Vladimír Kampf

Potápači DIR-TEAM SLOVAKIA pod asociáciou Unified Team Diving strávili tohtoročný Medzinárodný deň žien pod vodou bratislavského jazera Zlaté piesky. Aj po takmer 44 rokoch od najznámejšieho leteckého nešťastia na Slovensku zostali na dne trosky. Naposledy ich vyťahovali z&nbsp;jazera v&nbsp;roku 2000, ich osud nie je známy. Tie, ktoré náhodne objavil potápač Andrej Gašpar v&nbsp;lete minulého roka, sa stanú súčasťou expozície nového leteckého múzea v&nbsp;bratislavskej štvrti Dúbravka.

Katastrofa na Zlatých pieskoch nebola jediná a&nbsp;ani najtragickejšia, ktorá sa odohrala v&nbsp;okolí bratislavského letiska. 24. novembra 1966 mimoriadne pristálo pre nepriaznivé počasie v&nbsp;našom hlavnom meste lietadlo IL18 bulharskej spoločnosti TABSO na pravidelnej linke Sofia – Budapešť – Praha – Berlín. Keď sa počasie v českej metropole zlepšilo, rozhodol sa kapitán pokračovať v lete. Dal naložiť batožinu a povolil nástup cestujúcich. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, keď sa lietadlo odlepilo od štartovacej dráhy. Napriek pokynom z veže, aby točil doprava, leteli stále rovno. Úmysel točiť vpravo však potvrdil.
&nbsp;
Nad Račou sa IL18 najprv zachytil o vrcholce stromov, ktoré doslova kosil. Vzápätí stroj narazil na zem. Od miesta dopadu až po posledné trosky to bolo pol kilometra. Lietadlo vytvorilo priesek dlhý 340 metrov, široký od 10 do 30 metrov. Lietadlo kosilo stromy viac než pol kilometra. Pri nešťastí zahynulo všetkých 8 členov posádky a 74 cestujúcich. Hovorí sa, že vojenskí piloti v&nbsp;kokpite boli opití. Pravdepodobne bol medzi troskami lietadla bol aj špeciálny kontajner s rádioaktívnymi náplňami. Čo konkrétne to bolo, doteraz nikto neodtajnil.

Najtragickejšia katastrofa v Bratislave

Potápači sa na sociálnej sieti skontaktovali s&nbsp;autorom knihy Katastrofa letu OK001 na Zlatých pieskoch Davidom Púchovským (29) a&nbsp;s&nbsp;nadšencami leteckej histórie, aby spojili sily a&nbsp;postarali sa o&nbsp;vytiahnutie posledných trosiek z&nbsp;dna jazera a&nbsp;o ich uchovanie pre verejnosť.

„Po vyšetrení nehody v&nbsp;roku 1976 všetky trosky zničili. Veľkú časť spálili a&nbsp;zahrabali v&nbsp;jame v&nbsp;priestoroch dnešného Letiska M. R. Štefánika. Tam je pomyslený hrob tohto lietadla. Ďalšiu časť spálili v&nbsp;ramene Malého Dunaja a&nbsp;časť odviezli do Kovošrotu. V&nbsp;súkromných zbierkach sa vyskytlo iba zopár zachránených pozostatkov lietadla, napríklad zliatina ohňom zlikvidovaného trupu, záchranná vesta a&nbsp;jedálenský vozík,“ hovorí David Púchovský.

Autor knihy je Bratislavčan, ktorý odmala počúval rozprávanie o&nbsp;katastrofe. S&nbsp;rodičmi sa chodievali kúpať na štrkové jazero Zlaté piesky. „Čítal som si o&nbsp;tom články. Ako novinár som o&nbsp;tom začal aj písať. Keď sa mi podarilo nájsť dovtedy jediného známeho živého pasažiera tohto letu, urobil som s&nbsp;ním rozhovor. Poslal mi mincu, ktorú mal počas letu vo vrecku pre šťastie. Vtedy som si predsavzal, že o&nbsp;nešťastí napíšem faktografickú knihu.“

Vtedy ešte netušil, že z&nbsp;chvosta lietadla vytiahli záchranári štyroch živých ľudí, nehodu však nakoniec prežili iba traja z&nbsp;nich. Keď sa Púchovský púšťal do písania knihy, žili ešte dvaja. Tretí zomrel vo veku 76 rokov. Autor knihy našiel Francúza Gérarda Francisa Ménarda, keď bol vo Francúzsku za inou prácou. Zhodou okolností bol práve tam, kde údajne žil aj on. „Pátral som po ňom. Na adrese, ktorú som mal, už nebýval. Niektorí susedia si dokonca mysleli, že zomrel pri leteckom nešťastí. Objavil som miesto, kde býva, ale nebol doma. Podarilo sa mi však získať jeho mailovú adresu. Mám v&nbsp;pláne sa s&nbsp;ním stretnúť.“

