Jana Homolová

Pripomenuli sme si 30. výročie Nežnej revolúcie. Ako si spomínate na toto obdobie?

Pre mňa to bol prelomový rok, pretože sme sa s&nbsp;manželom po osemnástich sezónach s&nbsp;tromi deťmi presťahovali z&nbsp;Nitry do Bratislavy. Najmladšia dcéra Svetlanka nemala ešte ani tri roky. Musím sa priznať, že z&nbsp;Nitry som nechcela odísť.

Pre mňa osobne bolo toto mesto poslednou stanicou, kde som začala a&nbsp;kde som chcela aj skončiť divadelnú kariéru. Materiálna situácia nás však prinútila sťahovať sa. Chovať tri deti z&nbsp;dvoch platov vidieckych hercov bolo ťažké. Úmyselne hovorím „vidieckych“, lebo toto slovné spojenie neznášam. Vymysleli ho v&nbsp;Bratislave.

Herectvo mimo hlavného mesta bolo považované za vidiecke. Nie za dobré alebo zlé ako všade vo svete. U&nbsp;nás máme bratislavské herectvo a&nbsp;vidiecke herectvo. To je strašné. Ale vrátim sa k&nbsp;roku ’89. Do Bratislavy sme prišli 1. júla 1989.

Vtedy sme menili veľmi slušný družstevný byt v&nbsp;Nitre za maličký tu v&nbsp;Bratislave. Dosť nás to trápilo, deti si nevedeli zvyknúť a&nbsp;do toho prišla revolúcia. Zrazu sa prestalo nakrúcať. Začalo sa riešiť, čo bude a&nbsp;ako bude.

Po 30 rokoch sa o&nbsp;Slovensku hovorí ako o&nbsp;mafiánskom štáte, myslím, že toto nie je zmena, ktorú ľudia v&nbsp;uliciach žiadali. Kde sa podľa vás stala chyba?

Keď si na to spätne spomínam, pre mňa je dodnes nepochopiteľné, že ľudia, ktorých som videla na tribúnach, akoby zabudli, že ešte stále žijú tí, ktorí si pamätajú ich pôsobenie počas normalizačných rokov. Viete, koľkí z&nbsp;nich obrátili kabáty?

Jeden deň sa kamarátili s&nbsp;komunistickými pohlavármi, mali z&nbsp;toho profit, to znamená cesty do zahraničia, slušné miesta v&nbsp;bratislavských divadlách, pridelené byty, všetky možné výhody, a&nbsp;naraz sa z&nbsp;týchto ľudí stali akoby disidenti. Z&nbsp;toho som naozaj otvárala oči.

A&nbsp;30 rokov ma šokuje, koľkí ľudia boli v&nbsp;strane a&nbsp;dnes sú to prominenti ďalšieho režimu. Teraz sa tvária, že v&nbsp;strane nikdy neboli, ani sa to o&nbsp;nich nikde nedočítate. Mnohí vstupovali do strany až po roku 1968 vyslovene zo zištných dôvodov.

Boli to čistí karieristi. Vyznávali hodnoty, s&nbsp;ktorými sa demokraticky zmýšľajúci človek nemohol stotožniť. Môj nebohý otec stále hovoril, že na Slovensku nikdy nemôže byť dobre, keď sa komunista spojí s&nbsp;fašistom a&nbsp;vybabre s&nbsp;demokratom. Oni demokratické atribúty zneužívajú na to, aby sa dostali k&nbsp;moci, tak ako Hitler, Putin, Orbán... A&nbsp;keď sa dostanú k&nbsp;moci, nastolia totalitu.

Podľa môjho názoru sa v&nbsp;roku ’89 nevyčistili riečištia spoločenských štruktúr. Aj preto dnes môže byť eštebák premiérom v&nbsp;Česku, komunista bývalým premiérom na Slovensku. Z&nbsp;komunistov sa stali akože demokrati, ale to je nemožné. Komunistická ideológia a&nbsp;demokracia sa absolútne vylučujú.

Čakala som, že za tých 30&nbsp;rokov sa azda vyvinie demokratická spoločnosť, ktorá nepripustí také javy, ako sú extrémne strany či mafiánske spôsoby fungovania štátu. A&nbsp;vidíte, čo sa deje...

