Jana Homolová

V prvej vlne koronakrízy ste intenzívne šili rúška. Ku komu napokon putovali a komu pomohli?

To bola moja spontánna reakcia, keď som zistila, že rúška sú nedostupné, a doma sme nemali žiadne. Tak som pohľadala vhodný materiál, vytiahla som staručkú veritasku a začala som šiť. Porozdávala som to najbližšej rodine, priateľom, susedom aj známym – tým, ktorí to potrebovali.

Máte ukončenú odevnú priemyslovku. Neľutujete občas, že ste sa nestali napríklad módnou návrhárkou?

Neštudovala som návrhárstvo. Som absolventka SPŠO v Prešove a vo Svidníku v odbore výroba odevov a bielizne. Na túto školu som sa prihlásila, lebo okrem spievania ma vždy zaujímala móda a šitie, ale presvedčila ma mama. „Spievaj si, koľko chceš, ale remeslo je dobré mať v ruke.“ Bolo to od nej rozumné rozhodnutie a neskôr, keď som začala spievať, som to ocenila o to viac, že som si dokázala ušiť čokoľvek na pódium aj do civilu. Skutočne obdivujem všetkých tvorivých návrhárov, ktorí sa tým živia, lebo to vôbec nie je ľahký chlebík.

V druhej polovici 80. rokov ste pre mnohé dievčatá boli módnou ikonou. Spomeniete si ešte, dokedy ste si vymýšľali a šili vlastné kostýmy na fotenie a vystúpenia?

Po revolúcii v osemdesiatom deviatom sa situácia v obchodoch zmenila a zrazu bolo dostať oveľa viac rôznorodých aj módnych vecí, ale veľkosť XS málokedy, tak som si kúpila akúkoľvek veľkosť a jednoducho som to upravila.

Najmä medzi ženami panuje závisť, a keďže kedysi nebolo v obchodoch nič dostať, stalo sa vám, že vám vaše módne kreácie kolegyne závideli?

To neviem posúdiť. Každá z nás si nachádzala vlastnú cestu v hudbe aj kreovala svoj imidž. Žiadni štylisti vtedy neexistovali. Ale dostávala som milé prosby v listoch od fanúšičiek, aby som im to oblečenie poslala, ak ho už nenosím. (Smiech.)

Je nejaký kostým, ktorý vám obzvlášť utkvel v pamäti, prípadne ho máte ešte stále odložený v šatníku?

Zopár vecí mám odložených. Napríklad krátku čiernu strapcovú vestičku, ktorú mám na sebe na prvej LP Beáta. Obľúbila som si ju aj som ju veľakrát využila na koncertoch.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Stane sa, že si ešte aj teraz, keď je v obchodoch nadbytok oblečenia, na seba niečo ušijete?

Hlavne teraz počas pandémie, keď sme všetci umelci úplne stratili prácu a zostali doma. Pustila som sa do upratovania, prevetrala som skrine a vyradila veľa vecí. Niektoré kvalitné materiály, ako napríklad hodváb či vlnené sako, som aj prešila. (Úsmev.)

Predpokladám, že nejedna žena od vás pýta recept na večnú mladosť, pretože rokmi sa vôbec nemeníte. Ako je to možné a čo je za tým?

Ďakujem za kompliment, ale naozaj nerobím nič také neobvyklé, čo by nemohol robiť každý. Primerane a denne sa starám o telo aj pleť, nepreháňam to so slnkom, neprejedám sa, pijem dosť tekutín aj precvičujem chrbát a hlasivky. Rada chodím peši na dlhé prechádzky, ale stále čakám na uvoľnenie koncertov, ktoré mi nesmierne chýbajú. Keď niečo pravidelne robíte vyše 36 rokov a zo dňa na deň to stratíte, naozaj neviete, čo so sebou. Myslím, že nie som jediná, kto toto obdobie takto ťažko znáša.

Čiže na udržanie dokonalej figúry skutočne stačí len pravidelný pohyb?

Dnes to už celkom neplatí. (Smiech.) Už nemám dvadsať rokov a aj ja som – ako mnohí – zopár pandemických kíl pribrala. Ale našťastie je tu jar a príde leto, tak pohybu budem mať celkom iste viac a viac. Počas korony som si zaobstarala dve nové výborné pomôcky: domáci stacionárny bicykel, ktorý zatiaľ poctivo denne aj využívam, a múdre hodinky, ktoré merajú kroky aj upozornia, že pridlho sedím.

