Jozef Májsky

Väčšina turistov po pristátí na Srí Lanke a po prehliadke Kolomba zamieri buď na morské pláže na juhu ostrova, alebo k&nbsp;najposvätnejším budhistickým centrám, napríklad na posvätnú Adamovu horu, ktorá sa týči do nadmorskej výšky 2 243 metrov, do pevnosti Sígirija alebo do kráľovského mesta Kandy, kde je uložená vzácna relikvia – Budhov zub. Nebyť dlhoročného etnického konfliktu, ktorý od začiatku 80.&nbsp;rokov minulého storočia až donedávna sužoval tento krásny tropický ostrov obývaný 21 miliónmi obyvateľov, možno by sa väčšina z&nbsp;nás Európanov ani nedozvedela, že okrem väčšinových indo­árijských Sinhalov (74 %) tu žijú aj iné etniká. Sú to hlavne drávidskí Tamilovia (19 %) vyznávajúci hinduizmus a&nbsp;Moorovia –&nbsp;potomkovia moslimských prisťahovalcov (7&nbsp;%). V&nbsp;Kolombe nás zarazil aj pomerne vysoký počet kresťanských kostolov.

Aj keď Tamilovia by mali byť teoreticky tmavší, pokiaľ nemajú na čele nad koreňom nosa namaľovanú červenú bodku, typický znak hinduistov, našinec ich dokáže rozpoznať len ťažko. Bodka bindí zdobí väčšinou len ženy a&nbsp;malé deti. Pre Tamilov, respektíve všetkých mužov drávidského pôvodu, je typické aj výrazné ochlpenie. Bradáčov sme teda automaticky priradili k&nbsp;tomuto etniku, ale určite nie vždy správne. To sme ešte netušili, že domáci ich podľa pôvodu delia na dve skupiny. Dozvedeli sme sa to až o&nbsp;čosi neskôr v&nbsp;hornatejších oblastiach ostrova, do ktorých nás lákali ešte pomerne zachované dažďové pralesy. Počas nášho presunu po pobrežnej magistrále sme zastavili aspoň trikrát, aby sme obišli v&nbsp;smere hodinových ručičiek budhistické svätyne, dúfajúc, že naše modlitby za dobré počasie budú vyslyšané. Náš sprievodca preferoval honosnejšie stúpy, podľa neho fotogenickejšie, hoci nám sa rovnako páčili menšie svätyne, neraz dosť ošarpané.

Dosť bolo oceánu –&nbsp;konštatujeme svorne, keď konečne odbočujeme na sever do hôr. Kvalita ciest je celkom obstojná, aj keď miestne komunikácie sú čoraz užšie, podobne ako ryžové políčka lemujúce horské riečky a&nbsp;potoky. Napriek tomu sa až sem dokážu vyšplhať motorové trojkolky tuk-tuky, odľahčujúce na ostrove autobusovú dopravu. Stretnutie s&nbsp;nimi nám nerobilo problémy, no keď sa oproti nám vyrútil pestro pomaľovaný autobus alebo nákladiak naložený drevom, Duminda – inak veľmi zručný vodič – asi vzýval Budhu i&nbsp;všetkých hinduistických bohov. Keď sme sa ocitli vyššie v&nbsp;horách, otvorili sa pred nami krásne výhľady na pestrú mozaiku tunajšej horskej krajiny. „Keby tu miestami nerástli palmy či bambusy, cítil by som sa tu skoro ako u&nbsp;nás na kopaniciach,“ konštatuje môj „parťák“, s&nbsp;ktorým sme prebrázdili už kus sveta. Celkom som súhlasil s&nbsp;jeho pocitmi, hoci vegetácia je tu napriek miestami rastúcim boroviciam podstatne odlišná od tej našej. Belavé buky pripomínajú podobné bieloškvrnité kmene vysadených kaučukovníkov, ktorých porasty sa striedajú s&nbsp;menšími čajovníkovými, vzácnejšie i&nbsp;škoricovníkovými plantážami.

Kaučukovníkové plantáže zrejme príliš nevynášali, preto sú mnohé zanedbané. Keď sme opakovane krútili hlavou nad takýmto nehospodárnym prístupom, sprievodca nám objasnil, že väčšina pozemkov patrí drobným farmárom, ktorí ich dostali na základe pozemkovej reformy zhruba pred polstoročím. Keďže pôvodné plantáže sa tým rozdrobili a&nbsp;pri každej farme či kopanici ich spestrili záhumienky s&nbsp;rôznymi ďalšími plodinami (banánovníky, chlebovníky, kávovníky, pieprovníky...), vznikla tak pestrá krajinná mo­zaika. Tak ako väčšinu turistov, i&nbsp;nás lákali hlavne pristrihnuté kríky čajovníka zoradené do pravidelných šíkov, z&nbsp;ktorých miestami usilovne otrhávali lístky pestro oblečené ženy. „Stop, stop,“ kričíme na nášho vodiča i&nbsp;sprievodcu v&nbsp;jednej osobe, keď sa nám zdajú zvlášť fotogenické. Väčšina z&nbsp;nich má na hlavách zvláštnu pokrývku a&nbsp;bodka na čele prezrádza, že sú hinduistky, a&nbsp;teda zrejme patria k&nbsp;tamilskému etniku.