Čo pozitívne, naopak, priniesol rok 1989 súčasnosti?

Pre mňa osobne bolo úžasné, že sme sa konečne oslobodili od zamrežovaných hraníc a ostnatých drôtov. Ďalej to, že sme sa stali členom Európskej únie a NATO. V poslednom období však nadobúdam pocit, že už ani to by nás neochránilo.

Na jednej strane zemegule, na druhej, na východ od nás aj na juhu sa dostali k moci samoľúbi psychopati s túžbou po majetku. Dnes sa ľudia čudujú, ako na Slovensku môže fungovať niekto taký ako Kočner. On je len dôsledkom toho, že v roku 1989 sa spoločnosť nezbavila vplyvu komunistov.

Neprinútila ich, aby vyvodili zodpovednosť za svoje činy, neudelila im žiaden trest, nezbavila ich ekonomickej moci. Demokracia je v prvom rade zodpovednosť, rovnosť príležitostí a nie neobmedzené výhody prideľované podľa straníckej príslušnosti.

Ale musím povedať, že keď dnes vidím toľko mladých ľudí na námestiach, som na Slovensko hrdá. Stefan Zweig vo svojej knihe Svedomie proti násiliu napísal, že každú sekundu sa rodí nové svedomie. V ťažkých časoch sa toto svedomie vždy vzbúri proti násiliu a to je pre mňa nová nádej.

Som hrdá aj na to, akú máme prezidentku, na vzdor ľudí a hlavne novinárov po smrti Janka Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Veď ak sa táto vražda definitívne nevyšetrí, musíme si uvedomiť, že títo mladí ľudia zomreli nadarmo, a to nesmieme pripustiť.

Vy sa o&nbsp;politické témy zaujímate odjakživa a&nbsp;má to na svedomí aj vaša výchova.

Nemám rada stádovitosť a&nbsp;v&nbsp;kolektíve som nie vždy bola obľúbená. Odmalička ma doma učili kriticky myslieť a&nbsp;pýtať sa prečo. V&nbsp;našej brandži to však nebolo príliš žiaduce a&nbsp;bojím sa, že je to tak dodnes. Akoby bolo nežiaduce debatovať, rozpamätávať sa, spomínať, ako bolo, čo bolo, a&nbsp;hlavne používať v&nbsp;debatách fakty.

Napríklad na moju otázku, prečo sa dnes tak klame, mi jedna významná kolegyňa odpovedala: To nie je klamstvo, to je fabulácia. Takže som pochopila, že na Slovensku sa lož nazýva fabuláciou. Čítam Respekt, odjakživa ma bavila história, politika aj literatúra faktu.

Teraz som si prečítala príbeh Michelle Obamovej. Nádherná kniha. To, čo prežila, je naozaj naplnený život. Vyrastala v&nbsp;skromných pomeroch a&nbsp;len vďaka talentu, pracovitosti a&nbsp;podpore rodičov sa z&nbsp;nej stala jedna z&nbsp;významných žien v&nbsp;dejinách Ameriky.

A&nbsp;toto je pre mňa demokracia – keď človek ide sám za seba, so svojimi schopnosťami, nie za pomoci straníckych kamarátov, úplatkov alebo rodinných väzieb.

V roku ’89 ste život začínali akoby nanovo, navyše v pohnutých politických časoch. Asi to nebolo jednoduché.

Nie, rozhodne nebolo, hlavne pre mňa ako herečku ženu. Povedali mi, že som vlastne prišla ako prívesok svojho manžela, ale keď zrazu zistili, že viem, v&nbsp;tom momente to bolo ešte horšie. Nechápali, že herečka s&nbsp;tromi deťmi nemusí mať veľké ambície.

Ja som sa len snažila dobre, profesionálne vykonávať svoju prácu. Divadelnú prácu som mala veľmi rada a&nbsp;robila som ju dobre. Nielen podľa mňa. Napĺňal ma živý kontakt s&nbsp;divákmi a&nbsp;zároveň živá, meniaca sa atmosféra.

