Jana Homolová

Známy umelec, podnikateľ, otec a&nbsp;tiež starý otec Andy Hryc je v&nbsp;prvom rade bojovník. Napriek dia­gnóze akútnej leukémie a&nbsp;vplyvu chemoterapie mi na mailové otázky starostlivo odpovedal celé tri hodiny. Žiaľ, dokument sa stratil kdesi vo virtuálnom priestore. Napriek tomu bol ochotný „spovedný maratón“ zopakovať. Tentoraz, pre istotu, telefonicky.

Keď som sa ho v&nbsp;podvečerných hodinách v&nbsp;úvode nášho rozhovoru pýtala, či nemám radšej zavolať vo vhodnejšom čase, so stoickým pokojom povedal: „Urobme to radšej teraz, keď sa cítim dobre, lebo ktovie, čo bude zajtra…“ Herec je aktuálne odkázaný na dobrosrdečnosť ľudí, ktorí sú ochotní darovať mu krv. Dcére Wande Adamík Hrycovej sa už stihlo ozvať veľké množstvo dobrovoľníkov, predovšetkým však z&nbsp;Českej republiky.

Žiaľ, pre pandémiu koronavírusu sa táto krv na Slovensko nedostane. Hercovi sa rozhodol poskytnúť pomoc aj veliteľ Vzdušných síl OS SR generál Ľubomír Svoboda, ktorý podľa našich informácií odporučil vojakom, aby týmto spôsobom podali umelcovi pomocnú ruku. Andy Hryc totiž zastáva čestnú funkciu ich kultúrneho atašé...

Musím povedať, že sa mám veľmi dobre, lebo dnes (streda 29. apríla, pozn. red.) o&nbsp;16. hodine mi vypli chemoterapiu, respektíve ukončila sa moja sedemdňová liečba.

Čo bude nasledovať a&nbsp;koľko času ešte strávite v&nbsp;nemocnici?

Aktuálne ešte dostávam penicilín a&nbsp;rôzne podporné lieky. Vzhľadom na to, že som kompletne stratil imunitu, musím naďalej ostať v&nbsp;nemocnici. Podľa lekárov by mal liečebný proces trvať približne štyri týždne. Vopred ma „schladili“ informáciou, aby som nepočítal s&nbsp;tým, že domov pôjdem skôr, a&nbsp;to ani v&nbsp;prípade, že by liečba bola maximálne úspešná.

Tá prebieha aj prebiehať bude, samozrejme, v&nbsp;prípade, že bude dostatok krvi. Toho sa trošku obávam, lebo moja krvná skupina je ojedinelá.

Richard Vrablec zdieľal na Face­booku fotografiu, na ktorej ste aj vy. Spomína pri nej, ako ste sa stretávali pri plávaní. Udržiavali ste sa v kondícii a nič nenasvedčovalo tomu, že ste chorý. Čo teda predchádzalo vašej hospitalizácii?

V&nbsp;lete chodievam plávať na Draždiak a&nbsp;v&nbsp;zime zas na Pasienky. S&nbsp;Richardom som sa na plavárni stretol tento rok raz, keď som sa vrátil z&nbsp;dovolenky vo Vietname, a&nbsp;práve o&nbsp;nej sme sa spoločne krátko rozprávali. Vo svojej plaveckej rutine som pokračoval až do 15. marca, keď plaváreň pre pandémiu za­vreli. A&nbsp;teda som nemal kam chodiť plávať. Chýbalo mi to, pretože plávanie robilo môjmu telu veľmi dobre. Bez neho som sa stával doslova invalidom.

Od uzatvorenia plavárne som začal chradnúť. Nebol som z&nbsp;toho nadšený, ale čakal som, kedy sa oteplí a&nbsp;príde jar, aby som opäť mohol začať s&nbsp;plávaním, no tentoraz v&nbsp;Draždiaku. Postupne som však zisťoval, že plávať sa mi nechce. Bol som unavený a&nbsp;necítil som sa dobre. Opuchli mi nohy, potom ruky. Povedal som si, že je najvyšší čas ísť za lekárom. Ocitol som sa u&nbsp;doktora Petra Belana. To je najlepší geriater v&nbsp;Bratislave. Ráno som za ním prišiel do ambulancie, spravil mi odbery. O&nbsp;hodinu a&nbsp;pol mi vydesený zavolal domov a&nbsp;povedal: „Andy, vy máte najhoršie výsledky krvi, aké som kedy v&nbsp;živote videl!“

Áno, medzičasom mi doktor Belan zariadil hospitalizáciu v&nbsp;nemocnici na Mickiewiczovej ulici, lebo on je, skrátka, boh. Stačilo tam len prísť. Lenže veľmi dobre viem, aká je tá nemocnica. Preto som pre istotu zavolal Palovi Traubnerovi. Vyžiadal si moje výsledky krvi, na ktoré zareagoval rovnako ako doktor Belan. Následne mi povedal, aby som sedel doma a&nbsp;čakal, kým mi nezavolá docent Mistrík z&nbsp;petržalskej hematológie a&nbsp;kým mi nepovie, čo presne robiť.

