Peter Ličák

Malá dedinka s banskou i partizánskou históriou, skromne učupená v pevnom zovretí Slanských vrchov, sa v roku 1960 stala symbolom zavŕšenia budovania socializmu v Československu.

Keď sme sa na túto tému chceli porozprávať v&nbsp;dedine, ľudia, mladí či starší, čoby pamätníci vtedajších udalostí, len rozpačito krčili ramenami. „Nuž, ak tá sláva a&nbsp;tie reči okolo elektrifikácie našej dediny boli iba jedno veľké klamstvo, nie je to naša kaša. My sme jednoducho dostali elektrinu, deti sa prestali učiť pri petrolejkách zavesených na strope, a&nbsp;čo o&nbsp;tom písali noviny, čo tu vtedy z&nbsp;tribúny hlásali stranícki aparátnici, s&nbsp;tým sme my Zlatobančania nemali nič spoločné. Podvod-nepodvod, to vtedy nikto neriešil. Pre náš život bolo podstatné to, že sme konečne mali v&nbsp;domoch, v&nbsp;škole elektrinu...“ mávol rukou nad našou otázkou sedemdesiatnik čakajúci na schodoch obecného úradu so susedmi na testovanie.

„Žije nás tu vyše 400 ľudí, pri poslednom testovaní na koronavírus mali pozitívny test len traja Zlatobančania, ale vraj nás obecný úrad má stále testovať, tak sme tu, aby starosta nebodaj nemal problémy, že sme testovanie odignorovali. Tak si zapíšte do poznámkového bloku, že aj takto si tu teraz žijeme...“ pridal sa do debaty o&nbsp;polovicu mladší Zlatobančan.

Lokalizácia: Prešovský kraj, okres Prešov, región Šariš
&nbsp;
Počet obyvateľov: 459
&nbsp;
Prvá zmienka: rok 1550
&nbsp;
Nadmorská výška: 557 m

Zlatá Baňa

Keď s&nbsp;veľkou slávou elektrifikovali jeho rodnú dedinu, do jeho príchodu na svet chýbalo presne štvrťstoročie, o&nbsp;paráde, s&nbsp;akou sa v&nbsp;nedeľu 4.&nbsp;septembra 1960 v&nbsp;zlatobanských domoch prvýkrát rozsvietili žiarovky, toho veľa nevie. Ale aspoň poradí: „Zájdite do pána Hudáka, to je taký ezermešter, čo pokazené chytí do rúk, tomu vráti život. Počul som od rodičov, že aj nám inštaloval elektrické vedenie do stodoly, a&nbsp;to mal len okolo desať rokov.“

Od roku 1946 do roku 1960 bola elektrina zavedená na východnom Slovensku do viac ako 900 dedín, Zlatá Baňa bola podľa oficiálnej propagandy posledná elektrifikovaná obec v&nbsp;celom Československu. Preto bola v&nbsp;dedine, ktorú v&nbsp;septembri 1944 vypálili nemecké vojská za pomoc partizánom zo skupiny Čapajev, v&nbsp;prvú septembrovú nedeľu 1960 tá veľká paráda. Po vojne bol východ krajiny s&nbsp;elektrifikáciou na tom najhoršie, napríklad v&nbsp;tých najvýchodnejších okresoch Snina a&nbsp;Sobrance nemali elektrinu ani v&nbsp;jedinej dedine. Na prvé rozsvietenie Zlatej Bane prišiel zarečniť minister energetiky vo vláde Viliama Širokého Oldřich Černík, ktorý sa počas krátkej Pražskej jari dostal až do kresla predsedu vlády. Z&nbsp;tribúny uprostred obce sa od neho obyvatelia Zlatej Bane dozvedeli, že Československo zavedením elektriny do ich horskej dediny predbehlo v&nbsp;elektrifikácii aj také vyspelé štáty ako USA, Francúzsko či Anglicko. Obvodný majster elektromontérov Štefan Dihoneščík, ktorý na povel súdruha ministra potiahnutím spínača v&nbsp;transformátore rozsvietil domy Zlatobančanov, iste netušil, že práve v&nbsp;mene malého Československa položil na lopatky tri svetové veľmoci.

