Sedím v&nbsp;taxíku smerujúc do mesta Chiva, ktoré je opisované ako čarovná perla na náhrdelníku Uzbekistanu. Vedľa mňa sedí urastený Uzbek Saša, ktorý sa práve vracia po šiestich mesiacoch z&nbsp;Ruska. Pracuje v&nbsp;sklade v&nbsp;Nižnom Novgorode 3 000 kilometrov odtiaľto a&nbsp;zarobí okolo 800 dolárov za mesiac. Dvojnásobne viac ako v&nbsp;rodnej krajine. Takýchto putujúcich „gastarbeiterov“ je v&nbsp;Uzbekistane okolo štyroch miliónov. Obyčajne pracujú v&nbsp;Rusku a&nbsp;Kazachstane. Podľa výrazu tváre ide o&nbsp;prototyp „sovietskeho“ človeka, výplod starého režimu, ktorý zmiešal pôvodných Uzbekov so slovanskou krvou. Saša je zhovorčivá kopa s&nbsp;veľkými guľatými očami a&nbsp;tvrdými dlaňami.

Je oázové mesto v uzbekistanskej administratívnej oblasti Chórezm, stredisko Turanskej nížiny. Leží pri starej Hodvábnej ceste. Opevnené historické jadro mesta obsahuje početné historické pamiatky. Ide o prvé uzbecké mesto, ktoré bolo v roku 1991 zaradené na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. 

Chiva – Uzbekistan

Po úvodných formalitách vyťahuje fľašu ruskej vodky a&nbsp;dva malé „stakany“, ktoré bez váhania naplní po okraj. Neodmietam, nechcem ho uraziť, ale mám pocit, že tu nešlo ani tak o&nbsp;pohostenie, ako o&nbsp;jeho chuť si vypiť. Za 15 minút spláchne viac ako päť pohárikov. Je v&nbsp;dobrej nálade a&nbsp;pýta sa ma na prácu, rodinu a&nbsp;zaujíma ho, či mám deti. „Pačemu niet? Ty musíš veľa mäsa jesť, uzbecky plov musíš kušať, budeš silný a&nbsp;potom deti budeš mať.“ Dáva mi jednu radu za druhou a&nbsp;ja zistím, že národné jedlo plov, čo je zmes dusenej ryže s&nbsp;baraním a&nbsp;konským mäsom, strúhanou mrkvou, hrozienkami a&nbsp;cícerom, je tu liek na všetko. Každý v&nbsp;taxíku s&nbsp;ním súhlasí, dokonca aj tichý šofér, ktorý toho zatiaľ veľa nenahovoril.

Saša po chvíli z&nbsp;ruksaku víťazoslávne vyloví zavárané kyslé uhorky a&nbsp;vodku začne zapíjať uhorkovou šťavou. Po hodine zaspí od vyčerpania. Už sa tri dni presúva domov ako sťahovavý vták. Začnem si viac všímať obraz krajiny, ktorá sa monotónne ťahá vonku za oknom a&nbsp;takmer vôbec sa nemení. Prechádzame totiž cez púšť Kyzylkum, ktorá zaberá až 58 percent rozlohy Uzbekistanu. Predstavte si územie sedemkrát väčšie ako Slovensko, pokryte ho pieskom, suchými kríkmi a&nbsp;trávou. Vytvoríte tak 11. najväčšiu púšť sveta, ktorú domáci volajú „Červená“ pre jej suchú trávu.

Všade, kam sa pozriem, je iba rovina. Je to ubíjajúci pohľad, ktorý nenúti človeka premýšľať, tvoriť, ale skôr potláča jeho zmysly. Chýba tu zeleň, stromy a&nbsp;zurčanie potoka. Kde sú vtáky? Vložiť tu tak do stredu poľa rozkvitnutú čerešňu a&nbsp;bozkávať sa pod jej korunami. To by bol skutočný zázrak. Všetci ľudia v&nbsp;aute sú už ticho, akoby čakali na nejaký nový podnet, ale ten neprichádza. Nič, iba rovná step, cez ktorú prechádza asfaltová cesta plná dier a&nbsp;výmoľov. Sem-tam sa na horizonte zjaví nejaká osamelá osada, trčiace elektrické stožiare, inak nič.

