Noblesa a uvoľnenie: Nevesty sa tešili na svadobnú noc v malej posteli v Besnom

Nepôjdem na hasičský ples do Dolnej Marikovej... Ako sa žije v obci, ktorú urazil Boris Kollár?

Len hlavná cesta má 13 kilometrov. Horná Mariková je rozlohou väčšia než Vatikán

Vladimír Kampf

Do Dolnej Marikovej sa nešťastne zahryzol súčasný predseda parlamentu Boris Kollár. Svojho času na Plese v&nbsp;opere skonštatoval: „Nepôjdem na hasičský ples do Dolnej Marikovej v&nbsp;kravate a&nbsp;starom tesilovom saku len preto, aby som nenas..l pár krikľúňov. Chcem sa baviť s&nbsp;ľuďmi, ktorí sú na rovnakej úrovni. To je pochopiteľné,“ vyjadril sa. Potom výrok oľutoval, ospravedlnil sa, že Dolnomarikovčanov nechtiac urazil, a&nbsp;prišiel aj na tunajší ples.

Marikovčanov netreba zbytočne dráždiť, lebo... Šmarhan z&nbsp;Marikovej bol zbojník. Po smrti lúpežných rytierov Jána a&nbsp;Rafaela Podmanickovcov zrazu považskobystrické panstvo zostalo bez majiteľov. Vlády sa chcel chopiť šľachtic Balaša. Ten oslovil Šmarhana, aby odstránil pána Súľovského hradu Sirmiensisa, ktorý si robil nároky na uvoľnený priestor. Šmarhana zatkli a&nbsp;Balaša zatĺkal, že si najal vraha. Šmarhana nakoniec verejne dolámali na kolese vo Viedni. Zostal po ňom pomenovaný kopec, ktorý vyhľadávajú hľadači pokladov. Veria mýtu, že zbojník tam schoval svoju korisť.

Prvá písomná zmienka: 1321. Uhorský kráľ Karol I. daroval magistrovi Ondrejovi všetky dediny v Marikovskej doline. Medzi nimi boli aj Lehoty, o ktorých sa predpokladá, že jedna bola na území dnešnej Dolnej Marikovej a druhá na území Hornej Marikovej. V roku 1438 je v písomných záznamoch Marikowa Lehota. Prvým náznakom rozdelenia Marikovej bol rok 1789, keď vznikla nová fara v hornej časti dlhej obce tiahnucej sa údolím.
&nbsp;
Lokalizácia: Obe Marikové ležia severne od Považskej Bystrice a Púchova v pohorí Javorníky. Dedinami preteká Marikovský potok.
&nbsp;
Počet obyvateľov:
<ul>
<li>Horná Mariková: 575 (k 31. 12. 2019),</li>
<li>Dolná Mariková: 1 428 (k 31. 12. 2019).</li>
</ul>
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Považská Bystrica za júl 2020: 7,04 %

Horná a Dolná Mariková

V&nbsp;Dolnej Marikovej v&nbsp;časti Besné má pani Ľubka Jenčíková (66) vedľa rodinného domu 150-ročnú chalúpku, v&nbsp;ktorej má súkromné múzeum. Jedinečná drevenička je pôvodná. Naposledy v&nbsp;nej trvalo bývala vdova Mária Štrbíková (†86). Kedysi stál domček na začiatku Besného pri potoku. Počas povodní ho vytápalo, preto sa vystrašení obyvatelia rozhodli presunúť chalúpku vyššie. Označili jednotlivé časti domu a&nbsp;premiestnili ho po kusoch. „V&nbsp;chalúpke žili bezdetní manželia. Aj preto zostala nedotknutá,“ vysvetľuje gazdiná Jenčíková. „Len namiesto hlinenej podlahy sme dali poter. Ľudia tu bývali chudobní. Žili z&nbsp;toho, čo im dala príroda, z&nbsp;toho, čo si dochovali a&nbsp;dopestovali. Kupovali len petrolej, soľ a&nbsp;dôležité veci, ktoré si nedokázali dopestovať či dochovať. Keď nemali veľa peňazí, kúpili si aspoň tú soľ.“

Poslednú majiteľku volala strynka. „Bola to moja vzdialená príbuzná. Keď ovdovela, trochu sme jej domček upravili. Strechu má plechovú. Žiaľ, šindle chalúpka nemá, pretože sú drahé. Neodporučil nám ich ani pán, ktorý ich vyrába. Museli by sme ich každé dva roky natierať, pretože už sa robia strojovo a&nbsp;nevydržali by dlho. Chalúpku poškodzovala aj blízka autobusová a&nbsp;nákladná doprava. Museli sme ju spevniť dookola betónom.“ Rodina spočiatku nevedela, čo bude s&nbsp;domčekom, ktorý zdedili.

