Vladimír Kampf

Projekt pod záštitou Klubu akcionárov Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti chce posunúť fotografické publikácie do každodennej reality. Preto si na prípravu knihy vybrali významného českého fotoreportéra Jana Šibíka. S&nbsp;nápadom osloviť práve Šibíka prišiel člen správnej rady klubu akcionárov a&nbsp;člen predstavenstva východoslovenských vodárov Daniel J. Kratky po predošlých skúsenostiach.

Pražský rodák Šibík pracoval pre legendárny časopis Reflex v&nbsp;časoch jeho najväčšej slávy a&nbsp;najvážnejšieho vplyvu na spoločenské dianie. Je známy najmä svojimi fotografiami z&nbsp;vojnových konfliktov.

Okrem kopy cien zo súťaže Czech Press Photo získal ocenenie vo&nbsp;svetovej súťaži fotoreportérov World Press Photo, Fuji Awards, je laureátom hlavnej ceny Golden Prisma Award a&nbsp;Ceny 1. júna od mesta Plzeň, ktorú udeľujú za šírenie myšlienok demokracie a&nbsp;obhajobu ľudských práv. Bol tiež porotcom prvých ročníkov Slovak Press Photo a&nbsp;ďalších súťaží najmä reportážnych fotografov.

Má za sebou niekoľko mimoriadne úspešných knižiek obrazových príbehov z&nbsp;miest, kde to ľudia nemajú jednoduché. Jeho najpredávanejšou knihou je obrazový dokument o&nbsp;Nežnej revolúcii v&nbsp;Prahe a&nbsp;Československu, páde Berlínskeho múra či revolúcii v&nbsp;Rumunsku s&nbsp;názvom 1989.

Je zrejmé, že publikácia vodárov z&nbsp;východu nebude tuctová kniha s&nbsp;páčivými obrázkami panorám a&nbsp;zákutí miest. Výber fotografa naznačuje dobrodružstvo, netradičné podanie s&nbsp;nutnosťou zamyslieť sa a&nbsp;oceniť aj to, čo v&nbsp;reklamných knihách zostáva mimo pozornosti autorov.

Nebude to jednoduché. Honzo prišiel na východ s&nbsp;posilou. Jeho partnerka Daniela Matulová tiež fotografuje. Spoločne už vydali knižku o&nbsp;prvom kovidovom lockdowne v&nbsp;Prahe.

Na západe nič nové je román Ericha Maria Remarqua z&nbsp;roku 1929. Kniha mala veľký úspech a&nbsp;šokovala hlavne svojím reportážnym a&nbsp;dezilúznym štýlom. Pre Jana Šibíka je Na východe nové všeličo.

Po prvých dňoch bol párik fotografov z&nbsp;Prahy síce plný obáv z&nbsp;toho, čo sa im podarí zachytiť, ale aj príjemne prekvapený. „Stretli sme sa s&nbsp;niekoľkými primátormi miest. Neviem si predstaviť, že by som si dokázal v&nbsp;priebehu jedného dňa dohodnúť primátora tak, že sa s&nbsp;nami hneď aj stretol. Prekvapila ma ústretovosť a&nbsp;priateľskosť. Napriek tomu, že napríklad primátor Bardejova Boris Hanuščák mal do nášho príchodu len málo času, mal pripravenú kyticu ruží pre Danielu, spoluautorku nášho východoslovenského projektu. U&nbsp;nás v&nbsp;Česku by bolo asi oveľa komplikovanejšie dostať sa na magistrát rovno k&nbsp;najvyššie postavenému mužovi mesta.“

Priateľskosť je najväčším prekvapením. „Na východe Slovenska je zaujímavo. Fotografie, ktoré tu robíme, majú mať pozitívne posolstvo. To nie je jednoduché. Oveľa jednoduchšie je pre mňa robiť sociálnu fotografiu, ktorá je mojou doménou. Chápem, že kniha z&nbsp;východoslovenských miest má byť prezentácia, ktorá má ľudí prilákať. Pre mňa je fotografovať každodenný život pozitívne oveľa zložitejšie ako robiť sociálnu fotografiu.“

