Vladimír Kampf

Stretli sme sa pred ich cestou do Egypta. S priateľom Petrom Lackom (28) si na Vianoce kúpili niekoľko lacných leteniek. Prvý štvrťrok tým majú vybavený... Ďalšie letenky budú kupovať vo veľkonočných zľavách. Petra si našla Petra v Peru. Peter aj trochu vyzerá, akoby bol odtiaľ. Lenže je od Michaloviec.

             

To si si ho musela ísť nájsť tak ďaleko? A&nbsp;keď už, tak tam nemajú nejakých vlastných fešákov?

Tak sa mi do Peru nechcelo! Je to ďaleko. Nechce sa mi byť 15 hodín v&nbsp;lietadle. Som ulietaná. Ale, kamoši spolulezci to vymysleli a&nbsp;prehovárali ma. Zavolali mi aj z&nbsp;cestovky, či by som sprevádzala zájazd do Peru, tak som išla. Peťo tam pracoval v&nbsp;cestovnej agentúre. Najprv sme sa len tak rozprávali a&nbsp;potom, keď moji kamaráti odišli, sme sa dohodli, že ideme liezť na skaly. Dostali sme nápad, že vylezieme na nádherný kopec Alpamayo, hoci Peťo ešte nikdy neliezol v&nbsp;zime. Tam mi dal prvú pusu vo výškovom tábore v&nbsp;nadmorskej výške viac ako 5&nbsp;500 metrov. Bolo to v&nbsp;auguste minulého roku.

Odkiaľ vlastne si, keď už si skoro všade ako doma?

Zo Žiliny. Tam som sa narodila a&nbsp;tam mám aj sklad vecí a&nbsp;adresu trvalého bydliska.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Ekológiu, ochranu biodiverzity a&nbsp;zaujímavý odbor: stráž prírody, ranger. Študovala som v&nbsp;Tatranskej Javorine. Pozrela som si, aké predmety budem študovať, a&nbsp;boli medzi nimi aj kynológia, horolezectvo, skialpinizmus, orientačný beh, streľba... Bolo jasné, že môžem ísť jedine tam, a&nbsp;aj ma vzali. Príroda a&nbsp;šport na vysokej škole a&nbsp;ešte k&nbsp;tomu vo Vysokých Tatrách, to bolo pre mňa najlepšie.

Aj si sa po tomto vysnívanom štúdiu uplatnila vo odbore?

Nie. Nikdy. Začala som cestovať a&nbsp;cestujem doteraz. Minulý rok som strávila na cestách viac ako 300 dní. Na Slovensku som bola spolu dva mesiace. To však neznamená, že som bola doma.

Bolo to ešte počas vysokej školy. Cez prázdniny som si dala inzerát, že hľadám niekoho, kto by sa šiel pozrieť stopom do Himalájí. Nemala som ani dvadsať. Nikoho som nepoznala a&nbsp;nemala som žiadne peniaze. Iba som čítala horolezecké knižky mojich rodičov, ktorí tiež liezli. To ma inšpirovalo, že som chcela vidieť najvyššie pohorie sveta. Napadlo mi, že by som mohla cestovať stopom, už som s&nbsp;tým mala skúsenosti. Aj do školy som tak vždy chodievala. Na inzerát na cestovateľskej stránke sa mi prihlásil jeden Bratislavčan. Spolu sme vycestovali po zemi do pakistanského Karakoramu pozrieť sa pod Nangá Parbat.

To bola dlhá cesta a&nbsp;predpokladám, že občas aj otravná. Teba to zjavne neodradilo...

Vôbec. Čím ďalej na východ sme sa dostali, tým tam bola väčšia pohoda a&nbsp;bolo tam lacnejšie. Na niektorých miestach tamojší obyvatelia videli po prvý raz turistu. Do pohraničia Iránu, Afganistanu a&nbsp;Pakistanu žiadni turisti necestovali. Dostalo sa nám najväčšej pohostinnosti, akú si dokážeš predstaviť.

