Oľutoval rozhodnutie: Herec Lukáš Latinák prehovoril o ťažkom období. V kom našiel oporu?

Lukáš Latinák prišiel v ťažkých chvíľach za manželkou. Jej reakcia ho odrovnala

Lukáš Latinák prehovoril o ťažkom období: Nikdy by som si nebol pomyslel, že...

Jana Homolová

<h3>Koncom minulého roka ste priznali, že za rok 2020 ste nič nenatočili. Asi to nebolo jednoduché obdobie.</h3>
<p>Nikdy by som si nebol pomyslel, že budem niekedy takto reagovať, ale keď som sa dostal do úplného stresu, že sa nič nedeje, nič sa nerobí a&nbsp;všetko sa ruší, rozklepal som sa. Hovoril som si: Preboha! Čo teraz? Čo financie? Čo rodina? Čo všetko okolo? Okrem toho som sa ešte rozhodol ísť na voľnú nohu, teda opustil som plný úväzok v&nbsp;divadle Astorka, a&nbsp;presne vtedy vypukla pandémia. To znamená, že všetky svoje plány, programy, projekty, predstavenia som musel začať postupne škrtať, a&nbsp;to mi spôsobilo naozaj obrovský stres.</p>
<h3>Ako ste túto situáciu vyriešili?</h3>
<p>Prišiel som za svojou ženou s&nbsp;otázkou, čo budeme robiť, a&nbsp;ona s&nbsp;pokojným hlasom odpovedala: „Ideme maľovať dom.“ (Smiech.) Konečne som bol doma, mal som čas, tak sa toho moja manželka chytila a&nbsp;využila to. Priznávam, že keď človek už druhý deň oblepuje radiátory, vypínače a&nbsp;zásuvky, postupne zabudne, že vonku sa niečo deje. Vďaka konkrétnym činnostiam a&nbsp;nastavenému režimu sa toto obdobie dalo prežiť.</p>
<h3>Je skvelé, že vaša žena sa k&nbsp;tomu postavila takto racionálne.</h3>
<p>A&nbsp;možno sa toho len zľakla, ako som sa zľakol ja, preto celú situáciu upokojila. Toto v&nbsp;našom vzťahu funguje a&nbsp;deje sa to aj opačne. Ak má náhodou aj ona extrémnu reakciu, je to zvláštne, ale aj ja prepnem do pokojného režimu a&nbsp;riešim to s&nbsp;chladnou hlavou. Nejdem do toho s&nbsp;emóciou, lebo pri stretnutí emócie s&nbsp;emóciu by sa nič nevyriešilo.</p>