Na Novej scéne ste však po krátkom čase aj s&nbsp;manželom skončili. Prečo?

Na začiatku 90. rokov sa začalo obdobie muzikálov. Ľubo Roman ako riaditeľ priniesol prvý veľký maďarsko-nemecký muzikál Evanjelium o&nbsp;Márii a&nbsp;hľadal človeka, ktorý by to režíroval. Môj muž mu poradil Joža Bednárika, ktorý potom z&nbsp;Nitry odišiel do Bratislavy.

Zažili sme veľmi úspešné obdobie a&nbsp;tento úspech niekomu zrejme veľmi prekážal. V&nbsp;tom čase bola v&nbsp;divadlách dosť veľká núdza o&nbsp;divákov, ale u&nbsp;nás na Novej scéne sa na lístky stálo v&nbsp;rade. Netrúfam si však povedať, kde sa vytiahla pomyselná tehlička a&nbsp;celé to krachlo.

Maroša vyhodili v&nbsp;roku 1995, lebo odmietol skúšať v&nbsp;jednej inscenácii. Mal však na to svoje dôvody a&nbsp;za ponuku, samozrejme, slušne poďakoval. Krátko nato mu prišla výpoveď.

A&nbsp;ja som v&nbsp;divadle skončila dva roky po ňom. Mne vtedy už nový riaditeľ, pán Jarjabek, nepredĺžil zmluvu. Bolo to za čias zúrivého mečiarizmu a&nbsp;naše prepustenie má na svedomí jedna z&nbsp;vtedy veľmi vplyvných poslankýň s pomocou mnohých iných horlivých kolegov.

U herečiek je nezvyčajné mať tri deti. Mnohé dávajú prednosť kariére. Napriek tomu ste vo viacerých rozhovoroch priznali, že sa vám podarilo naplniť si všetky divadelné sny.

Niekto musí byť v&nbsp;divadle do smrti, aby si naplnil sny, a&nbsp;niekomu stačí toľko rokov ako mne. Veď ja som už aj zabudla, aké všelijaké postavy som hrala. Jeden večer som hrala 16-ročnú Ilzu z&nbsp;Jarného prebudenia a&nbsp;druhý večer 60-ročnú Hekabu a&nbsp;toto ma na herectve bavilo.

Nefarbím si vlasy, netrávim čas v&nbsp;kaderníctvach a&nbsp;na kozmetike, ale teším sa zo svojich detí, z&nbsp;vnúčat, z&nbsp;rodiny. Som rada, že mi Boh zachoval muža, a&nbsp;teším sa toho, že môžem byť medzi ľuďmi, pozorovať ich, rozprávať sa s&nbsp;nimi. Viete, cestujem električkami, autobusmi, vlakmi.

A&nbsp;keď sa ma ľudia pýtajú, či mi nie je ľúto za divadlom, odpoviem, že už nie. Veď som sa tak veľa a&nbsp;takým nešetrným spôsobom hrania divákom odovzdávala. Na javisku som skutočne nechávala telo aj dušu. Keď hráte naplno, tak vám stačí aj 30 rokov a&nbsp;už vlastne ani neviete, čo by ste ešte chceli hrať.

Napriek tomu aktuálne žiarite v&nbsp;markizáckom seriáli Susedia. Ako ste reagovali, keď prišla táto ponuka?

Keď prišla ponuka do Susedov, neverila som vlastným očiam ani ušiam. (Smiech.) Pozerala som Hurikán. Peťa Marcina som poznala z&nbsp;divadla, keď hosťoval na Novej scéne, a&nbsp;Andy Kraus so mnou ešte ako chlapček hral. A&nbsp;zrazu Susedia. (Smiech.)

Keď som dostala do rúk scenáre, páčilo sa mi to. Bolo to vtipne napísané, tak som si povedala, prečo nie. Hrávam to s&nbsp;radosťou, lebo je to postava, kde opäť môžem byť niekým iným. Dokonca mi ľudia na ulici hovoria, že som Františkova mama.

