Jaroslav Slašťan

Prvá písomná zmienka o obci sa zachovala v známej Zoborskej listine z roku 1113. Tento jedinečný archívny prameň je dokladom k vysvetleniu pomenovania tejto obce. Vychádza z majetku opáta, ktorý tu tieto vzácne rukopisy evidovali už v 12. storočí.

Na Slovensku nájdete 2 746 vidieckych obcí a&nbsp;141&nbsp;miest. Erby niektorých z&nbsp;nich vyzerajú na prvý pohľad naozaj zvláštne. Tak ako napríklad erb obce Opatovce nad Nitrou. Jeho dominantou je totiž jednorožec. Napriek tomu, že dôkazy o&nbsp;jeho existencii neexistujú, nachádza sa v&nbsp;mnohých šľachtických erboch, ale aj v&nbsp;erboch miest a&nbsp;obcí. V&nbsp;nich sa často vyskytujú postavy, ktoré majú nadprirodzený charakter. Z&nbsp;hľadiska heraldiky však majú svoj význam. Predpokladá sa, že historický symbol obce pramení v&nbsp;šľachtickom erbe, pretože jednorožec je pomerne častou erbovou figúrou uhorskej šľachty. Nachádza sa najmä v&nbsp;erboch z&nbsp;15. – 17. storočia, skoro vždy je strieborný, no jeho roh a&nbsp;kopytá bývajú zlaté.

Prvá písomná zmienka: rok 1113
&nbsp;
Lokalizácia: Trenčiansky kraj, okres Prievidza, región horná Nitra
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1&nbsp;563 (k 31. 12. 2019)
&nbsp;
Vývoj nezamestnanosti – vždy ku koncu roka:
<ul>
<li>2012 12,97 %</li>
<li>2013 3,90 %</li>
<li>2014 12,47 %</li>
<li>2015 10,37 %</li>
<li>2016 8,13 %</li>
<li>2017 5,14 %</li>
<li>2018 4,46 %</li>
<li>2019 4,70 %</li>
</ul>

Opatovce nad Nitrou

Obyvatelia Opatoviec sa v minulosti živili poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, ovocinárstvom a furmančením. Neskôr sa rozšírilo olejárstvo, výroba oleja zo semien rastlín (ľan, konopa, slnečnica, bukva, mak, tekvicové jadierka, repka a kôstky z jadrového ovocia), ktoré patrilo k vedľajšiemu zamestnaniu tunajších obyvateľov. Vylisovaný rastlinný olej sa používal pri príprave jedál, na svietenie a ako liečivý prostriedok. Dnešné Opatovce nad Nitrou sú modernou a fungujúcou obcou.

Plánuje sa dobudovanie ihriska v areáli ZŠ, tretia etapa stavebných úprav hasičskej zbrojnice, spolupracuje sa na vypracovaní štúdie Zlepšenie cyklistickej infraštruktúry na hornej Nitre a pripravuje sa realizácia projektov, vďaka ktorým by mohli vytvoriť v obci športové a spoločenské centrum a tiež exteriérové komunitné centrum Tepličie – obecné trhovisko. „Naša obec žije bohatým kultúrno-spoločenským životom. Okrem samosprávy sa na ňom podieľajú mnohé aktívne združenia – klub dôchodcov, združenie Opatovský prameň, záhradkári, futbalový klub, hasiči a&nbsp;ďalší dobrovoľníci z&nbsp;obce,“ hovorí Dana Melišková, ktorá je starostkou obce už šieste volebné obdobie.