Pravda však mala trocha inú podobu. Ako konštatuje vedecký pracovník Historického ústavu SAV z&nbsp;oddelenia dejín vied a&nbsp;techniky Miroslav Sabol, rodák z&nbsp;Prešova, hoci v&nbsp;Zlatej Bani zaznelo z&nbsp;ministrových úst patetické „hotovo“, zďaleka to neznamenalo, že elektrinu mali všetky domácnosti. Odhadol, že poslednú domácnosť elektrifikovali na Slovensku až o&nbsp;päť rokov neskôr. Napríklad v&nbsp;niektorých okresoch na južnom Slovensku dokončili elektrifikáciu dedín až po roku 1960, teda až po Zlatej Bani. A&nbsp;v&nbsp;Žilinskom kraji bolo v&nbsp;tom čase neelektrifikovaných viac ako 400 osád a&nbsp;250 samôt. Príbeh o&nbsp;Zlatej Bani ako poslednej elektrifikovanej obci v&nbsp;socialistickom Československu bol vo svojej podstate fabuláciou vtedajšej propagandy. Ale bez ohľadu na propagandistické výmysly je 4.&nbsp;september 1960 pre Zlatú Baňu dňom, keď sem s&nbsp;veľkým oneskorením vstúpil technický pokrok, ktorý v&nbsp;iných častiach krajiny už desiatky rokov patril k&nbsp;bežnému životu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pri stretnutí so starostom Zlatej Bane Marošom Železníkom (43) sme nechali históriu bokom, chceli sme zistiť, ako žije dedina dnes. „Tak ako všade, aj u&nbsp;nás diktuje už rok spôsob života koronavírus. Máme za sebou už deväť testovacích víkendov, chodia sa dať otestovať nielen Zlatobančania, ale aj chatári z&nbsp;rekreačnej oblasti Sigord. Testovania sa ujala moja sestra Slávka Zajacová, ktorá pracuje ako zdravotná sestra na kovidovom oddelení v&nbsp;prešovskej fakultnej nemocnici a&nbsp;na vlastné oči vidí to nešťastie. Pomáhala jej kamarátka Mária Migašová z&nbsp;Pušoviec na opačnom konci Prešovského okresu. Testovanie išlo tejto zohratej dvojici ako po masle, nikto na test dlho nečakal, za deň stihli otestovať aj 250 ľudí,“ pochválil priebeh testovania starosta. Obec vedie od roku 2016, keď vyhral v&nbsp;doplňovacích a&nbsp;o&nbsp;dva roky neskôr aj v&nbsp;riadnom termíne komunálnych volieb.

So Zlatou Baňou je od 15. &nbsp;storočia spätá história dobývania drahých a&nbsp;farebných kovov, v&nbsp;Slanských vrchoch sa ťažilo olovo, zlato, striebro, antimón, rumelka, v&nbsp;baniach medzi Zlatou Baňou a&nbsp;Červenicou aj svetoznáme drahé dubnícke opály. „Okolie našej obce je turistickým rajom pre peších turistov, cyklistov, v&nbsp;zime pre milovníkov bežeckého lyžovania. Pred pandémiou parkovalo cez víkendy na Pustom poli hore nad dedinou okolo 70 áut, teraz som ich tam cez posledný víkend narátal až 350! Počas zákazu vychádzania je dovolený iba pobyt v&nbsp;prírode vo vlastnom okrese, ľudia tak znovu objavujú prírodné krásy tejto časti Slanských vrchov sopečného pôvodu. Čo už, je to naozaj úžasný kraj, ale na život aj dosť drsný. V&nbsp;našich domoch treba kúriť osem aj deväť mesiacov v&nbsp;roku, plyn nemáme, všimnite si pri každom dome je nachystané palivové drevo,“ hovorí o&nbsp;živote v&nbsp;Zlatej Bani hlava obecnej samosprávy.