Na pár sekúnd vždy ostanem zarazená, lebo mám synov Sama a&nbsp;Stana, ale potom mi to dôjde. (Smiech.) Takže som Františkova mama a&nbsp;som ňou veľmi rada, naozaj ma to baví. Je tam veľmi príjemná partia. Niektoré hlášky zo seriálu už medzi ľuďmi zľudoveli.

Mávam väčšinou veľmi pozitívne reakcie od divákov, ale nájdu sa aj takí, ktorí sú z&nbsp;toho pobúrení. Jedno dievčatko mi povedalo, že jej mame nie som sympatická, lebo sa tej mojej neveste Zuze do všetkého starám. (Smiech.) Ľudia si hercov často stotožňujú s&nbsp;postavami.

Nevedia, že to býva naopak a&nbsp;že tie „pipinky“ na obrazovke sú v&nbsp;reálnom živote oveľa väčšie xantipy než herečky, ktoré tie xantipy len hrajú. (Smiech.)

Ako sa darí vášmu manželovi po prekonaní zdravotných problémov?

Mal teraz obnovenú premiéru Tisícročnej včely v&nbsp;Nitre. Prvýkrát ho do tejto hry obsadili trištvrte roka po mozgovej príhode. Hral to dva roky, potom sa hra odložila a&nbsp;teraz ju divadlo obnovilo. Prišla ponuka, či by do toho opäť nešiel. Marián na to pristal.

Ani cesta z&nbsp;Bratislavy do Nitry a&nbsp;späť mu nerobí problém. Bola som sa na neho pozrieť a&nbsp;musím povedať, že je ešte lepší než pred šiestimi rokmi. Je presnejší, pohyblivejší, takže sa teším. Bolo veľké šťastie, že som v&nbsp;ten osudný deň bola pri ňom. Sanitka prišla okamžite a&nbsp;hneď dostal lekársku pomoc.

Mal upchatú cievu. Dvadsaťštyri hodín nemohol hýbať pravou časťou tela. Zasiahlo mu to časť mozgu, kde je pamäť a&nbsp;reč, takže sa nanovo učil hovoriť. Mal logopéda, cvičil. Pre herca je strašné, keď príde o&nbsp;vyjadrovacie schopnosti. Navyše bol veľmi vyťažený v&nbsp;dabingu, v&nbsp;rozhlase, v&nbsp;divadle, krásne spieva. Takže sa teraz teším, že sa má dobre a&nbsp;aspoň občas môže robiť svoju prácu.

Ako sa darí vašim deťom? Všetky tri majú úspešnú kariéru a&nbsp;krásnu rodinu.

Chlapci starnú a&nbsp;už sú z&nbsp;nich otcovia. (Úsmev.) Najstarší syn Samo má štyroch synov, druhý syn Stano má jedného syna a&nbsp;dcéra Svetlanka má dve dievčatká. Dokopy máme sedem vnúčat.

Najstarší vnuk bude mať 20 rokov a&nbsp;najmladšia vnučka má osem mesiacov. Moje deti vždy chceli byť samy za seba. Všetky sú v&nbsp;podstate verejne známe. Samo vďaka futbalu a&nbsp;Stano so Svetlanou sú zase členmi Mestského divadla v&nbsp;Brne.

Svetlanka je herečka, Stano režíruje od Záhrebu až po Berlín. U&nbsp;nás doma bolo vždy prítomné umenie a&nbsp;šport. Teším sa z&nbsp;nich aj z&nbsp;vnúčat, robia mi všetci veľmi veľkú radosť.

Je ešte lepší! Marián Slovák sa po ťažkej chorobe vrátil do divadla: Zachránila ho jej láska!

Výber pre vás

Je ešte lepší! Marián Slovák sa po ťažkej chorobe vrátil do divadla: Zachránila ho jej láska!

Súvisiace články

Herec Ján Koleník: Tu treba urobiť totálnu výmenu, nevymieňať len za ľúbivejšie bábky

Uznávaný psychológ v poslednom rozhovore: Aké najväčšie chyby robia rodičia pri výchove?

Astronautka so slovenskými koreňmi: Ani nevnímate, že vzlietate, sústreďujete sa len na prácu

Známy neurológ prežil holokaust: Neskôr liečil aj ministra zodpovedného za transporty Židov

Výber pre vás