Jana Homolová

Po dlhšom čase ste prijali ponuku účinkovať v&nbsp;seriáli. Čo v&nbsp;tomto prípade rozhodlo?

Pre mňa je vždy rozhodujúci pracovný tím. Dnes veľmi nie je z&nbsp;čoho vyberať. Som už stará pani a&nbsp;moja generácia bola zvyknutá na väčšiu profesionalitu. Ak sa dalo, roly som si vyberala, najmä dramatické, pretože nie som človek, ktorý hrá úlohy štekliace bránicu za každú cenu. Ani improvizátor nie som.

Vychovali ma také osobnosti, ako bol Lacko Chudík alebo Vilo Záborský. Mnohí ľudia často spomínajú na pondelkové televízne inscenácie. Keď sa na ne spätne pozerám, uznávam, že to bol kus poctivej roboty, a&nbsp;môžem zodpovedne vyhlásiť, že sa za ne nehanbím. Na dnešnej tvorbe ma veľmi mrzí kvalita. Akoby ľudia zabudli, že okrem bránice majú aj srdce, dušu a&nbsp;rozum. Každý sa chce iba zasmiať a&nbsp;na druhý deň ani nevie, že niečo videl.

Často vám ľudia pripomínajú vaše staršie inscenácie?

Áno, dokonca som prekvapená, že aj malé deti poznajú dialógy z&nbsp;filmov ako Pacho, hybský zbojník alebo Kubo, ktoré televízie vysielajú najmä počas sviatočného obdobia. Aj môj dospelý syn sa na ne rád pozrie a&nbsp;vždy mi povie – Mami, dnes už také niečo nenakrútia. Možno je trápne, že o&nbsp;tom stále hovorím, ale je mi to ľúto. Najmä mladí herci nemajú na čom vyrásť. Nie je to len otázka talentu. Naši mladí herci sú veľmi talentovaní, ale nemajú dosť kvalitných príležitostí. Niekedy im ani technické možnosti nepomáhajú, technika ich skôr „pohlcuje“.

Nie je ľahké byť dnes mladým, začínajúcim hercom. Nežije sa lacno ani ľahko. My sme žili skromnejšie a&nbsp;viac sme išli do hĺbky... Aj na vysokú školu nás vyberali s&nbsp;omnoho väčšími nárokmi. Vilo Záborský by napríklad nikdy neprijal niekoho bez poriadneho hlasu a&nbsp;dnes mnohí ani hovoriť nevedia. Napriek tomu, že milujem divadlo, na predstavenia už nechodím, lebo v&nbsp;piatom-šiestom rade už často ničomu nerozumiem.

Čoskoro sa objavíte v&nbsp;seriáli Najhorší týždeň môjho života. Spomenuli ste pracovný tím. Čo vás ešte presvedčilo, že ste sa rozhodli túto ponuku prijať?

Ide o&nbsp;komorné obsadenie, nie je tam veľa hercov, teda aspoň v&nbsp;rodine, do ktorej patrí moja postava. Stretla som sa tam s&nbsp;výbornými kolegami aj so skvelým kameramanom. S&nbsp;režisérom Petrom Hofericom som robila prvýkrát a&nbsp;držím mu palce. Je veľmi seriózny a&nbsp;vážil si, že som prišla. Keď ma oslovil, povedala som mu, že práve rehabilitujem po operácii bedrového kĺbu. Povedal mi – Nevadí, aj keby ste boli na vozíčku, ja vás potrebujem. (Smiech.) Páčil sa mi jeho prístup. Táto rola však nie je veľká a&nbsp;do deja príliš nezasahuje.

Pýtali si počas nakrúcania mladí herci od vás nejaké rady?

To nie. Aj keby som mala pripomienky, pokiaľ za mnou sami neprídu, nechcem ich dirigovať. Nie sme predsa v&nbsp;škole. Aj ja som veľakrát šliapla vedľa, zažila som horúce chvíle, ale na vlastných chybách sa človek poučí najlepšie.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;divadle ste po dlhšej prestávke hrali v&nbsp;roku 2014 v&nbsp;inscenácii Najstaršie remeslo v&nbsp;réžii Ľubomíra Pauloviča (68).

Ľubo Paulovič je výborný herec a&nbsp;skvelý režisér. Vždy som si s&nbsp;ním rozumela. Keď mi ponúkol spoluprácu, rada som ju prijala. Mala som s&nbsp;ním dobrú skúsenosť už zo Zvolena.

Jedno obdobie ste pôsobili v&nbsp;parlamente. V&nbsp;rozhovoroch ste však viackrát priznali, že na politiku nemáte povahu.

Nebola to celkom moja parketa, ale bola to pre mňa dobrá skúsenosť. Minimálne v&nbsp;tom, že som sa presvedčila, že demokracia a&nbsp;pluralita sú pre mnohých asi neznáme pojmy. Niektorí moji kolegovia mali iný názor ako ja a&nbsp;podľa toho sa aj správali. Dokonca ma prestali zdraviť. Rešpektujem, ak má niekto iný názor, ale dôležité veci sa neriešia na ulici. Nie som revolučný, ale evolučný typ. Som za prirodzený vývoj vecí. Čas väčšinou všetko vyrieši. Ale rožkom ma dnes už nikto neopije. (Smiech.)

Mnohé herečky v&nbsp;zrelom veku sa sťažujú, že nemajú veľa hereckých príležitostí.