<h3>Čiže u&nbsp;vás nič také ako ponorková choroba nehrozila. Manželka vám vymyslela program.</h3>
<p>Áno, ale myslím, že toto nebol len môj prípad. Veľa chlapov má niečo na rováši v&nbsp;zmysle určitých restov v&nbsp;rámci domácnosti, ktoré doteraz neurobili. Ženy majú tú vlastnosť, že si ich všetky pamätajú, a&nbsp;my muži zas máme to šťastie, že tu svoju pamäť strácame. Nesplnené povinnosti okolo domácnosti skrátka nie sú prvotná vec, ktorou by sme sa my muži zaoberali. Partnerky nám to potom dajú najavo. Myslím, že v&nbsp;tomto období mali viacerí muži doma niečo podobné. (Smiech.)</p>
<h3>Aktuálne máte na konte nový film Kurz manželskej túžby, ktorý práve prichádza do kín. Keď ste minulý rok nenatáčali, kedy prebehlo nakrúcanie?</h3>
<p>Nakrúcalo sa v&nbsp;marci a&nbsp;v&nbsp;apríli tento rok, keď bol čiastočný lockdown u&nbsp;nás aj v&nbsp;Česku. Natáčalo sa v&nbsp;ajur­védskom rezorte Svatá Kateřina na Vysočine. Bolo to výborne vymyslené. Celý štáb aj s&nbsp;hercami obsadil rezort. Dokonca sme tam boli ubytovaní a&nbsp;pracovali sme, ako sme chceli.</p>
<h3>Režiséra a&nbsp;scenáristu Radka Bajgara (59) pri tomto filme inšpirovala pandémia, krachujúce vzťahy a&nbsp;šarlatáni, ktorí sa hneď chopili príležitosti a&nbsp;ponúkali svoje pofidérne služby.</h3>
<p>Áno, my sme vlastne účastníci kurzu objatia. Na tento kurz chodia páry, ktoré majú problémy, a&nbsp;aby si k&nbsp;sebe našli cestu, musia sa objímať – ono to reálne existuje. Takže v&nbsp;podstate ide o&nbsp;to, že si niekto dokáže z&nbsp;ničoho urobiť niečo, respektíve kšeft. Celý kurz je pochybný, pofidérny, aj keď jeho cieľ je pekný a&nbsp;šľachetný. Dávať ľudí dokopy je krásna práca, až kým sa neudeje niečo, s&nbsp;čím sa neráta. Pri objímaní jeden z&nbsp;partnerov skolabuje a&nbsp;dostane sa do kómy. Vtedy nastupuje polícia, ktorá začína vyšetrovať, či objatie nebolo príliš silné, či nebolo úmyselné. Aký vzťah medzi sebou partneri mali, aký tam mohol byť úmysel a&nbsp;či je vôbec technicky možné objatím niekoho pridusiť… Vynorí sa viacero otáznikov, ktoré režisér necháva visieť vo vzduchu, nech si ich divák sám zhodnotí. Ak má niekto náročného partnera, nebol by na chvíľu rád, keby občas stíchol? (Smiech.)</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Vy by ste sa na podobný kurz aj s&nbsp;manželkou podujali?</h3>
<p>To by ma moja žena zrušila aj s&nbsp;rodným listom! Určite by sa ma opýtala, či som v&nbsp;poriadku, že niečo také vymýšľam. Neviem si predstaviť, že by u&nbsp;nej tento nápad prešiel. (Smiech.) Ale vaša otázka bola, či by som sa na podobný kurz podujal ja. Nie som si istý, či by to mal byť kurz s&nbsp;nejakým núteným programom v&nbsp;podstate na báze terapie, ale stráviť aspoň na chvíľu čas so svojou ženou a&nbsp;bez detí, hoci to znie strašne, ale aspoň na chvíľu, to by bolo veľmi príjemné. (Smiech.)</p>
<h3>Myslím, že po rodičovskej lockdownovej 24-hodinovej starostlivosti by si toto prialo viacero rodičov.</h3>
<p>Asi áno. Mám kamarátku, ktorá sa mi sťažovala, že má doma dve vysokoškoláčky. Jedna má dva­dsaťšesť, druhá dvadsaťdva. Jedna študuje vo svojej izbe jednu vysokú školu, druhá na druhom počítači vo svojej izbe druhú. A&nbsp;počas lockdownu im robila kuchárku, žehličku, práčku, slúžku, animátorku… Viete, v&nbsp;mladosti človekom lomcujú hormóny, ktoré si však doma pri počítači nevyrieši. Potrebuje vypadnúť a&nbsp;nepozerať stále na rodičov, lenže keď niet kam ísť, je problém. V&nbsp;tomto prípade rozumiem jednej aj druhej strane.</p>
<h3>Aj vy ste vnímali lockdownové obdobie doma podobne?</h3>
<p>Z&nbsp;jedného hľadiska bolo príjemné, že sme boli ako rodina všetci pokope, ale aby sa človek nezbláznil, musel vymýšľať program sebe a&nbsp;deťom tiež. Ten, kto mohol chodiť do práce, bol zachránený. (Smiech.) Získal tam psychohygienu, ktorá inak chýbala, respektíve doma medzi štyrmi stenami bola nedostatočná. Úplne rozumiem tomu, ak to v&nbsp;niektorých domácnostiach nebolo idylické, prípadne že sa niektoré vzťahy aj rozpadli. Svoje problémy riešili len cez svoju zúženú optiku, a&nbsp;keby aj chceli ísť k&nbsp;odborníkovi na párové poradenstvo, nedalo sa. Termín aktuálne dostanete až o&nbsp;pol roka, pretože sú úplne vyťažení.</p>

