Jana Homolová

Do nemocnice ste sa dostali pre žalúdočné problémy. Čo sa vám stalo?

Mal som práve rokovanie u&nbsp;seba doma so speváčkou Petrou, pretože plánujeme naspievať spoločné skladby. Dohodovali sme sa na tom, ktoré piesne by sa hodili k&nbsp;našim farbám hlasu. Vyberali sme aj anglické skladby, ktoré budeme spoločne spievať, a&nbsp;vtom som sa začal cítiť zle. Keďže pred rokom som mal príhodu so srdcom, ktoré mi pracovalo na pätnásť percent, veľmi dobre som vedel, že niečo nie je v&nbsp;poriadku. Okamžite sme zavolali záchranku a&nbsp;odvtedy, ako ku mne domov prišli záchranári, si už vôbec nič nepamätám. Rovnako si nespomínam na čas strávený v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Ružinove, ani na môj kolaps, následnú smrť, opätovné oživovanie, skrátka na nič, čo sa tam dialo. Až postupne mi tieto informácie dávkovali lekári, Andrejkin brat Janko aj jej mama Helenka. Teraz to už, samozrejme, viem, ale prebral som sa až sediac na vozíku. Viezli ma po chodbe psychiatrickej kliniky v&nbsp;nemocnici na Mickiewiczovej, kde som strávil dvanásť dní, aby lekári zistili, či mi správne pracuje mozog.

Mimochodom, bol to strašný zážitok, byť doslova zatvorený v&nbsp;klietke, navyše s&nbsp;ľuďmi, ktorí boli z&nbsp;prevažnej väčšiny ako zombie.

Okrem ťažkých prípadov tam však boli aj ľudia ako ja. Stretol som tam napríklad architekta. Mal za sebou ťažkú dopravnú nehodu. Utrpel úraz hlavy a&nbsp;bol tiež na pozorovaní mozgu. Stretol som aj inžiniera na vysokom poste, ktorý začal piť, drogovať, gamblovať a&nbsp;ocitol sa na samom dne. Čiže spolu so mnou tam boli ľudia, ktorí si uvedomovali, kde sú, a&nbsp;chceli so sebou niečo robiť a&nbsp;dostať sa von. Ale našlo sa veľa pacientov, ktorí absolvovali dvojmesačný pobyt na psychiatrii, prepustili ich domov a&nbsp;oni tam o&nbsp;mesiac nastúpili znova. Len pre lepšiu predstavu, ako to tam vyzeralo, vám poviem pár príkladov. Každé ráno sme mali vizitu a&nbsp;jedného pacienta sa lekári opýtali, čo by ho aktuálne najviac bavilo. „Alkohol, drogy a&nbsp;baby,“ odpovedal im s&nbsp;absolútne kamennou tvárou… (Smiech.)

Od 15.00 do 21.00 hodiny bol v&nbsp;spoločnej miestnosti pustený televízor a&nbsp;občas som si tam sadol tiež, priniesol som si jogurt. Na začiatku som však vôbec nevedel, že jedlo si tam musím strážiť. Potreboval som si odskočiť na toaletu a&nbsp;jogurt som si nechal položený na stole. Keď som sa vrátil, jeden z&nbsp;pacientov, ktorého som nazval Budulínek, pretože bol poriadne objemný, mal hrdzavé vlasy a&nbsp;zjedol, čo videl, si pochutnával na mojom jogurte. (Smiech.) Samozrejme, vôbec nemal pocit, že spravil niečo, čo sa nepatrí, necítil sa zahanbene. Ešte mi aj povedal, že mu veľmi chutí. Čiže tak nejako som tam žil... Ale teraz vážne. Bol som tam na pozorovaní, hlavne mi urobili MR mozgu, ktorý je v&nbsp;absolútnom poriadku, a&nbsp;to napriek tomu, že mi na štyri a&nbsp;pol minúty prestal fungovať.

Keď ma sanitka doviezla do spomínanej nemocnice v&nbsp;Ružinove, do pol hodiny som skolaboval. Oživovali ma asi pätnásť minút, podarilo sa im naštartovať mi srdce, ale mozog nenaskočil. Bol som v&nbsp;kóme. Konzílium lekárov nevedelo, čo so mnou. Mali päť minút, aby sa rozhodli, lebo po tomto čase vám postupne začnú odumierať jednotlivé časti mozgu a&nbsp;aj keď vás následne preberú, má to fatálne následky. Dá sa povedať, že sa preberiete na mentálnej úrovni dvojročného dieťaťa. Lekári mali v&nbsp;tejto situácii tri možnosti. Keďže som bol v&nbsp;kóme, mohli ma nechať na prístrojoch a&nbsp;počkať, či mozog naskočí, čo však mohlo trvať týždne aj mesiace.

Druhá možnosť bola, že sa nenaštartujem, budú ma držať na prístrojoch a&nbsp;skôr či neskôr zomriem. A&nbsp;tá tretia, že mozog naskočí, ale nemusí mi pracovať, prípadne bude značne poškodený... V&nbsp;sále bol jeden mladý lekár, ktorý povedal, aby ma odpojili z&nbsp;prístrojov, že to berie na svoju zodpovednosť. Odpojili ma, nechali ma mŕtveho a&nbsp;po polminúte nahodili a&nbsp;začali oživovať. Mŕtvy som bol asi štyri a&nbsp;pol minúty, ale čuduj sa svete, po tomto čase sa naštartovalo srdce aj mozog, a&nbsp;to bez akýchkoľvek poškodení. Keď som sa asi po mesiaci z&nbsp;najhoršieho dostal, previezli ma na psychiatrickú kliniku, kde si lekári overili, či môj mozog funguje správne.

<strong>Dcéra Nikola obnovila vzťah s otcom. Ako si k sebe po štyroch rokoch opäť našli cestu? Celý rozhovor nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život (v predaji od štvrtka 29. októbra 2020).</strong>

Hrozivé svedectvo OTTA WEITERA: To, čo zažil na psychiatrii, by nechcel zažiť nik

Výber pre vás

Hrozivé svedectvo OTTA WEITERA: To, čo zažil na psychiatrii, by nechcel zažiť nik

Súvisiace články

Poviem vám, kedy skončím: Najosobnejší rozhovor premiéra IGORA MATOVIČA aj o odchode z politiky

Po problémoch v manželstve herca SVÄŤA MALACHOVSKÉHO zasiahla bratova diagnóza

V nemocnici s ním prežíva každodenný boj: Dcéra Andyho Hryca otvorene o otcovej ťažkej chorobe

Výber pre vás