Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Vyhrala veľký krištáľový glóbus, no má aj ďalšie plány. Chce byť novinárkou, aby verejnosti priblížila, čo sa deje v&nbsp;športovom svete. Alexandra v minulosti znášala šikanovanie zo strany trénera, dnes o&nbsp;tom otvorene hovorí a chce k&nbsp;tomu motivovať aj ďalších športovcov. O jej ceste sme sa rozprávali v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Máš chorobu, pre ktorú prichádzaš o centrálne videnie. Kedy sa to začalo prejavovať a ako presne znie tvoja diagnóza?

Diagnostikovali mi Stargardtovu&nbsp; chorobu a ide o stratu centrálneho videnia. Mám poškodenú žltú škvrnu, robia sa mi tam sivé až čierne fľaky. Zatiaľ som v štádiu, že vidím len sivé. Keď sa teraz na teba centrálne pozerám, vôbec nevidím stred vrátane tvojej hlavy. Vidím len zmiešané farby – telová, v pozadí sivá. Keď sa pozriem periférne, bokom, možno aj vidieť, že mi idú oči trošku doprava. Vidím ťa, ale stále neviem identifikovať oči, nos a&nbsp;tak ďalej. Podľa učebnice sa to prejavuje väčšinou do desiateho roka života. Mne sa to prejavovalo, keď som mala asi sedem alebo osem rokov. Keď som sedela v škole, bola som v strede alebo v poslednej lavici, všimla som si, že prestávam vidieť na tabuľu. Začala som chodiť bližšie a potom som drgala do spolužiačky, či mi môže prečítať, čo je na tabuli. Nakoniec som prešla na kompenzačné pomôcky, ako sú rôzne lupy, zväčšovanie na telefóne alebo počítači.

Nedalo sa to zlepšiť okuliarmi alebo šošovkami?

Vôbec, presne toto sme riešili. Žiadne okuliare, lieky, žiadna operácia nepomôže. Je to výnimočné alebo špecifické ochorenie. Myslím, že to má jeden človek z desaťtisíc ľudí. Riešili sme, aké sú tu možnosti, a ja som si našla možnosť lyžovať.

Ako si videla dovtedy, kým sa ti to rapídne nezhoršilo?

Videla som ako bežný zdravý človek, ale tým, že som bola malá, nepamätám si, aké to bolo vidieť. Nemám si to s čím porovnať. Možno poznáš hru Subway Surfers, ktorá ukazuje v rohu peniaze. Mame som spomínala, že ich nevidím. Možno na takýchto veciach si to uvedomujem. Kedysi som to videla a teraz už nie.

Lekári mali na takéto niečo podozrenie?

Vôbec nie. Pamätám si, keď sme prišli k očnej, urobila mi kompletné vyšetrenia a doktorka sa s plačom zdvihla a odišla z ambulancie. Keď sa vrátila, oznámila nám, že mám nevyliečiteľné ochorenie. Bol to šok, bola som ešte malá, ale asi som plakala. Išli sme potom do centra mikrochirurgie oka v Bratislave a&nbsp;tam nám urobili genetické testy. Zistili, že mamina má polovicu tohto génu a tatino druhú polovicu. Zmutovalo to a prejavilo sa ochorenie. Mám aj mladšieho brata a ten má presne to isté. My sme pri ňom vedeli, že to bude mať pravdepodobne tiež, a dali sme mu urobiť genetické testy, ale nedá sa to zistiť do siedmeho-ôsmeho roku života.

Pokračovanie na ďalšej stránke...

Dokázala si to prijať a nepýtala si sa niekedy – prečo práve ja?

