Peter Ličák

Týmto pozdravom si pripomínajú svojho patróna – apoštola svätého Petra, ktorý bol so svojím bratom Ondrejom prvým nasledovníkom Ježiša. Peter, pôvodným menom Šimon, žil v&nbsp;čase Ježišovho pôsobenia pri Genezaretskom jazere, bratia sa živili rybolovom. A&nbsp;práve pri rybačke sa prvýkrát stretli s&nbsp;Ježišom, cirkevní historici predpokladajú, že práve preto sa znak ryby stal neskôr tajným symbolom kresťanstva. Prvé stretnutie najznámejšieho rybára v&nbsp;dejinách kresťanského sveta s&nbsp;Ježišom opísal evanjelista Ján v&nbsp;prvej kapitole svojho evanjelia. Podľa jeho svedectva pri tomto stretnutí Ježiš rybára Šimona vyzval, aby išiel loviť ryby aj s&nbsp;ním. Výsledok rybolovu bol ohromujúci: rybárova loďka mohla pojať sotva polovicu chytených rýb, Šimonovi museli prísť na pomoc s&nbsp;loďkou rybári Ján a&nbsp;Jakub, ktorí s&nbsp;ním tvorili akýsi malý rybársky spolok. Po úspešnom rybolove Ježiš ustanovil Šimona za rybára ľudí, ktorý bude získavať nesmrteľné duše pre nebeské kráľovstvo. Šimon už ako apoštol Peter opustil svoj príbytok na brehu Genezaratského jazera a&nbsp;so svojimi rybárskymi spoločníkmi sa stal Ježišovým učeníkom.

Ryby patria k&nbsp;životu ľudí odnepamäti, nielen ako lahôdka na tanieri, ale aj ako posvätné tvory, tajomné živočíchy, symboly a&nbsp;amulety, ktoré svojim nositeľom majú pomôcť k&nbsp;šťastiu a&nbsp;úspechu. Posvätnú úctu k&nbsp;rybám si dodnes pestujú mnohé národy a&nbsp;náboženstvá. V&nbsp;európskych krajinách má akési výsostné postavenie kapor, bez ktorého si v&nbsp;našich končinách mnohí ľudia nevedia predstaviť tradičnú podobu Vianoc. Vyšľachtené kapry rybničné chovali v&nbsp;stredoveku v&nbsp;kláštorných jazierkách kresťanskí mnísi, mäso z&nbsp;rýb sa považovalo za pôstne jedlo.

V&nbsp;starovekom Egypte sa za posvätné pokladali viaceré druhy rýb. Pre posvätné osoby, akými boli faraóni a&nbsp;kňazi, však boli jedlá z&nbsp;rýb zakázané. Podľa mytológie ryby u&nbsp;posvätných osôb vzbudzovali nepríjemné pocity, lebo sa živili aj časťami tela boha podsvetia Usira. Mimoriadnej úcte sa u&nbsp;Egypťanov tešil úhor či nílsky ostriež. Ak ich niekto ulovil, hneď ich vrátil do vody, aby na seba neprivolal hnev bohov. V&nbsp;starovekej Číne považovali ryby za symboly šťastia a&nbsp;hojnosti. Kto chcel byť odvážny, silný aj vytrvalý, nosil ako amulet kapra plávajúceho proti prúdu. Ryby plávajúce proti prúdu sú v&nbsp;Japonsku dodnes považované za amulet, ktorý svojmu majiteľovi dodá energiu. A&nbsp;tetovanie s&nbsp;vyobrazením rýb patrí v&nbsp;Japonsku i&nbsp;v&nbsp;Číne medzi najobľúbenejšie motívy.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Bohatú tradíciu má rybolov v&nbsp;Orlove, malej dedinke v&nbsp;okrese Stará Ľubovňa. Do najmenších detailov ju pozná hlavný hospodár miestnej rybárskej organizácie Pavel Švec (58). „Rieka Poprad, prameniaca pri Hincovom plese pod tatranskými končiarmi, je jediný vodný tok na Slovensku, ktorý odvádza svoje vody do Baltského mora. Už v&nbsp;minulosti túto rieku bohatá vrchnosť i&nbsp;chudobný ľud považovali za veľký dar prírody. S&nbsp;lesmi, malými políčkami a&nbsp;pastvinami dávala živobytie poddaným pod Ľubovnianskym či Plavečským hradom. Hradné panstvo často vyplácalo poddaných namiesto peňazí naturálnymi dávkami – drevom na zimu, mäsom, mliekom, obilím aj rybami. Boli to časy, keď hore prúdom Popradu migrovali cez rieku Vislu až do našich končín lososy zo Severného mora. Poprad bol v&nbsp;dobrej kondícii, jeho tok nebrzdili priehradné múry, malé vodné elektrárne, čistiarne odpadových vôd, gazdinky umývali riad riečnym pieskom, lúky a&nbsp;políčka mali umne postavené medze, ktoré nedovolili kalom zakaliť priezračnú vodu. V&nbsp;Orlove, jeho osadách Andrejovka a&nbsp;Kurčín, lovil ryby každý, koho uniesli nohy. Muži lovili v&nbsp;najhlbšej vode, ženy a&nbsp;deti na plytčinách. Večer sa úlovok spravodlivo delil podľa počtu ľudí v&nbsp;rodine tak, aby sa každému ušla rovnaká porcia rybieho mäsa,“ načrel do dávnych čias rybárčenia na Poprade Pavel Švec.

