Vladimír Kampf

Napísala nám Miroslava Kriváňová z&nbsp;Novej Vsi nad Žitavou. K&nbsp;podpisu pridala, že je hrdá obyvateľka obce. „Dovoľte aby som vám predstavila našu obec Novú Ves nad Žitavou, ktorá sa nachádza v&nbsp;okrese Nitra... Som rodáčka a&nbsp;po svojich cestách po svete som sa sem vrátila a&nbsp;spolu s&nbsp;manželom tu vychovávame dve dcéry. Ak k&nbsp;nám príde návšteva, určite ju vždy vezmeme na pútnické miesto Studničku, neďaleko ktorej sa nachádza Turecký most z&nbsp;15. storočia, a&nbsp;keďže bývame v&nbsp;tesnej blízkosti Novoveského parku, ktorý je chráneným areálom, nedá mi, aby som nespomenula, že v&nbsp;tomto areáli sa nachádzajú vzácne dreviny…“ napísala.

To nie je všetko: „A&nbsp;rada by som ešte vyzdvihla, že sa po veľa rokoch podarilo obnoviť vodné hospodárstvo v&nbsp;našom parku, sú tu tri jazierka a&nbsp;slávnostne nám ich otvoril vodník. Nechcem vás v&nbsp;tomto horúcom lete zasypávať informáciami, len mi dovoľte ešte spomenúť, že tu máme veľmi šikovných remeselníkov a&nbsp;mimo koronového obdobia bolo pred Vianocami dobrým zvykom stretnutie remeselníkov z&nbsp;okolia Požitavia-Širočiny – Remeselná nedeľa, na ktorej som sa zúčastňovala aj ja, venujem sa mozaikám a&nbsp;vitrážam.“

Pôvodne to bola osada Jovka, neskôr ju premenovali na Jovku-Kostolnú a Malú Jovku. Ďalšie názvy boli Wyfalu, Wyffalw, Nova Wes, Nowejsa, Zsitva uj falu, Kisfalud, Zsitvaújfalu, Nowejsa. V obci v súčasnosti žije jedno percento maďarského obyvateľstva.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1075 – záznam o Jovke. O Novej Vsi je záznam až v listine z roku 1355.
&nbsp;
Poloha: Leží v Nitrianskom kraji, dvanásť kilometrov od okresného mesta Zlaté Moravce a sedem kilometrov od mesta Vráble.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 354 (k 31. 12. 2021)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Zlaté Moravce za júl 2022: 3,37 %

Nová Ves nad Žitavou

Tomu sa nedalo odolať. Mirka ma už naživo rovno v&nbsp;Novej Vsi nad Žitavou čakala s&nbsp;ďalšími vrelými odporúčaniami. „Ja aj môj manžel sme tunajší rodáci. Bývame v&nbsp;dome po jeho starej mame, ktorá má už deväťdesiat rokov. Aj moja mamina pochádza odtiaľto, otec je od Nitry,“ hovorí odhodlaná patriotka. „Starý otec bol poslanec československého federálneho zhromaždenia a&nbsp;jeho brat sa ako emigrant dostal do novín, keď bol najstarším Slovákom v&nbsp;Paríži.“

Mirka má ekonomickú školu. „To bol pre mňa omyl. Ľutujem, že ma sestra neprehovorila, aby som s&nbsp;ňou šla na umeleckú priemyslovku. Raz som sa s&nbsp;ňou bola pozrieť na Kremnické gagy a&nbsp;zistila som, že som mala byť hračkárka. Tento odbor ma veľmi oslovil. Vyštudovala som teda ekonomiku a&nbsp;v&nbsp;umení som samouk. Umelecké sklony sme zdedili po mamine.“ Aby sa mohla umeniu venovať viac, dala výpoveď v&nbsp;práci. Posledných sedem rokov robila vedúcu v&nbsp;stavebninách. Na to, aby sa vrátila domov a&nbsp;začala robiť to, čo chce, potrebovala najprv prejsť kus sveta. „Odišla som ako osemnásťročná. Bola som v&nbsp;Anglicku, v&nbsp;Nemecku, v&nbsp;Rakúsku… Najčastejšie som robila aupair a&nbsp;učila som sa jazyky.“

