Jana Homolová

Pred pár týždňami odišiel na večnosť váš kolega a&nbsp;kamarát Robo Kazík. Jeho odchod musel byť pre vás veľkým prekvapením.

S&nbsp;Robom sme sa spoznali pred viac ako štyridsiatimi rokmi a&nbsp;počas všetkých tých rokov sme sa naozaj kamarátili a&nbsp;nebolo to žiadne falošné kamarátstvo. Práve preto som s&nbsp;veľkou ľútosťou a&nbsp;žiaľom prijal správu, že zomrel. Stretávali sme sa nielen na rôznych pracovných akciách, ale veľmi často aj súkromne. Tým, že bývam v&nbsp;Košiciach a&nbsp;do Bratislavy cestujem kvôli práci dosť často, Robo mi stále nakazoval: „Neopováž sa nezastaviť u&nbsp;mňa doma v&nbsp;Bystrici!“ Samozrejme, že nie vždy sa mi podarilo u&nbsp;neho zastaviť z&nbsp;časových dôvodov, čo mi potom dodatočne vyčítal. Ale aj tak sme spolu strávili dosť pekných chvíľ, spomínam si, keď som prišiel do Topoľčianok, do jeho rodiska, bolo to vždy príjemné stretnutie, lebo sme navštívili aj jeho pivnicu a&nbsp;na stole nikdy nechýbalo teplé jedlo, ktoré pripravila jeho manželka Marika.

Moje posledné stretnutie s&nbsp;Robom bolo koncom minulého roka, keď som sa s&nbsp;ním stretol pri nakrúcaní televíznych programov. Vtedy sme si však pohár vína nedali, lebo sme odchádzali domov.

Ste v&nbsp;kontakte aj s&nbsp;pozostalými po pánovi Kazíkovi?

Ako som už spomenul, rodina Kazíková býva v&nbsp;Banskej Bystrici, ale majú aj dom s&nbsp;vinicami v&nbsp;Topoľčiankach, v&nbsp;Robovom rodisku, tak sme tento rok ešte nemali možnosť sa stretnúť. Jeho syn Rišo mi v&nbsp;osudný deň volal, ale nepovedal mi dátum pohrebu. Až potom som pochopil ja a&nbsp;všetci moji ostatní kolegovia, že pre pandemickú situáciu bol pohreb hneď na druhý deň a&nbsp;iba v&nbsp;kruhu najbližšej rodiny. Je mi ľúto, že som sa nemohol zúčastniť na pohrebe svojho dlhoročného kamaráta a&nbsp;rozlúčiť sa s&nbsp;ním.

S&nbsp;Robom Kazíkom vás okrem iného spájala relácia Ivana Krajíčka Repete. V&nbsp;médiách sa vlani skloňovala nedožitá sedemdesiatka Karola Duchoňa, ale na Ivana Krajíčka sa akosi pozabudlo. Nemrzí vás, že na významné osobnosti našej kultúry akosi zabúdame?

Ivan Krajíček bol odo mňa o&nbsp;desať rokov starší. Poznali sme sa naozaj dlhé, dlhé roky. Okrem Repete organizoval iné televízne programy, kde som vystupoval. Sám som zaregistroval, že na nedožitú sedemdesiatku Karola Duchoňa si televízia spomenula, z čoho sa, samozrejme, teším, keďže to bol môj výborný kamarát a&nbsp;táto spomienka ma potešila. Čo ma však potešilo oveľa menej, bolo presne to, na čo sa pýtate. O&nbsp;Ivanovi Krajíčkovi nebola žiadna, respektíve len minimálna zmienka. Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, ale ak mi prepáčite, v&nbsp;prípade mena Ivan Krajíček si nie som istý. Ivan, napriek tomu, že nedoštudoval herectvo, bol u&nbsp;ľudí zapísaný ako skvelý komediálny herec, moderátor, zabávač, scenárista, režisér, ktorý režíroval filmy, kde hrali naši špičkoví herci.