Po druhej svetovej vojne obhospodarovali Poprad od mestečka Podolínec po slovensko-poľskú hranicu pri pohraničných dedinách Čirč a&nbsp;Leluchów tri rybárske spolky. „Miestna organizácia Československého rybárskeho zväzu v&nbsp;Orlove vznikla v&nbsp;lete 1965. Jej prvým predsedom sa stal Aladár Pavlík, ktorý ju viedol 33 rokov, jeho najbližšími spolupracovníkmi boli hospodári Ján Diňa a&nbsp;Ján Žiak, Jozef Ilenčík, Tibor Bicko, Pavol Gaboš a&nbsp;Alexander Vojtko,“ spomína na zakladajúcich členov rybárskej organizácie v&nbsp;dedinke pod Orlovskou Magurou Pavel Švec, ktorý vstúpil do radov rybárov pred štyridsiatimi piatimi rokmi.

Rybársku organizáciu v&nbsp;Orlove dnes tvorí viac ako 600 rybárov zo širokého okolia a&nbsp;110 detí, ktoré podľa vzoru svojich otcov a&nbsp;dedov najradšej trávia voľný čas pri vode s&nbsp;udicou v&nbsp;ruke. Orlovskí rybári obhospodarujú tri kaprové lovné revíry na štrkovisku pri Orlove, Ľubotíne a&nbsp;osade Andrejovka, ich rozloha prevyšuje 40 hektárov. Na rieke Poprad majú kaprový a&nbsp;lipňový revír s&nbsp;výskytom hlavátky, pstruhový revír na štrkovisku Plaveč, k&nbsp;tomu aj množstvo pstruhových chovných potokov.

„Kráľovnou slovenských vôd, ktorá nechýba ani vo vodách Popradu, je hlavátka podunajská (Hucho hucho). Na Slovensku je rozšírená na neďalekom Dunajci, na Dunaji, Morave, Váhu, Hrone, Nitre, Hornáde, Turci, Orave a&nbsp;Kysuci. Táto ryba má rada podhorské rieky s&nbsp;chladnou, dobre prekysličenou vodou, ale dobre sa cíti aj v&nbsp;údolných nádržiach so studenou vodou. Dorastá do dĺžky 120 centimetrov, jej hmotnosť dosahuje až 25 kilogramov. Ale sú známe aj úlovky až 60 kilogramov ťažkej a&nbsp;180 centimetrov dlhej hlavátky,“ predstavil nám počas rybolovu v&nbsp;pstruhovom revíre na štrkovisku Plaveč lovné revíry orlovských rybárov ich hlavný hospodár. O&nbsp;lov kráľovnej Popradu je veľký záujem medzi slovenskými i&nbsp;zahraničnými rybármi, povolenka na lov na Poprade dnes stojí na desať vychádzok pre zahraničného rybára 200 eur, pre domácich 50 eur. Hlavátku sa v&nbsp;orlovskom revíri podarilo uloviť dokonca aj Eskimákovi.