Vo svete mala aj partnera, s&nbsp;ktorým má prvú dcéru, manžela si našla až po návrate domov. „Aj on žil roky v&nbsp;Prahe. Teraz robí v&nbsp;atómke v&nbsp;Mochovciach.“ Vraj v&nbsp;zahraničí asi nebolo lepšie. „Obe sestry mi žijú v&nbsp;Anglicku, mne bolo súdené vrátiť sa a&nbsp;byť lokálpatriotkou,“ smeje sa. Mirka pripúšťa, že aj inde na svete je krásne, ale iba na chvíľu. „Bola som týždeň v&nbsp;Japonsku a&nbsp;bolo tam ozaj krásne. Napriek tomu miesto na svete, kde chcem žiť, je tu. Ale keď som mala tých osemnásť a&nbsp;odchádzala som, rozhodne som si to nemyslela. Na to musí človek dozrieť. Vôbec nič mi tu nechýba. Nepotrebujeme ani záhradu nejakého supermarketu, máme vlastnú. Aj práce je dosť. Sme kúsok od Vrábeľ a&nbsp;Mochoviec. Funguje družstvo, bioplynová stanica… Nemôžeme si sťažovať. Chýbajú mi len sestry, ktoré sú v&nbsp;zahraničí.“

Uletela, priletela… „V&nbsp;rodnej knižke od maminy mám napísané, že som chcela byť vrabčekom. Asi som chcela lietať. Myslím, že som nikdy nemala nejaké vážne odhodlanie niečím byť. Moja mladšia dcéra v&nbsp;tomto isto nie je po mne. Od troch rokov chce byť iba ošetrovateľka tigrov a&nbsp;zatiaľ ju to stále drží,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V obnovenom parku je aj stredná odborná škola služieb s internátom. Na prechádzke s Mirkou a jej dievčatami sme v skleníku stretli učiteľa odborných predmetov Petra Koprdu. „V škole som už takmer dve desaťročia. Nie som priamo z dediny, ale pochádzam z regiónu. Mám na starosti záhradníkov. Vyštudoval som poľnohospodárstvo a práca, ktorú robím, ma napĺňa a baví,“ vyznáva sa. Škola je pre ľahko mentálne postihnuté deti. „V&nbsp;pôvodných dvoch kaštieľoch po miestnej šľachte sídlila najprv základná škola a&nbsp;teraz sme tu my. Učíme odbory kuchár, cukrár, záhradník, opatrovateľ a&nbsp;skladník,“ hovorí.

Záhradníci počas roka pestujú planty, zeleninové priesady, kvety. Skleník býva plný napriek tomu, že žiakov nie je plný stav. „Zvládli by sme ich aj viac. Mnohí z&nbsp;našich žiakov vyžadujú individuálny prístup. Našťastie zelená upokojuje, to vám môžem potvrdiť. Do skleníkov chodím rád aj v&nbsp;čase, keď sú deti na prázdninách. Našu školu takmer nikto nepozná, ale veľa ľudí sem zjari chodieva do parku na medvedí cesnak. Tým je dedina známa široko-ďaleko. Vďaka medvediemu cesnaku sa dostávame do povedomia. Ľudia si všimnú, že im máme čo ponúknuť aj zo skleníka. Deťom zasa pomáha, keď im z&nbsp;pestovania ukážeme z&nbsp;každého rožka troška.“

Bývalí žiaci z&nbsp;učilišťa v&nbsp;Novej Vsi nad Žitavou pracujú všelikde. Škola je pre nich dobrým odrazovým mostíkom, aj keď nezostanú v&nbsp;odbore. „Nachádzajú si tu spolužiakov, s&nbsp;ktorými si môžu rozumieť. U&nbsp;nás v&nbsp;škole sú medzi seberovnými a&nbsp;zažívajú pri tom veľmi príjemné chvíle. Sú si rovnocenní. Tu ich nikto neodsúva a&nbsp;neopovrhuje nimi, ako im to niekedy robia ich ‚normálni‘ spolužiaci v&nbsp;štandardných školách. Je príjemné vidieť žiaka, ktorý keď k&nbsp;nám príde, je tichý, schováva sa, takmer nekomunikuje a&nbsp;stráni sa kolektívu, ako po čase začne zdraviť, komunikovať a&nbsp;chce pomáhať.“