Mám pocit, že rozumiem tým mongolským hordám Džingischána, ktorý svoje armády viedol ďaleko na západ. Keď človek vidí iba takýto horizont, má chuť ho dobyť a&nbsp;zistiť, pokiaľ sa až ťahá. Ďaleká Chiva je tak rovnako ako v&nbsp;minulosti, keď sa tadiaľto presúvali obchodné karavány po Hodvábnej ceste, skutočnou oázou v&nbsp;púšti. Po šiestich hodinách a&nbsp;500 kilometroch som šťastne opúšťal taxík a&nbsp;zaumienil som si, že tajomstvo plovu rozlúsknem, nech zistím, či mal Saša pravdu. O&nbsp;rok neskôr som dokonca do Uzbekistanu zobral aj manželku. Prirodzene na plov. Už mesiac po návrate sme čakali dieťa. Odvtedy túto krajinu a&nbsp;jej ľudí milujem.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Stojím pred západnou bránou do mesta, ktoré nemá v&nbsp;centrálnej Ázii obdobu. Už perzský geograf El Istakri, ktorý týmto krajom cestoval v&nbsp;10. storočí, zaradil Chivu medzi 30&nbsp;najdôležitejších miest na Hodvábnej ceste. Staré mesto je historicky kompaktné, obkolesené dávnymi hradbami a&nbsp;bránami, bez akýchkoľvek moderných stavieb. Právom tak patrí medzi najlepšie zachované stredoveké islamské pamiatky na svete. Domáci starú časť mesta volajú Ičan Kala a&nbsp;ja už som sa tešil, ako sa budem túlať jej uličkami. Mám rád pomalosť a&nbsp;toto mesto ňou bolo to marcové ráno priam nasiaknuté. Hneď za bránou totiž sedeli na stoličkách dve staré babičky v&nbsp;zásterách a&nbsp;pokojne debatovali.

Príjemne sa na ne pozeralo, pretože slnko im svietilo priamo do tvárí, ktoré sa im leskli ako dva krásne medené kotlíky. Predávali bavlnené oblečenie, hodvábne pestrofarebné šaty, čierne baranice a&nbsp;iné drobnosti. Mal som pocit, že tie ženy dokonale poznali svoje remeslo. Naučili sa prastarej pravde, že čas je relatívny a&nbsp;trpezlivosť sa vypláca. Hneď za ich stánkom s&nbsp;tovarom stála obrovská medresa, ktorá stelesňuje bývalú prosperitu Chivy a&nbsp;zároveň rozpráva príbeh o&nbsp;mocnom chánovi Muhamadovi Aminovi a&nbsp;jeho najväčšom sne. A&nbsp;kto by už len nechcel poznať sny chána, ktorého ríša sa rozprestierala od Kaspického mora cez zapadnú časť Uzbekistanu a&nbsp;takmer celý Turkmenistan? Práve príbeh tejto medresy hovorí veľa o&nbsp;tom, ako mesto žilo, ako rozkvitalo a&nbsp;čo sa za ním skrýva.

Nie je tajomstvom, že európski cestovatelia sa tomuto územiu po celé stáročia radšej vyhýbali. Malo zlú povesť. Prečo? Keď sa v&nbsp;16. storočí Chiva stala hlavným mestom ríše, takzvaného chanátu, práve tu prebiehal notoricky známy trh s&nbsp;bielym mäsom, ktorý fungoval až do konca 19. storočia. Chivskí cháni sa preslávili tým, že lovili otrokov. Korisťou neboli iba nepriateľskí vojaci, ale aj obyčajní ľudia, rybári, dedinčania. Všetci sa ich báli. V&nbsp;polovici 19.&nbsp;storočia zotročili desaťtisíce Peržanov, Rusov, Kirgizov či Turkménov. Najskôr ich spútali, potom transportovali cez púšť a nakoniec predávali v&nbsp;meste na trhu. Žiadny cudzinec nemal istotu, že sa z&nbsp;mesta dostane živý. Mesto rástlo, paláce sa rozširovali, háremy sa budovali, stavali sa nové medresy, lenže všetko to bohatstvo vyrástlo z&nbsp;obchodu s&nbsp;otrokmi. Áno, otroci boli jeho hnacou silou. A&nbsp;človek si ľahko predstaví, čo dostatok zotročených pracovitých rúk dokáže. Budovať večnosť cez monumentálne stavby.