Nemala si problém s&nbsp;tým, že si pekná blondína?

Nie. V&nbsp;tom čase tam srdečne vítali akéhokoľvek bieleho turistu. Pozývali na čaj, na jedlo, prespať... To všetko úplne nezištne. Tam sme zistili, že sme sa pred cestou vôbec nemuseli obávať. Takmer každý, komu sme povedali, kam ideme, okamžite reagoval, že nám tam isto niečo zlé urobia. Na mieste sme zistili, že je to naopak. Čím horšiu povesť má krajina a&nbsp;čím menej je tam turistov, tým sú tam ľudia pohostinnejší a&nbsp;priateľskejší.

Ten Bratislavčan tiež „ochorel“ na potrebu neustáleho cestovania?

Keď sme vyrážali na cestu, nepoznali sme sa. Našťastie všetko dobre dopadlo, docestovali sme. Všetko sa nám podarilo. Nikdy potom sme sa už nestretli.

Volá sa Andrej. Myslím, že sa oženil a&nbsp;možno aj preto skončil s cestovaním.

Začal sa ošiaľ. Už cestou do Pakistanu som vedela, že ďalej je Nepál, že sme vlastne obišli Afganistan s&nbsp;kopou hôr... Povedala som si, že nabudúce sa vyberiem do Nepálu, a&nbsp;nachádzala som si ďalšie ciele. Tak som sa niekoľkokrát vrátila do Himalájí. Neskôr aj ako sprievodkyňa pre niekoľko cestovných kancelárií. No neprestalo ma baviť chodiť na miesta, ktoré nenavštevujú turisti a&nbsp;ľudia sú tam pohostinní.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Stretla si sa aj s&nbsp;nepohostinnosťou?

Nedávno. Prišli sme v&nbsp;Česku do hotela a&nbsp;povedali nám pri pohľade na nás, že nás neubytujú. Darmo sme argumentovali, že sme volali. Jednoducho skonštatovali, že nás dvoch neubytujú. Fotili sme sa, či náhodou nevyzeráme ako bezdomovci.

Časom ti však Himaláje boli málo, že?

Chcela som vidieť aj Ameriku, Afriku... Rozbehla som sa naplno.

V&nbsp;Antarktíde. To je jediný kontinent, ktorý mi ešte zostáva navštíviť.

Neviem. Už si cestovanie ani veľmi neplánujem. Je to skôr o&nbsp;lacných letenkách a&nbsp;o&nbsp;tom, že mi trebárs niekto zavolá, či nejdem na Island alebo či nejdem na Havajské ostrovy...

Väčšinou idem. Nemám nič iné na robote.

Zo sprievodcovských služieb. Môj najväčší koníček sa mi stal prácou. Prví klienti na mňa dostali kontakt úplne náhodou. Práve som cestovala po Gruzínsku a&nbsp;oni hľadali sprievodcu po&nbsp;tejto krajine. Ktosi im poradil, že som tam. Po prvom zájazde ma volali na ďalšie. Začala som sprevádzať naplno.

Je rozdiel, či práve sprevádzam, alebo idem len tak sama. Pri sprevádzaní si krajinu až tak neužijem. Sústreďujem sa na to, aby bolo všetko v&nbsp;poriadku a&nbsp;klienti boli spokojní. To je pre mňa ako naozajstná práca. Niektorí ľudia si povedia, že cestovanie a&nbsp;sprevádzanie nie je predsa vážna robota. Opak je pravda, je to ťažké a&nbsp;dobrých sprievodcov je málo.

Mám to rada. Ľudia, ktorí majú sen ísť sa niekam pozrieť, si zaplatia zájazd, lebo si napríklad sami netrúfajú cestovať alebo nemajú čas vybavovať si cestu sami. Idú so mnou a&nbsp;ja mám tú česť ich sprevádzať a&nbsp;ukázať im krajinu. To ma napĺňa. Ľuďom tým plním cestovateľské sny.

Chodíš s&nbsp;nimi iba na miesta, kde si už bola a&nbsp;aspoň trochu to tam poznáš?

