Vladimír Kampf

Hovorí, že krajinu treba vnímať všetkými zmyslami. Poznávať ju z auta nestačí. Prípustný je maximálne bicykel. Geograf posadnutý turistikou je vydavateľom knižiek o Slovensku a storočného časopisu Krásy Slovenska. Prvé vydanie vyšlo v polovici januára pred sto rokmi v Liptovskom Svätom Mikuláši. Značku nepretržite vlastní Klub slovenských turistov, nasledovník Klubu československých turistov, ktorý splynul s Tatranským turistickým spolkom. Pred pravdepodobným zánikom časopis zachránil Daniel Kollár v roku 2003. Značku, ktorá mu prirástla k srdcu, má prenajatú. O jej jubileu pripravili aj výstavu, ktorú nateraz prekazila pandémia.

Aké obdobie prežívajú vydavatelia kníh?

Na stretnutí predsedníctva združenia vydavateľov, v ktorom sú združení najdôležitejší hráči na našom knižnom trhu, sme skonštatovali, že pandémia, paradoxne, knihám prospela. Niektorí vydavatelia dosiahli v roku 2020 rekordné čísla.

Ak to berieš takto, tak trochu áno. Ide však aj o to, že šťastie praje pripraveným. Stačilo mať dobre zorganizovaný elektronický obchod a logistiku distribúcie. Ľudia zostali doma a začali viac čítať. Na internete hľadajú knižky, ktoré dovtedy nemali ktoviekoľko čitateľov a predávali sme ich veľmi slabo. Zrazu idú na odbyt aj odborné knižky. Zdalo by sa, že ľudia „začali múdrieť“.

Minulý rok zostalo veľa ľudí dovolenkovať na Slovensku. Pocítili to aj tvoje knihy špeciálne určené pre takýchto čitateľov?

Ľudia začali objavovať Slovensko. Prirodzene ich priťahovali témy, ktoré sa týkajú našej krajiny a turistiky. My vlastne nerobíme takmer nič iné, iba knihy a hry o Slovensku. Rok sme prežili relatívne dobre. Odvrátenou stránkou bolo, že neboli podujatia. Neboli žiadne knižné veľtrhy ako Bibliotéka či Svet knihy alebo veľtrhy cestovného ruchu. Pri týchto udalostiach nejde až tak o priamy obchod, skôr o našu propagáciu a prezentáciu. Ľahšie sa dostávame do médií a máme rýchlu priamu spätnú väzbu.

Časopis Krásy Slovenska mal v januári stovku. Ani on sa nedočkal primeranej oslavy?

S ním to bolo horšie. V polovici januára sme sa pripomenuli iba online.

Ako si sa dostal k vydávaniu kníh o Slovensku?

Bolo mojím snom robiť niečo podobné, ako je v USA National Geographic. Časopis pozná každý, ale toto vydavateľstvo má aj širokú edíciu kníh o krajinách. Časopis neberiem ako biznis. Záleží mi na jeho kvalite. Reklamy je v ňom naozaj len poskromne a vychádza v kvalitnom obsahovom a grafickom vyhotovení. V súčasnosti si v ňom pripomíname históriu a porovnávame napríklad to, ako vyzeralo Slovensko v minulosti a dnes.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Veľké. Najmä v panoramatických výhľadoch na krajinu a pamiatky. V minulosti bolo veľa priestorov bez stromov.

Takže prekvapujúco sme mali zelene menej?

Mnohé hrady si dnes tak jednoducho neodfotografuješ, pretože už nie sú na holinách či spasených lúkach. Kedysi doslova svietili v krajine. Mnohé kultúrno-historické pamiatky sa v minulosti rozpadávali. Dnes sú upravené alebo opravené. Napríklad Bratislavský hrad. Zmenili sa ľudia. Ženy chodili na túry v sukniach, v klobúku a čižmičkách na opätkoch. Takto sa vybrali trebárs aj na Veľký Choč.

To by dnešný svet nepochopil. Asi im to nemal kto dookola vysvetľovať.

