Mária Mišovičová

O&nbsp;krutom zaobchádzaní v&nbsp;bratislavskom Justičnom paláci, kam ju v&nbsp;roku 1952 po zatknutí odviezli na výsluch, sa krátko pred smrťou zverila spolupacientke vo väzenskej nemocnici na Pankráci v&nbsp;Prahe. Spomínala na hodiny a&nbsp;dni neľudského vypočúvania v&nbsp;Bratislave. Výsluch sa začal kopancami. Následne ju hodili do vane so studenou vodou. Ležala na chrbte a&nbsp;jeden z&nbsp;vyšetrovateľov ju veľkou ťažkou topánkou tlačil na prsiach, aby sa ponorila až na dno. Keď videl, že sa začína topiť a&nbsp;stráca vedomie, nohu stiahol, a&nbsp;keď sa nadýchla, opäť ju pritlačil na spodok vane. Tak to šlo celú noc – kopance, bitka, vaňa.

Nakoniec ju chytili za vlasy, vytiahli z&nbsp;vody a&nbsp;po studenom betóne ju dotiahli do druhej miestnosti. V&nbsp;mokrom rúchu tam zostala celú noc. Triasla sa od zimy a&nbsp;nevedela, či prežije do rána. Prežila a&nbsp;ráno sa týranie začalo odznova. Strhli z&nbsp;nej šaty, hrubým povrazom jej zviazali ruky i&nbsp;nohy a&nbsp;nahú, poníženú ju kladkou vytiahli až po strop a&nbsp;zavesili na hrubú skobu. Zničená, uzimená a&nbsp;obnažená zostala takto visieť až do príchodu troch chlapov s&nbsp;obuškami. Začali ju surovo biť hlava-nehlava, najviac po prsiach. Tieto „procedúry“ sa opakovali niekoľkokrát denne. Početné poranenia boli zrejme zárodkom jej neskoršieho onkologického ochorenia.

Zdenka Schelingová sa narodila na Štedrý deň a&nbsp;pri krste dostala meno Cecília. Bola desiata z&nbsp;jedenástich súrodencov. Jeden predčasne zomrel, o&nbsp;tri roky po nej prišiel na svet najmladší brat Cyril, s&nbsp;ktorým si boli po celý život veľmi blízki. Schelingovci žili v&nbsp;oravskej dedinke Krivá, rodičia Pavol a&nbsp;Zuzana vytvorili pre deti pokojný domov plný lásky. Žili skromne, v&nbsp;pokore, deti zapájali do prác v&nbsp;domácnosti i&nbsp;okolo domu a&nbsp;malého hospodárstva. Rodičia im odmalička vštepovali, aká dôležitá je svedomitá práca a&nbsp;pomoc jeden druhému. Nielen to, pobožnej rodine záležalo aj na ich náboženskej výchove. K&nbsp;nej patrila každodenná modlitba.

Základné vzdelanie Zdenka získala v&nbsp;ľudovej škole v&nbsp;rodnej obci. Navštevovala ju v&nbsp;rokoch 1923 až 1931. Zlom v&nbsp;živote tohto usilovného dievčatka, vždy ochotného pomôcť, nastal v&nbsp;roku 1929. Na požiadanie miestneho kňaza prišli do Krivej rehoľné sestry, aby mu pomohli formovať duchovný život v&nbsp;obci. Zdenka sa s&nbsp;nimi stretla na vyučovaní v&nbsp;poslednom ročníku. Oslovil ju ich spôsob vedenia hodín, prístup k&nbsp;žiakom, no najmä úprimný vzťah k&nbsp;Bohu a&nbsp;rehoľnému životu. Všetky tieto každodenné zistenia ju utvrdili v&nbsp;smerovaní k&nbsp;duchovnému povolaniu. To, že sa mu chce naozaj venovať, si uvedomovala už dlhší čas. V&nbsp;pätnástich rokoch si na základe vlastného rozhodnutia zvolila život v&nbsp;reholi. Otcovi i&nbsp;matke to vysvetlila takto: „Veľmi sa mi žiada žiť tak ako sestry z&nbsp;rehole, ktoré sú v&nbsp;našej dedine. Ako sestra Svätého kríža môžem byť ošetrovateľka alebo učiť v&nbsp;škole a&nbsp;nadovšetko chcem svoj život zasvätiť Ježišovi a&nbsp;blížnym.“ Rodičia boli šťastní a&nbsp;súrodenci na sestru hrdí.

