Vladimír Kampf

<em>Rodák z&nbsp;Nitry je vyštudovaný učiteľ, ktorému sa ušla nevšedná kombinácia telesnej výchovy s&nbsp;históriou. Žartom hovorí, že boli posledným ročníkom. Vraj presvedčili vedenie filozofickej fakulty, že to nie je najvhodnejšia zmes. História ho bavila viac. Keď doštudoval, nedal sa na pedagogickú dráhu, lebo z&nbsp;platu, ktorý mu ponúkli, by nedokázal vyžiť. Jeho profesijná cesta sa začala predajom vysávačov. Neskôr sa stal novinárom. V&nbsp;posledných rokoch bolo jeho hlas počuť v&nbsp;spravodajských a&nbsp;publicistických reláciách Slovenského rozhlasu.</em>

Na začiatku tvojich žurnalistických pokusov som ti takmer zničil kariéru, keď som vtedajšiemu šéfredaktorovi Života povedal, že tvoj článok o&nbsp;vodných záchranároch je hrozný a&nbsp;nepoužiteľný. Môj verdikt znel, že by to mal autor zahodiť aj s&nbsp;rukami...

Ty si sa dokonca predtým s&nbsp;nami vodnými záchranármi stretol a&nbsp;sám si povedal, aby sme si to napísali sami, že ty z&nbsp;toho nedokážeš nič urobiť. Tak som to napísal.

Začína ma mrzieť, že si pre mňa musel predávať vysávače.

Pracoval som pre známu švajčiarsku firmu s&nbsp;priemyselnými vysávačmi. Bola to práca, ktorú som celkom určite nechcel robiť. V&nbsp;tom čase bol konkurz do televízie TA3. Hľadali zahraničných redaktorov. Ako študent som pol roka žil v&nbsp;Anglicku a&nbsp;pol roka v&nbsp;Izraeli. Vedel som jazyky. Urobili zo mňa experta na Izrael. Tak sa začala moja novinárska kariéra.

Do života ti zasiahli udalosti 11.&nbsp;septembra a&nbsp;pád dvojičiek.

Vtedy som sa po prvý raz dostal do štúdia. Redakcia chcela niekoho vyslať do Afganistanu. Keď už ani vrátnik v&nbsp;budove nechcel ísť, našli si ochotného nováčika, ktorý kameru ešte nikdy v&nbsp;živote poriadne v&nbsp;rukách nedržal. Ku kamere som dostal letenky a&nbsp;už som tam bol. Zaúradovala náhoda. Skúseným reportérom takýto výlet zatrhli mamy alebo manželky. Mne sa pozdávalo, že si pocestujem a&nbsp;ešte mi za to zaplatia.

V&nbsp;Afganistane si bol zopár týždňov a&nbsp;zopárkrát...

Myslím, že to bolo až päťkrát. Prvé cesty boli absolútne surreálne. To som ešte nevedel vôbec nič. Pri nasledujúcich cestách som už vedel, kam prídem, kde pristanem, koho si najmem... Severná aliancia počas mojej prvej cesty ovládala iba hory v&nbsp;absolútnej divočine. Bol som rád, že mi funguje satelitný telefón. Musel som si niesť pitnú vodu a&nbsp;tabletky na úpravu vody. Vody som vláčil najviac, k&nbsp;tomu techniku a&nbsp;pár svojich vecí. Mal som na sebe približne 50 kilogramov záťaže, aby som vôbec prežil.

Kdesi pri hraničnej rieke si raz prerušil živý telefonát do vysielania len preto, aby si sa pokúsil vytiahnuť topiaceho sa vojačika.

Snažil som sa ho zachrániť. Šéfredaktor mi za to vynadal, že hrdinov sú plné cintoríny. Žiaľ, toho chlapca som nezachránil. Rieka bola prudká a&nbsp;viditeľnosť pod vodou nulová. Spočiatku ho držal kamarát, ale vyšmykol sa mu. Stačila chvíľa a&nbsp;isto by som ho bol vytiahol.

Miestny Afganec, ktorý tam s&nbsp;ostatnými bojovníkmi prechádzal výcvikom, kým ich poslali na frontovú líniu. Boli to čistí zelenáči.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Po skončení plaveckej kariéry si sa venoval vodnému záchranárstvu.

