Čo si vyčíta? Herec Ľubomír Paulovič, poučený z chýb, bilancuje svoj životný príbeh

Priznanie herca Ľubomíra Pauloviča: Čo si vyčíta? 

Úprimná spoveď herca Pauloviča o ťažko chorej dcére: Jeho slová vás doženú k slzám

Jana Homolová

<em>Napriek tomu, že prešiel všeličím, príkladom v žití mu je najmladšia dcéra Dominika (26). „Medzi všetkými úspešnými zdravými mladými a starými ľuďmi, s ktorými sa stretávam, nepoznám šťastnejšieho človeka, ako je ona,“ priznáva umelec.</em>

V súčasnosti je s vami veľmi málo rozhovorov. Prečo?

Neviem, asi som bol kedysi viac v kurze, ale čo sa týka množstva rozhovorov, tak to mi, poviem pravdu, žily netrhá. Priznávam, že keď si raz za čas prečítam, čo som porozprával pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi, ostávam zo seba dosť príjemne prekvapený.

Keď som sa nedávno stretla s pani Rapaičovou (77), ako režiséra vás veľmi chválila.

Nuž veď aj má zo čo. (Smiech.) Ale zas aj ja ju často chválim! Naše prvé stretnutie bolo pri rozprávke Radúz a Mahuliena v divadle Nová scéna, kde hrala zlú kráľovnú Runu. Priznala sa mi, že z tejto našej prvej spolupráce mala veľmi dobrý pocit. Najmä zo scény, kde mala kľúčový rozhovor s kráľom, svojím manželom. V tejto scéne sme našli moment, keď sa ako Runa v slabej chvíli psychicky zrútila pod vplyvom chvíľkového uvedomenia svojej obludnosti. V úprimnej výpovedi a zároveň žiali z toho, že tú zlobu nevie ovládnuť, aj keď si ju uvedomuje… V inscenácii sme sa spolu s divákmi snažili prísť na pôvod jej zloby. Jej sa zároveň zapáčilo, ako sa snažím hľadať nie primárne dobro v zlom človeku, ale dôvody, ktoré ho priviedli k tomu, že ho to zlo v ňom ovládlo. Toto nás ešte na VŠMU učil pán Filčík (†66). On totiž často hrával záporné postavy a aj mne sa také občas ujdú. Myslím, že je dôležité a zaujímavé v slovnom, gestickom, mimickom, emotívnom zobrazení v rámci príbehu naznačiť, z čoho a kde môže prameniť negatívne nastavenie tej-ktorej postavy. To som si od pána Filčíka osvojil a vždy, keď to situácia umožňuje, to pri svojej práci realizujem. Napríklad aj v inscenácii Najstaršie remeslo, opäť pri pani Rapaičovej, kde si zahrala negatívnu postavu. V priebehu celej hry jej významotvorná rekvizita bol detský kočiar, aký často používajú bezdomovci (v zmysle – všetko potrebné nosím so sebou). Ni kto netušil prečo, až v závere hry, keď už umierala, z kočíka vybrala bábiku. Tá naznačovala prapôvod jej zatrpknutosti. Buď mala v minulosti dieťa a prišla oň, alebo po ňom veľmi túžila a osud jej ho nedoprial, alebo iným podobným spôsobom zažila fatálne sklamanie.

S pani Rapaičovou máme za sebou niekoľko veľmi zaujímavých projektov a vyvinul sa medzi nami ojedinelý pracovno-súkromný vzťah. Úprimne ma jej slová uznania povzbudzujú a zväzujú. Mimochodom, svojho času som jej naznačil, aby mi tykala. Prozaicky to zamietla so slovami: „Prepáčte, pán režisér, vy ste taká jedna sviňa talentovaná. To naše vykanie nie je spoločenská formalita, je prejavom môjho uznania a má záväznejšiu hodnotu než akési tykanie.“ Hoci sme si nepotykali, nastalo medzi nami zblíženie svojrázneho druhu.