„Mnoho ľudí si myslí, že rybárenie je len leňošenie a&nbsp;pohoda pri vode, málokto si uvedomuje, že je to v&nbsp;prvom rade starostlivosť a&nbsp;zodpovednosť o&nbsp;lovné a&nbsp;chovné revíry, to sú stovky hodín brigád, prác pri zarybňovaní, čistení brehov, ochrane pred povodňami. V&nbsp;minulom roku sme investovali do zarybnenia našich lovných revírov viac ako 88-tisíc eur, peniaze sme získali z&nbsp;predaja povoleniek na lov. Kapry sme doviezli až z&nbsp;chovných rybníkov v&nbsp;Česku od majiteľa Zbyň­ka Zajíca, ktorý chová ryby v&nbsp;440 rybníkoch. Stále máme na pamäti analýzu profesora Ondreja Hronca, ktorý vyrátal, že dobre spravovaný rybník s&nbsp;plochou jedného hektára prinesie päťkrát väčší hospodársky výnos než hektár pšeničného poľa,“ konštatuje hlavný hospodár orlovských rybárov. Za vzor považuje rybárstva v&nbsp;južných Čechách, ktoré majú veľmi podobné prírodné a&nbsp;klimatické podmienky ako rybári na Slovensku.

Vladimír Orlovský (74) to má v&nbsp;živote pestré. Býva v&nbsp;Prešove, obchod so stavebnými materiálmi má vo Vranove nad Topľou, na rybačku chodí do lovných revírov Slovenského rybárskeho zväzu – Miestnej organizácie v&nbsp;Orlove. „O&nbsp;dva roky to bude už pol storočia, čo som prvýkrát chytil do rúk udicu. V&nbsp;tom čase som pracoval v&nbsp;poisťovni v&nbsp;Košiciach, mal som kolegov, ktorí boli vášniví rybári. Tak ma párkrát zobrali cez víkend na rybačku na priehradné jazero Ružín, napĺňané vodami Hornádu. Cho­dieval som s&nbsp;nimi k&nbsp;horskej dedinke Opátka, tam vtedy boli také tiché, pokojné zátišia, pre rybárov hotový raj. Musím sa priznať, že kým sme sa stali členmi rybárskej organizácie, chytali sme pár týždňov ryby načierno,“ zaspomínal si s&nbsp;veľkou dávkou úprimnosti na rybárske začiatky pán Orlovský. Jeho kapitálnym úlovkom je 18-kilogramový kapor chytený na štrkovisku pri Orlove, ktorému do metra chýbalo iba päť centimetrov.

Na Poprad alebo štrkoviská pri Plavči, Ľubotine, Orlove či Andrejovke najradšej chodí loviť ryby s&nbsp;vnukom Patrikom Petričom (29). „So starým otcom trávim naozaj veľa času, cez týždeň pracujem v&nbsp;jeho firme a&nbsp;víkendy trávime pri vode. Samozrejme, práve on mi ako šesťročnému strčil prvý raz do rúk udicu, členom rybárskej organizácie v&nbsp;Orlove som sa stal, keď som mal desať rokov. V&nbsp;rybolove sa mi darí aj na súťažiach, v&nbsp;súťaži družstiev v&nbsp;love kapra, ktorá sa konala v&nbsp;Dolnom Dubovom som bol členom tímu, ktorý sa stal majstrom Slovenska,“ pochválil sa nám Patrik Petrič.

V&nbsp;orlovských lovných revíroch trávi voľné chvíle pri rybárení alebo brigádach aj Prešovčan Jozef Fabián. Staršia genererácia si ho pamätá ako futbalistu prešovského Tatrana. Pod vedením trénerov Malagu a&nbsp;Tarcalu hrával na prvoligových trávnikoch po boku Igora Nováka, Jožka Mačupu, Eda Čabalu, Jána Straussa, Jožka Majerníka. „Keď som nadobro vyzliekol zeleno-biely dres Tatrana, futbalovú loptu som vymenil za udicu a&nbsp;ihrisko za vodu. Nebolo to pre mňa nič nové, nepoznané, prvé ryby som vytiahol z&nbsp;vôd potoka Ladenka v&nbsp;Kapušanoch ako sedemročný. Mame som potiahol zo šijacieho stroja niť aj ihly, z&nbsp;ktorých som si vyrobil háčiky, udicu nahradil vŕbový prút, plavák som nahradil tak ako všetci kamaráti korkovou zátkou z&nbsp;fľaše vína, volali sme ju ďugov. Pri vode sme trávili celé prázdniny, ryby nás aj živili, obalili sme si ich blatom a&nbsp;opiekli v&nbsp;pahrebe. Preto vravievam, že kto nezažil detstvo pri rybačke, prišiel o&nbsp;veľa krásnych chvíľ a&nbsp;zážitkov,“ tvrdí pán Fabián.