Náš predpoklad potvrdzuje sprievodca, no keďže sa ponáhľame do pralesov v&nbsp;Sinharadži, dostávame prísľub, že večer nám situáciu objasní. A&nbsp;tak sa počas porovnávacej koštovky slivovice a&nbsp;miestneho araku v&nbsp;podniku Blue Magpie (modrá straka), vhodne zapadajúcom medzi laznícke osídlenie dedinky Kudawa, dozvedáme, že okrem tamilských starousadlíkov, ktorí obývajú už po stáročia sever a&nbsp;severovýchod ostrova, žijú v&nbsp;tunajších horských oblastiach aj indickí Tamilovia. A&nbsp;kde sa tu títo prisťahovalci zobrali? Diplomaticky by sa dalo povedať, že Sinhalovia po obsadení Cejlónu Britmi neboli príliš naklonení ťažkej lopote na plantážach. Preto si chytrí kolonizátori poradili tak, že sem priviezli pracovitých tamilských robotníkov z&nbsp;Indie.

V&nbsp;oblasti Sinharadže, podľa legiend v&nbsp;kolíske sinhalského národa, kde najvyšší vrch dosahuje len 1 300 metrov a&nbsp;pôda sa obhospodaruje v&nbsp;trochu menšej nadmorskej výške, prišelcom asi zima nebolo, no inde si zrejme zvykali ťažšie. Veď napríklad v&nbsp;oblasti národného parku Horton Plains, kde sa dorába čaj svetovej značky Lipton, ležia čajovníkové plantáže pri mestečku Haputale aj viac než 1 500 metrov nad morom a&nbsp;na okolitých dvojtisícovkách už nerastie ani les. Pokiaľ ide o&nbsp;cejlónsky čaj, treba povedať, že na svoje si tu prídu len milovníci klasiky – čierneho čaju. Zelený čaj je tu pomerne vzácnym artiklom.

Napriek peknému okoliu v&nbsp;dedinke Kudawa sa nemôžeme dočkať rána. Čakajú nás totiž vytúžené pralesy biosférickej rezervácie Sinharadža, vychýrené množstvom unikátnych endemických druhov fauny i&nbsp;flóry, aj keď napríklad slony tu už trvalo nežijú. Po výdatných raňajkách, ktoré tu prakticky vždy predstavujú kombináciu domácej a&nbsp;európskej stravy, sme vyrazili džípom k&nbsp;bráne chráneného územia. Čakal nás tam ranger v&nbsp;typickom klobúku, „ozbrojený“ len dáždnikom. Už pár metrov za informačným centrom sa nám dostalo privítania od srílanského národného vtáka, endemickej kury džungľovej. Pyšne si vykračujúci kohút je naozaj krásavec. Jeho nenápadné družky sa zaujímali skôr o&nbsp;to, či nemáme niečo pod zub, teda vlastne zobák. Keďže sme neboli v&nbsp;trópoch prvýkrát, mnohé živočíchy sme nachádzali sami, napríklad obrovské pavúky nefily či bežnejšie jaštery, hlavne pestré agamy, ale aj takmer dvojmetrové varany, vyhrievajúce sa na balvanoch. Bez skúseností a&nbsp;vycvičeného oka strážcu by sme však určite nenašli veľmi vzácnu nosatú agamu lýrohlavca, ale ani cez deň spiace lelkovité vtáky žaboústky a&nbsp;modro sfarbenú straku cejlónsku. Podľa tohto endemického spevavca pomenovali našu turistickú ubytovňu.

Papagáje, hady, motýle&nbsp;či orchidey

Keďže jeden deň nám nestačil na to, aby sme sa nabažili tunajších pralesov, karty v&nbsp;našich fotoaparátoch sme plnili aj počas ďalších dvoch dní. Ako prvé nás upútali papagáje alexandre malé, následne zvedavé veverice palmové, o&nbsp;kúsok ďalej pochodovala obrovská mnohonôžka a&nbsp;pri pozorovaní jedovatého dozelena sfarbeného štrkáčovca nám trochu naskakovala husia koža. Tohto menšieho hada objavil v&nbsp;papradí ranger a&nbsp;tenučkú bičovku nosatú nám dokonca obetavo chytil, aby sme si ju pozreli detailnejšie. Na svoje si v&nbsp;tunajších pralesoch prídu i&nbsp;milovníci flóry, aj keď pralesné stromy sú len zriedkavo vyššie než v&nbsp;našom lese. Zato niektoré paprade dosahujú výšku menších stromov a&nbsp;dotvárajú prehistorický kolorit tropického lesa.

