Vladimír Kampf

Dedina je síce mimo hlavných cestných ťahov, ale leží medzi mestami Senica, Brezová a&nbsp;Myjava. Do každého to je rovnako blízko. Nie je medzi nimi žiadna vážna spojnica, takže do Bukovca prichádza iba ten, kto tam chce naozaj prísť. Alebo zablúdi… Odmenou za túto akoby nevýhodu je božské ticho. Dedina má niekoľko kopaníc schovaných ešte hlbšie v&nbsp;lesoch, čo niektorých ľudí láka ešte viac. Dnes sú z&nbsp;nich chalupárske usadlosti.

Doliny a pahorky v príjemnom a mimoriadne tichom prostredí mimo hlavných cestných ťahov, kadiaľ prejde auto len občas. Z kopca nad dedinou vidno hrad Branč v susednom chotári.
&nbsp;
Poloha: V západnej časti Myjavskej pahorkatiny v Trenčianskom kraji.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1592, keď vydali zakladaciu listinu obce. Dovtedy bol Bukovec súčasťou Branča. Usadlosť vyrástla v ťažko prístupných horách, preto v nej nachádzali útočisko tí, ktorí utekali pred náboženským prenasledovaním či krutým zaobchádzaním.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 421 (k 31. 12. 2022)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Myjava v&nbsp;apríli 2023: 2,57 %

Bukovec

Bukovecká rodáčka starostka Marcela Pavesková je vo funkcii už tretie volebné obdobie. „Dve obdobia pred tým som bola veľmi aktívnou poslankyňou. Dianie v&nbsp;obci ma veľmi zaujímalo.“ Kým sa usadila do kresla prvej dámy Bukovca, pätnásť rokov robila účtovníčku v&nbsp;distribučnej spoločnosti novín a&nbsp;časopisov. „Práca pre verejný život ma napĺňa a&nbsp;baví,“ vyznáva sa. „Som rada, keď môžem niekomu pomôcť, keď môžem urobiť niečo pre všetkých či skoro všetkých. Už ako poslankyňa som problémy riešila a&nbsp;nie obchádzala.“

Ľudí v&nbsp;obci ešte prednedávnom ubúdalo. Dnes je situácia stabilnejšia, pretože pre niektoré profesie je už úplne jedno, či ich ľudia robia z&nbsp;domu niekde v&nbsp;meste alebo na dedine. Skôr naopak, dedina im poskytuje väčšie pohodlie a&nbsp;najmä príjemnejší pocit. „Všetci naši občania, ktorí chcú pracovať, sú zamestnaní v&nbsp;okolitých mestách. Od nás to nie je ďaleko ani do Bratislavy, Trnavy či Piešťan. Dnes, keď všetci jazdíme autami, je to naozaj jedno.“ Špecifikom Bukovca je, že tam stále býva veľa pôvodných obyvateľov. Štvrtina občanov je v&nbsp;dôchodkovom veku. „Najstaršia Bukovčanka je teraz moja babička, ktorá má 87 rokov. V&nbsp;tomto veku máme aj jedného pána.“

ĎALŠIE FOTIGRAFIE ZO ŽIVOTA V OBCI BUKOVEC NÁJDETE V GALÉRII

Obec Bukovec sa nesťažuje na problémy s&nbsp;pozemkami. Tie riešila už predchodkyňa starostky Paveskovej na prelome storočí. „Obecné budovy vďaka nej stoja na obecných pozemkoch. Za jej volebného obdobia sa podarilo dedinu plynofikovať, zaviesť vodovod, ktorý patrí vodárenskej spoločnosti. Okrem kanalizácie máme všetku infraštruktúru. Žiaľ, chýba nám prirodzený odtok, aby sme mohli mať aj kanalizáciu. Dostať splašky z&nbsp;konca doliny niekam preč by bolo veľmi drahé,“ vysvetľuje.