Plával som odmala. Spolu s&nbsp;ďalšími bývalými plavcami sme zostavili tím a&nbsp;cestovali sme po svete po majstrovstvách. Z&nbsp;majstrovstiev sveta sme si priniesli bronzovú a&nbsp;z&nbsp;majstrovstiev Európy striebornú medailu. Vyberali sme si krajiny, v&nbsp;ktorých je vodné záchranárstvo populárne. Žiaľ, na Slovensku o&nbsp;tom jeden novinár nedokázal nič napísať.

Vráťme sa radšej do Afganistanu. Čo ti z&nbsp;neho po tých rokoch zostalo v&nbsp;pamäti?

Absolútne čarovná krajina. Uvedomil som si najmä to, v&nbsp;akom prepychu u&nbsp;nás žijeme napriek tomu, že sme vyrastali v&nbsp;socializme a&nbsp;mali sme vo vzťahu k&nbsp;Západu komplexy. Pripadal som si, akoby som sa vrátil do doby kamennej. Stále mám pred očami, ako na jednom mieste orali pluhom, ktorý nemal ani kus železa ako radlicu. Bolo to len drevo. Keď sme im ukázali kamery, akoby sme robili zázraky. Kopec ľudí sa tlačil pri displejoch a&nbsp;chceli vidieť obrázky. Tešili sa, smiali sa... Bolo to, akoby som pristál na cudzej planéte.

Zostal si s&nbsp;niekým z&nbsp;prvých ciest v&nbsp;kontakte?

Pamätám si tváre, najviac tlmočníkov. S&nbsp;nimi sme sa delili o&nbsp;autá a&nbsp;spávali sme vedľa seba na zemi. S&nbsp;nikým z&nbsp;Afgancov v&nbsp;kontakte nie som. Zato s&nbsp;českými žurnalistami sme zostali v&nbsp;kontakte a&nbsp;neskôr sme intenzívne spolupracovali. Bolo veľmi osviežujúce stretnúť niekoho z&nbsp;Európy a&nbsp;porozprávať sa aj o&nbsp;niečom inom než o&nbsp;vojne. Keď som sa vracal po zemi z&nbsp;prvej cesty, stretol som partiu Poliakov, ktorí mi dali napiť ohnivej vody. Po dvoch týždňoch a&nbsp;totálnom vysilení mi stačili možno dva glgy a&nbsp;padol som. Zobudil som sa o&nbsp;24 hodín neskôr celý premočený. Zistil som, že v&nbsp;noci pršalo a&nbsp;oni ma nechali ležať v&nbsp;lejaku. Uvedomil som si, aké je ľudské telo slabé.

Napohľad nemáš telo zase až také slabé...

Prvá cesta do Afganistanu bola pre mňa fyzicky aj psychicky najtvrdšia. Neskôr som sa dostal práve s&nbsp;českou partiou do Konga, Libérie, Iraku...

Kde si prvýkrát stretol českého kolegu Mareka Vítka, v&nbsp;ktorého produkcii ste neskôr nakrúcali v&nbsp;rôznych končinách sveta českých a&nbsp;slovenských vojakov?

V&nbsp;Péšávare, keď som sa vybral do Afganistanu cez Pakistan. Do Afganistanu sme sa odtiaľ nedostali, zavreli hranice. Nakoniec sme prileteli z&nbsp;Tadžikistanu. Rusi tadiaľ posielali muníciu lietadlami. Miesto v&nbsp;jednom z&nbsp;nich som si kúpil na dva razy. Na prvý raz sme sa dostali k&nbsp;lietadlu, kde nás zastavil vojak s&nbsp;kalašnikovom a&nbsp;museli sme zaplatiť aj jemu. Bolo to síce len dvadsať dolárov, ale pre tých vojakov to boli obrovské peniaze. Vtedy sa ešte cestovalo lacno.

Ako sa dá prísť na to, ako sa niekam dostať?