Honzo fotí ľudí zblízka, tak to robil po celý profesijný život a&nbsp;učí to aj na svojich workshopoch. Fotografovať na ulici môže priniesť konflikt, keď sa niekomu nepáči, že ho ktosi náhodne odfotografoval. Jan a&nbsp;Danielka sa snažia zaznamenávať život v&nbsp;uliciach poctivo tak, ako sa práve deje. Ľudia sú základným motívom ich záberov. „Na východe nám v&nbsp;prvých dňoch nikto nevynadal. To sa len tak nestáva. U&nbsp;nás doma v&nbsp;Česku by sa to už niekomu nepáčilo.“

Skôr naopak. Ľudia známeho českého fotografa spoznávajú aj v&nbsp;menších mestách. Bol som svedkom niekoľkých takýchto náhodných stretnutí. Vo Vranove nadšený muž volal na deti, že je neuveriteľné stretnúť Jana Šibíka práve tu, a&nbsp;urobili si spoločnú fotografiu. Náhodný okoloidúci si Honzov strapatý zjav pamätal zo seriálu Českej televízie Ako sa fotí. „Bolo to naozaj príjemné stretnutie. Seriál bežal pred niekoľkými rokmi.“

Fotografovať objektívne mestá slovenského krajného východu znamená mať na záberoch aj Rómov. „O&nbsp;Rómoch idú fámy, že si na nich treba dávať pozor. Prekvapilo ma, že nepôsobia agresívne ani trochu. Naopak, často sa sami dožadujú, aby sme ich fotografovali. Necítim sa nijako ohrozený,“ hovorí skúsený vojnový fotograf.

„Rómovia budú prirodzenou súčasťou našich fotografií, pretože sú prirodzenou súčasťou miestnej komunity. Do výberu isto ponúkneme aj fotografie, na ktorých budú práve oni. Len dnes som napríklad odfotografoval krásnu mladú dvojicu, ako sa bozkáva na námestí v&nbsp;Snine. Bozky sú emócie, ktoré na ľudí príjemne pôsobia.“

Ďalšou Šibíkovou emocionálnou fotkou je Róm kráčajúci v&nbsp;katastrofálnej prietrži mračien na pozadí hradu Čičava. „Aj túto fotografiu navrhnem do knihy,“ zamýšľa sa.

Snaha urobiť všetko pre to, aby kniha zaujala a&nbsp;hlavne ponúkla iný pohľad, ako doteraz prinášali obrazové publikácie, je výzva. „Urobíme pre to s&nbsp;Danielou maximum v&nbsp;rámci možností, čo vybrané mestá ponúkajú. Zaujímavé reportážne fotografie sú pre nás prvoradé. Musia reprezentovať to najlepšie, čo v&nbsp;tých mestách nájdeme. Dôležité sú, samozrejme, dominanty a&nbsp;miesta, kam ľudia chodia a&nbsp;ako žijú. Chceme, aby tá kniha bola iná než väčšina doteraz vydaných kníh, v&nbsp;ktorých sú fotografie pekných kostolov, zámkov a&nbsp;parkov. Pre nás je mimoriadne dôležité zapojiť do toho ľudí. Uvedomujem si, aká je to ťažká úloha aj vzhľadom na čas, ktorý nás tlačí.“

Získať takúto objednávku je v&nbsp;súčasnosti pre fotografa malý zázrak, o&nbsp;to väčší v&nbsp;inej krajine. „Na východnom Slovensku som bol prvý raz v&nbsp;pionierskom tábore. Sú to desiatky rokov. Je zaujímavé, ako sa tu za ten čas zdvihla úroveň. Domy tu už nie sú maličké a&nbsp;až na pár výnimiek som tu nestretol žobrákov. Negatívne ma prekvapili len vysoké ceny jedál a&nbsp;ubytovania.“

Niektoré z&nbsp;miest, v&nbsp;ktorých dostal za úlohu zaznamenať každodenný život, sú fotogenické samy osebe. Napríklad Košice, Prešov, Bardejov…

Na druhej strane sú mestá, ktoré sú pre niektorých ľudí na pohľad nezaujímavé, pretože im chýba história. „Samozrejme, mám obavu, aby sa mi v&nbsp;nejakom ťažkom socialistickom brutalizme podarilo urobiť príjemné fotografie. Som presvedčený, že aj v&nbsp;mestách pre niekoho škaredých sa dajú urobiť fotografie, ktoré ľudí pritiahnu. Často je to o&nbsp;ľudskej emócii, ktorá môže byť na pozadí nejakej mozaiky. Žiaľ, v&nbsp;tých mestách sa nepohybuje až tak veľa ľudí. Prekvapením pre mňa bolo, že po piatej popoludní akoby vymierali. To búra moje plány.“

