Vladimír Kampf

V&nbsp;známom americkom rodinnom filme sa v&nbsp;múzeu po nociach dejú zvláštne veci. Exponáty ožívajú. Ani Slovenské národné múzeum na nábreží Dunaja v&nbsp;Bratislave nezaostáva. Samozrejme, len pri riadnej dávke fantázie.

Slovenské národne múzeum tvorí celkovo osemnásť múzeí. Generálny riaditeľ Branislav Panis (45) vysvetľuje: „Naša inštitúcia je zriadená na uchovávanie pamäti národa a&nbsp;národnostných menšín, ktoré žijú na našom území. Uchovávame minulosť, ale dokumentujeme aj súčasnosť.“ Verejnosť vníma múzeá najmä prostredníctvom výstav a&nbsp;expozícií.

„To je len malá časť našej činnosti, ale je najviditeľnejšia. Múzeum má 600 zamestnancov, spravujeme 300 budov. Vyše 80 z&nbsp;nich sú národné kultúrne pamiatky. Po celom Slovensku máme sprístupnených 61 expozícií. Keď si to zrátame, je obdivuhodné, že úspešne existujeme aj vzhľadom na rozpočet, ktorý máme k&nbsp;dispozícii. Požiadavky na stav nehnuteľností sú vysoké. Žiaľ, desaťročia boli na okraji záujmu a&nbsp;neinvestovalo sa do ich rekonštrukcie a&nbsp;obnovy. Mnohé sú v&nbsp;havarijnom stave. Našou úlohou je pripraviť ich rekonštrukciu a&nbsp;obnovu. Ide o&nbsp;náročný proces, ktorý zaberá veľkú časť našej práce. Pre nás je však rovnako dôležitá starostlivosť o&nbsp;zbierkové predmety,“ vysvetľuje generálny riaditeľ.

Predmety sú uložené v&nbsp;depozitároch, ktorých stav je takisto dlhodobo nevyhovujúci. „V&nbsp;súčasnosti budujeme nový depozitár Historického múzea v&nbsp;Seredi, v&nbsp;posledných rokoch sa nám podarilo vybudovať niekoľko ďalších na Bratislavskom hrade. Všetky naše plánované projekty rátajú s&nbsp;komplexnými riešeniami, tak aby sme zabezpečili technický stav pamiatok na desaťročia, vybudovali depozitáre s&nbsp;rezervou minimálne na sto rokov a&nbsp;rovnako aby sme v&nbsp;nich pripravili program pre návštevníkov na úrovni 21. storočia.“

Vystavené exponáty a&nbsp;ostatné zbierkové predmety uložené v&nbsp;depozitároch pochádzajú z&nbsp;mnohých zdrojov. Pri vzniku Slovenského národného múzea to boli najmä dary, ale aj výskum. „Samotná prvá budova múzea vznikla najmä vďaka zbierke. Náš zakladateľ Andrej Kmeť bol okrem iného amatérsky archeológ a&nbsp;prírodovedec, ktorý získaval zbierky výskumom. V&nbsp;našom múzeu je možné nájsť predmety od milimetrových rozmerov až po žirafu, od malej mince až po oltár alebo kostol. Napríklad kaštieľ v&nbsp;Betliari je jedna z&nbsp;mála zachovaných pamiatok s&nbsp;pôvodným interiérom, ktorý nebol po druhej svetovej vojne vyrabovaný. Dôležitým zdrojom predmetov v&nbsp;múzeu je vlastný výskum alebo zber našimi zamestnancami. Takto sme zhromaždili napríklad zbierku volebných plagátov.“

V&nbsp;prípade výberu predmetov do múzea ide najmä o&nbsp;predvídavosť odborných zamestnancov, ktoré z&nbsp;nich do zbierok zaradia. „Nikto vopred nevie, či predmet bude významný aj o&nbsp;sto rokov. Je to na umení a&nbsp;cite kurátora. Jednoduchšie je, keď konkrétne veci do zbierok kupujeme. Depozitáre, žiaľ, nie sú nafukovacie. Nemôžeme kupovať všetko. Výskum, ktorý zabezpečujú kolegovia, musíme robiť rozumne. Potrebujeme vzorky vecí. Nepotrebujeme úplne všetko. Musíme odhadnúť, čo bude doklad našej doby.“

V&nbsp;múzeách sa pravidelne vykonávajú kontroly zbierok, ktoré presne špecifikuje zákon. Pri inventarizácii nejde len o&nbsp;zisťovanie, či je alebo nie je 4,2 milióna predmetov v&nbsp;zbierkach múzea, ale aj o&nbsp;hodnotenie, v&nbsp;akom stave sú zbierky. Predmety väčšinou vyraďujú pri strate či zničení. Ďalšie predmety už takmer nemajú kam ukladať. Už pred tridsiatimi rokmi potrebovali nové depozitáre. Obrovské sklady sú však finančne náročné stavby.