Máme staré fotografie a pohľadnice z výstupov. Veľkým popularizátorom turizmu bol aj hlavný zakladateľ Krás Slovenska Miloš Janoška. Školský inšpektor a učiteľ z Liptovského Svätého Mikuláša pred prvou svetovou vojnou napísal prvého sprievodcu po Vysokých Tatrách v slovenskom jazyku ešte v roku 1911, v čase intenzívnej maďarizácie. Bol neúnavným bojovníkom proti vrchnosti. Deti učil tvrdohlavo len po slovensky a bral ich na výlety. Vyučoval na mieste. Bol to osvietený človek. Zakladal spevokoly, divadlá… V roku 1919 prišiel na rad Tatranský turistický spolok. Bol z činorodej rodiny Janoškovcov. Jeho otec Juraj Janoška bol prvý generálny biskup slovenskej evanjelickej cirkvi a pochovával Milana Rastislava Štefánika.

Janoškovci zachránili aj Dobšinského rozprávky.

Pred svojou smrťou musel spisovateľ ukryť rukopis pred maďarónmi u Janoškovcov na fare.

Po prvej svetovej vojne veľa osvietencov a národovcov cítilo potrebu zviditeľňovať Slovensko aj ako turisticky atraktívnu krajinu.

Partia nadšencov založila Krásy Slovenska najmä vďaka podpore a zbierke amerických Slovákov. Bez nich by to išlo ťažšie. Bez ťažkostí to aj tak nešlo, ale podarilo sa. Spočiatku do časopisu vložil peniaze iba Miloš Janoška a jeho kamarát Paľo Stacho. Vnuk pána Stacha prichádza každý rok z Ameriky na Slovensko. A sme zas pri pandémii, ktorá nám prekazila aj každoročné májové stretnutia čitateľov Krás Slovenska.

Prvé bolo v roku 1964, rok po tom, ako zomrel hlavný zakladateľ.

Je to už ako olympiáda, o ktorú sa uchádzajú obce a mestá. Každý rok sa stretnutie koná inde. Kritériom je len striedanie západného, stredného a východného Slovenska. Na storočnicu malo byť naše stretnutie na Liptove na Malinom Brde. Pre istotu sme tohtoročné stretnutie presunuli z mája na jeseň. Minulý rok sme sa mali stretnúť v pohorí Branisko na vrchu Mindžová nad Hermanovcami. Žiaľ, korona nám prekazila plány a ani presunuté stretnutie nebolo. Hermanovčanom sme sľúbili budúci rok.

Na stretnutia prichádza dvetisíc ľudí z celej krajiny a zo zahraničia. Časopis vychádza v sedemtisícovom náklade. Máme okolo seba ľudí, ktorí majú radi Slovensko a radi ho objavujú aj prostredníctvom našich pätnástich až šestnástich knižných titulov ročne. Vydavateľstvo Dajama oslávi v lete štvrťstoročie od vydania prvej knihy Slovensko-rakúske Pomoravie, ktorá vyšla v slovenčine a nemčine.

Vyštudoval som ekonomickú a sociálnu geografiu. Po škole som nastúpil do Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied a začal som si robiť ašpirantúru. Strávil som tam takmer 25 rokov. V roku 1994 ma cez známych oslovilo jedno nemecké vydavateľstvo. Na Slovensku v tom čase bola veľká čierna diera. Staré vydavateľstvá rýchlo zanikali. Nemci chceli vydať sprievodcu po Slovensku. Napísali sme im ho, ale vydavateľ nebol spokojný. Predstavoval si knihu inak. Chcel realitu prifarbovať.

Isto ho viac zaujímala postsocialistická divočina a exotika.

Vtedy som si povedal, že je načase urobiť knihu z nášho pohľadu. S dvoma kolegyňami sme založili vydavateľstvo Dajama – Dano, Jana, Mária. Dievčatá mali jazykovú agentúru. Postarali sa o nemeckú verziu.

Videli, koľko je s tým roboty, a ani ich to veľmi nebavilo. Boli sme radi, že sme na prvej knihe neprerobili. Ja som to mal ako zábavku popri akadémii. Ďalší priateľ v tom čase obchodoval s papierom. Prišiel s nápadom, aby sme ho minuli na knižky. Mal som šťastie. V roku 2003 sme dostali ponuku vydávať Krásy Slovenska, to už bola vážna vec. Museli sme sa stať profesionálmi. To už sa nedalo robiť z obývačky. Začali sme kreovať rodinnú firmu.