Dobré svetlo pre fotografa je skoro ráno a&nbsp;podvečer pred súmrakom. Ráno, žiaľ, ľudia v&nbsp;uliciach nie sú a&nbsp;v&nbsp;niektorých mestách na východe už ani podvečer. „Z&nbsp;východného Slovenska zmizli malebnosť a&nbsp;tradície. Predstavoval som si babičky v&nbsp;krojoch v&nbsp;kostole, ale na tie môžem zjavne zabudnúť. Škoda.“

Po prvý raz si na východe Honzo pomáha dronom. „Učím sa. Napadlo mi, že budovy a&nbsp;krajina sú často zaujímavejšie zhora a&nbsp;tvary pôsobia výtvarne. Na obrázkoch z&nbsp;výšky sa snažím zachytiť ľudí. Nie že by som sa nadchol pre fotenie dronom, ale uvedomujem si, ako to reportážam dokáže pomôcť. Nechcem byť pozadu. Dávno som akceptoval fotografovanie mobilom a&nbsp;dnes to učím na workshopoch. Mobil môže byť skvelý fotoaparát na miestach, kde sa veľký fotoaparát použiť nedá. Všetko má svoje výhody.“

„Mám tri kamarátky z&nbsp;Humenného. Všetky tri žili v&nbsp;Prahe. Jedna v&nbsp;Prahe zostala, druhá je v&nbsp;Austrálii a&nbsp;tretia sa asi vrátila domov. Znie to ako príbeh nejakej rozprávky, ale ony mi život tu neopisovali rozprávkovo. Mala som pocit, že tu naozaj dokopy nič nebude,“ hovorí Danielka.

Trebárs Humenné ju prekvapilo. „Je to príjemné kultivované mestečko. Už na prvý pohľad tam žijú ľudia, ktorým na meste záleží a&nbsp;majú to tam radi. Je obdivuhodné, že v&nbsp;takomto odľahlom kúte Slovenska takíto ľudia zostali.“

Na východe je zmes miest, ktorým nejaké historické jadro zostalo, a&nbsp;potom také, ktorým takmer nič nezostalo. Sotva kostol. „Tam to vyzerá na prvý pohľad depresívne. Aj tam však žijú ľudia, ktorým na meste záleží. Nemusí sa všetkým všetko páčiť. Príjemné je, keď sa na ulici a&nbsp;na námestí hrajú deti a&nbsp;že tí ľudia na ne myslia. Rastie tam nová generácia, ktorá možno raz tie mestá a&nbsp;mestečká posunie o&nbsp;kus vpred napriek tomu, že tam majú len nejaké bezduché stavby.“

Danielke najviac prekážalo množstvo reklamy v&nbsp;uliciach. V&nbsp;mestách bez historických budov či jadier je doslova na každom kroku, čo znepríjemňuje a&nbsp;komplikuje fotografovanie. „Vizuálneho smogu je tam viac než dosť. To situácii nepomáha, skôr naopak. Stráca sa čistota jednoduchosti stavieb z&nbsp;čias socializmu. To platí pre všetky mestá.“

Prekvapením je množstvo kaviarní. „Sú úplne všade. To som nečakala. Také niečo som si všim­la len na Balkáne. Tam je však kultúra stretávania sa pri káve hlboko zakorenená. Na druhej strane, nemám takmer žiadnu možnosť ochutnávať bryndzové halušky alebo nejaké regionálne gastronomické špeciality. S&nbsp;reštauráciami je to na rozdiel od kaviarní bieda. To na Balkáne takto nie je. Kto netúži po lacnom, zvyčajne smaženom, rýchlom občerstvení, má problém. Musí dlhšie hľadať.“

Na východe nové všeličo: Netradičné dobrodružstvo s nutnosťou zamyslieť sa

Výber pre vás

Na východe nové všeličo: Netradičné dobrodružstvo s nutnosťou zamyslieť sa

Súvisiace články

Spestrite si dovolenku v Turecku: 7 miest, ktoré sa oplatí vidieť

Umenie odletieť: Na čo by si mali dávať dovolenkári pozor?

Vltavský kapitán sa nezastaví: Neuveriteľné, aké celebrity už viezol

Výber pre vás