Vladimír Kampf

Nie sú to len krčmové výčitky. Do rómskych projektov prúdia peniaze a&nbsp;z&nbsp;pohľadu zvonka akoby nič nebolo nevidno. Osady sú stále tŕňom v&nbsp;oku. Výkonný riaditeľ a&nbsp;spoluzakladateľ OZ Cesta von Pavel Hrica (45) začínal ako 15-ročný hneď po Nežnej revolúcii v&nbsp;Slovenskom skautingu. Okrem iného riešil program skautov a&nbsp;viedol časopis.
&nbsp;
Raz robil reportáž o&nbsp;Rómoch a&nbsp;o&nbsp;istom druhu skautingu na neslávne známom košickom sídlisku Luník IX. Stretol sa tam ľuďmi, vydal článok. Dohodli sa, že by sa mohli pridať a&nbsp;mohol by z&nbsp;toho byť rómsky skauting. Začalo sa to na Luníku IX, neskôr sa pridali ďalšie osady. P.&nbsp;Hrica potom pôsobil ako programový riaditeľ v nadácii Pontis, ktorá podporovala aj programy na riešenie chudoby.
&nbsp;
Po štyridsiatke si povedal, že by sa rád pustil do vlastného projektu, ktorý bude mať pre neho zmysel. Stretol bývalú kolegyňu, ktorá končila materskú dovolenku. Oľga Shaw mala podobnú predstavu. Keď začali rozmýšľať, do čoho by sa mohli pustiť, prvá voľba padla na chudobu. Na Slovensku sa najväčšia chudoba týka práve Rómov. Z&nbsp;myšlienky riešenia chudoby Rómov nakoniec vzišli omamy.

           

Váš prvý kontakt s Rómami bol počas skautského obdobia?

Pochádzam zo Záhoria, Rómov som stretával na ulici, ale nemal som s&nbsp;nimi intenzívnejší kontakt. Zblízka som ich začal spoznávať cez skauting. Trávili sme spolu veľa času, až sa pre mňa z&nbsp;toho stala „srdcovka“. Z&nbsp;bežného majoritného pohľadu, že Rómovia sú iní, tmavší, páchajú drobnú kriminalitu, som ich aj ja takto vnímal. Keď som ich začal spoznávať osobne, videl som, že sú to ľudia ako my, ale riešia oveľa väčšie problémy než my. Aj deti boli úžasné. Boli rovnako nadšené ako biele, dokonca ich skautské aktivity viac bavili, pretože to bolo pre ne niečo úžasné, čo len tak nezažívali. Bolo to pre ne zdvihnutie dôstojnosti. Skauti nosia rovnošaty, aj to z&nbsp;nich robí rovnocenných.

To znie dobre. Zmenilo sa niečo v&nbsp;ich živote?

Ako u&nbsp;koho. Niektorým to ovplyvnilo život. U&nbsp;niektorých sme po ich návrate do domáceho prostredia občas počúvali príbehy o&nbsp;tom, ako sa zhoršili, vyvádzali. Jednoducho sa niektorí vrátili tam, odkiaľ prišli. Tak ako zapadli do skautingu, zapadli aj naspäť do komunity. Deti sú tvárne, videli sme, ako ich prostredie osád ovplyvňuje. Neskôr, keď sme v&nbsp;OZ Cesta von začali bojovať s&nbsp;chudobou Rómov, sme spočiatku riešili ich pracovné príležitosti. Vybrali sme sa metódou štíhleho startupu. Aj keď prinesiete novú myšlienku, budujete ju tak, že veľa neplytváte.

Z&nbsp;nuly. Najprv sme si povedali sen a&nbsp;myšlienku, potom sme začali zháňať peniaze. Veľa projektov sa začína tak, že majú nejaké peniaze a&nbsp;nechajú sa zviesť donorom, aby robili, čo sa mu páči či čo mu vyhovuje. Tak to býva nielen v&nbsp;neziskových projektoch pre Rómov. Donor má, donor dá, donor dostane, čo chcel, ale z&nbsp;pohľadu zvonka to vyzerá, že je všetko po starom. Projekty motivované peniazmi často vznikajú preto, lebo donor to chce. My sme to tak nechceli. Muselo to najprv dávať zmysel nám.

Keď sme mali nula peňazí, napadlo nám, že by sme mohli vytvoriť nejaký medzistupeň práce. Ľudia by u&nbsp;nás získali návyky, s&nbsp;ktorými by sa mohli niekde uplatniť. Hľadali sme, pri čom by ich mohli získať. Povedali sme si, že zabijeme niekoľko múch jednou ranou, keď necháme ľudí z&nbsp;osád robiť tú najzmysluplnejšiu prácu v&nbsp;našom projekte. Nedáme im len zametať ulice, ale budú riešiť problémy priamo v&nbsp;ich vlastnej komunite. Vedeli sme z&nbsp;iných skúseností, že najväčší vplyv na život človeka má rané detstvo. Aj keď si to mnohí neuvedomujeme.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.