Za zmienku stojí, že všetky obecné budovy majú zrekonštruované. „Na dome smútku nám spadol strop a&nbsp;prevalilo strechu, ale už ho máme obnovený. Podarilo sa nám cez eurofondy zatepliť budovu školy. Školu síce nemáme, ale na prízemí v&nbsp;nej funguje škôlka s&nbsp;jedálňou. Na poschodí je posilňovňa, miestnosť na oddych šoféra autobusu a&nbsp;toalety k&nbsp;multifunkčnému ihrisku vonku. Súčasťou areálu je miesto na opekanie pre verejnosť. Obecný úrad sme z&nbsp;eurofondov opravili minulý rok. Za ním stojí nový drevený amfiteáter. Nachystali sme ho k&nbsp;430. výročiu založenia obce. Ešte nás čaká druhá etapa, v&nbsp;ktorej dobudujeme hľadisko a&nbsp;ďalšie zázemie. Niečo ušetríme a&nbsp;budeme hľadať ďalšie zdroje.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Žiaľ, na chodníky zatiaľ neprišlo. „Posledné štyri roky boli dotačné schémy veľmi smutné a&nbsp;biedne, preto sme zatiaľ bez chodníkov. Staráme sa o&nbsp;parky a&nbsp;zeleň, detské ihrisko. Snažíme sa udržať v&nbsp;obci obchod, takže v&nbsp;ňom nakupujeme, aj keď to nie je vždy výhodné. Sú v&nbsp;ňom vyššie ceny ako v&nbsp;meste, ale bez neho by sa niektorým starším spoluobčanom ťažšie žilo. Mrzí ma, že sme prišli o&nbsp;poštu, ktorú sme mali pri obecnom úrade. Cestou na ňu sa u&nbsp;nás ľudia zvyčajne zastavili a&nbsp;porozprávali. Vďaka nej som bola viac v&nbsp;kontakte s&nbsp;nimi. Tento spôsob stretávania a&nbsp;komunikácie chýba najmä starším. Nebolo to len o&nbsp;tom, ísť sa spýtať, či niekomu niečo neprišlo.“

Elektronická komunikácia vraj dedinu zabíja. „Možno to mohlo ešte jednu generáciu po­čkať, pretože starší ľudia sú jej vinou zrazu odstrčení. Snažíme sa stratené možnosti kontaktov čo najúčinnejšie nahradiť napríklad podporou aktivít jednoty dôchodcov. Vychádzame im v&nbsp;ústrety, aby ľudia vyšli von na opekačky a&nbsp;posedenia. Funguje nám dôchodcovský spevácky zbor Bukovčané. Na spoločné stretnutia k&nbsp;nám chodia družobné dôchodcovské skupiny.“ Deti a&nbsp;mladí chodia do posilňovne a&nbsp;za športom na ihrisko.

Dedine okrem kanalizácie a&nbsp;poriadnych chodníkov chýbajú podľa starostky len prostriedky na investovanie. Okrem prírody tam nie je žiadna turistická atrakcia, ale v&nbsp;areáli bývalého družstva funguje farma s&nbsp;hovädzím dobytkom a&nbsp;veľká konská jazdecká škola. Starostka Pavesková chcela byť ako malá lekárničkou. „Bavilo ma to. Na moju smolu v&nbsp;ročníkoch, keď som šla študovať, v&nbsp;tomto odbore neotvorili ani strednú a&nbsp;ani vysokú školu. Tak som sa dala na ekonomiku. Ktovie, keby sa mi to bolo podarilo, možno by sme mali v&nbsp;obci lekáreň. K&nbsp;nám ani lekár nedochádza. Máme ho v&nbsp;Brezovej pod Bradlom. Kedysi chodieval pediater, ale ani ten už nechodí.“