Každý z&nbsp;nás rád sníva, ale nie každý mohol snívať ako chán. Chán Muhammad Amin mal totiž ambiciózny plán. V&nbsp;roku 1845 zatúžil po najväčšej medrese a&nbsp;minarete v&nbsp;celej centrálnej Ázii. Zavolal si architektov, kamenárov a&nbsp;tí museli postaviť nielen najväčšiu, ale aj najkrajšiu stavbu v&nbsp;meste. Vyzdobili ju elegantnou majolikou a&nbsp;umeleckými mozaikami, masívne dvere okrášlili kľukatými ornamentmi a&nbsp;predovšetkým na hlavný portál museli umiestniť arabský nápis, ktorý má každému návštevníkovi ešte aj dnes pripomenúť slávu tohto chána. Jeho prepis znie takto: „Táto krásna stavba bude stáť naveky pre radosť potomkov.“ Síce dodnes stojí, ale už nie ako moslimská náboženská škola, kde sa študoval korán, vyučovala matematika a&nbsp;astronómia, ale ako hotel, v&nbsp;ktorom som ubytovaný. Po večeroch tak snívam v&nbsp;izbách študentov, ktorí tu kedysi spali.

Hneď vedľa medresy je krásny modrý minaret Kalta minor. Zatiaľ čo si chán svoj sen užíval pri pohľade na medresu, s&nbsp;minaretom to už také ľahké nebolo. Postaviť totiž najväčší minaret v&nbsp;celom islamskom svete do výšky 80 metrov chcelo poriadnu dávku samoľúbosti. „Babylonská veža“ v&nbsp;chánovom podaní sa začala stavať v&nbsp;roku 1851. Minaret sa postupne škriabal do výšky, za necelé štyri roky dosiahol už 26 metrov, keď sa zrazu práce zastavili. Kladivá pustili z&nbsp;rúk, opracované kamene odložili. Mestom sa totiž rozniesla správa, že chán Amin zomrel a&nbsp;s&nbsp;ním aj jeho megalomanský sen. Dnes je minaret Kalta minor (v&nbsp;preklade nedokončený) nielen symbolom ľudskej samoľúbosti, ale zároveň svedectvom precíznej práce umelcov. Je zdobený krásnou tyrkysovou mozaikou a&nbsp;arabskou kaligrafiou. Tyrkysová farba je v&nbsp;týchto končinách farba islamu a&nbsp;ochraňuje telo pred zlými duchmi. Starým architektom sa nedá odoprieť jeden fakt. Medresu dokázali harmonicky zasadiť do prostredia a&nbsp;spolu so svojím minaretom je skutočne obdivuhodná.

Bočnou ulicou som sa presunul k&nbsp;ďalšej pamiatke a&nbsp;narazil na čerstvých novomanželov v&nbsp;obleku a&nbsp;bielych šatách. Nemali ani 20 rokov a&nbsp;usmievali sa bezstarostným šťastím. Prišli sa pokloniť k&nbsp;hrobu básnika a&nbsp;filozofa Pahlavona Mahmúda z&nbsp;roku 1326. Jeho mauzóleum vyzdobené modrými kachličkami a veľkou kupolou je najposvätnejšou stavbou v&nbsp;Chive. Mladý pár sa pri jeho hrobe pomodlil a&nbsp;cez sklenený otvor vhodil nejaké peniaze. Myslel som, že mám šťastie, že mi takto spestrili moju návštevu, ale v&nbsp;priebehu dňa som narazil na ďalšie štyri mladomanželské páry. Bola to rutina. Chlapi sa vrátili z&nbsp;Ruska, tak sa konajú svadby. Kúsok ďalej sa nachádzal minaret Islám Hodža, na ktorý som sa chystal vystúpiť. Má 57 metrov a&nbsp;je najvyšší v&nbsp;celom Uzbekistane. Šliapem po úzkych kamenných schodoch hore. Je tu tma a&nbsp;118 schodov dá zabrať. Keď vyjdem na vrchol, najskôr nečakane vyruším mladý zaľúbený pár pri bozku a&nbsp;potom sa mi otvorí výhľad na historickú Chivu, ktorý mi vyrazí dych.