„Najprv som tu urobila vnučke perníkovú chalúpku. Neskôr sme s&nbsp;deťmi rozhodli, že starú barabizňu nezbúrame a&nbsp;ani nepredáme kupcom, ktorí nám ponúkali celkom slušné peniaze. Rozhodli sme sa, že ju zachováme ďalším generáciám, mládeži, deťom, ktoré sem chodia na školské výlety. Všetko, čo v&nbsp;chalúpke je, sem doniesli bývalí majitelia do 40.&nbsp;rokov minulého storočia. Novších je len pár doplnkov.“ Ľubka Jenčíková sa naplno venuje chalúpke pri svojom dome, odkedy je na dôchodku. Pracovala v&nbsp;gastrofirme a&nbsp;v&nbsp;cestovnom ruchu. K&nbsp;histórii mala vždy hlboký vzťah.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Rodina sa vyhýba akejkoľvek modernizácii. Veci, ktoré držia pokope, sa snažia udržať v&nbsp;poriadku čo najdlhšie. Mama pani Jenčíkovej bola folkloristka. Vďaka nej je v&nbsp;chalúpke zbierka niekoľkých kompletných krojov. „Ďalšie kúsky som získala od ľudí. Našťastie aj tie v&nbsp;horšom stave sa vďaka pevným materiálom, ktoré kedysi používali, dali vyčistiť a&nbsp;opraviť. V&nbsp;súčasnosti máme dvadsať kompletných ľudových odevov. Náš najkrajší kroj si obliekajú súčasné nevesty.

Požičiavame kroje spoľahlivým ľuďom. O&nbsp;krojoch sme s&nbsp;dcérou vydali prvú časť knihy Hore Marikovú, kde opisujeme každodenný život rodín na prelome 19.&nbsp;a&nbsp;20.&nbsp;storočia ilustrovaný fotografiami ľudí v&nbsp;krojoch. Je to len o&nbsp;Marikovej. V&nbsp;minulosti nebola rozdelená. Boli len dolná a&nbsp;horná fara. V&nbsp;súčasnosti pracujeme na druhej časti knihy o&nbsp;celoročných marikovských zvykoch. Jej súčasťou bude návrat chlapov z&nbsp;Ameriky. Keď sme fotografovali, pridalo sa k&nbsp;nám hneď na začiatku 50 nadšených dobrovoľníkov. Fotili sme päť dní v&nbsp;kuse. Časom sa do ďalšieho fotenia pridalo aj 150 ľudí.“

Posledná obyvateľka domu nemala ani šestnásť rokov, keď sa vydávala. „Vyžobral si ju muž, ktorý bol dvakrát taký starý. Mal 32 rokov. Spočiatku mu ju nechceli dať, pretože bola jedináčik a&nbsp;celý život chorľavá. Ubezpečil ich, že sa o&nbsp;ňu nemusia báť, že bude na ňu dobrý. Rozprávala mi, že nikdy na ňu ruku nezdvihol, napriek tomu, že vtedy nebolo nič výnimočné zbiť ženu. Keď mu chcela utiecť na zábavu, uliala mu najprv tuhšieho vína, pomuckala sa s&nbsp;ním, a&nbsp;keď zaspal, ubzikla na zábavu. Keď jej na to raz prišiel, vyhrážal sa, že ak to urobí ešte raz, bude ju musieť zbiť.“

Nábytok do chalúpky nosil manžel poslednej majiteľky z&nbsp;robôt po Rakúsko-Uhorsku. Vždy jej priniesol niečo pre potešenie. „Raritou je posteľ. Bola najlepšia široko-ďaleko. Preto v&nbsp;nej spávali vzácne návštevy. Keď už bola strynka sama, spávala v&nbsp;kuchyni. Väčšina neviest sa tešila, že práve v&nbsp;tejto posteli strávia mladomanželskú noc. Bolo to v&nbsp;40. a&nbsp;až 50.&nbsp;rokoch. Aj ja som tu strávila svadobnú noc,“ usmieva sa Ľubka. Manžel priviezol svojej mladšej manželke odkiaľsi z&nbsp;Bratislavy panský nočný úbor. Tá si ho však na seba nikdy nedala, pretože sa jej zdal nemravný.