Z&nbsp;múzeí občas niečo zmizne... „Žiaľ, stáva sa to, neviem, či by sme našli múzeum, ktoré s&nbsp;tým nemá skúsenosť. Neteší nás to. My všetko riešime v&nbsp;zmysle zákona, nič neskrývame, nezatajujeme, a&nbsp;keď treba, spolupracujeme s&nbsp;políciou. Po ukončení najväčšej revízie v&nbsp;múzeu v&nbsp;minulom roku sme podali trestné oznámenia. Väčšina predmetov zmizla pred viac než štvrťstoročím, od 50. rokov minulého storočia. Žiaľ, v&nbsp;minulosti sa straty administratívne nedoriešili, a&nbsp;preto to robíme teraz.“

Branislav Panis sa k&nbsp;múzejníctvu dostal náhodou. Po skončení vysokej školy bol na stáži na Ministerstve kultúry SR a&nbsp;po jej skončení dostal ponuku od Slovenského národného múzea, v&nbsp;ktorom pracuje doteraz. Najhoršie obdobie pre slovenské múzeá boli podľa jeho slov 90. roky. „Keď som v&nbsp;roku 1999 nastúpil, bolo to obdobie veľkých škrtov v&nbsp;celej spoločnosti. V&nbsp;90.&nbsp;rokoch odišla z&nbsp;múzea generácia zamestnancov. Platové a&nbsp;pracovné podmienky boli na minime. Spadli sme na úplné dno. Nastúpil som v&nbsp;najhoršom. Peniaze neboli takmer na nič. Dnes je to už, chvalabohu, za nami. Uvidíme, ako sa na našich prevádzkach prejaví korona. Asi sa z&nbsp;nej budeme spamätávať veľmi dlho.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Novinka v&nbsp;depozitároch Slovenského národného múzea sú mraziace boxy, v&nbsp;ktorých skladujú vzorky DNA. „Sme súčasťou celosvetového projektu na budovanie referenčnej knižnice génových dát všetkých živých organizmov. Na to treba aj geneticko-molekulárne laboratórium. Naša práca, to nie je len oprašovanie vypchatých exponátov,“ hovorí s&nbsp;úsmevom riaditeľ SNM – Prírodovedného múzea Ján Kautman (55). V&nbsp;múzeu pôsobí od roku 1992.

Podľa riaditeľa Kautmana všetko, čo je v&nbsp;depozitároch, má svoj význam a&nbsp;mnohé z&nbsp;predmetov, ktoré sa v&nbsp;nich nachádzajú, žiadny návštevník nevidel a&nbsp;asi ani neuvidí. „Prírodovedné zbierky sú v&nbsp;rámci našich múzeí najväčšie. Sú trochu iné než tie v&nbsp;spoločenskovedných múzeách. Najväčšia časť z&nbsp;nich je určená na vedecké účely. Vystavujeme sotva promile z&nbsp;nich. Na výstavách v&nbsp;mnohých prípadoch špeciálne preparovanými predmetmi len prezentujeme verejnosti odbory, ktorým sa venujeme. Stačí nám na to pár stoviek preparátov.“

Prírodné vedy dokumentujú všetko, čo vytvorila príroda. Spoločenskovedné disciplíny zasa dokumentujú všetko, čo nevytvorila príroda, ale človek. „Dokumentujeme aj človeka ako živočíšny druh. Máme na to antropologické oddelenie, ktoré sa zaoberá evolúciou človeka, jeho chorobami, anatómiou a&nbsp;morfológiou. V&nbsp;zbierkovom fonde máme 2,5 milióna predmetov. Starostlivosť o&nbsp;ne nie je jednoduchá. Niekomu sa možno naša práca zdá menej dôležitá než napríklad výroba automobilov, ale všetko má svoj význam a&nbsp;poslanie. Zbierky budujeme, rozširujeme a&nbsp;opatrujeme, aby bolo možné skúmať, porovnávať a&nbsp;poučiť sa, ako sa príroda a&nbsp;svet menia. Dnes netušíme, aké technológie budeme mať k&nbsp;dispozícii o&nbsp;pár desaťročí a&nbsp;čo všetko budeme z&nbsp;našich zbierok vedieť vyčítať.“

Múzejné a&nbsp;inventarizačné výskumy hľadajú v&nbsp;rôznych oblastiach všetko živé aj neživé a&nbsp;odoberajú vzorky pre muzeálne zbierky. „Nebohý kolega entomológ a&nbsp;múzejník Iľja Okáli sa nás vždy pýtal: ‚A&nbsp;pánbožkovu kravičku (lienku sedembodkovú) ste už vzali?‘ Mávli sme rukou, že tých je predsa dosť, že to netreba. Všetci sa spravidla zameriavajú na vzácnejšie druhy či vzorky. Náš učiteľ a&nbsp;vzor doktor Okáli však vysvetľoval, že predsa potrebujeme zachovať vzorku doslova všetkého živého. Mal pravdu. Dnes máme na Slovensku iné pánbožkove kravičky z&nbsp;Ázie. Nový, zavlečený invázny druh zlikvidoval ten náš pôvodný až tak, že ho takmer nemáme šancu nájsť. Síce sa na seba podobajú, ale nie sú rovnaké.“