Už ste spomenuli, že pandemické obdobie je pre vás ťažké.

Áno. Asi najťažšie je, že nemôžem byť so svojím publikom, a hlavne ani nevieme predpokladať, ako dlho to ešte potrvá. Mestá možno ani nebudú mať financie na kultúru, lebo ich minuli na testovanie. Predbežne v letnom období plánujeme aj s kolegami – legendami Vašom Patejdlom, Paľom Hammelom a Jankom Lehotským – aj spoločné koncerty v amfiteátroch. Všetci sme už zaočkovaní, tak dúfam, že sa to v rámci opatrení aj podarí uskutočniť. Veľmi by som si to priala.

Predpokladám, že takú dlhú pracovnú pauzu ste ešte nemali. Čím aktuálne vypĺňate čas?

Našťastie bývame v rodinnom dome a máme malú záhradku, kde sa môžem denne realizovať. Nasadila som nové kvety, bylinky aj kríčky a teším sa z nich každý deň. Nahrávala som aj pár nových piesní a dúfam, že sa vydaria aj tie letné plánované koncerty a azda aj tie dva-trikrát popresúvané! Prajem si, aby sa to čoskoro dostalo do starých koľají. Tá možnosť tu je, len musíme byť všetci ohľaduplní a opatrní.

Koronavírus ohrozuje najmä starších ľudí. Keďže máte maminu v rodnom Stropkove a pre zatvorené okresy ste ju nemohli navštevovať, asi to vzájomne nebola jednoduchá situácia. Aj vás prepadol strach?

Samozrejme, každý sa bojí o rodičov. Mamička žije sama a denne si telefonujeme, ako prežila deň. Našťastie v Stropkove žije brat s rodinou, ktorý je v tomto smere veľmi starostlivý. Mala záujem o očkovanie aj bola zaočkovaná medzi prvými.

Patríte k zdravému počiatočnému jadru ambasádorov Avonu za zdravé prsia. Ak som sa správne dočítala, túto ponuku ste prijali pred dvadsiatimi rokmi. To je naozaj pekné číslo. Čo vám táto spolupráca za tie roky dala?

Pocit, že môžem byť užitočná aj v tomto smere. Stretla som sa s príjemnými ľuďmi, nielen s kolegyňami a priateľkami, ktoré sú v kampani spolu so mnou, ale aj s úžasnými ženami, ktoré každoročne prichádzali na pochod z celého Slovenska, aby nás podporili. Mnohé z nich boli ochotné cestovať celú noc z východu republiky, aby stihli prísť a tak vyjadrili podporu. Bolo to od nich veľmi obetavé.

Túto ponuku ste prijali v období, keď rakovina prsníka sužovala vaše blízke priateľky. Zmenili ich osudy aj spolupráca s Avonom vaše nazeranie na krehkosť a hodnotu zdravia?

Určite áno. Myslím si, že za tých dvadsať rokov sa veľmi zmenilo aj povedomie o tejto chorobe, ktorá dovtedy bola tabu. Dnes viem, že ženy sa o seba starajú trocha viac, ale stále je tu priestor na pripomenutie, že zdravie máme len jedno a nesmieme zanedbávať prevenciu, ktorá je skutočne dôležitá.

Hoci pochod tento rok nebude, čo pre vás táto akcia a stretnutie s mnohými ženami znamenajú?

Všetky stretnutia sú pre mňa pekné aj dojímavé, lebo takmer každá zo žien, ktoré na pochod prídu, má za sebou nejaký životný príbeh. Buď tú chorobu už sama prekonala, alebo ju prekonal niekto blízky a práve preto prišla, aby svojou prítomnosťou vyjadrila spolupatričnosť. Počas pochodu sa rozprávame s mnohými z nich a majú našu veľkú podporu a obdiv. Žiaľ, tento rok sa pochod opäť neuskutoční ani nebudú nové tričká. Podporiť projekt sa však dá aj kúpou malého symbolu Avon – malej milej ozdoby, brošne, ktorá vám dodá hrejivý pocit a vášmu oblečeniu šmrnc.