Nemyslím si, že príležitostí je málo. Skôr je málo inscenátorov, ktorých tento vek zaujíma. Je to škoda, lebo by bolo o&nbsp;čom hrať. Stačí sa len obzrieť do minulosti. Naša história je plná dramatických osudov. V&nbsp;mladosti som hrala v&nbsp;televíznej inscenácii o&nbsp;Terézii Vansovej. Tá mala skutočne dramatický život. Škoda, že u&nbsp;nás sa nerozvíjal napríklad seriál Ordinácia v&nbsp;ružovej záhrade tak ako v&nbsp;Česku. Nie je len o&nbsp;lekárskej profesii, ale najmä o&nbsp;ľudských osudoch postáv. Veď stačí sa obzrieť okolo seba, každá rodina v&nbsp;sebe skrýva nejakú drámu. Napríklad v&nbsp;mojej rodine každá generácia prežila tragédiu. Nechýbala tragická smrť, samovražda, vysťahovalectvo. Moja mama ako šesťročná stratila v&nbsp;jeden deň oboch rodičov, zostalo po nich päť sirôt. A&nbsp;takýchto príbehov je veľa.

Ste už na dôchodku, ale určite sa nenudíte...

Robím všeličo, ale všetko mi už aj dlhšie trvá. (Smiech.) Rada varím, pečiem, lúštim krížovky, čítam, vyšívam, hrám na klavíri. A&nbsp;práve pri vyšívaní a&nbsp;najmä pri klavíri si uvedomujem, že prsty mi už neslúžia tak ako kedysi. Takže hrám si len tak rekreačne a&nbsp;vtedy, keď nikto nie je doma. (Smiech.)

Myslím, že moja hra už nie je veľmi na počúvanie, hrám skôr pre vlastné potešenie. (Smiech.) Keď ma Milan Kňažko pozval do relácie Takí sme boli, poprosil ma, aby som tam aj niečo zahrala. Tak som dva týždne trénovala jedno Chopinovo prelúdium. Aj tak som sa pomýlila. (Smiech.) Aj klavír je tvrdé remeslo, keď sústavne necvičíte, rýchlo stratíte techniku. Ale s&nbsp;vekom už mám problém aj s&nbsp;očami. Najradšej vyšívam a&nbsp;čítam len pri dennom svetle a&nbsp;kúpila som si lupu. (Smiech.) Skrátka a&nbsp;dobre, zmysly mi už otupievajú, ale odmietam sa vzdať.

Vo vyššom veku sa človek zvyčajne utieka k&nbsp;spomienkam na detstvo a&nbsp;mladosť. Na čo si vy rada spomínate?

Je na čo spomínať. Napriek tomu, že som vyrastala bez otca, mama ho plne nahradila. S&nbsp;mojimi dvoma súrodencami sme si neprítomnosť otca ani neuvedomovali. Mama bola praktická aj umelecky cítiaca duša. Napriek neľahkému osudu sa dožila 93 rokov a&nbsp;stále bola neuveriteľne vitálna. Dodnes je vo všetkom mojím vzorom. Vždy hovorievala, že žena má byť do koča aj do voza. A&nbsp;tak ma aj vychovávala. Vďaka nej mám za sebou krásne detstvo.

Práve vaša mama z&nbsp;vás chcela mať klaviristku.

Áno, veľmi po tom túžila, lebo ona sama mala hudobný talent. Vyrastala som v&nbsp;kostole na chóre, kde viedla zbor. Sedávala som pri organe na schodoch a&nbsp;tam sú korene môjho vzťahu k&nbsp;hudbe. Študovala som klavír, ale v&nbsp;Bratislave ma zlákalo divadlo a&nbsp;nebolo mi pomoci. Mama bola najskôr nešťastná, ale nakoniec sa s&nbsp;mojím komediantstvom vyrovnala. Herecké gény som zdedila asi po otcovej mame. Bola to čierna ovca rodiny, nikdy sa u&nbsp;nás o&nbsp;nej nehovorilo, lebo pre kariéru zanechala rodinu a&nbsp;svoj herecký život prežila vo viedenskej operete.

Zrejme preto sa vás mama bála pustiť k&nbsp;divadlu.

Áno, bála sa. Ale umelecký talent som zrejme zdedila aj po nej. U&nbsp;nás sa odmalička spievalo. Ľudové, sakrálne aj umelé piesne. Klavír sme doma nemali, tak som chodila cvičiť po susedoch. Absolvovala som hudobnú školu a&nbsp;ako štrnásťročná som išla študovať na bratislavské konzervatórium. Presadiť sa nebolo ľahké, pre otcovu emigráciu som mala zlý kádrový profil. Ale napokon som všetko ustála. Na nič sa nesťažujem, všetko zlé je vždy aj na niečo dobré.

Legenda Ida Rapaičová divadlo miluje. Prečo tam už nevstúpi?

Výber pre vás

Legenda Ida Rapaičová divadlo miluje. Prečo tam už nevstúpi?

Súvisiace články

Máme sa tu fantasticky! MARTIN RAJEC prešiel svetovými konfliktmi a cez Ameriku sa vrátil domov

Kam vráža peniaze? VLADO VOŠTINÁR musí zárobkami z televízie dotovať rodinný biznis

Kríza v práci: MARIANNA ĎURIANOVÁ A JÁN HUDOK prezradili, ako ich poznačila korona

Výber pre vás