Aký typ režiséra ste? Dávate hercovi voľnosť, improvizujete alebo už pred samotným skúšaním máte presnú realizačnú predstavu?

Snažím sa mať vždy hotovú prípravu aspoň na osemdesiat percent, čiže koncepčný, inscenačný, dramaturgicko-režijný zámer. Jednoducho povedané, čo to má byť, aký príbeh, o čom, prečo. Aké budú postavy, scéna – prostredie, svietenie, svetelná atmosféra, kostýmy, hudba, rôzne iné efekty, (voda, oheň, dym) a tak ďalej. Ako herec zažívam rôznych režisérov – výborných, dobrých, menej dobrých aj takzvaných „športkárov“, ktorí tipujú, čo asi. Aký nápad opáčiť, skúsiť tak či onak, to alebo ono… A vtedy často nastúpi herecká anarchia a „tvorba zachráň sa, kto môžeš“. My herci si potom inscenáciu robíme spôsobom tak zvanej hereckej samoréžie, no nie vždy z toho vznikne priaznivý výsledok. Nemám to veľmi rád, keď režisér nie je pripravený, príliš improvizuje, hľadá. Improvizácia je zaujímavá, ak je inšpiratívna a skvalitňuje umeleckú úroveň, inscenačný zámer a nie ak sa improvizuje v zmysle, že sa nevie, čo a ako.

Keď ste v pozícii herca či už v divadle, alebo pred kamerou, radíte režisérom?

Vždy sa snažím byť pripravený aj ako herec. Zvyčajne svojim postavám vymýšľam výrazové prostriedky, ktoré im prináležia a charakterizujú ich. Tie následne ponúknem režisérovi. Film … kone na betóne (1995), ktorý bol voľným pokračovaním filmu Pásla kone na betóne (1982), režíroval Stanislav Párnický (76). Navrhol som mu nakrútiť krátku scénu, ktorá nebola v scenári. V situácii, kedy mi do kúpeľne prinesie poštárka doporučený list, som zakomponoval dnes už dobre známy vtip o hre paci-paci fik-fik. (Smiech.) Povedal som režisérovi, aby sme túto scénu nakrútili aj s týmto vtipom, a ak to bude hlúposť, vystrihne sa to. Napokon sa táto scéna stala divácky legendárnym hitom aj s hláškou „pacifik“. Podľa nej si mladí chalani vo Zvolene pomenovali kapelu. Pred niekoľkými dňami mi túto scénku pripomenul ošetrovateľ v nemocnici. (Smiech.) Sem-tam ma spontánne ľudia pozdravia „ahoj, pacifik“. Skrátka táto hláška zľudovela ako Pachova zbojnícka frndžalica. (Smiech.) Nápady si nenechávam len pre seba a svoje hry, lebo vďaka nim zdokonaľujem úroveň spoločného umeleckého počinu.

Ale nie každý režisér je taký ústretový a môj nápad prijme. Niektorí sú veľmi „ješitní“, a pokiaľ s daným nápadom neprišli oni, prijímajú to veľmi ťažko. Je to škoda…

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Viete, každá disciplína je iná. Keď som s herectvom začínal, nič iné som si nedokázal predstaviť. Počas pôsobenia v Divadle SNP v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo v Martine, pozn. red.) som začal režírovať ochotnícky divadelný súbor v Turanoch. Po režisérovi Jurajovi Nvotovi (67) som tam ako režisér prebral shakespearovskú komédiu Skrotenie zlej ženy, ktorú s nimi réžijne nedokončil, lebo jeho hosťovanie v Divadle SNP v Martine sa skončilo skôr. Takto som sa dostal k réžii – ako slepé kura k zrnu. Fungovali sme spolu s turianskymi ochotníkmi asi desať rokov a naštudoval som s nimi asi osem divadelných inscenácií. Povyhrávali sme niekoľko amatérskych divadelných prehliadok a trošičku sme šliapali na päty Jožkovi Bednárikovi (†65) a jeho ochotníkom zo Zelenča.

