Peter Ličák

Podtatranskému mestu tam dnes patrí vyše 46&nbsp;štvorcových kilometrov lesov, horských lúk, holín nad úrovňou kosodreviny. Príroda si aj v&nbsp;tejto časti Tatranského národného parku stále robí po svojom, ukazuje svoju drvivú silu, keď to človek najmenej očakáva. Presne tak, ako to urobila v&nbsp;jedenásty júlový deň, paradoxne, vo chvíľach, keď šéf belianskych lesov inžinier Stanislav Pisarčík (49) v&nbsp;kancelárii uvažoval o&nbsp;tom, ako a&nbsp;na ktorom mieste si začiatkom augusta so seniormi z&nbsp;mesta pripomenú dvadsiate výročie pamätnej veternej kalamity, ktorá 19.&nbsp;novembra 2004 neľútostne zdecimovala tatranské lesy. 

Netušil, že už o&nbsp;pár hodín príroda ukáže svoju ničivú silu aj v&nbsp;Monkovej doline, kde lavína vody, bahna, skalnej sute a&nbsp;dolámaných stromov pripravila o&nbsp;život dve turistky, ktoré sa ocitli v&nbsp;nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste, hoci ešte hodinu pred tragédiou bol turistický chodník v&nbsp;Monkovej doline zaliaty slnkom. Ale potom z&nbsp;čista jasna nebo sčernelo, naplno sa otvorilo a&nbsp;spustilo na dolinu a&nbsp;Ždiar za jedinú hodinu sto mililitrov vody na jeden štvorcový meter. Tak to zaznamenala meteostanica pri ždiarskej horárni. Medzi prvými, kto pomáhal uviaznutej skupine turistov dostať sa z&nbsp;bahna, boli piliari zo Ždiaru, ktorí mali v&nbsp;ten deň robotu v&nbsp;doline. Aj takú podobu majú niekedy dni v&nbsp;horách.

Poloha: Prešovský kraj, okres Kežmarok, región Spiš
&nbsp;
Počet obyvateľov: 6 659
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1 263
&nbsp;
Nadmorská výška: 625 m
&nbsp;
Vodné toky: Poprad a Beliansky potok

Spišská Belá

„Naše mesto malo od svojho založenia v&nbsp;13. storočí poľnohospodársko-remeselnícky charakter, ktorý mu vpečatili nemeckí kolonisti po svojom príchode na Spiš. Osadu Belá povýšil na mesto uhorský kráľ Štefan&nbsp;V. v&nbsp;roku 1271, keď komunite spišských nemeckých osídlení udelil kolektívne mestské privilégiá. Tak sa aj z&nbsp;osady Belá stalo slobodné mesto. Základom jeho prosperity sa v&nbsp;stredoveku stali mestské pasienky v&nbsp;Belianskych Tatrách, ideálne prostredie na chov oviec aj dobytka, ale aj rozľahlé mestské lesy s&nbsp;kvalitným drevom. Remeselníci sa aj v&nbsp;našom meste združovali do cechov, prvé si založili mäsiari, obuvníci, kožušníci, krajčíri a&nbsp;kováči. Široko-ďaleko boli známi pestovatelia ľanu a&nbsp;tkáči, ľanové plátno a&nbsp;modrotlač vyvážali nielen do celého Uhorska, ale aj na Balkán a&nbsp;do Turecka,“ predstavil nám v&nbsp;kocke históriu Spišskej Belej jej primátor Peter Zibura (40).