V&nbsp;obci bývala výrobňa nábytku, ktorá neprežila krízové obdobie po roku 2009. „Nábytkáreň bola pre obec významným a&nbsp;najväčším zamestnávateľom. Teraz je najväčším zamestnávateľom miestny obecný úrad a&nbsp;farma na bývalom družstve. Kedysi tu bývalo úplne všetko, čo ľudia potrebovali, vrátane tehelne, práčovne, ľadovne, likérky a&nbsp;prosperujúceho družstva počas socializmu. Samozrejme, máme tu kopu sliviek, ktoré pestujeme a&nbsp;využívame.“ Starostku mrzí, že v&nbsp;dedine vymierajú ľudia, pre ktorých bolo normálne venovať čas aktivitám prospešným pre všetkých vo vlastnej réžii z&nbsp;vlastných prostriedkov. „Niektorí akoby len čakali a&nbsp;kritizovali: ak sa nič nerobí, je zle, a&nbsp;ak sa niečo robí, aj tak je zle… Najlepší pocit mám, keď niečo robíme pre deti a&nbsp;dôchodcov. Tí sa dokážu úprimne tešiť.“

Rodák z&nbsp;Bukovca Miroslav Krištof si vyskúšal život všelikde. Vraj bolo všade dobre, ale doma je najlepšie. Je starostkiným partnerom a&nbsp;aj on sa snaží, aby obec žila a&nbsp;ľuďom v&nbsp;nej bolo čo najlepšie. Okrem toho je služobne najstarší aktívny poľovník. „Sú tu aj starší odo mňa, ale nie sú z&nbsp;Bukovca,“ vysvetľuje. „Zveri máme viac než dosť. Snažíme sa v&nbsp;rámci možností regulovať populácie, ale zver neustále pribúda.“ Združstevňovanie si v&nbsp;lesoch medzi pahorkami dávalo načas. „Ešte v&nbsp;šesťdesiatych rokoch tu mali ľudia väčšie gazdovstvá, chovali domáce zvieratá a&nbsp;starali sa o&nbsp;polia. Niečo odovzdali dobrovoľne nasilu družstvu, ale stále im zostávalo dosť hospodárstva na obživu a&nbsp;robotu. My sme mali doma a&nbsp;u&nbsp;babky o&nbsp;zábavu postarané. Dojili sme, pásavali, starali sme sa o&nbsp;včely… Domácnosti ani veľmi nepotrebovali chodiť do obchodov. Kupovali sme zvyčajne len soľ a&nbsp;ocot. Sladili sme medom, zavárali kompóty, nakladali zeleninu. Varili sme to, čo práve bolo. V&nbsp;máji sme si pochutnávali na polievke z&nbsp;májoviek.“

Prívarky, omáčky, jednoduché polievky boli síce dobré, ale časom liezli krkom. „Často som musel stáť v&nbsp;kúte, lebo som nechcel jesť.“ Miro Krištof chodil v&nbsp;Bukovci do prvostupňovej školy. „Aj sme sa učili a&nbsp;aj sme museli robiť. Keď prišlo uhlie či drevo, bolo to na žiakoch. Pán učiteľ choval aj zvieratá, o&nbsp;ktoré sme sa mu starali, robili sme im poriadok a&nbsp;nosili seno či slamu. Časom sa život menil. Hnojné jamy mizli, na dvoroch vyrástli trávničky a&nbsp;domy dostávali nový vzhľad. Dnes majú vodovod všade a&nbsp;na zarastenom potoku už nikto neperie.“

Za starých čias bola obec rušnejšia a&nbsp;ľudia mali k&nbsp;sebe bližšie. V&nbsp;dedine bez krčmy a&nbsp;pošty je v&nbsp;súčasnosti ťažké nájsť ľuďom príležitosť na stretnutie. Starostkin partner podniká v&nbsp;gastronómii. Istý čas sa snažil zachrániť renomé dediny a&nbsp;otvoriť v&nbsp;nej aspoň sezónne malé víkendové pohostinstvo. „Žiaľ, nebolo to ani na prežitie. V&nbsp;letných mesiacoch je to jednoduchšie, keď netreba kúriť a&nbsp;svietiť, ale v&nbsp;zime by to bola strata. Keď som otvoril pojazdný prázdninový bufet pri amfiteátri, bolo to len o&nbsp;malej službe pre ľudí. Predávali sme za symbolické ceny so ziskom okolo 20&nbsp;eur za celý deň. To som nemal ani na smiešnu mzdu a&nbsp;prišiel som o&nbsp;kopu času. Napriek tomu Bukovec ponúka nadštandardné kultúrne možnosti. V&nbsp;takej malej obci máme tradične štyri plesy ročne a&nbsp;všetky vypredané a&nbsp;dobré. K&nbsp;tomu usporadúvame niekoľko ďalších podujatí.“ Starostka s&nbsp;partnerom sa tešia, že dedina v&nbsp;poslednom období aspoň sem-tam ožíva návratom k&nbsp;tradičnému vidieckemu životu. Niektorí chovajú zvieratá. Mladí ľudia sa zvyčajne vracajú do chalúp po starých rodičoch. Rekonštruujú domy, aby žili moderne v&nbsp;dedinskom prostredí.