Keď si na toto obdobie s odstupom času spomeniem, začínal som s obavou a pokorou. Postupne ma táto tvorivá činnosť uchvátila a aj s jej strasťami, radosťami si ju užívam a chcem užívať ďalej.

Prvú profesionálnu režisérsku príležitosť vám dal Juraj Slezáček (†73).

Áno, presne tak. Bolo to na doskách SND. Rozprávka Popoluška a princ, ktorú sme pripravili s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou (61). Hrali sme ju niekoľko rokov a mala výborné divácke ohlasy. Bola to rozprávka, ako má byť, pre deti aj rodičov, ktorí s nimi prišli.

Zo SND ste odišli v roku 1996. Bolo to v čase, keď odchádzali herecké legendy Kvietik (87), Machata (†88) a Kroner (†73)...

Oni odišli z iných dôvodov než ja a krátko predo mnou. Začali mať pocit, že už nie sú celkom potrební. Možno nedostávali príležitosti, na ktoré boli zvyknutí, ktoré by si zaslúžili a ktoré by im vyhovovali a viac by ich pripútali k divadlu, k umeleckému súboru. Vtedy sa trošku generačne lámali vzťahy. Navonok tam síce žiadne vzťahové napätie nebolo, ale pod tou pomyselnou pokrievkou to začalo bublať a im sa zdalo, že sa to nie celkom dobre varí… Už sa na tom nechceli zúčastňovať, preto postupne, potichu odchádzali. Vôbec nie v zlom, iba sa bez náznakov emócií akéhokoľvek druhu vytratili… Aspoň ja som to tak vnímal, a keď na túto situáciu s niektorými kolegami občas spomínam, aj oni to vnímajú približne rovnako.

V tom období ste sa na krátku chvíľu stali šéfom Činohry SND. Prečo malo vaše pôsobenie len také krátke trvanie?

Spolu s Jožom Vajdom (65) sme boli takí buriči, ktorým sa nepáčilo, ako vedenie a režiséri v SND nedostatočne využívali talent a schopnosti viacerých vynikajúcich hercov. Emotívne naladení sme raz popíjali v jednom bare, povylievali si vzájomne svoju nespokojnosť a Jožo, nabudený naším rozhovorom, prišiel hneď ráno na vrátnicu divadla, kde na kus papiera napísal výpoveď. (Smiech.) Myslím, že ju ani ne stiahol, ale ako neoficiálny zdrap papiera ju sekretárka riaditeľa odpratala do koša. Ja som sa všeobecnou nespokojnosťou zaoberal ďalej a s podporou asi tretiny súboru som sa rozhodol niečo urobiť. Od vtedajšieho ministra kultúry Ivana Hudeca som si túto funkciu v podstate vypýtal. Vtedy sa na podnet ministerstva kultúry menila organizačná štruktúra viacerých slovenských divadiel a menili sa aj riaditelia. V súvislosti s touto reorganizáciou som povedal ministrovi, že keby sa plánovala zmena na poste riaditeľa Činohry SND, tak by som sa o tento post uchádzal aj s podporou už spomínanej istej časti umeleckého súboru. Vymenovanie sa uskutočnilo krátko pred prázdninami, ale skupinka niektorých starších kolegov tento počin ministerstva účelovo spolitizovala. Moje ambície s politikou ani vtedy, ani predtým, ani potom nemali nič spoločné. Práve naopak. Však sa na mňa pozrite, čo už ja komediant by som mohol byť za politika?! Hoci dnes a pri dnešnom zložení personálneho politického spektra… No?! Všeobecná podpora súboru sa postupne vytrácala, a tak som koncom prázdnin všetkým napísal rozlúčkový list. Vysvetlil som v ňom dôvody svojho odchodu ako herca aj ako riaditeľa.