<h3>Ľudia potom siahajú po rôznych barličkách a&nbsp;hľadajú pomoc aj u&nbsp;šarlatánov, ktorí ponúkajú objímacie praktiky, ako je to vo vašom novom filme.</h3>
<p>Presne, rôzne veštice Izidory a&nbsp;podobne. (Smiech.) Ale zas to, že sme aktuálne všetci viac doma, má takisto svoje čaro, lebo stúpne pôrodnosť ako vedľajší efekt udobrovania. (Smiech.)</p>
<p>Ale celkom sa teším na filmovú premiéru, lebo som si tam zahral taký zvláštny typ muža – rojka, ktorému akoby mužská podstata chýbala. Som zvedavý na výsledok.</p>
<h3>Nemáte problém pozerať sa sám na seba?</h3>
<p>Keď sa film raz natočí, je to ako niečo, čo vykrešete do skaly. Už sa to nedá napraviť. Na pľaci občas vznikajú trecie plochy, keď režisér chce niečo, čomu celkom nerozumiem, a&nbsp;urobím to, hoci mi to je proti srsti. Ale on svoj film už vidí ako celok a&nbsp;z&nbsp;jednotlivých obrázkov si skladá mozaiku. Pre herca je preto povinnosť dôverovať mu, aby to bolo dobré. Keď ma tlačí do niečoho, čo sa mi nezdá, prijímam to, lebo viem, že pre celkový výsledok to bude dobré. Aj pri tomto filme boli obrazy, s&nbsp;ktorými som nebol úplne stotožnený, a&nbsp;som zvedavý, ako vyšli. Čiže ak mám možnosť, na svoje premiéry idem.</p>
<h3>Ale aj vy ste tak trošku rojko s&nbsp;veľkou dávkou fantázie, ktorá je v&nbsp;podstate typická pre vaše znamenie Rýb.</h3>
<p>Ryby, Váhy a&nbsp;Blíženci sú zdvojené znamenia, sú v&nbsp;nich akoby dve osobnosti. Aj u&nbsp;mňa to platí. Som akoby tichá voda. Navonok veselý, prístupný a&nbsp;vnútri ukrytý vo svojom svete. Poznám viacero ľudí v&nbsp;znamení Rýb, ktorí sú aj trošku citliví a&nbsp;takisto majú obrovskú fantáziu a&nbsp;bohatý duchovný svet. Ten je v&nbsp;podstate pre praktický život nepoužiteľný, možno až zbytočný, ale na druhej strane je to pridaná hodnota pri hre s&nbsp;deťmi, pri sledovaní televízie, počúvaní rozprávok, pri rozvíjaní ich fantázie. Nie nadarmo sa hovorí, že ľudia v&nbsp;znamení Rýb napokon končia v&nbsp;umeleckých povolaniach, pretože tú svoju obrovskú fantáziu musia niekde prejaviť. A&nbsp;sú to ľudia, ktorí stmeľujú kolektív.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Aj vy ste v&nbsp;spoločnosti taký šašo a&nbsp;stredobod pozornosti?</h3>
<p>Áno, úplne. Keď nastane nejaké hluché ticho, ako herec mávam pocit zodpovednosti za náladu v&nbsp;spoločnosti, preto sa okamžite chopím „moderovania“. (Smiech.) Rozprávam historky, vtipy, aby tam to hlucho nebolo.</p>
<h3>S&nbsp;vami musí byť veselo, ale čo ak ľudia automaticky očakávajú, že ich budete zabávať?</h3>
<p>Občas to dochádza až do takého extrému, že mi cudzí človek povie: „Povedz nejaký vtip.“ (Smiech.)</p>
<h3>A&nbsp;čo vtedy urobíte?</h3>
<p>V&nbsp;tomto konkrétnom prípade som sa pána opýtal, aké je jeho povolanie. Odpovedal, že zvárač. Tak som ho vyzval, aby mi niečo pozváral. Nechápavo sa ma opýtal, ako to myslím. Odpovedal som: „Ja vám dám kúsok zo svojej roboty a&nbsp;vy mne za to kúsok z&nbsp;vašej.“ (Smiech.)</p>