Po ukončení ľudovej školy odišla do Bratislavy a&nbsp;nastúpila do Kongregácie Milosrdných sestier Svätého kríža v&nbsp;Podunajských Biskupiciach. Navštevovala dvojročnú ošetrovateľskú školu, po jej skončení sa stala postulantkou –&nbsp;ocitla sa v&nbsp;období, keď sa začala pripravovať na noviciát a&nbsp;následne na živote v&nbsp;reholi. Do noviciátu vstúpila v&nbsp;Podunajských Biskupiciach v&nbsp;januári 1936 a&nbsp;dostala rehoľné meno Zdenka. Prvé rehoľné sľuby zložila o&nbsp;rok neskôr a&nbsp;večné o&nbsp;ďalších šesť. V&nbsp;roku 1937 nastúpila do bratislavskej štátnej nemocnice na interné oddelenie, po troch rokoch prešla ako ošetrovateľka do nemocnice v&nbsp;Humennom a&nbsp;po dvoch rokoch sa vrátila do štátnej nemocnice v&nbsp;Bratislave, tentoraz ako laborantka, neskôr asistentka na röntgenologickom oddelení. Prichádzala do kontaktu najmä s&nbsp;pacientmi s&nbsp;onkologickou diagnózou. Večne usmiata, milá, venovala sa im s&nbsp;nesmiernou obetavosťou, pri každom dotyku chorí pocítili nielen jej odborné vedomosti, ako aj láskavý prístup. Jeden z&nbsp;lekárov na oddelení sa vyjadril, že to bol anjel v&nbsp;ľudskom tele.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Začiatok 50. rokov 20. storočia znamenal aj pre cirkev politické procesy, prenasledovanie. Po zmene režimu v&nbsp;Československu v&nbsp;roku 1948 komunistická strana začala otvorene útočiť na cirkev. Diskriminovala veriacich, mnohí kňazi a&nbsp;biskupi skončili na dlhý čas vo väzení, zlikvidovala rehoľné kongregácie a&nbsp;ich členov poslala na nútené práce. Sestra Zdenka túto neradostnú situáciu veľmi citlivo vnímala a&nbsp;uvedomila si, že cirkev chce brániť. Aby vyjadrila svoj odpor k&nbsp;nespravodlivému násiliu, odhodlala sa k&nbsp;odvážnym činom. Dvakrát pomáhala pri úteku katolíckym kňazom. Jeden sa vydaril len čiastočne, druhý zlyhal. Pri tom prvom začiatkom roka 1952 priviezli do štátnej nemocnice pacienta, ktorý bol taký dobitý, že na tele nemal miesto, ktoré by nebolo poranené.

Spočiatku nerozumela, čo sa mu mohlo stať. Keď zbadala policajný sprievod, pochopila: je to človek, ktorého vypočúvali. Ošetrila ho, poumývala, prezliekla a&nbsp;bola zvedavá, kto môže ten muž byť. V&nbsp;nestráženej chvíli jej to Štefan Koštial pošepol: „Som kňaz.“ To ju veľmi zasiahlo, hneď jej bolo jasné, čo sa stalo. Tento kňaz je vo vyšetrovacej väzbe a&nbsp;pri výsluchu ho mučili tak, že potreboval ošetrenie v&nbsp;nemocnici. Rozmýšľala, čo pre neho môže urobiť, ako mu pomôcť. Zostal na oddelení, no po dvoch dňoch sestre Zdenke jeho strážca zo Štátnej bezpečnosti povedal: „Sestra, tohto väzneného kňaza zajtra odvezieme, pripravte ho na transport.“ To nemohla dopustiť, pretože ak ten človek pôjde nazad do väzenia, znamená to opäť výsluchy a&nbsp;bitku.

