Marcela Fuknová

Teraz v&nbsp;marci si bol v&nbsp;zahraničí. Prečo si tam šiel?

Cestoval som do Južnej Ameriky ako dobrovoľník neziskovej organizácie YMCA. Mojím cieľom bolo Peru, mal som sa tam venovať najmä mládeži a&nbsp;deťom z&nbsp;ulice. S&nbsp;organizáciou YMCA dlho spolupracujem ako dobrovoľník aj tu v&nbsp;Česku. V&nbsp;Peru je táto organizácia veľmi aktívna, buduje tam nízkoprahové kluby pre deti z&nbsp;chudobných štvrtí. Mal som s&nbsp;nimi robiť športové aktivity, venovať sa rozvoju ich osobnosti, učiť ich angličtinu, aby boli schopné zaradiť sa do plnohodnotného života. Bohužiaľ, nedostal som sa tam.

Pár dní som strávil v&nbsp;Londýne, pretože som tam prestupoval, a&nbsp;potom som chcel zostať päť dní v&nbsp;Riu de Janeiro v&nbsp;Brazílii. Do Ria som priletel v&nbsp;pondelok 9.&nbsp;marca a&nbsp;v&nbsp;piatok som mal letieť do Peru cez Čile. Táto krajina však pre koronavírus vo štvrtok zavrela hranice, vzápätí aj Peru a&nbsp;bolo jasné, že sa tam nedostanem.

Nezostalo mi nič iné, len sa vrátiť do Česka. V&nbsp;Brazílii sa chystali zavrieť školy aj hotely, bolo by to komplikované. Domov som letel cez Londýn a&nbsp;odtiaľ od Berlína, pretože všetky spoločnosti začali rušiť lety. Nakoniec som však letenky zohnal a&nbsp;sestra Ráchel po mňa prišla do Berlína autom. Do Prahy už nič nelietalo. Celé to trvalo 36 hodín. Vrátil som sa v&nbsp;utorok 17. marca o&nbsp;tretej ráno. Nikoho sme pri príchode nestretli.

Ďalší deň po prílete ma začalo škriabať v&nbsp;krku, myslel som si, že som nachladol v&nbsp;lietadle. Večer sa k&nbsp;tomu pridala bolesť hlavy, Zmeral som si teplotu a&nbsp;mal som takmer 38 stupňov. Šiel som spať, no v&nbsp;noci som sa zobudil na príšernú bolesť rúk od lakťov nahor k&nbsp;ramenám. Opísal by som to ako niečo medzi kŕčmi a&nbsp;silnou bolesťou svalov. Vtedy som už mal horúčku 39 stupňov. Vzal som si paracetamol.

Už mi bolo jasné, že to bude zrejme koronavírus. Bol som z&nbsp;toho trochu vydesený a&nbsp;radšej som si nastavil budík na každé dve hodiny, aby som si kontroloval teplotu. Hneď ráno, keď som sa zobudil, som zavolal na odbor hygieny Libereckého kraja, aby mi odobrali vzorky. Predchádzajúci deň som sa ešte nahlásil svojmu lekárovi, že som bol v&nbsp;zahraničí. Pýtal sa, či som v&nbsp;poriadku, no vtedy som sa ešte cítil dobre.

Áno, dovolal som sa tam pomerne rýchlo, asi za desať minút. Povedali, že mi prídu urobiť testy ešte v&nbsp;ten deň alebo nasledujúci. V&nbsp;stredu 18. marca mi však volali, že to nestihnú a&nbsp;prídu až vo štvrtok. Skutočne prišli, už o&nbsp;ôsmej ráno. Vošla pani oblečená v&nbsp;ochrannom obleku od hlavy po päty, vzala mi výtery z&nbsp;nosa a&nbsp;z&nbsp;krku a&nbsp;hneď odišla. Nestihol som sa ani spýtať, kedy budú výsledky. Večer o&nbsp;deviatej mi volali, že výsledky sú pozitívne a&nbsp;mám teda koronavírus.

Ako reagovali susedia na príchod sanitky?

Písali starostovi, pýtali sa, či som nakazený alebo nie. Začala sa šíriť panika. Netušil som, čo sa deje, pretože som bol zavretý v&nbsp;byte a&nbsp;bolo mi zle. Dozvedel som sa to až ďalší deň, keď som sa trochu pozviechal.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Mama mi volala, že ľudia píšu na Facebook. Vraj chodím po vonku a&nbsp;nedodržujem karanténu. Hromadne sa to začalo šíriť po sociálnych sieťach, hoci som bol stále zavretý vnútri. Rodičia sa báli ísť aj nakúpiť, aj keď sme s&nbsp;nimi a&nbsp;s&nbsp;ďalšími dvomi súrodencami neboli od návratu vôbec v&nbsp;kontakte.