To bolo najťažšie. Bolo treba chodiť a&nbsp;pýtať sa kolegov. Boli sme vtedy dve skupiny. Jedna cestovala po zemi. Do tej som sa nedostal a&nbsp;na to, aby som si sám prenajal auto, som zasa nemal rozpočet z&nbsp;redakcie. S&nbsp;Rusmi cez Tadžikistan to bolo lacnejšie, aj keď neistejšie.

Tvoja ďalšia veľká misia bola v&nbsp;Kuvajte a&nbsp;v&nbsp;Iraku pred pádom režimu Saddáma Husajna.

V&nbsp;čase, keď sa v&nbsp;Iraku ešte bojovalo, som nemal povolenie na vstup do krajiny ani od americkej armády, ani od Saddáma. Podarilo sa mi dostať do konvoja televízie Al-Džazíra. Jednoducho sme sa zaradili za ich autá a&nbsp;išli sme, akože sme ich súčasť. Zažil som boje o&nbsp;Basru. Keď som sa vrátil do Kuvajtu a&nbsp;bol som na ceste domov, prišiel český fotoreportér Honzo Šibík. Presvedčil ma, že ho tam nemôžem nechať samého. Tak som išiel znova, po páde Bagdadu. Motali sme sa v&nbsp;totálnej anarchii a&nbsp;ponáhľali sme sa za bojmi v&nbsp;Tikríte. Saddám sa vtedy ešte kdesi skrýval.

To ťa televízia tak dlho držala v&nbsp;Kuvajte?

Bez tamojšej slovenskej komunity, ktorá mi pomáhala, by to bolo vyšlo veľmi draho. Kuvajt je naozaj predražený. Futbalový tréner Dušan Gális mal kontakty na Slovákov a&nbsp;vybavil mi u&nbsp;nich pobyt. Veľmi pekne sa o&nbsp;mňa postarali.

Dá sa mať z&nbsp;takýchto „výletov“ aj pekné zážitky?

Keď sme boli v&nbsp;Iraku a&nbsp;Saddám ešte žil, Iračania mali pred ním rešpekt. Jeho paláce nerabovali. Napriek tomu, že boli zbombardované, zostalo v&nbsp;nich všetko vybavenie. Ľudia ich zďaleka obchádzali. V&nbsp;jeho obľúbenej vile pri Tikríte si americké špeciálne jednotky urobili párty. S&nbsp;kolegami sme sa dohodovali, že v&nbsp;bazéne oslávime narodeniny ktoréhosi z&nbsp;nás, ale nakoniec z&nbsp;toho zišlo. Bolo úžasné chodiť po gýčových honosných palácoch.

Čo ti dalo to, že si mohol byť v&nbsp;takýchto extrémnych situáciách?

Bola to veľmi zaujímavá časť môjho života. Že by ma to hlboko obohatilo, sa povedať nedá, ale prišiel som k&nbsp;poznaniu, že od konca druhej svetovej vojny sa máme v&nbsp;Európe fantasticky a&nbsp;je úplne jedno, či sme boli na kapitalistickej alebo komunistickej strane kontinentu. S&nbsp;ostatným svetom je to neporovnateľné.

So Sarou sme sa stretli v&nbsp;jednom bratislavskom bare. Učila tu angličtinu. Keď sme sa vzali, odišli sme skúsiť žiť do Ameriky. Máme spolu jedenásťročnú Evelyn a&nbsp;deväťročnú Sylviu.

Ešte z&nbsp;Ameriky si lietal do Prahy a&nbsp;odtiaľ do horúcich oblastí sveta.

Robili sme projekty pre českú a&nbsp;slovenskú armádu. S&nbsp;konfliktnými oblasťami som skončil, keď sa mi narodili deti.

Už by to bolo nezodpovedné. Uvedom si, že keď som chodil po svete, nemal som žiadnu poistku. Keby ma boli niekde zastrelili, tak by ma ani nedoviezli. To som tušil prvý raz v&nbsp;Afganistane. Kolegom z&nbsp;Rakúska a&nbsp;zo Západu by prevoz zaplatili redakcie. Keď západný novinár prekročil vojnovú zónu, jeho plat sa zdvojnásobil a&nbsp;mohol si byť istý, že keby sa mu niečo stalo, aj o&nbsp;jeho rodinu sa postarajú. U&nbsp;nás sme o&nbsp;takom niečom ani len nesnívali. To bol hlavný dôvod, prečo som s&nbsp;tým prestal. Cestovať s&nbsp;kamarátmi je zábavné, ale asi by ma opustila žena alebo by som mal podobné osobnostné problémy ako kopa kolegov, ktorých som stretol v&nbsp;extrémnych situáciách. Raz sa musíš rozhodnúť, či chceš rodinu alebo trochu nebezpečné dobrodružstvo.