Ako som tu už spomenul, bol to naozaj multifunkčný človek, ale po dlhé roky si ho ľudia spájajú hlavne s&nbsp;hudobno-súťažnou reláciou Repete, ktorá nie je vždy skloňovaná v&nbsp;tom najpozitívnejšom zmysle slova. Pretože mi už minulo sedemdesiat, pamätám si veľa televíznych a&nbsp;nielen slovenských, ale aj československých hudobných programov a&nbsp;takú sledovanosť, akú dosiahla relácia Repete, ťažko nájdete. Nuž, ako by mohli zareagovať tvorcovia hudobných programov, ktorým sa nepodarila taká sledovanosť, ako malo Repete, ak nie svojskou a&nbsp;odbornou kritikou? Ako sa to u&nbsp;nás hovorí? Úspech sa neodpúšťa! Tak prečo by sme odpustili Krajíčkovi jeho Repete?

Áno, je mi ľúto za týmito časmi, lebo to nebolo len&nbsp;vystupovanie v&nbsp;televíznom programe, boli to nezabudnuteľné chvíle, kde sa stretlo naozaj veľa spevákov v&nbsp;ten istý deň. Vždy aj v&nbsp;zákulisí, nielen na pódiu panovala výborná nálada, takže sú to časy, na ktoré veľmi rád spomínam.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Keďže som spomenul, že program Repete bola hudobno-súťažná relácia, tak vám teraz celkom skromne poviem, že nezabudnem na to, že som sa vždy umiestňoval na prvých miestach v&nbsp;rebríčku, za čo aj dnes ďakujem svojim milým fanúšikom. No dá sa na toto zabudnúť?

Úspech ste na obrazovkách mali aj so svojou Kaviarňou Slávia.

Áno, a&nbsp;som aj autorom tohto programu, ktorý som zároveň sám moderoval. Kaviareň Slávia bola na obrazovkách Slovenskej televízie 9 rokov, čo mi dodnes robí veľkú radosť. Ktorý spevák by sa netešil, ak si môže do svojej relácie pozvať aj takých spevákov, ktorých obdivoval už ako tínedžer? Napríklad Karel Hála, Karel Černoch, Václav Neckář, Marie Rottrová, Věra Špinarová a,&nbsp;samozrejme, maestro Karel Gott. No a&nbsp;okrem československých spevákov som mal v&nbsp;Kaviarni Slávia spevákov z&nbsp;dvanástich rôznych štátov. Považujem to za úspech.

Kaviareň bola chvíľku na obrazovke s&nbsp;moderátorom Jozefom Kuriľákom, ale nemala veľký úspech. Sledovali ste ju?

Pána Kuriľáka nepoznám osobne a&nbsp;ak sa ma pýtate, či som to videl, tak som videl asi posledný diel tohto programu, lebo viac som ho na obrazovkách televízie nezazrel. Nezamýšľal som sa nad úspechom relácie, ale viem, že pán Kuriľák je ešte mladý a&nbsp;želám mu, ako nášmu východniarovi, nech sa mu podarí program, ktorý si nájde svojho diváka.

Keď to porovnáte s&nbsp;dnešným obecenstvom, bolo v&nbsp;minulosti ľahšie diváka zabaviť?

Táto otázka je naozaj veľmi ťažká, ale keď si chronologicky predstavujem seba na pódiu a&nbsp;divákov v&nbsp;hľadisku za tie celé roky, zdá sa mi, že je to stále rovnaké. No keď si to podelím na drobné, tak dospejem k&nbsp;tomu, že táto doba predsa len, čo sa týka diváckej náročnosti, pokročila. Dnes majú diváci obrovský výber spevákov, muzikantov, a&nbsp;tak je logické, že si môžu viac vyberať, takže aj my musíme vynaložiť väčšie úsilie, aby sme si svojich fanúšikov udržali. Ja osobne som veľmi vďačný osudu za to, že ešte môžem spievať a že na moje koncerty chodí vždy dosť ľudí.