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MESTA S BOHATOU HISTÓRIOU NÁJDETE V GALÉRII

Spišská Belá, ktorú vedie poldruha roka od posledných komunálnych volieb, bola od založenia čisto nemeckým mestom, čo je zrejmé aj z&nbsp;podoby starých meštianskych domov. Prví Slováci sa v&nbsp;nej podľa historických dokumentov objavili až v&nbsp;19.&nbsp;storočí. „Na ilustráciu, v&nbsp;roku 1853 malo mesto 2&nbsp;323 obyvateľov, ale len 78 bolo Slovákov. V&nbsp;povojnových rokoch 1945 až 1946 z&nbsp;mesta odsunuli okolo 850&nbsp;belianskych Nemcov, uzavrela sa tak 700-ročná kapitola nemeckého obyvateľstva, ktoré sa v&nbsp;histórii mesta rozhodujúcou mierou podieľalo na jeho hospodárskom i&nbsp;kultúrnom živote,“ konštatuje prvý muž belianskej radnice.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kým zasadol do primátorského kresla, desať rokov pracoval ako programátor, titul inžiniera v&nbsp;odbore informatika získal na Technickej univerzite v&nbsp;Košiciach, ďalšie štúdium absolvoval na Katolíckej univerzite v&nbsp;Ružomberku. Najprv študoval dva roky teológiu v&nbsp;seminári na Spišskej Kapitule, štúdium v&nbsp;tomto odbore dokončil v&nbsp;Ružomberku. Hoci pracoval v&nbsp;metropole východu, v&nbsp;rodnom meste ho poznali pred odchodom na vysokú školu ako skauta, neskôr organizátora novembrového Festivalu slobody. 

„Od stredoškolských čias na popradskom gymnáziu ma zaujímali spoločenské témy, stále som mal hlavu v&nbsp;knihách o&nbsp;filozofickej antropológii, zaujímalo ma všetko politické dianie, to vo vrcholovej politike aj to, čo sa dialo v&nbsp;našom meste. Uvažoval som často aj nad tým, ako by sa dala spoločnosť čo najlepšie prispôsobiť šialenému tempu doby. Dá sa povedať, že práve tieto študentské záujmy ma naštartovali na cestu, ktorá ma po dvoch desaťročiach priviedla na čelo belianskej samosprávy,“ konštatuje Peter Zibura, otec troch synov.

Pred dvoma rokmi zaregistroval v&nbsp;rozhovoroch s&nbsp;kamarátmi, rodinou, so susedmi, že v&nbsp;meste rastie dopyt po zmene v&nbsp;manažovaní mestských záležitostí. „Musím priznať, že v&nbsp;posledných rokoch ma viac trápilo to, akým smerom vedú vládni politici a&nbsp;parlamentná väčšina Slovensko, akí ľudia sa dostali k&nbsp;moci, ako ju využívajú a&nbsp;zneužívajú vo svoj prospech a&nbsp;v&nbsp;prospech svojich kamarátov. Tak som uvažoval, že sa pokúsim v&nbsp;parlamentných voľbách dostať do Národnej rady. Ale napokon som tieto úvahy zanechal a&nbsp;dal som prednosť postu, ktorý mi umožňuje priamo ovplyvňovať chod života nášho mesta. A&nbsp;myslím, že som neurobil chybný krok,“ hovorí primátor podtatranského mestečka. Pri tvorbe tohto seriálu som sa stretol na východnom Slovensku s&nbsp;osemdesiatimi primátormi a&nbsp;starostami. Väčšina si pri nástupe do funkcie kládla za prvé ciele vo funkcii zlepšenie hospodárenia mesta či dediny, začatie alebo dokončenie nejakej väčšej investičnej akcie.

Prvoradý zámer Petra Ziburu po prevzatí primátorských insígnií bol z&nbsp;celkom iného súdka. „Za najdôležitejšie som pokladal otvoriť všetky dvere na radnici obyvateľom mesta. Každý úradník vrátane vedenia mesta musí mať stále na pamäti, že základnou črtou jeho práce je služba občanom. Beľania musia žiť s&nbsp;tým pocitom, že radnica je úrad, ktorý funguje pre nich, nesmú zažiť pocit, že primátora, poslanca, úradníka oberajú pri riešení svojho problému o&nbsp;čas či nedajbože ho otravujú. Žiadny občan nášho mesta nesmie odísť z&nbsp;radnice s&nbsp;pocitom, že chýba ochota zaoberať sa jeho problémom, sťažnosťou, námetom,“ hovorí primátor Spišskej Belej, ktorému sa darí uvádzať do práce samosprávy štandardizované procesy fungovania mestského úradu.