Ten mi oznámil, že moje výsledky krvi sú na smrť, aby som nasledujúci deň prišiel ráno o&nbsp;7.00 do špitála a&nbsp;pre istotu si zabalil pár vecí, pretože je možné, že ma okamžite hospitalizujú. Povedal som si, že je lepšie byť hospitalizovaný na Antolskej ako na Mickiewiczovej. Tam mi urobili testy nanovo. Okrem toho mi spravili punkciu kostnej drene z&nbsp;chrbtice. To je, úprimne povedané, najhoršia bolesť, ktorá vôbec môže byť. Následne mi docent Mistrík povedal, aby som šiel domov, a&nbsp;keď bude mať kompletné výsledky, hneď mi zavolá. Ozval sa asi o&nbsp;hodinu, že si mám zobrať veci a&nbsp;okamžite prísť do nemocnice, lebo je to veľmi zlé.

Ale vy ste už šípili, že pôjde o&nbsp;leukémiu.

Áno, predpokladal som to práve pre odber kostnej drene. Práve vtedy som sa doktora priamo opýtal, čo mi vlastne je. Začal sa vykrúcať a&nbsp;ťahať medové motúzy popod nos. To nemám rád. Poprosil som ho, aby so mnou hovoril priamo, a&nbsp;opýtal som sa ho: „Je to leukémia?“ Potvrdil mi môj predpoklad. Nerozumel som, prečo mi najskôr chcel utajiť moju diagnózu. Vraj sú pacienti, ktorí to nechcú vedieť… V&nbsp;tom prípade som teda presný opak. Aktuálne mám za sebou spomínanú chemoterapiu a&nbsp;uvidí sa, čo bude ďalej.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pre pandémiu ste však museli podstúpiť aj testy na koronavírus.

Leukémia je v&nbsp;podstate staršia sestra koronavírusu. Príznaky som nemal, ale testy boli v&nbsp;podstate to prvé, čo po mojej hospitalizácii urobili. Zavreli ma na oddelenie „korona“, zobrali mi výtery, povedali, že v&nbsp;priebehu 24 hodín za mnou nikto nepríde, že všetko budem mať pripravené v&nbsp;izolačke, a&nbsp;zatvorili za mnou dvere. Nasledujúci deň mi oznámili, že som negatívny a&nbsp;od 10. hodiny do 16. popoludní ma napojili na chemoterapiu.

Vy nie ste typ človeka, ktorého len tak niečo zlomí, a mám pocit, že rovnakým spôsobom ste sa postavili aj k diagnóze. Niektorých ľudí by to položilo.

Sú ľudia, ktorí keby prežili len desatinu toho, čo ja, spáchali by samovraždu. Život ma poriadne vyskúšal, ale ešte aj každý deň skúša. Napriek tomu beriem svoju diagnózu ako fakt. Všetko, čo robím, je, že sa riadim tým, čo hovoria moji lekári.

Ako už bolo medializované, vaša manželka vzala túto správu veľmi emotívne. Zrejme jej nepomáha ani situácia, že pre koronavírus vás teraz nemôže navštíviť v&nbsp;nemocnici. Ako sa má?

Má to teraz ťažké. Som preč, okrem toho sme sa pre pandémiu nestretávali s&nbsp;vnúčatami, ale moja dcéra ich z&nbsp;izolácie začala brávať k&nbsp;nám domov, aby manželka pri deťoch trošku pookriala a&nbsp;prišla na iné myšlienky. A&nbsp;čo sa týka oznamovania diagnózy, nebolo to nič mimoriadne. Skrátka som svojim blízkym zavolal a&nbsp;povedal, že mám leukémiu. Pred jedenástimi rokmi som im musel oznámiť správu o&nbsp;smrti svojho syna. To neprekoná nič.

Vnuci vás dlhšie neuvidia, ako prijali túto správu?

Pre karanténu sme sa osobne nevideli niekoľko týždňov, ale každý večer som im aspoň prostredníctvom Zoomu čítal rozprávky. Samozrejme, chlapci vedia, že sa dlhšie neuvidíme, a&nbsp;počkať budú musieť aj naše spoločné večery pri rozprávkach. Nie je však vôbec vylúčené, že ak sa na to budem cítiť, spravím si z&nbsp;nemocničnej izby malé štúdio a&nbsp;budem im opäť čítať. Bude to síce z&nbsp;nemocnice, nie z&nbsp;domu, ale účel svätí prostriedky.

Cítite podporu aj od kolegov? Ako reagovali?

Reakcie boli naozaj veľmi povzbudivé, čo je príjemné. Ozvali sa mi kolegovia, ľudia, ktorých som už dlhé roky nevidel, ale aj niekoľko farizejov, s&nbsp;tými som však komunikáciu nezapočal…

Pociťujete v&nbsp;súvislosti so svojou diagnózou strach?

V&nbsp;živote som toho prežil naozaj veľa. Mám za sebou mnoho víťazstiev, ale aj malérov, škandálov, zrád… Nemám strach, bol mi dopriaty slušný vek, niečo som v&nbsp;živote vytvoril, dokázal. Som hrdý pri myšlienke na svoje deti, vnukov. Život som vždy prežíval aj prežívam cez humor. Snažím sa užívať si ho. Je jedno, či je to doma na gauči, alebo v&nbsp;špitáli.

ANDY HRYC (†71) v poslednom rozhovore: S čím sa nikdy nezmieril?

Výber pre vás

ANDY HRYC (†71) v poslednom rozhovore: S čím sa nikdy nezmieril?

Súvisiace články

Polemike o love vlka chýba zdravý rozum: Štátna ochrana prírody nerešpektuje vlastný program

Hrozivý nárast pohrebov: Na čo sa podľa šéfa pohrebných služieb majú Slováci pripraviť?

Po sláve prišlo vyhorenie: Spievanka Mária Podhradská zabáva deti. Čo skrýva vnútri?

Výber pre vás