Predpokladám, že na Avon pochode sa vám ženy často zverujú s ťažkým osudom. Bol nejaký konkrétny životný príbeh, ktorý vás zasiahol?

Mne sa ľudia často prihovárajú len tak na ulici, v obchode či v čakárni u lekára a sami mi porozprávajú, čo ich v živote postretlo. Dobrým pocitom ma obdarila neznáma pani, ktorá sa práve na základe tejto našej kampane, ktorú videla na plagátoch, odhodlala aj vyhľadala lekársku pomoc a už je po operácii a zdravá.&nbsp;

V minulosti ste priznali, že syn Adam nemal rád, keď sa vám ľudia na ulici prihovárali a musel sa s nimi o vás deliť. Kedy a ako sa s tým vyrovnal?

To prihováranie pokračuje, ale s Adamom už po ulici veľmi často nechodievam a rešpektujem jeho požiadavku v rozhovoroch o ňom nerozprávať. Je to už dospelý človek a má právo na svoj život. Vyštudoval grafický dizajn, žiaľ, pandémia zastavila aj toto odvetvie, takže teraz je aj on bez práce, tak ako mnohí, ktorých práca priamo súvisí s kultúrou.

Ak som dobre rátala, tento rok oslávite s manželom 30. výročie svadby. Prezraďte recept na spokojné a dlhotrvajúce manželstvo.

Na to recept neexistuje. Všetci sme predsa jedineční a takí rôzni! Zdá sa, že jednoducho musíte nájsť blízku, spriaznenú dušu. Tak ako sa hovorí – v dobrom aj zlom. Vo vzťahu je dôležitý vzájomný rešpekt, láska a priateľstvo, dôvera, tolerancia k chybám toho druhého, zodpovednosť aj spolupatričnosť. Byť spolu, ale zároveň mať voľnosť a svoje záľuby, lebo vzťah, to určite nie je vlastníctvo toho druhého.

Zaujímavosťou je, že s manželom ste si hneď na prvýkrát do oka nepadli, ale chvíľu to trvalo. Čím vás napokon presvedčil, že je ten pravý?

Manžel prišiel k nám do kapely ako zvukár technik v roku 1987. Na dlhých koncertných šnúrach, kde som bola v kolektíve jediná žena medzi trinástimi muzikantmi a technikmi, som zisťovala jeho povahu a vlastnosti a, samozrejme, rovnako on o mne. Boli sme teda spolupracovníci, až postupne sme sa do seba zamilovali. Pár rokov sme spolu chodili a po zmene režimu sme sa v roku 1991 rozhodli zosobášiť a založiť si rodinu. Tak vidíte – a už je to 30 rokov odvtedy a nám dvom to ubehlo ako voda! (Smiech.)

Zo žartu občas hovoríte, že ste pre médiá nezaujímavá, lebo vaše meno sa nespája so žiadnym škandálom. Keby sa našiel nejaký investigatívec, ktorý by sa začal vŕtať vo vašom živote, aj by niečo odhalil alebo by skutočne ostal sklamaný?

Nemám čo skrývať. Nekradnem a nepodvádzam a žijem, ako najlepšie viem, v spoločnom vzťahu so svojím mužom už 30 rokov. Od svojich dvadsiatich rokov sa živím iba svojím talentom a spevom. Postupne som zistila, že človek pre pocit šťastia nepotrebuje až tak veľa. Mať kde skloniť hlavu, možnosť odviezť sa niekam, mať sa o koho oprieť a robiť si maličkosťami radosť každý deň. Lebo ten pocit šťastia je často len krátky okamih a často ho prehliadneme, ani ho nevychutnáme. Aj keď určite robím aj chyby a prešľapy a nie som neomylná, myslím si, že sa môžem na seba pokojne pozrieť do zrkadla.

Aké boli posledné mesiace pre Beátu Dubasovú? Znášam to ťažko

Výber pre vás

Aké boli posledné mesiace pre Beátu Dubasovú? Znášam to ťažko

Súvisiace články

Odborníčka odpovedá na aktuálne otázky – budú sa očkovať deti?

Zachránia nás migranti? Kto bude pracovať na dôchodky dnešných štyridsiatnikov?

Známa epidemiologička o letnej dovolenke: Pre koho je cesta k moru rizikom?

Výber pre vás