Tvoja manželka sa stala šéfredaktorkou, je takisto geografka. Pridal sa tvoj brat, rovnako geograf… Inak ste v pohode?

Otec bol vedúci pošty v Trnave a mama úradníčka. Nijako ma neovplyvňovali. Mimochodom, aj svokra je geografka. Sme tým, v dobrom, postihnutí. Často sa nám stáva, že sa na rodinnom stretnutí rozprávame o práci. Ale má to aj výhody. Ľudia chodia na výlety vo voľnom čase, ja v pracovnom.

To poznám. Bývalá šéfredaktorka mi raz odmietla podpísať dovolenkový lístok, vraj som na dovolenke stále.

Vo vydavateľstve máme aj jednu kolegyňu mimo rodiny. Je to sociologička. Dcéra je zasa manažérka. Takto to ťaháme už sedemnásť rokov.

Mal si niekedy chuť sa na to vykašľať?

Nikdy, ale čím som starší, tým viac veci prehodnocujem. Dokonca som dospel k záveru, že nemusíme vydávať pätnásť titulov ročne, ale stačilo by ich menej. Niekedy by som sa šiel radšej len tak bicyklovať, ako neustále myslieť na to, že niečo treba vydať. Našťastie nie sme v pozícii veľkého vydavateľstva, ktoré ak chce prežiť, musí v jednom kuse produkovať nové tituly. Ľudia chceli novinky. Vyšlo veľa titulov, ktoré sa dostávajú opäť do pozornosti. Doba sa trocha zmenila. Dnes už nejde iba o novinky.

Ani náhodou. Do dôchodku mám plánov dosť a ani potom nebudem normálny dôchodca. Bol by som rád, keby časom prevzala ekonomiku dcéra a ja len budem radiť, aké tituly pripravím alebo dám s niekým dokopy. Ona nech sa to pokúsi predať a postarať sa o marketing. Na to sa teším.

Okrem turistických sprievodcov vydávaš obrazové publikácie o Slovensku od autorov zvučných mien, napríklad od Alana Hyžu či Tomáša Hulíka.

Náš edičný program o Slovensku je pestrý a vydávame nielen obrazové, ale aj historické knihy. Napríklad prostredníctvom historických pohľadníc dokumentujeme a porovnávame stav miest, krajov a regiónov v období prvej polovice 20. storočia a dnes. V retroknižkách sa zase vraciame do obdobia socializmu. Ako mizli časti miest a ako rástli iné. Okrem toho inovujeme sprievodcov do modernej, bohato ilustrovanej podoby. Vydávame klasických sprievodcov pre rôzne skupiny. Vydali sme aj šesť tematických atlasov, zameriavame sa na kultúrne a prírodné krásy. V novej edícii o Slovensku sme začali s kúpeľmi a pripravujeme sprievodcu filmovými miestami, ktorý na Slovensku chýba. Na jeseň by mal byť vonku spolu so sprievodcom vtáčími územiami od Ivana Kňazeho.

Vnuk ťa prinútil začať vydávať knižky pre deti.

Ide o Výlety s deťmi a zatiaľ ich vyšlo päť. Päťročného Adamka to veľmi baví, chodil by so mnou kade-tade. Na jeho radosť vydávame aj náučno-vedomostné hry. Cestujeme v nich po regiónoch s panáčikom, odpovedáme na otázky a riešime úlohy takmer každý večer. Jeho posledným nápadom bolo: „Dedo, musíme urobiť hru pre deti o hradoch. Budeme ich dobýjať vedomosťami, aby sme ich mohli obsadiť.“

Daniel Kollár chodí na výlety v pracovnom čase: Spoznajte s ním KRÁSY SLOVENSKA

Výber pre vás

Daniel Kollár chodí na výlety v pracovnom čase: Spoznajte s ním KRÁSY SLOVENSKA

Súvisiace články

Hučí, smrdí, ale ide... Štofíkovcom učarovali legendárne vétriesky

Dobrý vojak oslavuje stovku: Bol tak skvele vymyslený, až mnohí veria, že naozaj existoval

Dievčatá z titulnej stránky: Po 70 rokoch opäť hviezdami časopisu Život

Výber pre vás