Potom ste pričuchli ku komunálnej politike. Prvá kandidatúra v roku 2002 za starostu rodnej obce Prašice vám nevyšla. Podarilo sa to až v ďalšom volebnom období. Vtedy ste už kandidovali ako sympatizant Smeru.

Áno, formálne ako sympatizant Smeru, pretože z prvých volieb z roku 2002 som mal zlú skúsenosť. Ako nezávislý kandidát som musel okrem iných procedúr od spoluobčanov zozbierať potrebný počet podpisov, absolvovať množstvo náležitostí, od ktorých je stranícky nominant oslobodený, preto táto pomôcka sympatizanta strany. Napokon som neuspel s rozdielom šesť hlasov. Môj súper to dal navyše spoluobčanom, ktorí mi dali podpisy, jasne pocítiť, preto som si v ďalších voľbách dal poradiť od skúsenejších a nastúpil som ako spomínaný sympatizant Smeru. Voľby som vyhral o 150 hlasov. Začal som pracovať veľmi opatrne. Musel som načrieť do pravidiel komunálnej minipolitiky, miniekonomiky, minihospodárstva, miniškolstva, skrátka do všetkého, s čím sa obecný miniúrad stretáva. Až po roku a pol, keď som sa zorientoval, začal som využívať nadobudnuté poznatky a svoje kontakty v prospech dediny. Počas môjho pôsobenia sa mi podarilo preinvestovať vyše 120 miliónov korún z rôznych podporných fondov. Mal som ambíciu obec pozdvihnúť a zveľadiť. Zároveň som chcel obnoviť Duchonku, ktorá bola kedysi stredoeurópskym socialistickým rekreačným centrom, no v 90. rokoch začala jej kvalita veľmi upadať. Chcel som jej dať novú, modernú tvár. Urobiť z nej také malé milé Švajčiarsko. (Smiech.) Nebolo to nemožné. Prostredie, predpoklady na to boli, išlo len o to, aby sa využili všetky možnosti, ktoré sa nám naskytli, a tak som si kandidatúru zopakoval v roku 2010, ale nevyšlo to a ja som z rodnej obce odišiel so sklamaním a smutný. Aj keď sa dlho potom objavovali názory v zmysle – Paulovič do Prašíc doniesol kultúrnosť a slušnosť.

O tom potom… Nabudúce. Je to na ďalší rozhovor.

Počas svojej práce, nielen hereckej, ale aj starostovania, ste nebývali doma často. Asi bolo náročné vychovávať popritom tri dcéry.

Nebolo to náročné. Jediné, čo sám sebe vyčítam, je, že som sa im nedostatočne venoval. Najmä prvým dvom v ich ranom veku, i keď sa stávalo, že keď som chodil po filmovačkách a veľa som cestoval, často som ich brával so sebou. Cez prázdniny, víkendy a sviatky sme chodili k mame do Prašíc, kde prežili pekné pubertálne aj post pubertálne roky. Mali to tam veľmi rady a doteraz na tieto časy a na babku s láskou spomínajú.

Ale nedostatočnú prítomnosť doma ste si napokon vynahradili pri najmladšej dcére Dominike.

Je to pravda. Má 80-percentný pohybový hendikep, ale jej psychická a mentálna podstata je veľmi zaujímavá, zvláštna, svojská. Dominika je mimoriadne duchaplná a inteligentná. Používa neskutočné hlášky. Občas ostaneme prekvapený, kde na to chodí. Nesmierne vzácne je, že sa skoro nikdy na nič nesťažovala a nesťažuje. Musím povedať, čo je obdivuhodné, že zo všetkých úspešných relatívne zdravých mladých i starých ľudí, s ktorými som sa stretol a stretávam, nepoznám šťastnejšieho človeka, ako je ona.

Je za tým jej povaha, výchova, vnútorné nastavenie?

Asi všetko dohromady aj niečo navyše, čo ani sám neviem pomenovať, ale o nej konkrétnejšie a viac nabudúce.