Počas zháňania informácií zažíval prekvapenia. „Udivila ma neprehľadnosť udalostí pred nehodou. Už v&nbsp;Prahe pred letom do Bratislavy pristál stroj s&nbsp;poruchou. To, čo sa dialo v&nbsp;noci pred odletom, bol jeden veľký chaos. Systém&nbsp;práce v&nbsp;tej dobe bol rizikový. Ľudia sa vyhovárali jeden na druhého. Aj to, čo sa dialo pred nehodou, pravdepodobne prispelo k&nbsp;havárii. Ďalším faktorom, ktorý k&nbsp;nej viedol, bolo to, že posádka medzi sebou komunikovala len obmedzene. V&nbsp;každej posádke bol počas komunizmu nejaký donášač štátnej bezpečnosti. Vzájomná averzia medzi personálom aerolínií prispela k&nbsp;tomu, že komunikovali málo.“

Davidovi sa ozval syn jednej z&nbsp;cestujúcich, že keby náhodou potápači našli pod vodou šperkovnicu, mohla by patriť jeho mame...

Pri klesaní na letisko v&nbsp;Bratislave lietadlo IL18 letu Československých aerolínií OK001 nedokončilo prvé pristátie, pretože im prestal fungovať jeden motor z&nbsp;dvoch párov motorov na krídlach. Posádka sa pravdepodobne rozhodla skúsiť pristáť znova. Aby vrtule nefunkčného motora nespôsobovali problémy, rozhodli sa ich natočiť tak, aby mali čo najmenší odpor. Mechanik však omylom takto vypol vedľajší funkčný motor.

Na pravom krídle im zrazu nič neťahalo, čo sa im pri pristávaní stalo osudným. Za iných okolností by pravdepodobne stihli chybu napraviť a&nbsp;nič vážne by sa nestalo.

Ján Jendrol (63) bol v&nbsp;čase nešťastia nakladač na letiskovej ploche. Stroj IL18 mu preletel nad hlavou. „Vedeli sme, že je zle. Pozerali sme sa naň spolu s&nbsp;kapitánom lietadla, ktoré sme nakladali. Letel pomaličky a&nbsp;točil sa smerom na Zlaté piesky. Kapitán len zhrozene povedal: Sú v&nbsp;prdeli. Nezdalo sa mi to, čakal som, že budem počuť výbuch, ale nič. Myslel som, že sa im podarilo pristáť niekam do kukurice. Vtedy už húkala siréna.“

Nakladač Jendrol sadol na bicykel a&nbsp;rýchlo šliapal k&nbsp;jazeru. Bol v&nbsp;druhom člne, ktorý priplával k&nbsp;trčiacemu chvostu. Spolu s&nbsp;ďalšími mechanikmi a&nbsp;rekreantmi boli pri vraku s&nbsp;holými rukami. „Prví hasiči prišli bez sekery. Priviezol nám ju až vrtuľník z&nbsp;letiska. Ďalší hasiči mali aj veľké píly. Boli úplne nové. Ani naštartovať ich nevedeli. Najväčším problémom bolo vysekať otvor bezpečne tak, aby sme nikoho vnútri nezranili. V&nbsp;jazere plávali sedačky s&nbsp;mŕtvymi cestujúcimi a&nbsp;kopa vecí z&nbsp;lietadla.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Fatálny omyl prišiel v&nbsp;čase, keď malo pristávajúce lietadlo nízku rýchlosť a&nbsp;bolo nízko, už takmer na dráhe. Nemali šancu napraviť omyl. Čo sa vlastne stalo, si pravdepodobne uvedomili neskoro. Hlas jedného z&nbsp;pilotov, ktorý omylom miesto tlačidla vnútornej komunikácie stlačil vysielačku, sa neisto spýtal: „Ono to byla čtyřka. Ano?“ Motory v&nbsp;lietadlách sú označené číslami pre zrozumiteľnejšie označenie...

Dva ľavé motory ťahali lietadlo neodvratne doprava aj napriek tomu, že im veža dávala pokyn, aby sa točili doľava. Ešte stačili zareagovať a&nbsp;potvrdili, že točia doľava, ale netočili.