Ako ste už naznačili, minulý rok ste mali sedemdesiatku. Podarilo sa vám ju osláviť alebo ste oslavu pre koronu odložili?

Minulý rok som dovŕšil vek sedemdesiat rokov a&nbsp;chystal som koncert s&nbsp;veľkolepou oslavou, ale, žiaľ, pandemické opatrenia mi nedovoľovali uskutočnenie ani koncertu, ani oslavy. Z&nbsp;čoho mi je dosť smutno, lebo som tomu venoval veľa času.

Ako si vás uctila rodina? Spomenuli si na vaše jubileum kolegovia?

Každoročne som k svojmu sviatku dostával veľa gratulácií&nbsp; a nebolo to inak ani tento rok, dokonca ich bolo oveľa viac, keďže sú to okrúhle narodeniny. Menšiu oslavu som si užil doma s rodinou. Kolegovia mi, samozrejme, gratulovali a teším sa na spoločnú oslavu s nimi.

Takže oslavu ste definitívne nezrušili?

Na všetkých svojich sociálnych sieťach som zverejňoval, že koncert na moju sedemdesiatku sa neruší, ale iba prekladá na iný termín, keď sa bude dať uskutočniť. Samozrejme, že po koncerte bude veľká hostina, na ktorú som si pozval vyše 200 hostí. S&nbsp;prípravou na tento môj jubilejný koncert mi veľmi výrazne pomáha môj starší vnuk Peter, ktorý sa pohybuje v&nbsp;muzike a&nbsp;skončil aj filmovú školu, odbor strih. Keďže je z mladšej generácie, máme na koncert pripravené spoločné dueto, kde ja si zaspievam a&nbsp;on bude rapovať, takže taká symbióza kantilény s&nbsp;rapom.

Váš život sa spája s&nbsp;koncertmi, oslavami a&nbsp;radostnými chvíľami, ktoré občas neobíde ani roztržka. Ak ide o&nbsp;spravodlivosť a&nbsp;mužskú hrdosť, predpokladám, že by ste neváhali pustiť sa do bitky. Je to tak?

(Smiech.) Ja si myslím, že asi patrím k&nbsp;tej väčšine mužov, ktorým sa prihodila nejaká tá šarvátka, kde padli aj facky, ale to bolo už dávno v&nbsp;mladosti. V&nbsp;tejto súvislosti si spomínam na výchovné slová svojho otca: „Biť sa nesmieš, ale ani zbiť sa nesmieš dať.“ Takže aj v&nbsp;tomto je skrytá odpoveď.

Pochádzate z&nbsp;ôsmich detí. Aké ste mali detstvo a&nbsp;ako v&nbsp;priebehu rokov vnímali súrodenci vašu spevácku kariéru?

Áno, narodil som pod Tatrami ako prvý z&nbsp;ôsmich detí, čiže mám sedem súrodencov. Ak by som sa mal vrátiť domov pod Tatry, tak musím skonštatovať, že detstvo som mal naozaj prekrásne, v&nbsp;scenérii podtatranskej prírody. Dolný koniec našej dediny Spišské Bystré sa začína tesne pod lesom a&nbsp;horný koniec sa končí úplne v&nbsp;lese. Je prirodzené, že spolu s&nbsp;kamarátmi sme čas pri hrách trávili hlavne v&nbsp;lese, boli to hry na partizánov, lebo som sa narodil pár rokov po vojne a&nbsp;v&nbsp;kinách premietali samé vojnové filmy, ktoré nás inšpirovali na&nbsp;rôzne takéto hry.