Hlavne na svetlinách sa oplatí venovať pozornosť nielen pestrým motýľom, ale aj kvetom, medzi ktorými vynikajú orchidey. Bežná je napríklad terestrická arundina trávolistá, neraz dosahujúca výšku človeka. Ešte viac nás zaujali na piaď veľké lapacie pasce mäsožravých krčiažnikov, ktoré sú však nebezpečné len pre neopatrný drobný hmyz. Škoda, že tunajšie „Adély“ nelovia aj suchozemské pijavice, ktoré domácim i&nbsp;turistom dosť znepríjemňujú život. Našťastie komáre sme takmer nevideli a&nbsp;príliš neotravovali ani počas večernej siesty. Tá trvala len do 22.00 hodiny, keď v&nbsp;ubytovacom zariadení vypínajú elektrický agregát. Ak sa náhodou nepriženie búrka, ticho tropickej noci rušia po večierke len zvuky pralesa. Hlavne hlasy žiab a&nbsp;hmyzu.

Keďže cena jedného treku do pralesa spolu s&nbsp;prenajatím džípu a&nbsp;obslužným, ktoré tu volajú „batta“, vyšla asi na desať eur na osobu, venovali sme pozornosť aj prírode mimo chráneného územia. Pri potulkách po srílanských kopaniciach je totiž možné obdivovať nielen pestrú tropickú prírodu, ale aj život tunajších ľudí, ktorí sa venujú hlavne farmárčeniu na svojich malých plantážach a&nbsp;záhumienkoch. Ryžoviská obrábajú väčšinou len ručne motykou a&nbsp;veru čvachtať sa celý deň v&nbsp;bahne je poriadna drina. Tunajšie osídlenie sa podobá našim kopaniciam aj tým, že už za úsvitu sa z&nbsp;jednotlivých obydlí trúsia po jednom i&nbsp;v&nbsp;skupinkách po chodníkoch a&nbsp;cestičkách ľudia, aby stihli prísť načas do práce alebo do školy v&nbsp;najbližšej „strediskovej dedinke“. Trochu ľúto mi bolo hlavne malých žiačikov a&nbsp;študentov vyobliekaných v&nbsp;školských uniformách, zvyčajne bielych, ktorí by si boli určite ešte radi pospali. Pritom mnohí okrem školských povinností majú aj iné – pomáhajú rodičom na poli, v&nbsp;remeselníckej dielni alebo pri predaji v&nbsp;stánku.

Turisti, ktorých sem zavíta pomerne málo, sa môžu v&nbsp;srílanských horách cítiť absolútne bezpečne. Nasvedčuje tomu aj takmer úplná absencia ozbrojených zložiek. Len vo väčších dedinách sme občas stretli policajta, často na bicykli, ba nechýbali ani vysmiate policajtky v&nbsp;dosť neforemných uniformách. Vo väčšine prípadov tu je dokonca obstojné pokrytie signálom miestneho mobilného operátora. Tunajší Tamilovia, ktorých sme veru len zriedkavo dokázali odlíšiť od Sinhalov, nažívajú s&nbsp;ostatným obyvateľstvom v&nbsp;mieri a&nbsp;asi ani počas občianskej vojny sa príliš nestotožnili s&nbsp;militantným riešením etnického konfliktu, ku ktorému dospeli ich súkmeňovci na severe ostrova. Snaha odtrhnúť sa a&nbsp;vytvoriť samostatný miništát teda Tamilom nevyšla. Zdalo by sa, že ich boj bol zbytočný, keďže za štvrťstoročie občianskej vojny zahynulo na oboch stranách viac než 70-tisíc ľudí. My príslušníci malého národa by sme ich však mali pochopiť. Veď už len dosiahnutie toho, že popri sinhalčine sa tamilčina stala druhým oficiálnym jazykom, možno považovať za úspech.

Hľadanie optimálnych riešení sinhalsko-tamilských problémov treba prenechať predovšetkým obom hlavným aktérom žijúcim na tomto fascinujúcom tropickom ostrove. Turistov, ktorých možno od návštevy Srí Lanky (hlavne lokalít vo vnútrozemí mimo najznámejších centier) odradili v&nbsp;ostatných rokoch dozvuky občianskej vojny, možno ubezpečiť, že im tu nehrozí takmer žiadne nebezpečenstvo. Paralela so Slovenskom určite nie je náhodná. Tak ako sa aj u&nbsp;nás cítime bezpečnejšie na kopaniciach než vo veľkých mestách, platí to aj v&nbsp;prípade srílanského vidieka. Učaroval mi natoľko, že som sa tam ešte raz vrátil. Pri návšteve Srí Lanky preto odporúčam venovať pozornosť nielen plážam a&nbsp;historickým pamiatkam, ale aj horským oblastiam, kde možno okrem jedinečnej prírody bližšie nahliadnuť do života domorodého obyvateľstva.

Srílanské kopanice: Aj bez slonov ponúkajú miestne pralesy unikátne druhy fauny a flóry

Výber pre vás

Srílanské kopanice: Aj bez slonov ponúkajú miestne pralesy unikátne druhy fauny a flóry

Súvisiace články

Brána k zážitkom: Na španielskom ostrove Malorka je stále čo objavovať

Stredoázijský unikát: V Tadžikistane sa vrátite o storočie dozadu

S láskou ku krajine: Svoje horské kráľovstvo si Švajčiari chránia ako oko v hlave

Výber pre vás