Maroša Železníka dosť mrzí a&nbsp;trápi, že obec nemôže vyhovieť mladým ľuďom, ktorí by si tu chceli postaviť domy. „Stavebné parcely by sme aj našli, ale asi v&nbsp;žiadnej inej obci tu na okolí nemajú od úradov toľko obmedzení. Raz nemožno stavať pre nesúhlas banského úradu, inokedy sa postavia proti výstavbe štátne lesy či úradníci z&nbsp;rezortu životného prostredia. Toto nie je dobrý trend,“ konštatuje zlatobanský starosta.

Ľudmila Demčáková (56) sa narodila pod Kamenickým hradom, v&nbsp;šarišskej dedinke Lúčka-Potoky, ale v&nbsp;Zlatej Bani žije už 32 rokov. Manžel Dušan tu bol roky hlavou obecnej samosprávy, dnes vedie domov sociálnych služieb pre seniorov na Cemjate v&nbsp;prímestskej časti Prešova. Pani Ľudmila pracovala pätnásť rokov v&nbsp;prešovskej nemocnici ako zdravotná sestra, dnes tam pôsobí ako sociálna pracovníčka.

„Tie roky v špitáli som si odkrútila na onkológii a internom oddelení. Pre mojich primárov a lekárov, doktora Linkescha, Goča, Trejbala, Krušpíra, boli pacienti naozaj to prioritné, najhlavnejšie, čo ich zaujímalo. A k tomu viedli aj nás zdravotné sestry. Keď som cítila, že táto práca ma fyzicky i duševne vyčerpáva, viac ako bolo únosné, začala som sa venovať sociálnej práci v jednej nadácii. Mala som na starosti sociálnu pomoc ľuďom v ťažkej životnej situácii v obciach Teriakovce, Záborské, Kokošovce i tu v Zlatej Bani. Dá sa povedať, že práca sociálneho pracovníka bola pre mňa čosi ako vysoká škola. Riešila som najmä problémy rómskych rodín, trápi ich najmä nezamestnanosť, s ňou súvisiaca chudoba a úžerníctvo,“ rozhovorila sa Ľudmila Demčáková.

Druhým dychom dodáva, že len málo ľudí tuší, aká ťažká je dnes práca terénnych pracovníkov. Majú veľa povinností, ale málo právomocí, a&nbsp;to akosi nejde dohromady. „Zo skúseností, ktoré som získala ako sociálna pracovníčka v&nbsp;okrese Bardejov, môžem povedať, že pre Rómov je veľká a&nbsp;uznávaná autorita vajda. A&nbsp;za veľkú pliagu v&nbsp;osadách považujem úžerníctvo, ktoré tam funguje vo veľkom. Štát akosi na jeho likvidáciu stále nevie nájsť účinný recept, hoci mnohým rómskym rodinám doslova zničilo život,“ konštatuje pani Ľudmila.

Nielen manžel v čase starostovania, ale aj ona sa podieľala na chode života Zlatobančanov. Za jeden z úspechov považuje obnovenie folklórneho súboru Zlatobančan, viac ako 20 rokov sa podieľala na organizovaní medzinárodných súťaží v ryžovaní zlata, nikdy nechýbala pri organizovaní pietnych spomienok na vypálenie obce fašistickými vojskami. „Toto je forma mojej vďaky za to, že po odchode z rodnej obce som v Zlatej Bani našla druhý domov plný dobrosrdečných ľudí,“ vyznala sa nám pani Demčáková. V týchto dňoch si regeneruje telo i dušu v kúpeľoch v Dudinciach, lebo kovidová pandémia skomplikovala v prešovskej fakultnej nemocnici prácu nielen lekárom a zdravotným sestrám, ale aj jej sociálnym pracovníkom.

„Aj na knihu by boli osudy opustených, osamelých ľudí či bezdomovcov, ktorých zdravotníci horko-ťažko postavia na nohy, zoberú ich v poslednej chvíli hrobárovi z lopaty, a potom sa nemajú kam vrátiť, nikto sa nechce ujať ďalšej starostlivosti o nich. A také prípady, ktorých stále pribúda, sú na mojej práci to najťažšie,“ povzdychla si pani Ľudmila Demčáková.