Za každú úlohu je zodpovedný konkrétny úradník, presúvanie zodpovednosti na iného sa na belianskej radnici netoleruje. K&nbsp;aktuálnym úlohám mestského úradu dnes patrí aj zmena a&nbsp;zefektívnenie odpadového hospodárstva. Ako vraví primátor, je najvyšší čas zmeniť celý systém, lebo Beľania dnes platia v&nbsp;celom Kežmarskom okrese za likvidáciu domového odpadu najviac. Vyzerá to tak, že v&nbsp;jeseni to už nebude pravda, čo iste poteší všetkých obyvateľov mesta. Na radnici sa už pracuje aj na novom systéme parkovania, za parkovanie v&nbsp;centre mesta sa bude platiť tak ako vo väčšine miest na Slovensku. „K&nbsp;mojim prioritným úlohám patrí aj obnovenie odstavenej mestskej železničnej stanice, ktorá je od centra mesta vzdialená tri minúty chôdze, mali by tu opäť premávať osobné vlaky v&nbsp;úseku Poprad –&nbsp;Spišská Belá,“ prezradil nám ďalší zámer Peter Zibura.

Pani Marianu Mačákovú (75) po jednom hodinovom posedení pri káve na terase belianskej kaviarne v&nbsp;dobrom upodozrievam, že v&nbsp;Spišskej Belej pozná každého. Aj s&nbsp;číslom jeho mobilu. Roky pracovala v&nbsp;miestnej tabakovej továrni na oddelení ľudských zdrojov, poznať jej šesťsto až osemsto zamestnancov bola vlastne jej pracovná povinnosť, poznala ich rodiny, osudy, radosti, netajili pred ňou ani trápenia. 

„História tabakovej továrne sa začala písať v&nbsp;roku 1898, uhorská vláda chcela vtedy zastaviť vysťahovalectvo z&nbsp;tohto chudobného kraja. Spočiatku sa v&nbsp;továrni priamo v&nbsp;meste na Zimnej ulici ručne vyrábali cigary, v&nbsp;novej továrni postavenej v&nbsp;rokoch 1905 až 1913 sa vyrábali okrem cigár značky Kuba, Portorico a&nbsp;Cigarillos už aj prvé cigarety značky La Fleur, La Favorite, Egypt a&nbsp;Sport. V&nbsp;polovici šesťdesiatych rokov fabrika prišla s&nbsp;novinkou, keď začala vyrábať cigarety s&nbsp;filtrom, starší fajčiari si iste spomenú na značky Iris, Lýra, Dalila, Clea, Družba, Milde Sorte, Roy, Astor či Sparta. V&nbsp;roku 1992 tabakovú fabriku sprivatizovala firma z&nbsp;nemeckého Hamburgu, ale pri živote ju udržala len dvanásť rokov. Pre problémy s&nbsp;odbytom sa 106-ročná éra výroby cigariet v&nbsp;Spišskej Belej neslávne skončila, na fabriku zamestnávajúcu štyri generácie tabačiarov ostali v&nbsp;meste len spomienky,“ s&nbsp;nostalgickým hlasom konštatuje bývala pracovníčka tabakovej fabriky.

Pani Mačáková sa na dôchodku už šestnásť rokov venuje spestrovaniu života belianskych seniorov v&nbsp;mestskom dennom centre, ktoré navštevuje 70&nbsp;dôchodcov. Stretávajú sa dvakrát týždenne, niektorí by boli radi, keby dvere ich seniorského klubu boli otvorené aj každý deň. „Mnohí sa poznáme od mladosti, niektorí sme sa denne vídali pri práci v&nbsp;tabačke, rozhodujúce je však to, že je nám spolu dobre, tešíme sa na každé stretnutie, na každý výlet. Hoci mnohí žijú sami, lebo deti majú v&nbsp;zahraničí, vďaka týmto stretnutiam nemajú pocit osamelosti ani domáceho stereotypu,“ konštatuje vedúca denného centra seniorov.