Sama ho nedokázala zachrániť, ale obrátila sa na dôveryhodných ľudí a&nbsp;tí s&nbsp;pomocou neváhali. Prvý krok však musela spraviť sestra Zdenka. Posledný večer dala strážcovi do čaju uspávací liek. Keď zaspal, pripravení ľudia kňaza odviedli. Ráno nastal rozruch. Polícia obkľúčila nemocnicu, na viacerých autách prišli vyšetrovatelia a&nbsp;všetky sestry nahnali do jednej miestnosti. Najviac sa sústredili na sestru Zdenku, pretože väzňa po príchode ošetrovala a&nbsp;v&nbsp;inkriminovaný večer mala nočnú službu. Ona ešte pred príchodom polície stihla dobehnúť do nemocničnej kaplnky a&nbsp;pred krížom ukrižovaného prosila, aby mu zachránil život výmenou za ten jej. Z&nbsp;nemocnice sa kňaza Koštiala podarilo potajomky dostať, nakoniec ho však po niekoľkých mesiacoch chytili na úteku a&nbsp;odsúdili na devätnásť rokov. Väzenie prežil a&nbsp;zomrel v&nbsp;roku 2003 ako 90-ročný.

Druhý pokus o&nbsp;útek, na ktorom sa opäť podieľala aj sestra Zdenka, nebol úspešný. V&nbsp;štátnej nemocnici rovnako na začiatku roka 1952 prijali troch saleziánskych kňazov a&nbsp;troch seminaristov: Titusa Zemana, Štefana Sandtnera, Andreja Dermeka, Viliama Mitošinku, Justína Beňušku a&nbsp;Pavla Pobieckeho. Sestra Zdenka a&nbsp;jej kolegyňa rehoľná sestra Katarína Lukačovičová uverili agentovi Štátnej bezpečnosti, že všetkých odvezú na Sibír a&nbsp;tam ich popravia. No zároveň im povedal, že existuje možnosť, ako ich zachrániť. Za určitú sumu im pri úteku z&nbsp;väzenia pomôže jeden z&nbsp;členov väzenskej stráže v&nbsp;Justičnom paláci, kam medzitým kňazov previezli z&nbsp;nemocnice. Peniaze sa aj s&nbsp;podporou priateľov podarilo zo­hnať, lenže kňazov premiestnili do ciel v&nbsp;Ilave. Bola to pasca, ktorú nachystala tajná polícia. Sestru Zdenku zatkli 29. februára 1952 a&nbsp;po takmer štvormesačnom krutom mučení ju odsúdili za vlastizradu na dvanásť rokov za mrežami a&nbsp;na desať rokov straty občianskych práv. Vlastizrada bola vo vtedajšom režime jedno z&nbsp;najťažších previnení proti štátu a&nbsp;podľa toho sa k&nbsp;odsúdeným aj správali – neľútostne.

V&nbsp;rokoch 1952 až 1955 premiestňovali sestru Zdenku z&nbsp;jedného väzenského zariadenia do druhého. Väznili ju v&nbsp;Rimavskej Sobote, v&nbsp;ťažkom žalári v&nbsp;Pardubiciach, kde väzni dostávali menej stravy a&nbsp;museli spať na tvrdej dlážke, v&nbsp;Brne a&nbsp;vo väzenskej nemocnici v&nbsp;Prahe na Pankráci. Práve tam sa stretla s&nbsp;ďalšou odsúdenou Helenou Wildeovou-Kordovou. Jej ako jedinej postupne porozprávala o&nbsp;krutostiach, ktoré zažila počas výsluchov. Toto svedectvo sa stalo známym až po 40&nbsp;rokoch, keď Helena Wildeová-Kordová v&nbsp;roku 1994 prišla na Slovensko.