Pri Orlove loví ryby od konca sedemdesiatych rokov, občas to skúsi aj na Domaši, keď ho tam pozvú kamaráti. Svoju najväčšiu trofej chytil vo vodách štrkoviska pri Orlove, sumec mal dĺžku 185&nbsp;centimetrov. Vraví, že mať sumca na udici je paráda, ale na tanieri má najradšej zubáča. „Mám ešte jeden nesplnený rybársky sen: rád by som skúsil rybačku v&nbsp;Mongolsku. Namiesto toho som teraz dostal od kamaráta z&nbsp;Prahy ponuku na lov tresky v&nbsp;nórskych fjordoch. Ale asi nepôjdem, morský rybolov ma akosi neláka,“ vyznal sa nám na brehu orlovského štrkoviska Jozef Fabián.

Aj Milan Záhorský (64) chytil prvýkrát udicu do rúk v&nbsp;detských rokoch, svoju prvú rybu vytiahol ako osemročný na sútoku Tople s&nbsp;Ondavou. Väčšinu života prežil vo vojenskej uniforme na letisku pri Prešove, kde majú základňu vojenské vrtuľníky, po odchode do výsluhového dôchodku sa vrátil z&nbsp;metropoly Šariša do rodného domu v&nbsp;Tušiciach na dolnom Zemplíne. „Neviem si predstaviť lepšie, bohatšie lovné revíry, než sú tu dole na Zemplíne. Tu sa ani nemôže stať, aby rybár za pár hodín nič neulovil. To by musel mať neuveriteľnú smolu. Nechcem sa chváliť, aby som nebodaj neurazil pani šťastenu, ale za sezónu sa mi podarí uloviť 30 až 40 kaprov. Preferujem lov chyť a&nbsp;pusť, takže domov donesiem rybu len zriedkakedy, to aby mi uverili, že som bol na rybačke. Občas sa mi podarí aj výnimočný úlovok, na návnadu z&nbsp;kukurice som chytil pri Pozdišovciach šťuku, ktorej do metrovej dĺžky chýbali len dva centimetre. A&nbsp;na štrkovisku pri osade Andrejovka, ktoré obhospodarujú kolegovia z&nbsp;orlovskej organizácie, som ulovil amura, ktorý meral 102 centimetrov,“ hovorí o&nbsp;svojich trofejných úlovkoch Milan Záhorský.

V&nbsp;jeho šľapajach kráčajú aj synovia Mišo a&nbsp;Tomáš. Prvému sa pošťastilo chytiť vo vodách priehrady Ružín kapra s&nbsp;hmotnosťou 24,5&nbsp;kilogramu. Ak štatistiky neklamú, je to piaty najväčší ulovený kapor na svete. „V&nbsp;týchto dňoch na prelome mája a&nbsp;júna žijem prípravami na rybársku výpravu do Kanady. So synmi ideme chytať lososy na najdlhšiu rieku Fraser v&nbsp;provincii Britská Kolumbia, prenajmeme si tam motorový čln s&nbsp;kompletnou rybárskou výbavou, po návrate sa s&nbsp;vami rád podelím o&nbsp;zážitky, dúfam, že budú výnimočné,“ teší sa na rybárske leto na druhom konci sveta rybár z&nbsp;Tušíc.