Čo všetko si robil v&nbsp;USA, kým si sa stal spravodajcom rozhlasu?

Napríklad som spolupracoval na zaujímavom dokumente o&nbsp;holokauste. Mysleli si, že keď hovorím po slovensky, rozumiem aj jidiš. Mal som aj produkčnú spoločnosť a&nbsp;nakrúcal som módne prehliadky. Snažil som sa nakrútiť vlastný film. Takisto som neúspešne podnikal. V&nbsp;Amerike sme sa každé dva roky sťahovali. Gro mojej činnosti bol nakoniec rozhlas.

Začínal si pred prvým zvolením prezidenta Baracka Obamu.

Teraz si užívam štvrté americké voľby. V&nbsp;USA je zaujímavo. Američania sa majú lepšie než tí Iračania.

Kam všade si sa dostal? Do Bieleho domu?

To určite! Rozhlas má výhodu, že pri práci preň nemusíš veľa cestovať a&nbsp;kus práce urobíš cez telefón. Ale niektoré udalosti som si nedal ujsť. Napríklad voľbu prvého černošského prezidenta Obamu. Mal som možnosť byť na tlačových konferenciách. Zaujímalo ma, ako vyzerajú takíto ľudia naozaj. Clintonová mi pripadala odmeraná. To ju aj stálo Biely dom. Ľudí nepresvedčila.

Na jeho tlačovke som nebol, ale videl som ho z&nbsp;diaľky vo Williamsburgu, kam chodí hrávať golf s&nbsp;republikánmi. Trump nepúšťa na tlačové konferencie hocikoho, vyberá si takých, ktorí mu dávajú tie správne otázky. Ja som bol ako zahraničný spravodajca nezaujímavý. Len keby prišla slovenská delegácia, tak by ma hádam pustili. Od čias Obamu prestala byť východná Európa zaujímavá. Trump už považuje Európu za ekonomického rivala, často až nepriateľa. Mal som možnosť dostať sa k&nbsp;niektorým kongresmanom, ale boli to vždy iba takí menej dôležití, ktorí mali nejaké záujmy vo východnej Európe.

Ktorá nátura ti viac prirástla k&nbsp;srdcu? Tá naša alebo americká?

Obe. Sú špecifické. Každá má výhody a&nbsp;nevýhody. Hlavný rozdiel, ktorý vnímam, je v&nbsp;agresivite šoférov. Tu v&nbsp;Bratislave je to strašné, ale treba povedať, že v&nbsp;USA žijem v&nbsp;malom meste.

Mal som pocit, že sa budeš sťažovať na agresivitu v&nbsp;USA...

Tam som nezažil, že by bol niekto agresívny za volantom na križovatke. Že nejakí šialenci zablokujú križovatku, otvoria si okná, revú po sebe a&nbsp;ukazujú si hanlivé gestá, to som v&nbsp;Amerike nezažil. Sú tam demonštrácie a&nbsp;nepokoje. Vyzerá to, že napriek tomu nežijú v&nbsp;takej nervozite, ako ľudia za volantom na Slovensku. Určite to závisí aj od toho, kde v&nbsp;USA žijete. Na Slovensku sa netrúbi – tut, pohni sa, ale – túúút, rozbijem ti hubu! Na druhej strane, nikdy nevieš, či Američan nemá na prednom sedadle kalašnikov. To môže dopadnúť horšie než iba nadávky...

Náturou isto Slovák. Slováci majú kopu dobrých vlastností. Mnohé som nezdedil. Amerika je v&nbsp;hlbokej politickej a&nbsp;spoločenskej kríze.

Skôr naopak, tam sú pre neho rozhádané celé rodiny. Polarizácia spoločnosti sa za jeho vlády výrazne prehĺbila.