Áno, sme so sestrou zavretí v&nbsp;inom byte v&nbsp;Zákupoch, oni sú v&nbsp;Cvikove. Ani sme sa s&nbsp;nimi nevideli. Na brata ľudia v&nbsp;potravinách revali, aby zaliezol dovnútra, že nechcú dostať „koronu“, takmer ho zbili. Naši dokonca uvažovali o&nbsp;trestnom oznámení. Stres ľudí bol neskutočný. Prvý deň mi volal starosta a&nbsp;povedal, aby sme si zatiahli závesy, aby sme nechodili k&nbsp;oknám. Odporučil nám vôbec nechodiť na balkón, a&nbsp;keby nám niekto búchal na dvere, chcel ich vyraziť alebo keby hádzal niečo do okien, nech voláme políciu.

Svoj príbeh si medializoval v&nbsp;Česku aj v&nbsp;televízii.

Skomplikovalo to život celej rodine. Preto som sa rozhodol nakrútiť video na YouTube, kde som vysvetlil, ako som zrejme ochorel, čo mi je a&nbsp;najmä že som nikoho v&nbsp;okolí neohrozil. Vzápätí ma kontaktovali reportéri z&nbsp;viacerých českých televízií a&nbsp;novín. Chcel som sa zachovať férovo aj k&nbsp;ľuďom, ktorých som stretol v&nbsp;zahraničí, dal som oznámenie o&nbsp;svojom pozitívnom teste na Instagram. Potom mi novinári povedali, že som jediný, kto o&nbsp;tom v&nbsp;Česku verejne hovorí.

Mali nám ho nosiť rodičia, no situácia bola spočiatku dosť vyhrotená, preto s&nbsp;nami začal komunikovať pán starosta. Zariadil dezinfekciu domu, rozdal susedom rúška a&nbsp;dezinfekčné prostriedky. Teraz to funguje tak, že rodičia nakúpia potraviny, odnesú ich starostovi a&nbsp;ten s&nbsp;nákupom pošle hasičov k&nbsp;nám.

To je problém zistiť. U&nbsp;každého je inkubačná lehota iná, väčšinou to býva tri až päť dní. Myslím však, že to bolo v&nbsp;Brazílii. Býval som tam v&nbsp;hosteloch, kde bolo veľa cudzincov. Spoznal som tam nových kamarátov z&nbsp;Čile, strávil som s&nbsp;nimi celý posledný deň, tak som im okamžite písal. Oni doteraz žiadne príznaky nemajú a&nbsp;sú úplne v&nbsp;poriadku. Možno sa to stalo aj v&nbsp;lietadle či na letisku. Mal som síce takmer celý čas na tvári respirátor, ale človek sa potrebuje aj napiť či najesť.

V&nbsp;čase, keď sa rozprávame, si nakazený už týždeň. Ako sa cítiš teraz? Ako sa ochorenie vyvíja?

Je mi oveľa lepšie. Jediné, čo zatiaľ trvá, je kašeľ. Trvajú aj bolesti hlavy, hoci sú miernejšie. Dlho som cítil aj bolesti rúk a&nbsp;chrbta. Príznaky sa však vyvíjali. K&nbsp;horúčke, bolesti hlavy a&nbsp;kašľu sa počas troch dní pridali aj zimnice. Tie tri dni boli asi to najhoršie štádium a&nbsp;zrejme aj najväčší boj tela s&nbsp;vírusom. Vtedy sa pridal aj tlak na hrudníku, nebolo to však nič strašné. Boleli ma nohy, chôdza bola dosť bolestivá. Lekári mi povedali, že ak môžem normálne dýchať, nech zostanem doma, a&nbsp;ak by sa to zhoršilo, mám volať sanitku. Dával som si len paracetamol proti horúčke.

Po troch dňoch som prestal mať horúčku, teraz už nemám zvýšenú teplotu. Vytratili sa aj bolesti, hlava ma bolela asi päť dní. Kašeľ sa, naopak, po troch dňoch zhoršil, ale teraz je to už lepšie. Je to suchý, nepríjemný kašeľ. Kašlem však len ráno, keď sa zobudím.