Často sme sa delili na Rusov a&nbsp;Nemcov, a&nbsp;tak sme si vytvárali imaginárne bojiská, samozrejme, že všetci sme chceli byť Rusi, nikto nechcel byť Nemec, lebo Rusi vždy vyhrávali. Potom ako školák som začal vystupovať, teda spievať na všetkých slávnostiach a&nbsp;vtedy týchto akcií bolo veľa, napríklad Mikuláš, MDŽ, VOSR, takže som vlastne prespieval takmer celé svoje detstvo. Neskôr, keď som začal byť spevákom, moji súrodenci chodili veľmi radi na podujatia, kde som spieval, podporovali ma, tešili sa so mnou a&nbsp;povzbudzovali ma, čo trvá dodnes. Snažili sa prísť na každé moje vystúpenie, pokiaľ sa to dalo.

A&nbsp;čo rodičia, bolo známe, že z&nbsp;vás chceli mať farára, trvalo im, kým sa zmierili, že z&nbsp;vás napokon bude umelec?

Vyrastal som v&nbsp;kresťanskej rodine a&nbsp;po prvom svätom prijímaní som začal v&nbsp;kostole miništrovať. To miništrovanie mi išlo celkom dobre, aj miništranciu som sa naučil (vtedy to bolo všetko po latinsky). Náš pán farár si ma všimol, že k&nbsp;tomu pristupujem celkom zodpovedne, a&nbsp;tak sa zmienil mojej mame, že by zo mňa mohol byť aj dobrý farár. Mama sa s&nbsp;veľkou radosťou tejto myšlienky ujala, lebo bola veľmi veriaca, a&nbsp;od tej chvíle ma už akoby pripravovala, smerovala k&nbsp;tomuto povolaniu.

Otec bol trošku pragmatickejší. Ten zase hovoril, že pre mňa by bolo najlepšie, keby som sa&nbsp;vyučil sa za elektrikára. Budem mať dobré remeslo, lebo len tak sa dá uživiť rodina. Sám otec pracoval v&nbsp;stavebníctve a&nbsp;vtedy sa veľa stavalo, budovalo, takže on tam videl moju veľkú budúcnosť. No všetky rodičovské plány zmenila jedna talentová spevácka súťaž, ktorú som celonárodne vyhral. Predseda poroty tejto súťaže, Ladislav Kucko, bol učiteľ spevu na konzervatóriu. Poradil mi, aby som si dal prihlášku na konzervatórium do Košíc na spev. Ja som mu vtedy nesmelo odpovedal, že neviem, či budem môcť, lebo rodičia chcú mať zo mňa niečo iné. Keď mi prišla pozvánka na skúšky, mama s&nbsp;tým nebola veľmi spokojná, ale ja som na tom trval, tak ma napokon vyprevádzala slovami: „Šak idz, aj tak ce nepríjmu, no a&nbsp;budze po mojom.“

Dnes po rokoch môžem povedať, že jej úvaha sa nenaplnila a&nbsp;s&nbsp;radosťou spomínam na to, že ma na konzervatórium prijali, a&nbsp;tak sa začal vyvíjať osud budúceho speváka Petra Stašáka. Na konzervatóriu sa v&nbsp;tom období vyučoval len operný spev, čo je teda rozdielne od spievania populárnej hudby, ale postupne cez svoju lásku k&nbsp;populárnej hudbe som sa k&nbsp;tomuto dnešnému spievaniu dostal.

Nebyť korony, stále veľa vystupujete a&nbsp;vraj vám vaša manželka doma vyčíta častú neprítomnosť. Aký ste teda manžel, otec a&nbsp;dedo?

Odpovedať na otázku, aký som manžel, je jedna z&nbsp;najťažších odpovedí. Ako všetky manželky, tak aj moja si myslí, že by som mohol byť lepší manžel, ale ak by som mal hovoriť z&nbsp;vlastného pocitu a&nbsp;povedať, čo si myslím, tak lepší manžel sa už byť nedá. (Smiech.) Čo sa týka mojich detí a&nbsp;vnukov, tam som už s&nbsp;odpoveďou smelší, lebo si myslím, že som dobrý otec aj dedo. Aj keď musím uznať svoju častú absenciu pri výchove detí, ktorá bola zavinená tým, že som ako spevák veľa cestoval po svete.