Pamätám si na prvú detskú lásku. Chlapec sa so mnou rozišiel preto, že nebudem vidieť. Zobrala som to s humorom, mala som asi osem rokov. Dnes na to s úsmevom spomínam. Niekedy mám také momenty, ale skôr je to zo žartu. Keď sa hlbšie zamyslím nad tým, čo som povedala, tak prosím, aby som mala vodičský alebo aby som videla v&nbsp;budúcom živote. Nie je to však opúšťanie. Príde mi to ľúto, ale zároveň si hovorím, že keby som videla, možno by som tu nesedela. Všetko má svoju plusy a mínusy, treba bojovať s tým, čo máme.

Kto ťa priviedol k lyžovaniu a ako dlho sa mu už venuješ?

Priviedla ma k tomu mamina s dedom (jej otcom). Sú viac lyžiarska rodina ako z tatinovej strany. Keď som mala tri roky, skúšala som lyžovať, bolo to vo Vrátnej na malom kopčeku. Dedko ma chcel uplatiť „kinderkom“, ale nepodarilo sa mu to. Jednoducho som sa vyzula. Potom som začala hrávať futbal, tenis do dvanástich rokov. Lenže zrak som mala potom čoraz horší. Na lyže som sa naozaj postavila, keď som mala päť rokov, a&nbsp;od trinástich to robím profesionálne, mám svoj tím, chodím na preteky, mám sústredenia, prípravu.

Bilancia tvojej poslednej sezóny je dvadsaťtri štartov, devätnásť pódií a dokopy si získala 1&nbsp;620 bodov. Ako často musíš trénovať? Zvládala si to aj popri štúdiu? Nedávno si úspešne zmaturovala.

Bolo to náročné, hlavne v tento maturitný rok. Musela som sa nastaviť, že po tréningu alebo po pretekoch si neoddýchnem, ale pôjdem sa učiť. Bolo to ťažké. Mala som všetko spísané a doteraz to robím –&nbsp;presne stanovené deadliny, rozpis tréningov. Čas som si manažovala sama, mala som individuálny študijný plán, bolo to na mne. Nemusela som sa učiť, napísať tie písomky na štvorky a len prejsť, ale potrebujem všetko robiť na 110&nbsp;percent. Niekedy to je výhoda aj nevýhoda. Videla som však dobré výsledky na obidvoch stranách. Tento rok sme získali veľký krištáľový glóbus a zároveň som zmaturovala. Keď človek niečo naozaj chce a má sebadisciplínu, vydrží, prinesie mu to ovocie.

Keď si získala veľký krištáľový glóbus na svetovom pohári, aký to bol pocit, čo sa v tebe odohrávalo?

Ku koncu preteky presúvali, bolo teplo. V&nbsp;stredisku nebol sneh, posunuli to inam, a keď sme tam prišli, mal byť zjazd a zmenili to na tri obrovské slalomy. Program sa menil. Museli sme počítať aj s tým, že budeme bojovať do posledných pretekov, do posledných bodov, a tak aj bolo. Preteky nám vyšli dobre, boli sme druhí alebo tretí, nepamätám si presne. Boli to také emócie, že nikdy v živote som nič také nezažila. Veľmi som po tom túžila, a keby mi to nevyšlo, myslím si, že ešte dodnes by som „depkovala“. Išli sme na všetkých 30 súťaží, bolo to veľa, k tomu ešte boli tréningy zjazdu a tak ďalej. Keď sme už na sto percent vedeli, že to máme, aj keď nás čakali ešte posledné preteky, boli to obrovské emócie. Iba si pamätám, ako ma hneď po pretekoch zobrali na dopingovú kontrolu, tréner tam za mnou išiel a zakričal, že to máme. Prvotné emócie sú najkrajšie. Potom prišli aj rodičia, kamaráti, ale tá prvá emócia je najviac a, samozrejme, odovzdávanie glóbusu.

Máš dobre našliapnuté, no aj ty si zažila veci, o ktorých treba hovoriť. Jednou z nich bolo šikanovanie od trénera. Čo si preto zažívala?