Ako ste spoločne trávili celé koronové obdobie?

Veľmi príjemne. Dominika rada počúva muziku a spieva, čiže už roky si robíme spoločný program v aute. Vozíme sa hodinu-dve, púšťame si pesničky, spievame, navštevujeme ostatné dve dcéry, rodinu, vnúčatá, kamarátov, známych… Takto sme to robili aj v koronovom období. Máme kamarátku Jarku, s ktorou sme sa spoznali ešte počas jej pôsobenia v amatérskom divadle vo Vajnoroch, kam sme sa občas zašli pozrieť. Jarka potom prešla do divadla Endorfín v Rači, kde je teraz šéfkou. Dominika si ju veľmi obľúbila. Jarka má navyše zaujímavú schopnosť, pretože svojím dotykom alebo masážou vie navodiť príjemný relax, pokoj v duši. Keďže Dominike ich spoločné stretnutia veľmi pomáhajú, Jarku zvyčajne vyzdvihneme z práce, trošku ju povozíme v aute, občas niekde zastavíme, ja medzitým zbehnem do obchodu, dievčence trávia čas rozprávaním, masážou a potom ju odvezieme domov.

Pre koronu sa nekonali žiadne kultúrne podujatia, ale pred pandémiou som ochotníkom v Rači trošku režijne pomohol. Dokonca v rozprávke s názvom Príbeh koníka Vraníka sa s Dominikou spolu mihneme na javisku. Ona hrá sestričku a jej kamarátka Jarka zas doktorku. (Úsmev.)

Kontrolujú dcéry vaše televízne a filmové výkony? Ste pod ich drobnohľadom?

Dve staršie áno, ale čo sa týka Dominiky, pri nej mám pocit, akoby mala určitý ostych, keď ma vidí v televízii. Prečo je to tak, neviem. Tým, že je na mňa naozaj silno naviazaná, možno trošku žiarli na to, že prostredníctvom obrazovky venujem svoju priazeň masám ľudí… Takže sa skôr vyhýba programom, v ktorých účinkujem, ale to sa časom poddá…

Aktuálne sa objavujete v druhej sérii seriálu Delukse na obrazovkách TV Joj. Kolegovia si túto prácu pochvaľujú, pretože v zákulisí sa kládol dôraz na tvorivý proces.

Áno, je to tak, ale platilo to najmä pri prvej sérii. Druhá vznikala rýchlejšie. Bolo to zrejme spôsobené aj koronovým obdobím. V pokračovaní seriálu moja postava nemá až taký rozsah ako v prvej sérii, čo ma mrzelo, lebo to bola veľmi príjemná spolupráca. Seriál mal navyše značný divácky ohlas. Padlo mi dobre, keď ma ľudia na ulici oslovili a povedali, že seriál Delukse bol výborný, aby sme podobné dielka robili naďalej. Aktuálne nakrúcam v Prahe. Ide o menšiu postavu s tromi-štyrmi filmovacími dňami v seriáli z hokejového prostredia Lajna. Teším sa ešte na veľmi zaujímavú úlohu v pripravovanom slovenskom filme Invalid. Nakrúcanie by sa malo začať koncom leta. Napísal som dva nové scenáre a začínam pracovať na príprave ich realizácie. Jeden sa je podľa lyrizovanej prózy Návrat do života a druhý je komédia s názvom Poplach v hoteli…

Úprimná spoveď herca Pauloviča o ťažko chorej dcére: Jeho slová vás doženú k slzám

Súvisiace články

Julo Viršík (†56) mal nezameniteľný hlas. Ako si ho predstavovali niektorí poslucháči?

TULI VOJTEK o ponukách do seriálov: Tak ma to musí osloviť, až ma neoslovujú

SOŇA MÜLLEROVÁ odhalila netradičné spolužitie s partnerom. TOTO by každému páru nevyhovovalo...

Výber pre vás