Z&nbsp;lienky sedembodkovej je dnes veľmi vzácny chrobák, pretože ho vytláča agresívnejší votrelec. „Našťastie ich máme v&nbsp;zbierkach dosť z&nbsp;rôznych lokalít a&nbsp;území, čo môže poslúžiť v&nbsp;budúcnosti ako zdroj informácií napríklad pri rekonštrukcii pôvodného prostredia,“ hovorí Ján Kautman.

Prírodovedca administratívna práca veľmi neláka. Radšej je niekde vonku a&nbsp;venuje sa výskumu a&nbsp;zberu vzoriek. Múzeá niektorí považujú za škodcov prírody, pretože usmrcujú živočíchy. „To je dnes nemožné. Predsa nikto nezabije orla, aby ho vypchal, je to skreslený názor, pretože v&nbsp;dávnej minulosti to tak bolo. Nemusí to byť žiadna mäsiarčina.“ Veľa vzoriek sa dá nájsť usmrtených napríklad pri cestách.

„Cielené usmrcovanie – aj to v&nbsp;primeranej miere – je dnes už len záležitosť výskumu bezstavovcov a&nbsp;rýb. Sme na strane prírody. V&nbsp;70. rokoch minulého storočia bola v&nbsp;Rakúsku automobilová doprava v&nbsp;porovnaní so súčasnosťou možno štvrtinová. Podľa vtedajších výskumov na rakúskych cestách za rok zahynulo miliónkrát viac živočíchov, než sa za 200 rokov činnosti nazbiera vo všetkých múzeách sveta. Ďalšie obete prináša poľnohospodárstvo, lesníctvo a&nbsp;moderný svet ako komplex. To sú strašné čísla. To, čo je v&nbsp;múzeách, je zanedbateľné, ale z&nbsp;hľadiska poznania veľmi dôležité.“

Ako dlho vydržia exponáty neporušené, ťažko povedať. Je to predsa len biologický materiál, ktorý podlieha prirodzenej degradácii a&nbsp;navyše má množstvo biologických škodcov. Hrozbou pre múzeá sú napríklad živočíchy, ktoré sa živia biologickým materiálom. Proti nim odborný personál neustále a&nbsp;odhodlane bojuje. „Kamene zasa poškodzuje nevhodná vlhkosť či prašnosť prostredia, v&nbsp;ktorom ich skladujeme.“ V&nbsp;múzeách prakticky nevystavujú rastliny, pretože z&nbsp;tých je po polroku na svetle len jednofarebné seno. S&nbsp;tým sa nedá nič robiť, zelené farbivo chlorofyl na svetle veľmi rýchlo degraduje.

„Rastliny preto prakticky nemôžeme vystavovať. Môžeme vystavovať ich obrázky, modely alebo umelecké stvárnenia. Máme pol milióna herbárových položiek, ktoré návštevníci nikdy nevideli a&nbsp;ani neuvidia, čo nijako neznižuje ich dôležitosť z&nbsp;odborného pohľadu. Príležitostne, vo výnimočných prípadoch, vystavujeme napríklad Kmeťov alebo Cypriánov herbár, ale len na obmedzený čas osvitu.“

Majú aj preparáty, ktoré sú určené špeciálne na vystavovanie. Ak im svetlo ublíži, nič sa nestane. „Predmet síce nevyzerá, ako by mal, ale výpovednú ani vedeckú hodnotu nestráca. V&nbsp;depozitári máme posledného pôvodného bobra z&nbsp;19. storočia, ktorý časom vybledol. Vyzerá ako albín, ale nie je. Len bol dlho na svetle.“ Jedna z&nbsp;posledných významných akvizícií Prírodovedného múzea – zbierka bĺch – je takisto prakticky nevystavovateľná. Blchy sú pritom ešte dosť veľké organizmy oproti mnohým ďalším neviditeľným „obyvateľom“ depozitára.

Poklady z múzea: Starostlivosť o zbierky, to nie je len oprašovanie vypchatých exponátov

Výber pre vás

Poklady z múzea: Starostlivosť o zbierky, to nie je len oprašovanie vypchatých exponátov

Súvisiace články

Snina je nudná len pre toho, kto sa nevie nájsť: Čím učarovala svojim obyvateľom?

Dobrodružstvo na Hrone: Splavovanie našich riek láka aj zahraničných turistov

Čierny polmesiac na českých koľajniciach: Hrozia aj nám podobné udalosti?

Výber pre vás