Kováč Milan Lokšík (47) je z&nbsp;Dolnej Marikovej, ale dielňu má už pätnásť rokov v&nbsp;Hornej Marikovej. „K&nbsp;remeslu som sa dostal cez otca, ktorý bol vyučený umelecký kováč. Ja som vyštudoval elektrotechniku, ale vždy ma to ťahalo k&nbsp;tomu, čo robil otec.“ Napriek tomu, že lokšíkovská dielňa je kdesi v&nbsp;dedine v&nbsp;horách na konci cesty, núdzu o&nbsp;prácu nemá.

„Nie sme závislí od množstva ľudí, ako keby sme predávali zmrzlinu,“ vysvetľuje žartom. „Kto chce, ten si nás nájde cez známych či cez internet. Zákazníkov máme z&nbsp;celého Slovenska. Z&nbsp;okolia ich je len poskromne. Väčšina našich výrobkov je z&nbsp;kovaného železa k&nbsp;rodinným domom, brány, zábradlia, rôzne doplnky. Robíme aj veľa kovaného záhradného nábytku, hojdačky, lavičky, náradie ku kozubom.“

Okrem otca mali na Milana vplyv kováčske podujatia na hrade Holštýn a&nbsp;stretnutia s&nbsp;jedným z&nbsp;najznámejších umeleckých kováčov na svete Alfrédom Habermannom. „Mal výrazný vplyv na desiatky umeleckých kováčov v&nbsp;Európe. Učil nás, že si musíme vyrobiť už nástroje, ktoré budeme pri práci používať. Keď kováč dokáže vyrobiť kladivo a&nbsp;kliešte, dokáže uspokojiť aj zákazníka.“

Na umenie mu veľa času nezostáva. Zákazníkov majú mnoho. „Keby som mal čas, vyrábal by som kované vtáky. Uspokojuje ma aj práca, ktorá zapadne do architektúry. Snažím sa robiť tradičnými metódami. Zatiaľ je dosť ľudí, ktorí to dokážu oceniť. Niektorí zákazníci prídu s&nbsp;víziou, čo od nás chcú, iní zasa vedia iba zhruba, čo by chceli. Snažíme sa do svojej práce pretaviť údery kladivom, aby ich vo výrobkoch bolo vidno. Spoje robíme tradičnými technikami,“ vysvetľuje.

Erika Lokšíková (45) bývala zdravotná sestra u&nbsp;zubárky. „Zdá sa, že to nejde s&nbsp;kováčstvom dokopy, ale má to veľa spoločného. Sestra asistuje, podáva nástroje, pomáha. To všetko tu robím. V&nbsp;minulosti boli kováči aj zubári. Alebo aspoň trhači zubov. Možno sa tá doba ešte niekedy vráti,“ hovorí so širokým úsmevom. Milan si pochvaľuje, že ju má. Ženský cit dokáže do tvrdej driny priniesť nové, nežnejšie prvky. „Trieskať kladivom dlho nevydržím, ale tenšie materiály dokážem ohnúť,“ pochvaľuje si Erika. Lokšíkovcom v&nbsp;Marikovej nič nechýba. „Vzdialenosti nevnímame až tak strašne. Keď chceme, môžeme byť za dve hodiny v&nbsp;Bratislave.“

Starosta Hornej Marikovej Miroslav Hamar (61) je starostom tretie volebné obdobie. V&nbsp;minulosti slúžil viac ako štvrťstoročie v&nbsp;armáde. Neskôr chvíľu pracoval pre nemeckú automobilku a&nbsp;učil na vysokej škole v&nbsp;Žiline. „Za starostu som kandidoval, keď prišiel čas zmeniť chod obecného úradu a&nbsp;začať zháňať pre obec peniaze. Naša dedina má rozlohu jednej tisíciny výmery Slovenska. Žiaľ, obyvateľov máme už menej než 600. Za posledných sto rokov je nás oveľa menej. V&nbsp;roku 1911 počas sčítania ľudu bola ešte len jedna obec Mariková. Žilo tu 7&nbsp;500 obyvateľov. V&nbsp;tom čase malo dnešné okresné mesto Považská Bystrica len 3&nbsp;500 obyvateľov. Tých, ktorí k&nbsp;nám prichádzajú bývať, je podstatne menej než tých, ktorí odchádzajú alebo zomierajú. K&nbsp;poklesu počtu obyvateľov prispelo aj to, že v&nbsp;70.&nbsp;rokoch minulého storočia vyhlásili v&nbsp;Hornej Marikovej stavebnú uzáveru. Nikdy som sa nedozvedel prečo.“