Zlatobančan Ján Hudák (73) býval medzi motoristami známe meno. V&nbsp;autoservise Východoslovenského ľudového autodružstva v&nbsp;Prešove odpracoval 43 rokov a&nbsp;144 dní. Kto chcel mať istotu, že jeho embéčka, dacia, žigulík, fiatka sa dostane naozaj do dobrých rúk, čakal na termín u&nbsp;tohto automechanika. „Dnes by už automechanici v&nbsp;takých podmienkach, aké sme mali v&nbsp;šesťdesiatych rokoch v&nbsp;starom autoservise na Budovateľskej ulici, odmietli pracovať. Miest pre autá bolo v&nbsp;dielňach málo, tak sme opravovali autá aj na dvore pod holým nebom. Pri menších opravách to nebol až taký problém, ale neraz som aj za dažďa či desaťstupňového mrazu vyberal z&nbsp;auta celý motor či prevodovku. A&nbsp;to už nebolo len tak,“ spomína na svoje mladé roky pán Hudák.

Úsmevne dnes pôsobia aj jeho spomienky na kontroly technickej spôsobilosti áut, na ktoré mal autoservis oprávnenie. „Stlačením prednej a&nbsp;zadnej kapoty sme preverili, či fungujú tlmiče, účinnosť bŕzd sme skúšali len stlačením brzdového pedála, keď išiel bez najmenšieho odporu až na podlahu, vedeli sme, že brzdy sú nanič. Len tak očami sme prekontrolovali, či svietia všetky svetlá, o&nbsp;žiadnom meraní ich nastavenia sa vtedy nechyrovalo. Cez takú technickú kontrolu neprešli len vyslovené šroty. Ale nie preto, že my sme boli pri kontrole benevolentní či dokonca ľahostajní, ale preto, že sme technickú kontrolu robili bez potrebného vybavenia, teda tak odoka,“ hovorí o&nbsp;prvých rokoch technických kontrol pán Hudák.

Keď príde reč na súčasnú podobu života v&nbsp;jeho rodnej dedine, z&nbsp;každej vety je zrejmé, že je to veľký lokálpatriot. Niekoľkokrát prízvukuje, že v&nbsp;iných končinách by žiť nedokázal, Zlatá Baňa je pre neho ideálne miesto na pokojný život. Kedysi bol často v&nbsp;lesoch nad dedinou, huby sa v&nbsp;brezových lesoch dali zberať kosou, na lúkach hore na Pustom poli sa darilo hríbom, kozákom, červenákom. Teraz už s&nbsp;košom do okolitých lesoch nechodieva, nohy už tak neslúžia ako za mladých rokov. Na pána Hudáka nás upozornili aj ako na pamätníka elektrifikácie dediny.

„Keď sa v&nbsp;prvú septembrovú nedeľu 1960 rozsvietili žiarovky, bola u&nbsp;nás odpustová slávnosť. U&nbsp;nás doma sme petrolejky prestali používať ešte predtým, lebo som také sliepňajúce žiarovky pripojil na automobilovú batériu. Mal som v&nbsp;tom čase dvanásť rokov, s&nbsp;kamarátom sme do mnohých stodôl a&nbsp;maštalí naťahali elektrické vedenie, dostali sme pár korún na nanuk či zmrzlinu. Neuveríte, ale tie rozvody im slúžia dodnes,“ pochválil sa nám majster mnohých remesiel, ktorý ani dnes neodmietne susedom a&nbsp;kamarátom pomoc s&nbsp;pokazeným autom.