Aj na margo utrpenia sestry Zdenky povedala: „Všetky tie väznice a&nbsp;lágre, kde boli politickí väzni, to boli vlastne otvorené hroby, v&nbsp;ktorých sa pochovávala ľudská dôstojnosť.“ Vedela, o&nbsp;čom hovorí, ona i&nbsp;jej manžel utrpenie z&nbsp;výsluchov i&nbsp;väzníc zažili na vlastnej koži. Kapitán Korda skonal vo väzení po deviatich rokoch od vynesenia rozsudku, jeho manželka si odpykala desať zo štrnástich rokov. Čo bolo skutočnou príčinou ich zatknutia, sa nikdy nedozvedeli. Jej manžel bol dôstojník z&nbsp;povolania, bojoval v&nbsp;druhej svetovej vojne i&nbsp;v&nbsp;Povstaní. Keď sa po vojnových útrapách vrátil do rodných Vrútok, vítali ho tam ako hrdinu. Máj 1949 bol pre neho osudný. Pre údajné kontakty s&nbsp;protikomunistickým hnutím ho zatkli, brutálne mučili a&nbsp;hrozil mu trest smrti. Množstvo Vrútočanov sa vtedy vydalo do Prahy a&nbsp;pred súdnou sieňou skandovali: „Plukovníka Kordu nenecháme obesiť!“ Vojenský súd nad ním nakoniec vyniesol jeden z&nbsp;najťažších rozsudkov: doživotie. Deväť rokov znášal neľudské mučenie vo väzniciach na rôznych miestach, nakoniec ako 51-ročný zomrel.

Niekoľko mesiacov po manželovom zatknutí si tajná polícia prišla aj po jeho ženu Helenu. Odsúdili ju na štrnásť rokov, strávila, či skôr odtrpela si vo väzení desať. Ich šesťročný syn po ťažkom nervovom šoku zostal u&nbsp;starých rodičov v&nbsp;Kežmarku, odkiaľ Helena Kordová pochádzala. Utrpenie jej pomáhala znášať práve sestra Zdenka. Stretli sa vo väzenskej nemocnici na Pankráci v&nbsp;Prahe. Obe boli po náročnej operácii. Po troch či štyroch dňoch sa pani Helena dozvedela, že jej spolupacientka je rehoľná sestra Zdenka Schelingová. Pri preväze zbadala na pravej strane jej hrudníka dlhú ranu po amputácii prsníka. 

V&nbsp;tom momente nechápala, prečo má rádová sestra odstránený prsník. Sestry v&nbsp;kongregáciách považovala za nedotknuté a&nbsp;toto zistenie bolo pre ňu zvláštne. Nechcela sa vypytovať, čakala, kým sa o&nbsp;tom sestra Zdenka zmieni sama. Keď jej neskôr vyrozprávala priebeh zatknutia a&nbsp;vypočúvania, porozumela. Sestra Zdenka bola aj v&nbsp;nemocnici celý čas pohrúžená do modlitieb. Modlila sa neúnavne, od rána do večera. Na otázku pani Heleny, za koho sa tak vrúcne modlí, odpovedala: „V&nbsp;prvom rade za tých, ktorí ma týrali a&nbsp;ponižovali. Aby im Boh obmäkčil srdce a&nbsp;aby už nikdy nezopakovali to, čo robili so mnou.“ Až vtedy Helena Kordová úplne pochopila, že mladá rehoľníčka prežila strašné vyšetrovanie.