Kľúčové sú prvé tri roky nášho života.

Je to prvých tisíc dní po počatí. V&nbsp;tom čase sa nám buduje osobnosť a&nbsp;vyvíja mozog, 80 percent mozgu a&nbsp;neurónových prepojení vznikne do tretieho roku života. V&nbsp;predškolskom veku je to takmer celý zvyšok. Počas života túto sieť už len rozvíjame. To je základ. Ak sa niekto narodí do chudoby alebo veľmi zlých podmienok, napríklad mame narkomanke a&nbsp;otcovi alkoholikovi, malý človiečik je v toxickom strese. Veda dokázala, že mozog detí narodených do toxického stresu živorí. Funguje oveľa pomalšie.

Akoby sa tomu bránil tým, že sa v&nbsp;mnohých ťažkých situáciách vypína.

Keby na nás zrazu vybehol tiger, čo by sme robili? Utekali by sme. Náš mozog je evolučne naprogramovaný tak, že keď sa objaví nebezpečenstvo alebo hrozba, okamžite vypíname všetky dlhodobé centrá v&nbsp;hlave a&nbsp;sústreďujeme sa len na prežitie a&nbsp;okamžitú záchranu. Chceme utiecť, schovať sa, zachrániť si život. To máme dané od prírody. Vyplavujú sa stresové hormóny...

Keby mi ten tiger odhryzol nohu, práve v&nbsp;tej chvíli by som to ani necítil...

Človek je v&nbsp;takomto stave zameraný iba na to, ako sa zachrániť. Vtedy isto nezačne rozmýšľať, kam pôjde na vysokú školu a&nbsp;či má okolo seba poriadok... Myslí len na záchranu.

Myslíte, že niečo podobné funguje u&nbsp;detí z&nbsp;osád či zo zlých podmienok?

Práve to je pointa. Ten, kto vyrastá v&nbsp;chudobe, vidí tigra veľmi často. Dospelí sú upnutí na to, že potrebujú nakŕmiť deti a&nbsp;seba, že potrebujú zaplatiť dlhy, utiecť pred exekútorom či úžerníkom. Riešia existenčné problémy a&nbsp;momentálnu situáciu. V&nbsp;takomto stave sa nedá plánovať ani sa zaujímať o&nbsp;dianie na Blízkom východe.

Stres je na jednej strane zdravý, pretože dokáže zachrániť. Problém je, keď je intenzívny a objavuje sa veľmi často. Najhorší vplyv má stres na mozog malých detí. Nevyvíja sa, ako by sa mohol, a&nbsp;vníma len bezprostredné podnety. Spôsobuje to nezvratné straty. Také deti nemajú vybudovaný dobrý základ. V&nbsp;čase, keď nastupujú do školy, majú oproti rovesníkom, ktorí prežívajú stres menej často či takmer vôbec, sklz dva až tri roky. Po nástupe do školy preto nedokážu obsedieť. Okrem toho je pre ne slovenčina cudzí jazyk. Mnohým slovám nerozumejú a&nbsp;nedokážu si ani predstaviť, čo znamenajú.

V OZ Cesta von sa snažíte o to, aby si ľudia z osád pomohli dostať sa zo zlej situácie, pričom ste sa zamerali na rozvoj detí. Nechceli sme, aby prišli odborníci z&nbsp;majority radiť tamojším obyvateľom, čo majú robiť, a&nbsp;hotovo. Vybrali sme si cestu, ktorej rozumejú. Využili sme aj to, že rómski rodičia majú veľmi silný vzťah k&nbsp;svojim deťom. Majú ich naozaj radi, len niekedy nevedia, ako ich rozvíjať tak, aby sa im neskôr darilo. Pripravujú ich na prežitie v&nbsp;podmienkach, v&nbsp;ktorých žijú. Ich deti sú pripravenejšie na drsné, mimoriadne existenčné situácie viac než nerómske deti.

Hľadali sme pre ne meno. Mal to byť niekto, kto bude robiť s&nbsp;rodičmi, primárne s&nbsp;mamičkami. Keď sa žene narodí dieťa, prichádza ďalšia žena, ktorú môžeme po starom nárečovo nazvať omama. Slovo pochádza z&nbsp;nemčiny a&nbsp;znamená babka. Toto označenie používali na Slovensku v&nbsp;regiónoch, kde žili Nemci. Naše omamy radia rodičom, najmä mamičkám, ako rozvíjať deti, aby sa im lepšie darilo, aby uspeli vo svete strednej triedy. Inštitúcie, ktoré u&nbsp;nás máme, nefungujú podľa pravidiel generačnej chudoby, do ktorej sa títo ľudia rodia, ale podľa pravidiel strednej triedy.