Po druhej svetovej vojne, po vysídlení Maďarov odišlo do Šaroviec pri Leviciach 78 rodín z&nbsp;Marikovej. „V&nbsp;horách sa nedokázali uživiť, preto sa vybrali za ľahšou obživou na úrodnú pôdu. Ľudia odchádzali za prácou, kam sa dalo.“

V&nbsp;súčasnosti sú najväčšími miestnymi zamestnávateľmi dve zariadenia sociálnych služieb. Jedno patrí obci, druhé neziskovej organizácii. Je v&nbsp;nich zamestnaných takmer 40 ľudí. V&nbsp;Dolnej Marikovej majú školu a&nbsp;škôlku. Ľudí tu zamestnáva aj spoločnosť Mestské lesy Považská Bystrica, ktorá má v&nbsp;chotári pozemky. Miestni chodia pracovať do Považských strojárni či Matadoru v&nbsp;Púchove. Robota by sa našla aj na druhej strane kopcov, na Morave. Žiaľ, cestné spojenie na druhú stranu do Valašska neexistuje. „Skončili sme na aktivitách ochrancov prírody. Je tam len zvážnica, ktorú ničia dažde a&nbsp;jazdy mechanizmov. S&nbsp;projektom na spevnenú cestu sme neuspeli.“

Škoda, že v&nbsp;minulosti to nevyšlo s&nbsp;vyhlásením marikovskej republiky. Mohli sa zariadiť podľa seba. „Legionári, ktorí sa vracali z&nbsp;Ruska, prichádzali nasiaknutí myšlienkami, že aj chudobní by sa mohli mať lepšie. Martečík, prezývaný Kvako, inšpirovaný republikami rád v&nbsp;Prešove a&nbsp;v&nbsp;Maďarsku, presvedčil ďalších, že je načase urobiť v&nbsp;Marikovej poriadok. V&nbsp;dedine vzali Židovi dve kravy, zabili ich a&nbsp;vyhlásili, nech si z&nbsp;nich príde zobrať každý, kto je hladný. Keď prišli žandári, pobrali im flinty a&nbsp;mali sme po republike,“ konštatuje starosta. O&nbsp;Martečíkovi „Kvakovi“ sa hovorí, že bol svojrázny rebel. Keď za prezidenta Masaryka zdražel tabak, zozbieral po dedine fajky a&nbsp;poslal ich do Prahy na hrad, vraj nech pán prezident fajčí sám.

Vodu majú v&nbsp;dedine dobrú. Pozná sa to najmä podľa toho, že keď ňou riedia silnú pálenku, tak nezbelie. S&nbsp;tým problém nemajú. Ani so snehom si nerobia ťažkú hlavu, napriek tomu, že ho tu mávajú viac než dosť. Do poslednej, najvyššie položenej osady sa počas silnejších zím dostanú niekedy až po dvoch týždňoch.

Na záľahy snehu si musel zvyknúť aj hornomarikovský rímskokatolícky farár Milan Kováč (55). „Už som tu pätnásty rok. Pochádzam z&nbsp;dedinky Lovce od Zlatých Moraviec. V&nbsp;mojom rodisku sa končí zima 6. januára. Aj tu som si ju tak predstavoval. Prvú zimu na Tri krále som mal pocit, že som nad ňou vyhral, a&nbsp;ona až potom naozaj udrela. Na to som nebol pripravený. Prežil som ju nepripravený. Nemal som čím kúriť. Časom som sa naučil,“ spomína s&nbsp;úsmevom. Ďalším marikovským prekvapením pre neho bola mentalita miestnych obyvateľov.