Nie je to pravidlo. Keď si už dlho cestovateľ, tak ťa len tak niečo nezaskočí. Keď ideš do jednej krajiny, tak vedľa je to zvyčajne podobné a&nbsp;aj ľudia majú podobné vlastnosti či zvyky...

Zažívaš prekvapenia, keď prídeš na miesto a&nbsp;zrazu tam objavuješ niečo, čo si nečakala?

Už dlho ma nič neprekvapilo. Ale dorazili ma USA. Nevedela som sa tam poriadne najesť a&nbsp;mali tam kopu všelijakých akoby nedotknuteľných pravidiel... Všade boli iba fastfoody s&nbsp;hranolčekmi a&nbsp;hamburgermi. V&nbsp;potravinách majú kopu cukru. Ja si rada kupujem domáce jedlo na ulici. V&nbsp;celej Ázii a&nbsp;Afrike je dostupné ovocie kdekoľvek. Hocikde majú čerstvo uvarenú fantastickú stravu. To sa s&nbsp;jedlom v&nbsp;USA nedá porovnať.

Jem, ale vyhýbam sa mäsu zo supermarketov z&nbsp;veľkochovov. V&nbsp;Mongolsku u&nbsp;pastierov je to niečo úplne iné. Tým naozaj nepohrdnem.

Prešli sme na jedlo a&nbsp;nedokončili sme, čo ti dáva cestovanie. To tvoje cestovanie bez turistov.

Dáva mi to úplne všetko, najmä energiu do života. Rada sa nechám inšpirovať knihami, dokumentárnymi filmami či cestovateľskými prednáškami. Objavujem fantastické miesta, lebo to, čo sa dočítaš, alebo to, čo vidíš v&nbsp;telke, sa s&nbsp;realitou nedá porovnať. Nabíja ma možnosť vychutnať si atmosféru. Mojím obľúbeným regiónom je juhovýchodná Ázia. Tam je to vždy o&nbsp;ľuďoch a&nbsp;ich pozitívnej energii. Často sa tam stávam súčasťou nejakej rodiny, kde počúvam ich príbehy.

To vôbec nevadí. Keď s&nbsp;niekým sedíš a&nbsp;máš nekonečne veľa času, tak sa nakoniec dopracuješ rukami-nohami k&nbsp;nejakej zrozumiteľnej komunikácii. Nie je nutné vedieť jazyk, aj keď je fantastické niekomu naozaj rozumieť. V&nbsp;odľahlých oblastiach zvyčajne nevedia po anglicky.

Ktorá krajina je tvojmu srdcu najbližšia?

Takých je veľa. Viem si predstaviť, že by som sa dokázala zdržať dlhšie v&nbsp;Gruzínsku. Má všetko, čo mám rada, hory, more, fantastických ľudí, dobré jedlo a&nbsp;skvelé víno. Dá sa tam v&nbsp;jeden deň lyžovať na Kaukaze a&nbsp;aj kúpať v&nbsp;Čiernom mori.

V&nbsp;USA sú atmosféra a&nbsp;ľudia, ktorí mi nevyhovujú. Majú to tam všetko vymyslené po svojom. Do niektorých miest sa dá dostať jedine autom, nemajú chodníky pre peších. Mestá nemajú pre mňa vhodnú atmosféru. Všetky ulice sú nalinkované, pravouhlé. Nie je tam žiadna história, v&nbsp;národných parkoch majú obrovské parkoviská a&nbsp;čakacie lehoty na vstupy. Všade je plno vecí, ktoré musíš splniť. To nie je pre mňa. Ale možno dám USA druhú šancu a&nbsp;vyberiem sa hlbšie do národných parkov, kde by už nemuseli platiť také striktné pravidlá a&nbsp;nie sú tam davy ľudí, ale len krásna príroda.

Existuje krajina, do ktorej by si si netrúfala cestovať?

Asi dostávaš často otázku, či sa na cestách nebojíš.