Vyššia trieda má svoj svet a&nbsp;na tú najspodnejšiu kašleme.

V&nbsp;chudobe všade na svete nemá vzdelanie takú hodnotu ako v&nbsp;strednej vrstve. Je pre nich zbytočné, neveria mu a&nbsp;jeho efekt je príliš vzdialený. Mnohí Rómovia, ktorí vyštudovali aspoň učňovku, sú bez práce, lebo pochádzajú z&nbsp;osady. Ostatní sa tak utvrdzujú v&nbsp;tom, že to nemá zmysel. Okrem chudoby narážajú na etnické vylúčenie a&nbsp;svoju inakosť. Často si v&nbsp;sebe budujú odôvodnenie – aj tak sa to neoplatí. Rómske deti rýchlo uveria tomu, že sú nešikovné a&nbsp;nebudú úspešné. Prestanú samy sebe veriť.

Dá sa nedôvera v&nbsp;seba samého ovplyvniť v&nbsp;ranom veku?

Práve vtedy sa to darí, lebo keď sa malým deťom venujete, ich vývin je najrýchlejší. Dieťa za snahu a&nbsp;pokrok chválite a&nbsp;ono i&nbsp;jeho rodičia sa utvrdzujú, že je šikovné. Omamy tak budujú aj základy pozitívnej sebadôvery. Začínajú na polovičný úväzok. Väčšinou berieme ženy bez pracovných návykov. Vyberáme také, ktoré majú rešpekt a&nbsp;autoritu a&nbsp;pri ktorých máme pocit, že by to mohlo fungovať. Musia byť aj šikovné, aby vedeli učiť malé deti. Musia ich mať rady.

Paradoxne sa nám stáva, že niekedy vyberieme tú, ktorá má najslabšie formálne vzdelanie a&nbsp;nemá dokončenú ani základnú školu. Rozhodnú ďalšie kritériá. Nebazírujeme na formálnom vzdelaní. Títo ľudia často čelili tomu, že jednoducho dali celú osadu do špeciálnej školy automaticky, bez posúdenia každého jedného dieťaťa. Každá omama si potom vyberá klientov, rodiny s&nbsp;mladšími deťmi do troch rokov. Na jednu omamu vychádza pätnásť detí. Každý deň by mala zvládnuť tri návštevy v&nbsp;domácnostiach. Každá lekcia trvá hodinu. Jej primárna časť je stimulácia dieťaťa.

Napríklad pri bábätkách je dôležitá citová stimulácia a&nbsp;vzťahová väzba. Omama učí mamičku, ako má dieťa masírovať. Masáž je jedna z&nbsp;najúžasnejších aktivít pre detičky, lebo sa im páči, rozvíja vzťah s&nbsp;rodičom a&nbsp;pocit životnej istoty, je príjemná a&nbsp;stimuluje časti tela, ktoré si dieťa uvedomí a&nbsp;začína ich včas používať. V&nbsp;ranom vývine hrá každý mesiac dôležitú úlohu, aby sa sklz vývoja neprehlboval.

Rómske matky treba učiť deti masírovať či objímať?

Niektoré matky nám hovoria, že to aj robia, lenže práve pre riešenie existenčných vecí im na to nevychádza čas. Napriek tomu, že si myslíme, že Rómovia majú veľa času, pretože sú nezamestnaní, nie je to celkom pravda. Zvládať chudobu nie je jednoduché. Muž to má oveľa ľahšie. Na ženu sa viaže celá domácnosť. Musí zohnať drevo, narúbať ho, založiť oheň, zohnať jedlo, navariť. Rómovia varia niekoľkokrát denne chudobnú, ale čerstvú stravu. Ak nemajú práčku, musia bielizeň rajbať v&nbsp;potoku alebo v&nbsp;koryte. Rómske matky makajú od rána do večera. Mužov majú často niekde na prácach. Jednoducho nemajú čas či energiu hrať sa s&nbsp;deťmi.

Sú neustálym stimulom a&nbsp;pripomienkou toho, čo je dôležité. Z&nbsp;hodinovej návštevy je 40 minút venovaných stimulácii dieťaťa. Omama ukazuje, čo treba robiť. Staršie deti zvyčajne nepoužívajú ani ceruzky a&nbsp;nekreslia si. Rozvoj jemnej motoriky je veľmi dôležitý. Mamičky od omám raz týždenne získavajú motiváciu a&nbsp;konkrétne ukážky, čo všetko by mali robiť s&nbsp;deťmi. Hrajú sa s&nbsp;edukatívnymi hračkami, čítajú obrázkové knižky, trénujú pozornosť, pamäť, rozvíjajú slovnú zásobu. Počas zvyšnej časti hodiny sa rozprávajú o&nbsp;výchove, ale aj o&nbsp;problémoch, ktoré ženy riešia.