Okrem výletov na tatranskú kalváriu, do prezidentského zámočka v&nbsp;Tatranskej Javorine, na hrad v&nbsp;Starej Ľubovni či na Štrbské Pleso sa seniorom veľmi páči aj zážitkový program s&nbsp;lesníkmi, zameraný na lesnú pedagogiku. Ocenili aj prednášku bylinkára pána Stenbauera o&nbsp;využívaní liečivých bylín, ale aj stretnutie s&nbsp;mestskými policajtmi, s&nbsp;ktorými hovorili o&nbsp;tom, ako sa majú chrániť pred podvodníkmi.

Je to už 30 rokov, čo Štátne lesy Tatranského národného parku a&nbsp;Vojenské lesy Kežmarok Spišskej Belej vrátili 44&nbsp;štvorcových kilometrov ich historických mestských lesov v&nbsp;Belianskych Tatrách. O&nbsp;zachovanie a&nbsp;zveľaďovanie zeleného dedičstva nevyčísliteľnej hodnoty sa dnes stará mestská organizácia Lesy mesta Spišská Belá. 

„Našťastie napriek rôznym neprajným dejinným udalostiam, ktoré zasiahli Spišskú Belú, si mesto dokázalo zachovať v&nbsp;Belianskych Tatrách veľkú výmeru lesných pozemkov. Našim predkom slúži ku cti, že mesto ako jeden z&nbsp;mála neštátnych vlastníkov začalo svoje tatranské lesy obhospodarovať už pred viac ako 130&nbsp;rokmi podľa lesného hospodárskeho plánu. My sme dnes ďalšími nositeľmi tejto pomyselnej štafety zodpovednosti za ochranu, obnovu a&nbsp;zveľaďovanie tohto dedičstva v&nbsp;atraktívnom území. Pri správe mestských lesov v&nbsp;troch našich lesných obvodoch Fľak, Lendak a&nbsp;Ždiar máme na pamäti, že jeden životný cyklus lesa v&nbsp;našich tatranských podmienkach trvá sto až 120&nbsp;rokov. Žiaľ, v&nbsp;súčasnosti sa naše lesy nachádzajú v&nbsp;štádiu, keď sú už vyslovene pravidelne ničené veternými a&nbsp;kôrovcovými kalamitami, tá posledná zasiahla 11.&nbsp;júla Monkovu dolinu pod Ždiarskou vidlou. Pre tieto kalamity a&nbsp;živelné pohromy sa aj naše belianske lesy stále vracajú na začiatok svojho prirodzeného životného cyklu, skôr ako sa dožijú spomínaného veku,“ konštatuje konateľ spoločnosti Lesy mesta Spišská Belá inžinier František Pisarčík.

Rodák z&nbsp;neďalekej Slovenskej Vsi prišiel do tejto mestskej organizácie pred šestnástimi rokmi, po promócii na vysokej škole drevárskej vo Zvolene si odkrútil takmer desať rokov na Lesnej správe Smolník. „Keď som sa po základnej škole rozhodoval, či pôjdem na strednú umeleckú školu alebo do Prešova na lesnícku, doma ma presvedčili, že lesníctvo je istejšie remeslo ako umenie. Naším susedom bol známy tatranský lesník Ján Slivinský. Keď ráno odchádzal do svojho lesného obvodu v&nbsp;Tatranskej Javorine, ticho som mu závidel, akú peknú prácu má. To všetko napokon aj mňa oblieklo do lesníckej uniformy,“ zdôveril sa nám lesný inžinier František Pisarčík.