Chcem byť aj žurnalistka a práve z toho dôvodu. Viem, že tieto veci sa dejú v športe, asi v každom, len spoločnosť o tom nevie. Predovšetkým zverenkyne sa boja rozprávať, cítia sa vinné, majú strach. Mám pre to pochopenie. Chcú len športovať, robiť to, čo milujú, ale zároveň tam je niekto, kto im ten šport znechucuje. Strácajú motiváciu a je to brzda túžby športovkyne. Pre mňa to bola facka života. Keď mi tréner povie, že moja jazda bola zlá a čo mám skúsiť inak, poháňa ma to dopredu. Stále sa mám kam posunúť. Keď mi povie, že to je super, nemá to pre mňa takú váhu. Som typ človeka, ktorý sa mení a&nbsp;zlepšuje na základe negatívnych vecí. V predošlom tíme som však zažila šikanu, je to takisto niečo veľmi negatívne, ale posunulo ma to, založila som si vlastný tím a funguje to. Všetko sa dá, len je tam veľa práce a rovnako dôležitá je komunikácia.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ako vyzeralo šikanovanie zo strany trénera? Narážal na tvoju životosprávu?

Nehovoril mi, že vyzerám zle alebo aby som schudla, ale aby som pribrala. Nikdy som netrpela anorexiou, bulímiou, ničím iným. Mám veľký problém pribrať, aj keď dnes je to už lepšie. Dám si klobásu, slaninu, a aj keby som to jedla o desiatej večer, nepriberiem ani gram. Pravdepodobne mám väčší športový výdaj ako príjem. Myslím, že jem normálne, len niekedy mi nechutí, hlavne po tréningu. Zabudla som na veľa vecí, ktoré sa stali, a&nbsp;neskôr sa rozpamätávam.

Nezabudnem na moment, keď som mala asi štrnásť alebo pätnásť rokov a tréner do mňa hustil, aby som pribrala desať kíl inak nebudem vyhrávať a budú ma porážať konkurentky. Stále mám menej ako ony a dokážem sa im vyrovnať. Keby som pri svojej výške pribrala desať kíl, bol by zo mňa „buchač“. Vidím, že to nie je fyzicky možné. Raz sme boli na večeri a mali sme rizoto. Bol tam celý tím a už som tam išla s tým, že to nezvládnem. Bola som možno aj hladná, ale mala som taký stres v bruchu a&nbsp;žalúdku, že som si dala zrnko ryže a bola som plná. Potom ku mne prišiel, roztlačil mi rizoto na tri kopčeky a rozdelil na štyri štvrtiny. Myslím, že pri mne aj sedel a prikázal mi, aby som to zjedla. Dala som si čo najviac jedla do úst a išla som to vypľuť na toaletu. Možno som to spravila nenápadne dvakrát za ten večer. Potrebovala som sa zbaviť ich dozoru a mať pocit, že už môžem ísť do izby. Som prekvapená, že som nemala anorexiu.

Som typ človeka, ktorý veľmi komunikuje s maminou, sme kamarátky a vždy som jej o tom vravela. Vedela o tom. Nebola som športovkyňa, ktorá by mlčala do poslednej chvíle. Na tom sústredení však nebola, nedávam jej to za vinu. Ona si až postupne začala spájať veci, a keď ich bolo viac, začali sme všetko riešiť. Rodina zakročila, už nie je môj tréner, ale pracuje v jednej organizácii, kde je šéfom tamojšej sekcie.

Zakročila rodina a bola vyvodená zodpovednosť?