Rybárenie a&nbsp;starostlivosť o&nbsp;lovné revíry neodmysliteľne patria aj k&nbsp;životu Vladimíra Šaffu a&nbsp;Rastislava Kačmarského. Prvý je predsedom miestnej rybárskej organizácie v&nbsp;Michalovciach, druhý je jej hospodárom na plný úväzok. Michalovská organizácia je s&nbsp;počtom 1&nbsp;900 členov druhá najväčšia v&nbsp;Košickom samosprávnom kraji, viac rybárov združuje iba miestna organizácia v&nbsp;krajskom meste. „Snažíme sa, aby naše lovné revíry boli tip-top, veď v&nbsp;očiach verejnosti nás reprezentujú, podávajú svedectvo o&nbsp;tom, ako si vážime prírodu, akí sme hospodári,“ hovorí Vladimír Šaffa, majiteľ obchodu s&nbsp;rybárskymi potrebami v&nbsp;Michalovciach. Hospodár Rastislav Kačmarský pripomína, že zarybnenie malej vodnej nádrže vo Vyšnej Rybnici, pri Pozdišovciach i&nbsp;jazera Vinné ich ročne stojí 65-tisíc eur, obohatili ich o&nbsp;kapry i&nbsp;pstruhy. „V&nbsp;našej organizácii uprednostňujeme spôsob lovu chyť a&nbsp;pusť, v&nbsp;poslednom čase bol dosť veľký problém pozháňať ryby pre zarybnenie, pri preferovanom spôsobe lovu sú naše vody veľmi dobre zarybnené a&nbsp;tento trend si chceme aj udržať,“ povedal pre Život Rastislav Kačmarský.

Majiteľ obchodu s&nbsp;potrebami pre rybárov v&nbsp;Prešove Erik Zbiňovský (53) sa športovému rybolovu venuje už 25 rokov. Jeho vášnou je lov na sumce, lovil ich na najdivokejších riekách v&nbsp;23 krajinách. „S&nbsp;výnimkou posledných dvoch rokov ovplyvnených pandémiou kovidu si každý rok kupujem povolenky na lov sumcov v&nbsp;štyroch-piatich krajinách. V&nbsp;Turecku som bol dokonca prvým Európanom, ktorý si kupoval povolenku na lov sumca. Dovtedy tam každý lovil načierno, úradníci boli šokovaní, že za lov sumca chcem dobrovoľne zaplatiť. Bol z&nbsp;toho poriadny galimatiáš, nevedeli, kto mi také povolenie môže vydať, posielali ma z&nbsp;úradu na úrad, až som napokon nazbieral 23 pečiatok. Za 80 eur mi nakoniec dali povolenie na lov sumcov na dva roky. To behanie po úradoch však stálo za to, v&nbsp;Turecku sú najdivokejšie rieky, podobne ako v&nbsp;Severnom Macedónsku. V&nbsp;Macedónsku sme si dokonca najali ozbrojenú stráž, pretože sme lovili v&nbsp;oblasti, kde sa vo veľkom pašujú cez hranice zbrane,“ načrel do svojich zážitkov športový rybár z&nbsp;metropoly Šariša.

Divoký rybolov zažil aj na talianskej rieke Pád, kde sumec hodinu neúnavne ťahal hore prúdom dva člny so slovenskými rybármi. Ale dobrú rybačku na sumce zažil aj na priehrade Domaša, kde sa mu podarilo uloviť 149-kilogramového a&nbsp;265-centimetrového sumca. Dobré spomienky má aj na rybolov na Ukrajine, tam nie sú pre zahraničných rybárov žiadne obmedzenia, platí pravidlo „lov, kde chceš“. „Dúfam, že tam budeme môcť čoskoro loviť, s&nbsp;raketami lietajúcimi nad hlavou by sme si dnes rybačku na ukrajinských riekach veľmi neužili,“ hovorí Erik Zbiňovský.

Na rieke Poprad ulovil kráľovnú slovenských vôd aj Eskimák: Jej hmotnosť dosahuje až 25 kg!

Výber pre vás

Na rieke Poprad ulovil kráľovnú slovenských vôd aj Eskimák: Jej hmotnosť dosahuje až 25 kg!

Súvisiace články

Stačí, že im to v nebi zapíšu: Neznámi muži spojili svoje sily a pomáhajú tam, kde je to treba

Svetový úspech triedy z dedinskej školy v Liesku sa dostal až do vysielania BBC

Obchod s maternicami? Pocit, že moje dieťa je v tele inej ženy, je čudný. Sme však vďační

Výber pre vás