„Pochádzam z&nbsp;dediny, kde sa chalupa opiera o&nbsp;chalupu. Všade je to kúsok. Tu sú ľudia ďalej od seba. Sú uzavretejší a&nbsp;plachí. Získať si ich je komplikovanejšie. Navyše veľa kopaníc už nefunguje a&nbsp;tí, ktorí do nich prichádzajú, sú vnímaní len ako návštevníci a&nbsp;miestni si s&nbsp;nimi nemajú dôvod budovať vzťah. Aj mňa tak vnímali. Moji predchodcovia ma upozorňovali, že to tu nie je jednoduché. Vzťah sa nám rozvíjal niekoľko rokov. Na druhej strane sú Hornomarikovčania takí, že ak človeka nakoniec prijmú, tak je už ich. Na rozdiel od oblastí v&nbsp;nížine sú tunajší obyvatelia priami a&nbsp;úprimní. Vždy povedia, ako vec vidia oni,“ zhŕňa farár. Podľa jeho skúseností sú diametrálne odlišní aj obyvatelia Dolnej a&nbsp;Hornej Marikovej. Tí dole majú bližšie k&nbsp;náture z&nbsp;rovín. Aby aj Boris Kollár vedel: na plesoch býva dole síce noblesnejšie, ale menej uvoľnene, kým hore si na noblesu až tak nepotrpia, ale nálada je veselšia.

Farár z&nbsp;Hornej Marikovej je členom Spolku slovenských spisovateľov. Píše poéziu. „Ľudia si na mne ako na poetovi farárovi najviac všimli ľúbostný rozmer básní. Práve som dokončil spoetizovanie krížovej cesty. Počas korony som využil čas. Jeden starý kňaz mi povedal, že keď pracujeme so slovom, mali by sme si s&nbsp;ním tykať. Každý kňaz by mal napísať nejakú knihu.“ Doteraz mu vyšlo päť zbierok. Okrem iných spoetizoval inštrumentálnu hudbu Mikea Oldfielda.

Podľa kňaza sú v&nbsp;Hornej Marikovej problémy len s&nbsp;počasím. K&nbsp;životu patrí aj vzájomné doberanie. „My tu v&nbsp;Hornej Marikovej niečo vymyslíme a&nbsp;oni to po nás zopakujú. Mám rád Dolnomarikovčanov, ale my hore sme kreatívnejší. Napríklad sme si tu vymysleli veľký drevený betlehem, ale oni tento náš nápad dokázali rýchlejšie zrealizovať u&nbsp;seba v&nbsp;dedine, kým nám to trvalo päť rokov.“

Aj Martin Babečka (40) je farár, ale iba počas veľkonočného pochovávania basy. Vtedy býva za neho prezlečený. Miništranta mu vtedy robí naozajstný farár Kováč. Aj ako miništrant je vraj dobrý. Okrem toho sa Martin angažuje pri oprave vyhoreného dreveného kostola v&nbsp;miestnej časti Ráztoka. Niekto ho úmyselne podpálil. Farár vtedy povedal, že zlo nemôže mať posledné slovo. S&nbsp;prípravami na výstavbu nového svätostánku začali krátko po požiari. Pôvodný drevený kostolík bol rarita nielen ako jediný drevený kostol v&nbsp;Považskobystrickom okrese, ale aj ako prvý kostolík – Kaplnka Božieho srdca, ktorý si ľudia postavili v&nbsp;roku 1949 po nástupe komunizmu.

Kto kostol podpálil, sa zistiť nepodarilo. Keby to však Hornomarikovčania vedeli, dopadol by zle. „Opravujeme podľa toho, čo zoženieme a&nbsp;ako má kto čas. Sme partia dobrovoľníkov. Väčšinou staviame nanovo, modernejšie a&nbsp;kvalitnejšie. Našťastie máme v&nbsp;dedine majstrov, ktorí to dokážu.“ Martin v&nbsp;súčasnosti robí na obecnom úrade šoféra a&nbsp;chlapca pre všetko. Nikde inde by si asi žiť nezvykol. „Kedysi som chodil robiť zámočnícke práce aj všelikam do sveta, ale nebavilo ma to. Tu mi je dobre.“

Noblesa a uvoľnenie: Nevesty sa tešili na svadobnú noc v malej posteli v Besnom

Súvisiace články

V najbohatšej obci na Slovensku už ľuďom nie je čo sľubovať. Ako sa v nej žije?

Obec spätá s prírodou a zocelená klímou: Ako sa žije v Oravskej Lesnej?

Práca v oblakoch: Skupina technikov lanovky raz nechcene na "Lomničáku" strávila 42 dní

Výber pre vás