Vnukov si však užívam oveľa viac a&nbsp;mám teraz celkom vážne pocit, že som veľmi dobrý dedo, lebo oni sú moji najlepší vnuci. Ešte sa vrátim k&nbsp;manželke, ktorú musím v&nbsp;tomto bode naozaj veľmi pochváliť, lebo počas mojej neprítomnosti bola na naše dve dcéry sama a&nbsp;každý vie, že výchova dvoch detí a&nbsp;chodenie do práce nebolo jednoduché. Som jej za to dodnes veľmi vďačný, lebo z&nbsp;nich vychovala dve slušné dievčatá. Na druhej strane sa zo mňa nemôže zrazu po tých rokoch túlavého života stať domased a&nbsp;tráviť doma dvadsaťštyri hodín denne. Jasné, že manželka mi to vyčíta, ale myslím si, že je to taká zotrvačnosť, aby som si nemyslel, že sa mám až tak dobre.

Vaša manželka sa nechce medializovať. Nie je rada v&nbsp;centre pozornosti? Aká je a&nbsp;čo na nej máte najradšej?

Je pravda, že moja manželka sa veľmi medializovať nechce, zdôvodňuje to tým, že všetci vedia, že som ženatý a že mám stále tú istú manželku, dokonca vedia aj to, že je to Gabriela. Sem-tam s&nbsp;humorom prehodí vetu, že jeden komediant v&nbsp;rodine stačí, ktorý sa prezentuje v&nbsp;médiách. Ak by som mal o&nbsp;Gabike niečo prezradiť, tak by som musel len vychváliť jej trpezlivosť a tolerantnosť, vďaka čomu sme už spolu viac ako 50 rokov. A&nbsp;všetci tí, ktorí ma bližšie poznajú, moji kamaráti a&nbsp;blízke okolie, mi často s&nbsp;humorom hovoria: „Peter, tá tvoja žena musí mať pri tebe železné nervy.“ Najviac na nej ľúbim jej božiu trpezlivosť. Na Slovensku zo 100 % ženatých mužov 99,9 % počúva svoje ženy a&nbsp;ja ako poslušný manžel počúvam tiež.

Z&nbsp;vášho mladšieho vnuka je už dnes úspešný maliar. Odkedy sa venuje maľovaniu a&nbsp;kto ho k&nbsp;tomu priviedol?

Náš mladší vnuk Timotej má výtvarné cítenie, čo je asi aj celkom prirodzené, lebo jeho otec Dávid má aj vysokú školu so zameraním na výtvarné umenie a&nbsp;pracuje tiež v&nbsp;tomto odbore. Možno, čo stojí za spomenutie, Timotej má za sebou už svoju prvú výstavu obrazov a&nbsp;nedávno mi spomínal, že ešte pár obrazov a&nbsp;môžeme chystať ďalšiu.

Veľkou témou je už rok koronavírus. Ako situáciu okolo pandémie vnímate?

Už viac ako rok vnímame túto pliagu, ktorá vôbec nesmie byť podceňovaná. Aj keď sa našlo zopár ľudí, ktorí si od začiatku mysleli, že je to len nejaká chrípka, postupne sme sa presvedčili, že je to naozaj vážnejšia choroba. Ja som bol 23. decembra pozitívne testovaný na koronavírus, takže hovorím už aj z&nbsp;vlastnej skúsenosti. Teraz som v&nbsp;období, keď si užívam pravdepodobne imunitu a&nbsp;môžem sa už aj s&nbsp;niekým stretnúť bez toho, aby mal strach, že ho môžem nakaziť. Čo ma mrzí, je, že mi korona vzala viac ako rok z&nbsp;muzikantského a koncertného života, ale to nehovorím iba za seba, ale za všetkých muzikantov a kolegov z&nbsp;iných profesií zabezpečujúcich plynulý priebeh podujatí.