Poniže Zlatej Bane, v&nbsp;úzkom údolí potoka Delňa až po neveľkú vodnú nádrž Sigord stoja desiatky chát, mnohé z&nbsp;nich si v&nbsp;posledných rokoch majitelia prestavali na luxusné vilky. V&nbsp;jednej z&nbsp;prvých chát postavených v&nbsp;tejto rekreačnej oblasti našiel únik pred mestským životom insitný maliar a&nbsp;rezbár Jano Krlička (66). Vo svojom miniateliéri pri chate najčastejšie prenáša do maľovaných reliéfov z&nbsp;lipového, jaseňového či orechového dreva historické biblické príbehy, ktoré mu mama s&nbsp;otcom, komunistami prenasledovaným gréckokatolíckym kňazom, rozprávali v&nbsp;detských rokoch.

Komunistická moc mala jeho otcovi a&nbsp;celej rodine za zlé nielen to, že verili v&nbsp;Boha, ale aj to, že otec s&nbsp;gréckokatolíckym biskupom Petrom Pavlom Gojdičom zachránili počas fašistického besnenia pred deportáciou do koncentračných táborov niekoľko židovských rodín. Komunisti to považovali za dedičný hriech, preto farárovmu synovi nedovolili študovať na žiadnej umeleckej škole. „Cesty môjho života boli dosť kľukaté, osud ma dokonca zavial až do Líbye. Bolo to v&nbsp;časoch, keď tam vládol diktátor Kaddáfí, rok som tam fungoval ako strelmajster v&nbsp;kameňolome,“ hovorí o&nbsp;peripetiách svojho života insitný umelec.

S&nbsp;manželkou Evou sa presťahovali z&nbsp;Prešova do chatovej oblasti v&nbsp;katastri Zlatej Bane pred jedenástimi rokmi. „Dcéry žijú v&nbsp;Spojenom kráľovstve, tu v&nbsp;lone Slanských vrchov sa nám žije oveľa lepšie. Ako spievajú Chinaski, je to pohoda, klídek a&nbsp;tabáček. Z&nbsp;vďaky za taký fajnový život som s&nbsp;umeleckým kováčom Martinom Hešterom z&nbsp;neďalekých Kokošoviec urobil takmer sedemmetrový kríž, ktorý je osadený pri vstupe do Zlatej Bane. Hoci v&nbsp;mojej tvorbe dominujú polychrómované reliéfy, v&nbsp;poslednom čase som začal fušovať do remesla sochárom. Sekám do riečneho kameňa z&nbsp;potoka Šťavica. Je to oveľa ťažšia práca než s&nbsp;poddajným lipovým drevom, ale človek nemôže kráčať životom len tou najľahšou a&nbsp;najschodnejšou cestou,“ hovorí o&nbsp;svojom novom umeleckom smerovaní Jano Krlička.

„Na brehu vodnej nádrže Sigord ponúkam so svojimi spolupracovníčkami služby turistom v&nbsp;bufete Malý Muk s&nbsp;dvoma terasami, ktoré sú teraz pre pandemickú krízu, samozrejme, zatvorené. Ale do Slanských vrchov chodieva cez víkendy i&nbsp;počas pracovných dní oveľa viac ľudí, než bývalo zvykom po iné roky. Tak im ponúkame kávu, čaj, turistický grog cez okienko. Pohodlnejšie by bolo bufet zatvoriť a&nbsp;čakať na finančnú pomoc od štátu, ale to by sme turistom, cyklistom, bežkárom pobyt v&nbsp;prírode nespestrili. Takže kým to bude možné, bude Malý Muk stále otvorený,“ posiela príjemnú správu návštevníkom tejto časti Slanských vrchov prevádzkovateľka bufetu Janka Meszárosová.

Zlatá Baňa sa stala symbolom zavŕšenia budovania socializmu v Československu

Výber pre vás

Zlatá Baňa sa stala symbolom zavŕšenia budovania socializmu v Československu

Súvisiace články

Prekvapenia pod Lyscom: V novohradskej dedinke sa udomácnil dokonca aj fotograf z Londýna

S automobilkou za humnami: Už na prvý pohľad vidno, že ZAVAR nie je chudobná dedina

Pod slamenou strechou: Najhodnotnejšou kultúrnou pamiatkou obce Bartošova Lehôtka je ľudový dom

Výber pre vás