A&nbsp;ako hodnotí 21-ročné pôsobenie vo funkcii? „Napriek dlhoročným skúsenostiam, ktoré mám, to boli a&nbsp;sú náročné roky. Aj preto, že mám povahu, ktorá mi nedovolí upadnúť do rutiny a&nbsp;priemernosti. Ale hlavne preto, lebo sme v&nbsp;tomto poslednom období realizovali historicky najrozsiahlejšie dielo – komplexnú kanalizáciu obce. Bolo to ťažké obdobie, vyžadovalo veľa trpezlivosti, ústretovosti a&nbsp;pevných nervov. No paradoxne, práve v&nbsp;tých najťažších chvíľach som si uvedomovala, ako spoločné problémy môžu ľudí spájať. Zároveň som uverila, že mám v&nbsp;obyvateľoch obce oporu, s&nbsp;ktorou aj v&nbsp;budúcnosti môžem veľa dokázať. Všetko, čo sme už v&nbsp;obci spoločne dokázali, síce poriadne zaťažilo jednu misku váh, ale tá druhá, s&nbsp;problémami, ktoré ešte treba rozlúsknuť, je stále povážlivo plná, až preplnená. Ja však verím, a&nbsp;minulosť mi v&nbsp;tom dáva za pravdu, že na mnohé problémy dokážeme nájsť riešenie a&nbsp;spoločne s&nbsp;obecným zastupiteľstvom a verejnosťou budeme pokračovať v&nbsp;diele, ktorým vytvárame z&nbsp;Opatoviec miesto na plnohodnotný život.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;roku 1993 sa s&nbsp;kolegami z&nbsp;práce dohodli, že pôjdu darovať krv. O&nbsp;štyri roky neskôr dostala svoju prvú plaketu, bronzovú. „Aj moje deti sa stali po dosiahnutí osemnástich rokoch dobrovoľnými darcami krvi. Dnes už na odbery so mnou chodia aj moje vnúčence, no zatiaľ iba ako pozorovatelia. Keď som išla ako hrdá mama so svojím synom na jeho prvé darcovstvo krvi, vysvetľovala som mu, ako to chodí, do ktorých dverí treba vojsť. Kým ho pred odberom lekárka vyšetrovala, sestrička ma ohlásila, aby som sa šla dať napichnúť, že syna po vyšetrení pošle za mnou. Keď však nechodil, začala som byť nervózna. Po chvíli mi sestrička&nbsp;oznámila, že syn nemôže darovať krv. Preboha, dúfam, že nie je chorý, napadlo mi. Vtedajší neuskutočnený odber malo však na svedomí jeho tetovanie a&nbsp;za pol roka už mohol krv darovať,“ hovorí sympatická Zdenka Pažická (55).

Za dobrovoľníctvo bola Slovenským Červeným krížom ocenená diamantovou Janského plaketou. O&nbsp;potrebe darovania najvzácnejšej tekutiny presviedča Zdenka často aj svoje okolie. „Budúci darcovia, neváhajte, darovaná krv vám chýbať nebude a&nbsp;môže zachrániť život niekomu, kto to potrebuje, možno práve vášmu príbuznému, susedovi či kamarátovi. Ten pocit stojí za to.“

Toľko fujár, ako sa nachádza v&nbsp;pracovni Štefana Zámečníka (69), neuvidíte často na jednom mieste. Nenájdete tu však dve rovnaké. Výrobe tohto hudobného nástroja sa venuje už 40 rokov. „Švagor na Dolniakoch mal fujaru, a&nbsp;keďže som aj ja túžil po tomto nástroji, zobral ma k&nbsp;miestnemu výrobcovi. Už v&nbsp;tom čase, v&nbsp;roku 1979, stála u&nbsp;neho fujara 1&nbsp;000 korún. Nakoniec sme jednu zjednali na 600 korún a&nbsp;hneď som začal uvažovať, či by som aj ja nedokázal fujaru vyrobiť. Bol som samouk, postupne som zdokonaľoval techniku výroby, ako aj zdobenie rôznymi vzormi a&nbsp;ornamentmi,“ hovorí majster.

Za 40&nbsp;rokov jeho rukami prešlo viac ako 500 fujár, pár z&nbsp;nich by ste našli aj v&nbsp;Afrike, severnej Amerike či v&nbsp;Austrálii. Vyrobiť fujaru je hotové umenie. „Za surova musím kmeň navŕtať, až potom sa drevo suší dva roky. Zo suchého dreva vyrobím surovú fujaru za jeden deň, potom nasleduje vyrezávanie vzorov, čo je najzdĺhavejší proces. Rezy musia byť ťahané tak presne, akoby to robil stroj. Všetko je to ručná práca.“ Okrem klasických fujár vyrába majster Štefan aj menšie fujarky a&nbsp;píšťalky.