Keď sa sestre Zdenke začal zhoršovať zdravotný stav, z&nbsp;pražskej väzenskej nemocnice ju previezli do Brna. Do cely vošla veliteľka a&nbsp;nakázala jej, aby sa pripravila na odchod. „Ona ešte nie je schopná cestovať,“ odvážila sa prehovoriť Helena Kordová. „Taký je rozkaz, zbaľte sa, zajtra odchádzate,“ odbila jej pokus o&nbsp;príhovor. Predsa len sa ešte spýtala: „A&nbsp;kam ide?“ „Na onkologické oddelenie do Brna,“ úsečne odpovedala veliteľka. Svitlo jej –&nbsp;sestra Zdenka má rakovinu. To bola pre ňu šokujúca informácia. Veď celý čas v&nbsp;nemocnici bola pokojná, nesťažovala sa na bolesti, svoju diagnózu brala s&nbsp;odhodlaním a&nbsp;odvahou. Keď sa na Pankráci lúčili ako priateľky, Zdenka Scheligová mala jedinú prosbu: aby jej pani Helena priniesla na hrob biele ruže. Jej želanie splnila.

Po desiatich rokoch vo väzení odišla zo Slovenska aj so synom, vtedy 17-ročným, do Anglicka. Usadili sa tam, Helena sa druhýkrát vydala, a&nbsp;keď po roku 1989 prichádzala na Slovensko, hrob sestry Zdenky nikdy neobišla. Tentoraz ju ona v&nbsp;modlitbe prosila: „Som si istá, že si po Ježišovej pravici, prihováraj sa za našich ľudí i&nbsp;za mňa. Si jedna z&nbsp;nás, vyšla si spomedzi nás, pomáhaj všetkým, ktorí chcú čestne slúžiť cirkvi i&nbsp;národu.“

Keď už bolo isté, že pre ťažké ochorenie sa Zdenka Schelingová nedožije viac ako rok, aby nezomrela vo väzení, na amnestiu ju v&nbsp;apríli 1955 prepustili. Naďalej potrebovala nemocničnú liečbu, ale zo strachu pred vtedajším politickým režimom ju lekári ani sestry nesmeli prijať v&nbsp;bratislavskej nemocnici. Ujala sa jej odvážna žena Apolónia Galisová z&nbsp;Trnavy, neskôr rehoľná sestra Lucia, a&nbsp;ubytovala ju vo svojom dome. Nie nadlho, pretože zdravotníci v&nbsp;trnavskej nemocnici nabrali odvahu a&nbsp;sestre Zdenke poskytli nemocničné ošetrenie, aby zmiernili jej telesné utrpenie. Zomrela 31. júla 1955, mala 38 rokov.

V&nbsp;roku 1970 Krajský súd v&nbsp;Bratislave oslobodil sestru Zdenku spod obžaloby z&nbsp;vlastizrady. V&nbsp;tom istom roku Najvyšší súd SSR zrušil obžalobu proti nej a&nbsp;umožnil tak jej občianskoprávnu rehabilitáciu. Pápež Ján Pavol II. ju počas návštevy Slovenska v&nbsp;roku 2003 v&nbsp;Kostole svätej rodiny v&nbsp;Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslavenú. V&nbsp;tomto chráme sa v&nbsp;jednom z&nbsp;bočných oltárov nachádza aj portrét blahoslavenej Zdenky Schelingovej, prvej blahoslavenej ženy v&nbsp;novodobých dejinách Slovenska.

Silný príbeh sestry ZDENKY SCHELINGOVEJ: Tým, ktorí ju mučili, odpustila

Výber pre vás

Silný príbeh sestry ZDENKY SCHELINGOVEJ: Tým, ktorí ju mučili, odpustila

Súvisiace články

Milovaná i nenávidená: Ako sa z chudobného dievčaťa stala prvá dáma Argentíny

Muž so zázračným hlasom: LUCIANO PAVAROTTI mal osobné kúzlo a vždy vyčnieval z davu

Z lekára bez poškvrny sa ukázal sériový vrah: HAROLD SHIPMAN zabil vyše 250 svojich pacientov

Výber pre vás