Vladimír Kuchár (74) bol v&nbsp;čase nehody riadiaci letovej prevádzky na veži bratislavského letiska. „Mojou povinnosťou bolo informovať lietadlá o&nbsp;podmienkach na pristátie. Videli sme ho, ako sa k&nbsp;nám blíži. Povinnosťou mojej kolegyne bolo zobrať ďalekohľad a&nbsp;pozrieť sa na približujúce sa lietadlo. Pozrela na mašinu a&nbsp;povedala mi: Vladko, veď on dymí. Podala mi ďalekohľad. Všimol som si, že mu stoja dva motory a&nbsp;tie dymiace ťahali aj za ne. Posádka síce odpovedala, ale myslím, že v&nbsp;tom čase už mali iné problémy...“

Lietadlo bolo v&nbsp;traverze vytočené z&nbsp;osi. „Už sa nedalo zdvihnúť. Čakal som, že dosadnú. Keby sa rozhodli pristáť, možno by dosadli na dráhu, ale isto by z&nbsp;nej zišli. Keby skončili niekde v&nbsp;tráve, bolo by to lepšie ako pád do jazera. Žiaľ, preleteli nad starou letiskovou budovou a&nbsp;leteli k&nbsp;Zlatým pieskom. Počuli sme hukot motorov. Vedeli sme, že sa niečo stane, ale nevedeli sme, kde sa to stane. Museli sme vyhlásiť okamžitý poplach a&nbsp;postupovať podľa predpisov pre núdzové situácie.“

Fáza konečného pristátia je jedna z&nbsp;najťažších. „Odhadujem, že boli tak 30 metrov nad zemou. Ťažko je posudzovať konanie posádky, asi na palube uvažovali inak ako my dolu. Museli vedieť, že nepristanú v&nbsp;pohode. Vybehnúť z&nbsp;dráhy do trávy by pre posádku znamenalo problém a&nbsp;zákaz lietania.“ Akoby trápenia nebolo dosť.

Pozostalí obetí letu OK001 si v&nbsp;tom čase užili aj nehorázne požiadavky komunistických poskokov. Nechceli, aby médiá o&nbsp;havárii informovali a&nbsp;aby mal niekto nejaké fotografie či filmy. Boli bezohľadní. Pozostalým sa vyhrážali napríklad aj tým, že keď budú mať ich nebohí príbuzní pohreb s&nbsp;farárom, tak sa ich deti nedostanú na školy.

Napriek tomu, že David Púchovský pozýval viacerých rodinných príslušníkov obetí, prišli len dvaja. Pre väčšinu z&nbsp;nich je dodnes ťažké čo i&nbsp;len spomenúť si na letecké nešťastie, pri ktorom prišli o&nbsp;svojich blízkych.

20. októbra 1977 zahynula na bratislavskom letisku publicistka a&nbsp;prekladateľka Viera Husáková, pôvodne Millerová, rodená Čáslavská, manželka prezidenta a&nbsp;šéfa Komunistickej strany Československa Gustáva Husáka. Bola na liečení v&nbsp;Bardejovských kúpeľoch, kde sa pošmykla a&nbsp;zlomila si ruku. Jej zranenie mohli pokojne ošetriť v&nbsp;ktorejkoľvek miestnej nemocnici. Iniciatívny primár chirurgického oddelenia sanatória však trval na okamžitom prevoze do Bratislavy.
&nbsp;
Letel s&nbsp;ňou helikoptérou MI8 napriek tomu, že počasie bolo v&nbsp;ten deň mizerné. Nad Bratislavou bola hustá hmla. Veliteľovi letky odporučili pristáť na piešťanskom letisku, on sa však rozhodol zaletieť až do Bratislavy. Omylom nepristával na dráhe, ale v&nbsp;kukuričnom strnisku. Nezosadal kolmo na zem, ale v&nbsp;pohybe dopredu. To sa stalo pre posádku a&nbsp;cestujúcich osudným. Pri dotyku so zemou sa predná náprava zaborila do zeme a&nbsp;zlomila sa. Stroj sa prevalil, čo spôsobilo okamžitú katastrofu.

Zo Zlatých pieskov vytiahli posledné trosky: Katastrofu letu OK001 zavŕšil omyl mechanika

Výber pre vás

Zo Zlatých pieskov vytiahli posledné trosky: Katastrofu letu OK001 zavŕšil omyl mechanika

Súvisiace články

Pietne miesto alebo NOVÝ DOMOV... Čo bude s parcelou, na ktorej stála prešovská bytovka?

Obetné baránky prešovskej tragédie? Modlia sa za nich rodáci, stojí za nimi aj stavebná komora

Ako prežili? O rok či dva sa spolu mohli hrať na pieskovisku, dnes ich spája prešovská tragédia

Výber pre vás