<h3>Ešte na vás ľudia občas pokrikujú Hurka, teda menom postavy zo seriálu Profesionáli?</h3>
<p>Už nie tak často, ale ak to urobia, je evidentné, z&nbsp;ktorej oblasti si vybrali moje ja. Či je to z&nbsp;Partičky, z&nbsp;Profesionálov, alebo z&nbsp;divadla Teatro Tatro. Niekedy neviem, či ma to má tešiť. Raz mi taxikár povedal, že jeho sedemročný syn bez Profesionálov nedokáže zaspať. Ostal som prekvapený, že tento seriál dovolia rodičia svojim deťom sledovať. Ďalší taxikár mi zas vyčítal, že zobral syna do Teatra Tatra, ale keď spolu navštívili iné divadlá a&nbsp;predstavenia, synovi sa už tak nepáčili. Keď niekto začne s&nbsp;týmto divadlom, to je dosť vysoká latka a&nbsp;ostatné predstavenia sa mu potom môžu zdať nudnejšie, ale táto výčitka ma potešila.</p>
<h3>A&nbsp;ako je to teda s&nbsp;vašou voľnou nohou?</h3>
<p>V&nbsp;hereckom povolaní máte raz veľa práce a&nbsp;potom jej je menej. Mal som obdobie, keď toho bolo veľa. Do toho vstúpilo divadlo a&nbsp;predstavenie, v&nbsp;ktorom mali hrať všetci herci z&nbsp;Astorky, ale ja som mal iné projekty a&nbsp;ďalšie predstavenie by som nestíhal. Vtedy mi riaditeľ [Vladimír Černý (70), pozn. red.] povedal, že na dvoch stoličkách sa nedá sedieť. Došlo to teda do situácie, že z&nbsp;divadla odídem, a&nbsp;tým by som na obsadení nového predstavenia nebol. Myšlienku na odchod som mal už v&nbsp;minulosti, a&nbsp;keď prišla táto chvíľa, povedal som si, že by som to asi mal využiť. Ale toto nebolo najšťastnejšie rozhodnutie. Následne mi bolo trápne vrátiť sa po jednej sezóne. (Smiech.) Aj oduté dieťa, ktoré povie: „Odchádzam!“ a&nbsp;buchne dverami, sa predsa nemôže po desiatich minútach vrátiť domov, že si zabudlo bundu a&nbsp;je mu zima. (Smiech.) Musí aspoň hodinu vydržať pod schodmi, trucovať a&nbsp;potom sa vrátiť. Toto bol aj môj prípad.</p>
<h3>Takže ste sa vrátili?</h3>
<p>Áno, od januára som naspäť v&nbsp;divadle pod jeho ochrannými krídlami. Vyšiel som von, preplieskalo ma a&nbsp;vrátil som sa domov. (Smiech.) Riaditeľ vedel, že to takto dopadne, keďže je sám herec a&nbsp;s&nbsp;nami hercami už má svoje skúsenosti. Neprekvapilo ho to. Nechal ma, nech si to vyskúšam, odídem s&nbsp;horúcou hlavou a&nbsp;vrátim sa. Máme výborného, ľudského riaditeľa.</p>

Oľutoval rozhodnutie: Herec Lukáš Latinák prehovoril o ťažkom období. V kom našiel oporu?

Súvisiace články

Ťažký rok pre HORNÚ DOLNÚ: Seriál poznačili nečakané odchody

MARIÁN ČEKOVSKÝ o plnení snov, živote a práci s deťmi i nečakaných miliónoch

Peter Núñez vykonáva režisérsku prácu čoraz menej. Čím to je?

Výber pre vás