Vždy si z toho robím žarty, že ten tréner je „povýšený“. My ako paralyžovanie sme prešli z jednej organizácie do druhej medzi zdravých v rámci inklúzie. A preto si robím vždy žarty, že som síce odišla z tímu, kde som bola pod vedením spomínaného trénera, no keď sme sa preklenuli do nového, stal sa šéfom paralyžiarskej sekcie. Odišla som z toho tímu, od trénera, našla som si nového, ktorý je úžasný a profesionálny. Máme v tíme rodinnú atmosféru, spolu s navádzačkou, trénerom a ešte jedným chlapcom raňajkujeme, nikto ma do ničoho netlačí. Keď niečo nezjem, dám si to neskôr alebo keď budem mať chuť. Mne tak chutí jesť, že nikto ma do ničoho netlačí. Pri mojom novom trénerovi Marekovi Garajovi som pribrala sedem kíl. Keď je človek v&nbsp;psychickej pohode, všetko ide automaticky, na nič netreba tlačiť a ide to pozitívnym smerom.

Bola si jediná, ku ktorej si takto dovoľoval?

Netuším. Viem, že tam bola jedna baba, ktorá už ani nelyžuje. Myslím, že k ostatným sa takto nesprával. Vždy som sa potrebovala rozprávať, hovoriť o tom, čo cítim, a možno niekedy až veľmi. Ale keď máme nejaký problém, poďme si to vydiskutovať. Chodila som za ním s hocičím, vedel o mne všetko. To bol podľa mňa problém, že som ho vnímala ako nadčloveka. Je to úžasný človek, ktorý ma vypočuje, pomáha mi a&nbsp;nevadí, že stojí nado mnou, keď jem. Teraz, keď si to spájam, určite to nebolo v poriadku. Som z toho roztrasená a určite nie som jediná, ale som jedna z mála tých, ktorí o tom hovoria a neboja sa. Aj keď budem označovaná, že klamem, asi to k tomu patrí. Bola by som rada, keby viacero športovcov začalo rozprávať.

Plánuješ túto problematiku riešiť aj ako novinárka? Aké sú tvoje ďalšie kroky?

Chcela som ísť na vysokú školu do Brna, ale nedá sa to študovať dištančne. Povedala som si, že kým sa dá, kým to tu zvládam aj so športom a mám tú možnosť, ešte využijem lyžovanie. Je to pre mňa ďalší sen – vyštudovať žurnalistiku. Nebudem si zatvárať oči pred niečím a len sa tváriť, že športujem a som šťastná. Vidím do zákulisia športu, aké to tam je pokrivené, nemorálne a&nbsp;nečisté prostredie. Chcem reprezentovať túto krajinu s hrdosťou a poctivosťou. Zakladám si na pravde a&nbsp;budem za ňu bojovať.

Keď som odchádzala z tímu, mala som dve možnosti. Buď, že nám vyjde Rexa tím, alebo skončím s lyžovaním. Bolo by pre mňa ťažké skončiť v tom najlepšom. Bola som však už psychicky taká nastavená a silná, že som si povedala, že keď bude najhoršie, končím, ale budem sa o to zaujímať, hľadať pravdu, aby všetko vyplávalo na povrch. Dostať sa k pravde nie preto, aby ma velebili, že som tu vyčistila systém, ale aby sme si viac uvedomovali, čo naozaj v športe je. Úspech je len zrnko toho, čím športovec skutočne musel prejsť. Je to len výsledok, zrkadlo akejsi práce. No nikto sa nepozerá na veci zvnútra. Čo všetko tomu víťazstvu predchádza.

Bojovníčka Saška: Paralyžiarka má nevyliečiteľné ochorenie, no vyhrala veľký krištáľový glóbus!

Autor článku

Kristína Filová

Výber pre vás

Bojovníčka Saška: Paralyžiarka má nevyliečiteľné ochorenie, no vyhrala veľký krištáľový glóbus!

Autor článku

Kristína Filová

Súvisiace články

Choroba mu postupne berie život, ale on to nevzdal: Norbert dnes podniká a má zdravú rodinu

Adamko (5) trpí zákernou chorobou: Stačí prudké brzdenie auta a môže ochrnúť! Nákladná liečba

Norbert sa vzoprel zákernej chorobe a žije naplno: Mať zdravé dieťa, bola moja najväčšia výhra

Výber pre vás