Miestne poľovné združenie Bojnice, revír Vígľaš má 45&nbsp;členov a&nbsp;tohto roku oslávi 70.&nbsp;výročie svojho založenia. „Čo sa týka jelenej zveri, v&nbsp;minulosti sme mali nadstav, lenže po nasadení danielej zveri, ktorá jelene vytláča, sa situácia zmenila. Dnes jelene v&nbsp;revíri máme len vtedy, keď napadne sneh. Na jar odídu a&nbsp;na ruju by ich tu človek musel hľadať ako ihlu v&nbsp;kope sena. Najviac lovíme danieliu a&nbsp;diviačiu zver, závisí od toho, aký je rok. V&nbsp;ostatných rokoch platí na Slovensku výnimka, čiže pre hrozbu afrického moru ošípaných sa môže diviačia zver loviť neobmedzene. Ale kde by potom bola poľovnícka etika?“ pýta sa člen miestneho poľovného združenia Tibor Martinec (54).

„Nemôžeme si predsa vystrieľať všetko. Poľovníctvo nie je o&nbsp;love, ako si dnes mnoho ľudí myslí. O&nbsp;zver sa musíme počas celého roka starať, robíme brigády, sadíme stromčeky, zbierame odpadky, čistíme les, sušíme objemové krmivá na zimu, organizujeme chovateľské prehliadky, súťaže a&nbsp;venujeme sa aj osvete,“ hovorí skúsený poľovník.

Miloš Polcer (65) pracoval celý svoj život v&nbsp;ovocinárstve. Keď sa presťahoval do Opatoviec, stal sa jedným z&nbsp;iniciátorov vzniku miestnej organizácie zväzu záhradkárov, ktorý tu bol založený v&nbsp;roku 2007. „Miestnu organizáciu sme založili pred 13 rokmi, v&nbsp;začiatkoch nás bolo 19 zakladajúcich členov. V&nbsp;súčasnosti nás je viac ako 90,“ hovorí tajomník okresnej organizácie a&nbsp;zároveň predseda ZO SZZ Opatovce nad Nitrou Miloš Polcer. Po skončení školy pracoval v&nbsp;ovocinárstve v&nbsp;JRD Dolné Vestenice, kde prešiel rôznymi pracovnými pozíciami, od radového zamestnanca až po vedúceho výroby. Neskôr sa zamestnal vo Výskumnom ústave ovocných a&nbsp;okrasných drevín v&nbsp;Bojniciach.

„Pri pestovaní vychádzam z&nbsp;toho, čomu sa v&nbsp;danej lokalite darí. U&nbsp;nás sú to jadroviny, ktoré možno aj v&nbsp;bežnej pivnici dlhodobejšie uskladniť. Posledné jablká zo svojej úrody som minul prednedávnom, pri dobrom uskladnení sa dajú konzumovať osem mesiacov. Kôstkoviny sú oveľa rizikovejšie v&nbsp;klimatických podmienkach našej obce proti zamrznutiu a&nbsp;obdobie, počas ktorého sa dajú konzumovať, je oproti jadrovinám podstatne kratšie.

ZO Slovenského zväzu záhradkárov Opatovce nad Nitrou dosiahla mnohé úspechy na okresných i&nbsp;celonárodných výstavách a&nbsp;získala ocenenia v&nbsp;rámci republikového výboru. Zameriava sa hlavne na vzdelávaciu, kultúrno-spoločenskú a&nbsp;informačnú činnosť. V&nbsp;rámci vzdelávacej činnosti vykonávajú inštruktáž k&nbsp;zimnému rezu a&nbsp;štepeniu ovocných stromov, inštruktáž a&nbsp;ukážku letného rezu a&nbsp;očkovania ovocných stromov. Tiež organizujú tematické zájazdy spojené s&nbsp;rôznymi prehliadkami, v&nbsp;kultúrnom dome každoročne usporadúvajú v&nbsp;spolupráci s&nbsp;obecným úradom výstavu ovocia. Podieľajú sa aj na organizovaní osláv Medzinárodného dňa detí, stavania mája, vianočného stromčeka a&nbsp;rôznych kultúrnych podujatí.