Keď si na ťažkej expedícii, tak sa predsa musíš báť. Strach ťa udržiava v&nbsp;strehu a&nbsp;nažive. Možno som mala obavu a&nbsp;predsudok pri prvej ceste, ale keď som už na nej bola, všetko zo mňa opadlo. Nemám predsudky ani ku krajinám, ktoré ešte nepoznám. Väčšinou zisťujem, že na miestach, na ktorých by som sa mala akože báť, žijú mierumilovní ľudia a&nbsp;nič zlé tam nehrozí.

Máš na svete nejaké problematické miesto?

Jediné mesto, v ktorom sa nevyznám, je Bratislava. Aj jediná moja stiahnutá mapa, ktorú si nosím stále so sebou, je práve mapa nášho hlavného mesta. Väčšinou netrávim veľa času v mestách. Utekám z nich do prírody. Slovensko je jedna z najkrajších krajín, máme tu všetko. Prešla som kus sveta a viem, že tu u nás máme naozaj nádherné miesta, prírodu, hory, hrady, históriu, kultúru, tradície. Žiaľ, len tu cítiť závisť medzi ľuďmi a nevšímavosť. V Ázii či Afrike sú ľudia zvyknutí si viac pomáhať. Prekážajú mi aj predsudky Slovákov.

Koľko krajín si už navštívila? Rátaš si to?

Už by ich malo byť okolo 100. Do roku 2020 som si predsavzala, že budem trošku menej cestovať, pretože ten minulý rok bol šialený. Veď si ani nepamätám, odkiaľ kam som cestovala, bolo to takmer po celom svete. Už som občas ráno po tom, ako som otvorila oči, ani nevedela, kde sa nachádzam. Mala som pocit vyhorenia z&nbsp;cestovania. Chvíľami som rozmýšľala nielen nad tým, kde to vlastne som, ale či je vôbec vonku zima alebo teplo.

Stretla som Peťa a&nbsp;to spustilo lavínu nákupu leteniek. V&nbsp;prvom štvrťroku sa chystáme do Egypta, Maroka, na Island, do Gruzínska a&nbsp;do severného Iraku. To na začiatok. Čo bude ďalej, neviem. Budem musieť aj trochu zarábať, takže pôjdem sprevádzať do Ázie. Do Egypta ideme liezť a&nbsp;potápať sa. Do Maroka liezť a&nbsp;surfovať, do Gruzínska lyžovať. Vyvažujeme si aktivity.

Nemala si niekedy chvíľu, keď si sa chcela na cestovanie vykašlať?

Jasné. Hlavne, keď sa mi nedarí. Napríklad, keď som bola hladná a&nbsp;smädná a nedarilo sa mi stopnúť auto vo viac ako&nbsp;30-stupňovej horúčave. Inak, nebolo to preto, lebo by ma nikto nechcel zobrať, ale preto, že tadiaľ žiadne auto nešlo. Bolo to napríklad v&nbsp;Turkmenistane.

Chutnala som ich mlieko. Vynikajúce. Mňa nechuť rýchlo prechádza. Úplne som sa na cestovanie nechcela vykašľať nikdy. Mnohí mi prorokovali, že to ma časom prejde, ale je to naopak.

Chceli by sme si časom založiť čosi ako cestovateľský klub a&nbsp;vlastnú cestovnú kanceláriu.

Blondíne to ide všade ľahko, len musia jazdiť autá. (Smiech.)

Naša najextrémnejšia cestovateľka: Blondíne sa stopuje všade ľahko, len musia jazdiť autá

Výber pre vás

Naša najextrémnejšia cestovateľka: Blondíne sa stopuje všade ľahko, len musia jazdiť autá

Súvisiace články

Ani blázni, ani čudáci. Ľadovú drogu pestujú na Slovensku už v sedemdesiatich kluboch

Cestu mu skrížili koľaje a železnica sa mu stala osudom: Zažívame renesanciu nočných vlakov

Riaditeľka jednej z najstarších škôl na Slovensku: Bez dobrého učiteľa nie je dobrý žiak

Výber pre vás