Je prekrásny a&nbsp;nemôžem sa ubrániť dojmu, že som niekde v&nbsp;18. storočí, keď tu vládnu cháni. Vidím krásne kupoly, špicaté minarety, strechy domov a&nbsp;nádvoria. Niekoľko ľudí sedí v&nbsp;lokálnej čajchane s&nbsp;drevenými lavicami, debatuje a&nbsp;srká čaj – uzbecký národný nápoj. Z&nbsp;komínov sa dymí, vôňa dreva a&nbsp;uhlia sa nesie ovzduším, niekde v&nbsp;diaľke šteká pes, chlap na jednom dvore píli drevo cirkulárkou a&nbsp;vtáky štebocú vo výške. Mám pocit, že to je až príliš reálne, aby to bola skutočnosť. Pomaličky sa zotmelo, a&nbsp;tak sa túlam nočným mestom, ktoré svieti ako drahokam.

Vychádzam južnou bránou mimo hradieb a&nbsp;zrazu narazím na ľudskú vravu a&nbsp;hluk. Vzduchom sa ťahala neskutočná vôňa vareného mäsa, ohňa a&nbsp;uhlíkov. Žalúdok mi príšerne zovrelo od hladu. Bol som taký pohltený mestom, že som zabudol počas dňa jesť. Očami sledujem chlapov, ako prikladajú drevo pod kovové čajníky a&nbsp;veľký kotol. Spomalím, úklonom pozdravím: „As-salam alejkum,“ dúfajúc v&nbsp;pozvanie. Hneď ma k&nbsp;sebe volajú a&nbsp;hlavný kuchár v&nbsp;zástere mi ponúka plov z&nbsp;veľkého kotla plného ryže a&nbsp;mäsa. Navaril plov pre viac ako 300 hostí.

Dnes je svadba, a&nbsp;tak sa oslavuje. Jem rovnako ako oni, rukami vyberám kúsky baraniny a&nbsp;užívam si tento krásny moment. Plov je geniálny. Kuchár – veľký sympaťák, ma ponúkne vodkou. Ja vyberám malú fľašu slivovice a&nbsp;dávam im ju ako dar. O&nbsp;chvíľu ma berie do hlavnej sály sa zabaviť. Svadba bola v&nbsp;plnom prúde. Stoly plné ľudí. Ženy s&nbsp;deťmi sedeli oddelene, zato stôl s&nbsp;mladými mužmi bol hneď vedľa východu. Niektorí boli už poriadne pripití, pretože po desiatich minútach sa začali naťahovať, až sa nakoniec menšie klbko z&nbsp;nich zdvihlo od stola a&nbsp;vyšli si to von vybaviť.

Ženy sa na mňa usmievali a&nbsp;pri fotografovaní si vždy narovnávali šaty. Boli krásne. V&nbsp;strede parketu sa tancovalo, nevesta vyberala peniaze do veľkej kovovej misy. Sama, ženích čakal. Zato kameraman robil záber najskôr na hodenú sumu a&nbsp;potom na samotného darcu. Asi ako záznam na budúcu svadbu? Nadšený prispievam nejakými uzbeckými bankovkami, zaželám veľa dobrého a&nbsp;pomaličky sa zberám do hotela. Chiva si ma týmto večerom navždy získala a&nbsp;ja som jej veľkým dlžníkom.

Na druhý deň sa opäť vyberám na to isté miesto za hradbami. Prechádzam sa prašnou ulicou okolo starých domov z&nbsp;nepálených tehál. Niektoré sa rozpadávajú, iné zase poznajú, čo je to nedostatok. Chudobnejšia časť mesta býva práve tu. Narazím na dievča, ktoré do plastových kanistrov naberá vodu z&nbsp;kohútika trčiaceho zo zeme. Premýšľam, či doma nemajú pitnú vodu. Kúsok ďalej zbadám deti hrať sa na skrývačku. Je tu živo. Jednému z&nbsp;nich dám Fidorku a&nbsp;hneď ma obkolesí hlúčik prosebníkov. Z&nbsp;neďalekej lavičky ma pritom pozorujú miestni chlapi, ktorí sedia pred domom a&nbsp;pokojne fajčia cigarety.