Futbalový oddiel sa tu začal formovať v&nbsp;roku 1949, ale história futbalu sa začína písať až v&nbsp;roku 1950 založením futbalového oddielu Sokol. Futbal hrali najmä pre radosť, ale medzi mladými mužmi sa záujem postupne strácal a&nbsp;družstvo mužov sa v&nbsp;roku 1957 rozpadlo. V&nbsp;tréningoch a&nbsp;hre pokračovali len dorastenci na ihrisku, ktoré bolo pomerne ďaleko od dediny a&nbsp;navyše sa rozkladalo na podmáčanej pôde. Po založení JRD lúky rozorali a&nbsp;obec pridelila športovcom náhradné miesto, na ktorom sa postupne vybudovalo ihrisko, ktoré športovcom a&nbsp;občanom slúži aj v&nbsp;súčasnosti. Na novej hracej ploche sa začalo športovať od roku 1963.

Do telovýchovnej jednoty prišli mladí nádejní futbalisti, z&nbsp;ktorých boli vytvorené dve družstvá – žiaci a&nbsp;dorastenci. V&nbsp;decembri 1980 bol za predsedu výboru TJ Družstevník zvolený Ľubomír Petreje, ktorý túto funkciu dlhý čas zanietene a&nbsp;s&nbsp;prehľadom vykonával. Futbalistom sa začalo dariť v&nbsp;okresných súťažiach, zohrávali množstvo priateľských stretnutí, zúčastňovali sa na turnajoch a&nbsp;ďalších športových podujatiach. „Dnes hrajú muži šiestu ligu a&nbsp;dorastenci štvrtú. Máme aj žiakov a&nbsp;veteránov, za nich hrám aj ja. Futbal je tu obľúbený, na zápasy chodí aj 500 ľudí,“ bilancuje čestný futbalový predseda Ľubomír Petreje (67).

Alfonz Petreje (91) v&nbsp;roku 1950 úspešne ukončil Učiteľskú akadémiu v&nbsp;Bánovciach nad Bebravou. Po jej absolvovaní bol prijatý na Pedagogickú fakultu vtedajšej Slovenskej univerzity v&nbsp;Bratislave, kde chcel pokračovať v&nbsp;štúdiu. Nakoniec však dal prednosť práci učiteľa na základnej škole v&nbsp;Uhrovci. V&nbsp;roku 1951 sa Alfonz oženil so Zuzanou Uličnou, ktorá bola taktiež učiteľkou. V&nbsp;októbri 1951 nastúpil na základnú vojenskú službu, kde bol na základe vykonštruovaného posudku zaradený k&nbsp;útvarom PTP. Tam si všimol zvláštne zloženie vojakov.

„Mnohokrát sa tam nachádzali spoločne otec so synom. Boli to zväčša kulaci, poľnohospodári vlastniaci väčšie polia, ale aj deti živnostníkov alebo ľudia, ktorí sa neúspešne pokúsili o&nbsp;emigráciu, či deti takýchto občanov. Okrem toho sa v&nbsp;útvaroch objavovali kresťanskí duchovní. O&nbsp;svojej minulosti však nikto veľmi nehovoril, všetci sme boli obozretní,“ spomína po rokoch. Trestnú vojenskú službu strávil ťažkou prácou v&nbsp;bani Václav.

„Práca bola ťažká. Pri stavaní stojok som nosil ťažké brvná na pleciach. Prašnosť v&nbsp;hĺbke mi spôsobovala zápal očných spojiviek, z&nbsp;čoho som si odniesol trvalé zdravotné následky. Po skončení zmeny sa pokračovalo nekonečnými nástupmi a&nbsp;cvičením do vyčerpania. Samozrejmosťou bývali náhodné budíčky uprostred noci. Ak náhodou zostalo trochu voľného času, nezabudli nám ho vyplniť politickými školeniami, kde do nás dookola tlačili komunistickú propagandu. Po rokoch sa mi podarilo získať z&nbsp;vojenského archívu prostredníctvom švagra posudok, ktorý bol na mňa napísaný. Uvádzalo sa tam, že som synom živnostníka a&nbsp;statkára, takže nemôžem mať kladný vzťah k&nbsp;socialistickému zriadeniu,“ spomína pán Petreje. V&nbsp;roku 1954 nastúpil na miesto riaditeľa základnej školy v&nbsp;Opatovciach nad Nitrou, kde pôsobil celý svoj pracovný život.