Vieš, ako sa bude ďalej vyvíjať tvoja liečba? Čo s&nbsp;tebou bude?

Po oznámení výsledkov testu mi volal primár tunajšej nemocnice a&nbsp;rozprával sa so mnou. Všetko sa mi pokúsil vysvetliť. Povedal mi, že o&nbsp;tejto chorobe veľa nevedia a&nbsp;u&nbsp;každého sa vyvíja inak. To bolo pre mňa to najhoršie. Nevedel som, čo ma čaká, a&nbsp;dosť som sa bál. Povedal mi však, že pre mňa bude najlepšie zostať doma a&nbsp;skúsiť sa s&nbsp;infekciou pobiť sám, len s&nbsp;liekmi. Hovoril tiež, že vrchol choroby trvá tri až päť dní a&nbsp;potom by sa to malo začať zlepšovať. A&nbsp;bolo to naozaj tak.

Primár mi volá každý deň a&nbsp;kontroluje ma cez telefón. Kontaktovali ma aj z&nbsp;odboru hygieny. Potrebovali vedieť, s&nbsp;kým som sa stýkal, aké som mal číslo sedadla v&nbsp;lietadle... Volali mi aj kvôli ďalším testom. Po štrnástich dňoch od pozitívnych výsledkov testu by som mal mať ďalší test a&nbsp;o&nbsp;24 hodín neskôr budem mať ešte jeden. Obidva musia byť negatívne. Lekári však stále nevedia, či po prekonaní infekcie už budem proti koronavírusu imúnny a&nbsp;telo sa ho úplne zbaví alebo v&nbsp;tele zostane.

Tvoja sestra Ráchel je v&nbsp;karanténe s&nbsp;tebou. Ona príznaky nemá?

Má, ale oveľa miernejšie než ja. Len bolesť hlavy a&nbsp;kašeľ, teplotu vôbec nemala. Nechceli ju spočiatku otestovať, vraj len keby mala teplotu nad 38&nbsp;stupňov. Teraz to však vyzerá tak, že ju otestujú tiež, pretože študuje sociálnu prácu v&nbsp;Olomouci a&nbsp;v&nbsp;rámci praxe majú ísť pomáhať do zdravotníckych zariadení. To by bez negatívneho testu nemohla.

Keby si mohol ľuďom niečo odkázať, čo by to bolo?

Aby sa zbytočne nebáli. Nebolo to také hrozné, asi ako taká horšia chrípka, hoci si uvedomujem, že som mladý a&nbsp;mám silný organizmus. Bolo to nepríjemné, no horšia bola neistota, ako bude ochorenie prebiehať. Najhorší je strach, pretože ľudia, keď sa boja, sú schopní všetkého. Prial by som si, aby sme aj v&nbsp;čase tejto nákazy zostali jeden k&nbsp;druhému ľudskí.

Áno, keď som svoj príbeh medializoval, začalo prichádzať viac pozitívnych reakcií. Niektorí ľudia z&nbsp;okolia mi dokonca písali, že spočiatku sa báli a&nbsp;boli nahnevaní, že som v&nbsp;karanténe práve tu, ale že teraz vidia, že je všetko pod kontrolou a&nbsp;že som zodpovedný. Pochádzam z&nbsp;kresťanskej rodiny. Keď to vyzeralo, že uviaznem v&nbsp;Brazílii, rodičia mi dokonca vraveli, aby som sa nevracal do Česka. Že by som v&nbsp;Južnej Amerike mohol zostať a&nbsp;pomáhať tam počas pandémie. Nakazených ľudí bude pribúdať a&nbsp;mali by sme sa k&nbsp;sebe správať slušne. Nikto predsa neochorie naschvál. Nešírme strach, mali by sme držať spolu a&nbsp;navzájom si pomáhať. Iba tak ten vírus dokážeme poraziť.

Nešírme strach! Nakazil sa koronavírusom, vyzýva ľudí na spolupatričnosť a pomoc

Výber pre vás

Nešírme strach! Nakazil sa koronavírusom, vyzýva ľudí na spolupatričnosť a pomoc

Súvisiace články

S jarou prichádzajú alergie: Ako ich rozoznať od nového koronavírusu?

Vírus dokážeme sledovať! Expert na umelú inteligenciu o nákaze COVID-19: Ako sa bude vyvíjať?

Skúška charakteru: Kto v čase koronavírusu ukazuje veľké srdce a kto chce na nešťastí zarobiť?

Výber pre vás