Ja som už v&nbsp;dôchodkovom veku a&nbsp;žijem v&nbsp;štáte, kde sú dôchodky dostatočne vysoké, takže u&nbsp;nás voda a&nbsp;chlieb na stole nechýbajú. Horšie by bolo, keby sme si z&nbsp;toho chceli ušetriť na dovolenku alebo ak by sme nemali zásoby oblečenia a&nbsp;obuvi. Takže, aj keď táto situácia nie je pre mňa ako speváka vôbec dobrá, absolútne nezávidím svojim mladším kolegom, ktorí ešte nemajú dôchodok.

A&nbsp;ako sa staviate k&nbsp;očkovaniu? Ste jeho zástancom?

Odjakživa, od detstva sme boli očkovaní proti rôznym chorobám, lebo dávno predtým o&nbsp;tom rozhodli kompetentní ľudia z&nbsp;odboru medicíny. A&nbsp;ak sa teraz zase kompetentní ľudia rozhodnú, že očkovanie je potrebné, tak nie som proti.

Idete s&nbsp;dobou a&nbsp;ste dokonca aktívny nielen na Facebooku, ale aj na Instagrame, ktorý je populárny najmä medzi mladou generáciou. Čo vás na tejto sociálnej sieti chytilo?

Mám veľmi veľa mladých kamarátov, ktorí ma naviedli na to, že ten, kto nie je na všetkých sociálnych sieťach, akoby v&nbsp;šoubiznise ani nebol. A&nbsp;keďže ja mám ešte dosť síl a&nbsp;chcem byť aktívny, tak som sa to rád naučil. Môj starší vnuk Peter mi všetko s&nbsp;trpezlivosťou vysvetlil a&nbsp;ide to. Zistil som, že Instagram má svoju silu a&nbsp;som v&nbsp;kontakte so svojimi fanúšikmi.

Čím to podľa vás je, že dokážete osloviť aj mladšie publikum?

Ako som už spomenul, veľa mojich kamarátov má okolo štyridsať rokov, takže je prirodzené, že sa s&nbsp;nimi často rozprávam o&nbsp;týchto veciach. Pred pár rokmi, keď bol služobne v&nbsp;Košiciach Sajfa, stretli sme sa na káve v&nbsp;kaviarni, kde som sa mu pochválil, že ja starší pán viem komunikovať aj prostredníctvom sociálnych sietí. Sajfa ma neskôr pozval do svojho programu, kde ma verejne pochválil, a&nbsp;odvtedy sa to so mnou vezie. A&nbsp;keď som bol pozvaný do Chart Show, ktorú uvádza Adela, tak to Sajfa opäť spomenul a&nbsp;na dôkaz toho ma aj hneď v&nbsp;programe odskúšali. A&nbsp;ja som obstál.

Napríklad aj satirická stránka Zomri využíva fotku s&nbsp;vašou podobizňou k&nbsp;rôznym vtipným komentárom. Postrehli ste to?

Samozrejme, že túto stránku vnímam, sú to zrejme mladí a šikovní chlapci, a&nbsp;tak ako v&nbsp;každom remesle, aj v&nbsp;prípade ich stránky sa niečo podarí niekedy viac, niekedy menej. Celé to vnímam ako humorno-satirickú stránku, dokonca sme na Instagrame spolu aj v&nbsp;spojení. Prajem im, aby im ešte dlho fungovali invencie, pre náš všetkých.

Smutné vyznanie speváka Stašáka: Prečo sme sa s Kazíkom nemohli rozlúčiť?

Výber pre vás

Smutné vyznanie speváka Stašáka: Prečo sme sa s Kazíkom nemohli rozlúčiť?

Súvisiace články

Polemike o love vlka chýba zdravý rozum: Štátna ochrana prírody nerešpektuje vlastný program

Utekal som k zábave: Daniel Dangl sa už nevidí ako herec. Čo ho skutočne napĺňa?

Po sláve prišlo vyhorenie: Spievanka Mária Podhradská zabáva deti. Čo skrýva vnútri?

Výber pre vás