Škola má aj elokované pracoviská najmä na miestach, z&nbsp;ktorých by deti mali problém dostať sa na základňu v&nbsp;Novej Vsi nad Žitavou. „Jedno je v&nbsp;Topoľčanoch. Tam sa deti učia za skladníkov. Väčšinou potom pracujú v&nbsp;obchodných reťazcoch. Druhé elokované pracovisko máme v&nbsp;Hurbanove. Tam máme kolegov, ktorí hovoria po maďarsky, aby si so žiakmi čo najlepšie rozumeli. Aj tam sa učia za záhradníkov, ale aj za krajčírov. Tu už krajčírov nemáme, pretože o&nbsp;tento odbor nie je záujem. Z&nbsp;pôvodných odborov nám zostalo záhradníctvo. Dôležité je, aby deti mali po konci štúdia praktické uplatnenie.“

Starostka Mária Korčoková je na úrade prvé volebné obdobie. „Predtým som bola obecná poslankyňa. Mala som na starosti kultúru a&nbsp;hlavne knižnicu. Tú spravujem už sedemnásť rokov.“ Dedina ju zaujíma odmala. Na tom, čo ju viedlo k&nbsp;tomu, aby kandidovala, vraj nič pekné na rozprávanie nie je. „Nepáčilo sa mi, ako fungovalo zastupiteľstvo a&nbsp;ako sa bývalá starostka stavala k&nbsp;pripomienkam poslancov. To ma naštartovalo. Ja mám teraz v&nbsp;zastupiteľstve mne naklonenú menšinu, ale s&nbsp;ostatnými nebojujem a&nbsp;rešpektujem ich. Učíme sa spolu vychádzať, veď sa takmer všetci poznáme odmala. Ale idú voľby, teraz to bude náročnejšie. Isto budem znova kandidovať. Veľa vecí máme rozrobených. Veď po voľbách sa nový starosta niekoľko mesiacov spamätáva z&nbsp;toho, čo všetko musí.“

Starostka vyše pol roka nespávala a&nbsp;rozmýšľala, ako z&nbsp;toho von. „Nemohla som sa vzdať. Keď som sa do toho dostala, na dva roky prišiel kovid a&nbsp;zrazu bolo všetko inak. A&nbsp;keď sme sa s&nbsp;pandémiou lúčili, prišla vojna na Ukrajine,“ hovorí. Napriek pandémii sa obec snažila urobiť, čo sa dalo. „Staviame druhú bytovú zástavbu určenú pre seniorov. Nebude to bytovka, ale rad nízkopodlažných domov s&nbsp;bezbariérovým prístupom. Tie budú aj nízkonákladové, aby penzisti zvládli platiť energie.“

Teší sa, že v&nbsp;obci po dlhých rokoch opäť hrajú futbal. „Už máme štyri detské tímy. Stačilo im vytvoriť priestor, pokosiť, dať do poriadku kabíny, nájsť trénera. Futbal patrí k&nbsp;dedinskej nedeľnej kultúre. Predsa sa nebudeme len pozerať na chátrajúci areál. Dorobili sme mu beachvolejbalové ihrisko, osadili pingpongový stôl. Rozšírili sme škôlku, pretože nám pribúdajú deti. Už ani to, čo sme pristavili, o&nbsp;chvíľu nebude stačiť.“

