sama neviem, prečo to majú také komplikované. Pamätám si, že kedysi som vysielala v rádiu nočnú reláciu o vzťahoch, kde sme mali zvukára Dušana, ktorý mával stále ruky od oleja, lebo jeho koníčkom bolo vŕtanie sa v motoroch. O vzťahoch sme sa rozprávali aj mimo éteru. On nemal šťastie v láske a vždy mi hovoril: „Pani Müllerová, vzťahy sú komplikovanejšie než motor.“ A mal pravdu. (Smiech.)

V minulosti ste vyhlásili, že už túžite len po svätom pokoji.

(Smiech.) Áno, presne tak, lebo sa zámerne vyhýbam stresu. Stres, ktorý mám v živom vysielaní, mi úplne stačí, chcem si užívať pokojný a príjemný čas doma. Už som sa v živote nastresovala dosť. A keď sa okolo mňa dejú konflikty, nevstupujem do nich ani ich nijakým spôsobom nerozdúchavam… Snažím sa zo všetkého, čo je okolo mňa, brať si to dobré a v pozitívnom nastavení fungovať čo najviac, lebo aj šťastie je stále len o vás a o vašom pohľade na svet.&nbsp; Ja sa chcem tešiť zo života, zo svojich rodičov a detí. To je pre mňa najdôležitejšie.

SOŇA MÜLLEROVÁ odhalila netradičné spolužitie s partnerom. TOTO by každému páru nevyhovovalo...

Výber pre vás

SOŇA MÜLLEROVÁ odhalila netradičné spolužitie s partnerom. TOTO by každému páru nevyhovovalo...

Súvisiace články

Korona mala tvrdý dopad aj na rodinu komentátora Merčiaka: Preto chcem len jedno...

Jej šperky dobyli svet. Ako sa naša dizajnérka dostala k zákazkám od Kardashianky či Beyoncé?

Strach o dcérku nedá Valábikovi spávať: Nikomu neprajem držať bezvládne detské telíčko v rukách

Výber pre vás