Sabína Romanová je pôvodom z&nbsp;Piešťan. Na koňoch jazdila už ako šesťročná. Rodičia jej kúpili prvého koňa a&nbsp;začali jazdiť spoločne. Ako 13-ročná už jazdila súťažne. Po piatich sezónach na ňu prišla neskoršia puberta a&nbsp;malý záujem o&nbsp;pretekanie, pri koňoch však zostala. Chvíľu to skúšala aj v&nbsp;zahraničí. „S&nbsp;manželom Marianom a&nbsp;so synom Jakubom sme hľadali pokoj od mesta. V&nbsp;kúpeľnom meste bolo pre nás príliš rušno. Dedina nám vyhovuje viac. Hľadali sme niečo odľahlejšie na kopaniciach či v&nbsp;regióne Záhoria. Našli sme si tu pozemok, postavili dom a&nbsp;presťahovali sme sa. Bývame približne tri kilometre od centra dediny,“ vysvetľuje.

Prisťahovali sa pred troma rokmi a&nbsp;hneď sa pustili do zabezpečenia čo najväčšej sebestačnosti tak, ako to na dedinách bývalo kedysi. „Postupne sme si budovali domov. Syn už mal dva roky, tak som sa začala obzerať po práci. Zvieratá a&nbsp;kone, s&nbsp;ktorými som bola odmala, ma vždy lákali. Začala som na miestnej farme. Po čase som si povedala, že sa pustím do vlastnej farmičky.“

Sabína si zveľaďuje farmu Equiland, ktorá zatiaľ ani zďaleka nemôže konkurovať ani rozlohou, ani počtom zvierat tej v&nbsp;areáli bývalého družstva. „Za dedinou sme si našli ďalší pozemok a&nbsp;budujeme.“ Keď bola malá, chcela byť veterinárkou alebo jazdkyňou. Vždy to u&nbsp;nej bolo o&nbsp;koňoch. Plní si detský sen. Netrvalo dlho a&nbsp;dedina s&nbsp;celým regiónom rodine prirástli k&nbsp;srdcu. „Sme tu spokojní a&nbsp;šťastní. Nie je tu nič, čo by sem ľudí mimoriadne lákalo, ale nám to na radosť stačí. Vstávam okolo piatej-štvrť na šesť, obriadim kone, nakŕmim, potom odveziem synčeka do jaslí a&nbsp;vrátim sa na farmu, kde je práce viac než dosť. Potom ideme jazdiť. Vždy sa nájde nejaká práca, pre ktorú nemám dôvod len tak vysedávať.“ Vraj je lepšie bývať na dedine a&nbsp;do mesta sa kedykoľvek odviezť ako bývať v&nbsp;meste a&nbsp;mať od prírody a&nbsp;pokoja ďalej.

Oživovanie vidieka: Prichádza iba ten, kto chce naozaj prísť

Výber pre vás

Oživovanie vidieka: Prichádza iba ten, kto chce naozaj prísť

Súvisiace články

Vášeň je vášeň: Pán Ernest z Lipian minul na svoj koníček neraz nemalé peniaze. Čomu sa venuje?

Sopečný dar: V unikátnych sebechlebských pivniciach ochutnáte aj nápoj cisárovnej Sissi

Obec VAŽEC prežila ničivý požiar: Dnes peniazmi z eurofondov dotujú najdôležitejšie investície

Výber pre vás