Dedina sa rozrastá aj vďaka fare, ktorá sa postarala o&nbsp;pozemky a&nbsp;výstavbu rodinných domov. V&nbsp;obecnej bytovke je veľa mladých a&nbsp;pribudne individuálna bytová výstavba. „K&nbsp;tomu sme ubytovali desať ukrajinských rodín. Pomáhame napriek tomu, že s&nbsp;tým bolo kopu patálií. Prišli ženy, starci, deti a&nbsp;ani štát netušil, čo s&nbsp;nimi. Ešte skôr, ako vydali nejaké manuály, boli ich deti zaradené u&nbsp;nás v&nbsp;škole, maminy si zarábali, riešili sme lekárov a&nbsp;neskôr aj papierovanie povymýšľané úradmi. Štát sa na nás učil a&nbsp;komplikoval nám to. Nech sa nám do toho nemontujú, nesiahajú nám na peniaze a&nbsp;my si poradíme,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Obec má diaľnicu takmer za humnami, k&nbsp;tomu hotové projekty na dve cyklotrasy. Na družstve kúpili výrobnú halu, z&nbsp;ktorej bude zberný dvor. „Žiaľ, nemáme ľudí na verejnoprospešné práce. Všetkých práceschopných majú zamestnávatelia v&nbsp;okolí. Musíme si poradiť bez nich. Všetko sa dá. Keď si spomeniem, prečo som na začiatku svojej starostovskej kariéry nespala, je mi to niekedy smiešne. Nebudeme vyplakávať. Vždy sa nájde nejaké riešenie a&nbsp;pri tom nemusí byť po mojom. Dúfam, že do zdarného konca dotiahneme aj kanalizáciu,“ dodáva.

Dušan Tóth je správca gazdovského dvora, v&nbsp;ktorom je vonkajšia expozícia dedinského múza. Exponáty doň zhromaždili najmä dôchodcovia. Ak sa raz obci podarí získať starú sýpku a&nbsp;zrekonštruovať ju, presunú múzeum do nej a&nbsp;okolo nej. „Našli si ma dôchodkyne. Snažili sa o&nbsp;mňa niekoľko rokov,“ spomína s&nbsp;úsmevom, ako dlho odolával. „Keď bola predsedníčkou krajskej aj okresnej jednoty dôchodcov Olinka Čakajová, hovorila mi, že by som mohol v&nbsp;obci pomôcť nápadmi a&nbsp;niečo zorganizovať. Lenže mne sa niektoré veci nepáčili a&nbsp;nechcelo sa mi medzi nich. S&nbsp;ľuďmi mám všelijaké skúsenosti, niektorí mi ublížili.“

Dušan Tóth pochádza v&nbsp;východného Slovenska z&nbsp;Trebišova. Manželku si našiel v&nbsp;Novej Vsi nad Žitavou. „Tu som chcel stavať dom. Musel som si napožičiavať peniaze. Niektorým prekážalo už len to, že si tu východniar kúpil pozemok. Keď som začal vo veľkom pestovať uhorky, za päť rokov som všetkých vyplatil. Dnes už uhorky nerobím, je to drina. V&nbsp;tom čase sa mi to však za tie peniaze oplatilo.“

Začal stavať a opäť sa našli ľudia, ktorí videli okolo seba len hrôzu. „Odhadovali, že budem stavať dvadsať rokov, ale ja som býval už po šestnástich mesiacoch. Zasa som bol východniar, ktorý to aj tak nedomyslel. Vraj v tom dome pomrzneme. Lenže my sme mali dom teplý a trenírkovú teplotu v ňom. To všetko bolo vo mne, preto som sa nechcel s nikým spolčovať. Uhovorili ma až tento rok tesne pred výročnou schôdzou.“ Obyvatelia Novej Vsi nad Žitavou sami seba volajú Novania. Dušan je Novanom už takmer šesť desaťročí. „Nič mi tu nechýba. Konečne máme vo vedení obce rozum a&nbsp;začalo sa niečo nové,“ dodáva.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="0ff68103-3de2-4687-a972-e048ae26794f">
 &nbsp;
 
 Ľudia v dedine Kľačno majú strach: Medvede útočia na ich majetok, samosprávy žiadajú o odstrel
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Novania od Žitavy: Navštívili sme dedinu, v ktorej je starostka hneď aj dedičná knihovníčka

Výber pre vás

Novania od Žitavy: Navštívili sme dedinu, v ktorej je starostka hneď aj dedičná knihovníčka

Súvisiace články

Romantické domčeky vyzerajú stále krásne: Viete, kde sa nachádza prvý slovenský skanzen?

Najromantickejší fejk: So samotným príbehom Romeo a Júlia neprišiel ako prvý Shakespeare

Drevenice s príbehmi: Akoby ľudia odtiaľto iba na chvíľu odbehli

Výber pre vás