Často sú to veľmi nepríjemné veci. Omamy sú niekedy až psychologičky, ktorým sa môžu ženy vyrozprávať. Pre mamičky je to príjemne strávená hodina, keď im niekto venuje pozornosť. Omama často prakticky pomôže. Mamičky sa tešia, že sa s&nbsp;niekým môžu venovať vlastnému dieťaťu. Počas mesiaca každá zažije štyri takéto svetlé chvíle. K&nbsp;citovej väzbe pridávame sociálnu väzbu, rozvoj hrubej motoriky, ktorá je predstupňom rozvoja jemnej motoriky.

Tá je základom rozvoja myslenia. Čím skôr je dieťatko schopné robiť jemné úchopy, tým skôr dokáže objavovať svet a&nbsp;rozvíjať si neurónovú sieť. V&nbsp;konečnom dôsledku závisia školské úspechy napríklad aj od toho, či dieťa malo možnosť v&nbsp;deviatom mesiaci štvornožkovať. Okrem toho, že to posilňuje svaly a&nbsp;pripravuje ho to na chodenie a&nbsp;zdravé držanie chrbtice na celý život, rozvíja to i&nbsp;priestorovú orientáciu. Učí sa synchronizovať obe strany tela a to je veľký stimul pre rozvoj mozgu.

Začínali sme so štyrmi. Už ich máme desať. V&nbsp;tomto počte fungujú viac než rok a&nbsp;ďalších šesť máme dohodnutých, ale pre koronavírus s&nbsp;nimi začíname až od júna. Zaujímavosťou je, že omamy učíme podľa metodiky „múdre hranie“, za ktorú si vyššia trieda platí. Po roku omamy fungujú na plný úväzok. Vymysleli sme pre ne aj nadstavbu pre odrastenejšie deti. Dve tretiny detí z&nbsp;osád sa nedostanú do škôlky. Chýba im predškolská výchova, čo vytvára ďalší sklz. Vytvorili sme simuláciu škôlky. Stretnú sa tri až štyri deti bez mamičiek a&nbsp;omamy s&nbsp;nimi robia škôlkarské programy. Veľa kreslia, spoznávajú slová, tancujú...

Kde na to beriete peniaze? Aby niekto nemal zlý pocit, že to je z&nbsp;jeho daní.

Zatiaľ ten zlý pocit môže mať, pretože to nie je z&nbsp;jeho daní. Náš prvý dôležitý zdroj sú individuálni darcovia. Podporuje nás veľa ľudí, dávajú nám finančné dary. Viac než dvesto darcov prispieva každý mesiac trvalým príkazom. Peniaze ďalej získavame od nadácií, firiem, inštitúcií, píšeme projekty, získavame granty. Snažíme sa aj o&nbsp;peniaze od štátu. Zatiaľ sa nám podarilo získať 10-tisíc eur od Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.

Myslím, že nie je pravda, že do rómskych programov len tečú peniaze a&nbsp;nič sa nezmenilo. Veľa Rómov sa už podarilo integrovať, majú prácu, vzdelanie, slušné bývanie. Najviditeľnejší sú tí, ktorí najviac kolú oči. Ostatných s&nbsp;nimi hádžeme do jedného vreca. Aj najväčší rasista však pozná nejakého Róma, ktorý je výnimkou z&nbsp;tejto predstavy. Tých výnimiek je relatívne dosť. Podľa odhadov žije polovica Rómov u&nbsp;nás integrovane.

Omamy pochádzajú priamo z komunít, v ktorých pôsobia.
<ul>
<li>&nbsp;Sú najskôr zamestnané na polovičný úväzok, pracujú s najmenšími deťmi od narodenia do troch rokov. Ak sa osvedčia, získajú prácu na plný úväzok.</li>
<li>&nbsp;Každá má vlastnú mentorku zo strednej triedy na štvrtinový úväzok, ktorá ju podporuje a radí jej.</li>
<li>&nbsp;Využívajú pripravenú súpravu hračiek a manuál s desiatkami aktivít.</li>
<li>&nbsp;Prítomnosť rodiča na lekcii je povinná.</li>
</ul>

Omamy pomáhajú deťom a mamičkám v rómskych osadách. Ako sa zmenilo ich fungovanie počas korony?

Výber pre vás

Omamy pomáhajú deťom a mamičkám v rómskych osadách. Ako sa zmenilo ich fungovanie počas korony?

Súvisiace články

Kolosy z lesa: V Topľčiankach žije dlhoveký unikát, Signora je najstarší zubor na svete

Na nezamestnanosť sa vo Varíne nesťažujú: Ako sa žije v obci, v ktorej je možné aj nemožné?

Masaker na lúke: Obeťami kosačiek sa každoročne stáva čerstvo narodená zver

Výber pre vás