Zuzana Petreje (97), rodená Uličná, sa narodila v&nbsp;Liptovskej Kokave. Jej rodičia ťažko manuálne pracovali, aby uživili svojich päť detí. Zuzane sa detstvo skončilo predčasne, keď jej otec zomrel na tuberkulózu a&nbsp;ona musela ako druhé najstaršie dieťa pomáhať matke postarať sa o&nbsp;rodinu. „Boli to ťažké časy, museli sme vo všetkom zastúpiť otca, aj na poli, aj okolo statku,“ spomína pani Zuzana.&nbsp;V&nbsp;mladosti sa aktívne zapojila počas SNP do odboja ako zásobovacia a&nbsp;informačná spojka partizánskeho oddielu Za slobodu Slovanov.

Pomáhala zásobovať skupiny potravinami a&nbsp;textilom, skladovala vojenský materiál a&nbsp;prenášala dôverné informácie a&nbsp;varovania medzi jednotlivými stanovišťami. Pri tejto činnosti zažila množstvo hraničných situácií, v&nbsp;ktorých jej išlo o&nbsp;život. Po vojne absolvovala štúdium učiteľstva pre materské školy nasledované kvalifikáciou pre základné školy. V&nbsp;roku 1951 sa vydala za Alfonza Petreje, s&nbsp;ktorým má dve deti. Od roku 1954 pôsobila ako učiteľka základnej školy v&nbsp;Opatovciach nad Nitrou.

Bola aktívnou členkou organizácií Slovenského zväzu žien, Červeného kríža a&nbsp;Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Za svoju činnosť v&nbsp;odboji, ako aj vzdelávacie, kultúrne a&nbsp;komunálne aktivity získala množstvo ocenení. Počas svojho dlhoročného pôsobenia v&nbsp;obci Opatovce nad Nitrou sa spolu smanželom Alfonzom aktívne venovali svojmu pedagogickému poslaniu a&nbsp;pomáhali pri všetkých aktivitách rozvíjajúcej sa obce.

<h3>Ján Pažický (59)</h3>
&nbsp;
Som rodák z&nbsp;neďalekej obce Koš. Dnes sa na mieste môjho rodného domu nachádza jazero. V&nbsp;roku 1985 sme sa presťahovali do Prievidze, kde som si nevedel zvyknúť na život v&nbsp;bytovke. Do Opatoviec som sa priženil a&nbsp;som tu spokojný. Dvadsaťtri rokov som odfáral v&nbsp;podzemí v&nbsp;bani Nováky, štyri roky som už na dôchodku. S&nbsp;manželkou Zdenkou máme dve deti a&nbsp;štyri vnúčence, z&nbsp;ktorých sa tešíme. Pomáhame im tak, ako nám pomáhali rodičia.
&nbsp;
Život je tu pokojný, mne osobne tu nechýba nič. Máme tu dvoje potravín aj kaderníctvo. Na väčšie nákupy, ako aj za lekármi chodíme do Prievidze a Bojníc. Som členom záhradkárskeho spolku, so synom si chováme zajace, sliepky i&nbsp;prepeličky. Dedina je krásna, čo je zásluha aj súčasnej pani starostky. Zúčastňujeme sa spoločne na mnohých podujatiach, ktoré sa v&nbsp;obci organizujú, ako sú MDŽ, stavanie májov, Deň matiek, Medzinárodný deň detí či jánske ohne.

V znamení jednorožca: Čo spája bájneho tvora s jednou z najstarších slovenských obcí?

Výber pre vás

V znamení jednorožca: Čo spája bájneho tvora s jednou z najstarších slovenských obcí?

Súvisiace články

Do hôr! Krásna príroda láka mladých: Obec PITELOVÁ sa prebúdza k životu

Ulice odhodlaných budovateľov: Mladých v DEDINE MLÁDEŽE pribúda. Čo im obec ponúka?

Odhodlaní bojovníci, vážni národovci, ale aj tanec a špás: Ako sa žije pod Bradlom?

Výber pre vás