Kronika bojov o&nbsp;mestské lesy Spišskej Belej by mala mnoho kapitol. Usiloval sa ich kadejakými trikmi a&nbsp;sfalšovanými listinami získať Kežmarok, skúšal to aj šľachtický rod Horváthovcov z&nbsp;Plavča, ktorý vlastnil dunajecké panstvo, o&nbsp;pasienky sa mesto súdilo až v&nbsp;Brne s&nbsp;goralmi zo susedného Lendaku. „Čierny deň v&nbsp;histórii Spišskej Belej svitol v&nbsp;polovici marca 1947, keď Slovenská národná rada odňala mestu z&nbsp;tatranského chotára 4&nbsp;162 hektárov lesov, horských lúk a&nbsp;pasienkov, ktoré pridelila novovytvorenému mestu Vysoké Tatry. O&nbsp;tri roky neskôr povereníctvo pôdohospodárstva odňalo mestu ďalšie tatranské lesy a&nbsp;pasienky, ktoré včlenili do vznikajúceho Tatranského národného parku a&nbsp;Vojenských lesov a&nbsp;majetkov Kežmarok. Našťastie lesy z&nbsp;Tatranského národného parku a&nbsp;Vojenských lesov a&nbsp;majetkov Kežmarok sa v&nbsp;rokoch 1993 až 1994 vrátili nášmu mestu, ale odňaté tatranské katastrálne územie naďalej ostalo mestu Vysoké Tatry,“ konštatuje František Pisarčík.

Pani Božena Čížiková je majiteľka cukrárne Nostalgia, ktorá stojí na námestí v&nbsp;Spišskej Belej a&nbsp;ktorú sa oplatí navštíviť. Kto sa tam raz zastaví na kávu či zákusok, pri najbližšej príležitosti príde opäť. Hovorím na základe niekoľkoročnej vlastnej skúsenosti. Nostalgiu vedie dvadsať rokov, za ten čas jej dokázala vpečatiť atmosféru a&nbsp;vzhľad, aký dnes v&nbsp;kaviarňach ani cukrárňach bežne nevídať. A&nbsp;to s&nbsp;podnikaním v&nbsp;gastroprevádzke nemala žiadne skúsenosti. Ich absenciu nahradila veľkou dávkou guráže. 

„Musím priznať, že som vkročila na neznámu pôdu. Roky som pracovala ako zapisovateľka na Okresnom súde v&nbsp;Poprade, potom som pracovala v&nbsp;administratíve pľúcneho sanatória vo Vyšných Hágoch aj v&nbsp;sanatóriu doktora Michala Guhra v&nbsp;Tatranskej Polianke, priekopníka lyžovania a&nbsp;sánkovania vo Vysokých Tatrách. Starý meštiansky dom v&nbsp;centre mesta kúpil svokrov otec, ktorý si na jeho kúpu zarobil peniaze v&nbsp;Amerike. Mimochodom, bol to prvý Slovák, ktorý si kúpil dom v&nbsp;Spišskej Belej na námestí. Nábytok do cukrárne mi vyrobil manžel so synom z&nbsp;toho najtvrdšieho dreva, aby som ho nemusela meniť každé dva roky. Akurát stoličky mi podľa môjho návrhu vyrobili z&nbsp;ohýbaného dreva v&nbsp;Martine. A&nbsp;obrazy, ktorými mám ovešané steny, namaľovala synova manželka Slávka, ktorá je učiteľka výtvarnej výchovy v&nbsp;školách v&nbsp;Spišskej Belej aj v&nbsp;Lendaku,“ prezradila nám sympatická majiteľka nostalgickej cukrárne.

Vzácne tatranské dedičstvo: Príjemná vôňa tabaku sa šírila Spišskou Belou viac ako sto rokov

Výber pre vás

Vzácne tatranské dedičstvo: Príjemná vôňa tabaku sa šírila Spišskou Belou viac ako sto rokov

Súvisiace články

Dva svety: V Kováčovej nájdete okrem kúpeľov aj storočného muža, ktorý ešte píli drevo

Ruiny ako z rozprávky: Grófsky rod na Starhrade pri Nededzi sídlil od 15. storočia

Malá dedina, veľká rodina: Smrdáky sú svetovým unikátom s odorom sírovodíka

Výber pre vás