Mám pocit, že umenie bezstarostného života ovládajú dokonale. Šiel som ich pozdraviť a&nbsp;podebatovať. „Skade ty?“ prihovára sa mi starší pán s&nbsp;priateľskou tvárou. Hovorím, že som zo Slovenska, z&nbsp;bývalého Československa. „Ja znaju, ja tam služil, ja tam služil. V&nbsp;1984 gode.“ Vravím mu, že vtedy som sa práve narodil. Začne sa na tom smiať. „Vodku piješ?“ Prikývnem a&nbsp;on ma schmatne za rameno a&nbsp;ťahá k&nbsp;sebe domov. Nedbám, idem. Ulica, na ktorej býva, je čistá a&nbsp;vyzametaná. Starými modrými dverami vstupujeme do domu. Vyzúvame sa. Prvé, čo cítim, je vôňa jedla a&nbsp;ohňa. Jeho žena ma privítala s&nbsp;úsmevom a&nbsp;pohostením. Robila plnené mäsové pirohy.

Sadli sme si na koberec do malej obývačky, kde pani domáca rozložila pirohy, domáci chlieb s&nbsp;čili omáčkou, šalát z&nbsp;kapusty a&nbsp;malé samsy plnené tekvicou. Všetko to zapíjame čajom. „Kušaj, kušaj,“ neustále ma nabádajú jesť. Dozvedám sa, že sa spoznali na povinnom zbere bavlny, keď mali 20 rokov. Majú tri deti a&nbsp;všetky žijú v&nbsp;Rusku. Vidia ich raz ročne. Jeho milá žena mi začne rozprávať o&nbsp;Československu. „Ja turist. Praga, Brno, Bratislava.“ Zvedavo sa pýtam, čo si z&nbsp;našej krajiny pamätá. „Příští stanice, prosím vystupovat,“ prekvapí ma odpoveďou, na ktorej sa všetci smejeme. Pražské metro muselo byť pre ňu silný zážitok.

Neskôr donesie album starých fotografií a&nbsp;ja zisťujem, že pracovala ako dizajnérka kobercov a&nbsp;národných kostýmov. Ešte dlho sme sedeli a&nbsp;rozprávali sa. Mestá na Hodvábnej ceste vždy spájali ľudí z&nbsp;rôznych kútov sveta, či už to boli kresťania, židia, budhisti, alebo moslimovia. A&nbsp;ja síce neviem, čo človek cíti, keď sa modlí k&nbsp;Alahovi, aké predstavy nosí vo svojom vnútri, keď vyrieka slová chvály, to ostane pre mňa neznáme a&nbsp;nedostupné. Jedno však určite viem, že v&nbsp;dnešnom svete je dôležité vytvárať zdravé priateľské vzťahy. A&nbsp;ľudia na tejto ulici mi ukázali, čo je to úsmev, dobrota, pohostenie a&nbsp;ľudskosť. Bolo načase vyraziť do Buchary a&nbsp;Samarkandu, kde moja púť po stopách Hodvábnej cesty pokračuje.

TEXT A FOTO: ZDENO SOMOROVSKÝ

Perla v púšti: Uzbecká Chiva ako niekdajšia ríša mocných chánov, harémov a obchodu s ľuďmi

Výber pre vás

Perla v púšti: Uzbecká Chiva ako niekdajšia ríša mocných chánov, harémov a obchodu s ľuďmi

Súvisiace články

Daň za luxus: Z korún paliem znie spev vtákov... z malých reproduktorov

Hory s kráľovskou obsluhou: Priesmyk nad rozdelenou obcou sľubuje sneh až do mája

Pod Bájnym Araratom: Turecko, to nie sú len hotely, ale aj krásna príroda a výborná kuchyňa

Výber pre vás