Idú do extrému. Už ani Donald neskrýva, že mu je druhá strana ukradnutá a&nbsp;nemá o&nbsp;ňu záujem. Je fixovaný na svojich voličov a&nbsp;tí druhí ho vôbec nezaujímajú. Pritom je to väčšina spoločnosti, pretože on na počet hlasov voľby prehral až o&nbsp;tri milióny.

Jedným z&nbsp;dôvodov prečo sme sa vrátili, bola aj koronakríza. Mal som pocit, že Slováci sú lepšie mentálne vybavení na to, aby ju zvládli. Momentálne mám však pochybnosti o&nbsp;tom, ako to dopadne tu. Slovensko sa topí v&nbsp;dezinformáciách, čo sťažuje účinnú reakciu úradov. Nosenie rúšok riešia v&nbsp;Amerike po svojom. Napríklad v&nbsp;obchodnom dome som zažil, že napriek výzve na dverách, aby si ľudia nasadili rúška, ich nenosilo veľa ľudí. Dokonca sa našiel chlapík, ktorý si prilepil lepiacou páskou na tričko pištoľ. No skús mu povedať, že bez rúška je tam vstup zakázaný. Nenosenie rúšok Trump spolitizoval a&nbsp;hovorí o&nbsp;slobode, ale je to pandémia a&nbsp;tá na slobodu kašle. Je z&nbsp;toho nakoniec len karikatúra slobody a&nbsp;skôr prejav bezohľadnosti. Nie je náhoda, že na Slovensku verejne rúška odmietajú politici obviňovaní z&nbsp;fašizmu.

Chválim Európu. Mnohí Američania nie sú schopní uvedomiť si, že pri nosení rúšok ide o&nbsp;ochranu druhých a&nbsp;najmä o&nbsp;spolupatričnosť. Obmedzenie pre dobro všetkých mnohí nechápu. Zjavná Trumpova stúpenkyňa sa na pošte bez rúška s&nbsp;každým naschvál rozprávala zblízka, akože sa niečo pýta, rovno z&nbsp;tváre do tváre. Na druhej strane, aj v&nbsp;Bratislave som stretol ľudí bez rúška, hoci sú už povinné.

Možno. Len medzitým nakazila ďalších. To bol jeden z&nbsp;dôvodov, pre ktorý sme prišli na Slovensko. Dôvodom boli aj otvorené školy. Zjavne sa to zmenilo. Keď som však v&nbsp;lete na sociálnej sieti videl, ako si tu dobre žijete, povedali sme si, že ideme. Chcem, aby moje deti mali normálny život. Chcel som tiež, aby sa naučili lepšie po slovensky.

Neboli z&nbsp;toho dievčatá nešťastné?

Neboli. Podplatil som ich smartfónmi. Som proti smartfónom, ale sľúbil som, že keď prídeme na Slovensko, tak im ich kúpim. Sústredili sa na tento cieľ.

Asi doteraz. Chcem bojovať proti zlu. Vždy som chcel byť dobrým partizánom alebo Indiánom. V&nbsp;mojom detstve to boli symboly spravodlivého boja. Partizán nemal v&nbsp;mojej detskej mysli s&nbsp;ideológiou nič spoločné. Keď sme ako chlapci na sídlisku bojovali, nikomu sa nechcelo byť fašista. Podľa všetkého sa to v&nbsp;posledných rokoch na Slovensku zmenilo, nie je o&nbsp;nich núdza...

Máme sa tu fantasticky! MARTIN RAJEC prešiel svetovými konfliktmi a cez Ameriku sa vrátil domov

Výber pre vás

Máme sa tu fantasticky! MARTIN RAJEC prešiel svetovými konfliktmi a cez Ameriku sa vrátil domov

Súvisiace články

Udrží rodinu doma? Brychtová si užíva vnúčatká. Prečo chcú odísť do Ameriky?

Odliv mozgov: Slovenskí vedci majú plat porovnateľný s pokladníkmi v supermarkete

Herečka Petra Polnišová prezradila, čo sa skrýva za jej novým vzhľadom. Prečo žiari šťastím?

Výber pre vás