Mária Mišovičová

Vznikla náhodou v&nbsp;rakúskej dedinke Oberndorf neďaleko Salzburgu. V&nbsp;zasnežený Štedrý deň 1818 si mladý pomocný kňaz Joseph Mohr pripravoval kázeň na polnočnú omšu. Vyrušil ho učiteľ a&nbsp;organista Franz Xaver Gruber, ktorý mu oznámil, že na organe večer počas omše nebude môcť hrať, pretože mechy prehrýzli myši. Toľko legenda, prečo organ nefungoval. V&nbsp;skutočnosti ho však znefunkčnili nasiaknuté múry a&nbsp;vlhkosť v&nbsp;kostole spôsobená povodňou. Ale legenda je zaujímavejšia a&nbsp;v&nbsp;tejto podobe sa traduje až do súčasnosti. V&nbsp;každom prípade na organe sa hrať nedalo, no farár si nevedel predstaviť, že by omšu slávil bez hudby. Rozmýšľal, čo spraviť. Napadlo mu, že nepríjemnú situáciu by zachránila slávnostná pieseň, ktorá by sa dala zaspievať bez sprievodu organa.

Spomenul si, že pred dvomi rokmi napísal vianočnú báseň so šiestimi štvorveršiami. Dal ju hneď svojmu priateľovi organistovi a&nbsp;požiadal ho, aby k&nbsp;textu zložil jednoduchú a&nbsp;ľahko zapamätateľnú melódiu. Toho text dojal. Neskôr sa vyjadril, že naňho zapôsobil „ako posolstvo pokoja a&nbsp;lásky“. Hneď sa pustil do diela a&nbsp;údajne za necelú hodinu skomponoval skladbuStille Nacht! Heilige Nacht! –&nbsp;Tichá noc, svätá noc. Bola určená pre dva sólové hlasy, zbor a&nbsp;gitaru. Všetko šlo veľmi rýchlo, popoludní už Franz Gruber s&nbsp;tromi chlapcami a&nbsp;dievčatami začal skladbu skúšať. Pri štedrovečernej polnočnej bohoslužbe, ktorá sa slávila v&nbsp;Kostole svätého Mikuláša v&nbsp;Oberndorfe, zaznela nádherná vianočná pieseň v&nbsp;podaní kňaza Josepha Mohra, ktorý spieval tenor, organistu Franza Grubera, ten sa zhostil basových partií, a&nbsp;malého detského zboru v&nbsp;sprievode gitary.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K HISTORII SKLADBY, KTORÚ POZNÁ TAKMER CELÝ SVET, NÁJDETE V GALÉRII

Skladba mala okamžite obrovský úspech, stala sa vianočnou hymnou kresťanského sveta. Veľmi rýchlo sa rozšírila nielen po celom Rakúsku, ale postupne aj do ďalších krajín. Spievali si ju v&nbsp;New Yorku, Londýne a&nbsp;na Vianoce znela i&nbsp;v&nbsp;Japonsku. Už v&nbsp;polovici 19.&nbsp;storočia sa v&nbsp;Amerike jej notový zápis stal najpredávanejším. Pieseň Tichá noc, svätá noc sa dostala aj do zákopov prvej svetovej vojny. Na Vianoce v&nbsp;roku 1914 sa udiala nezvyčajná vec. Vo Flámsku po celej 50-kilometrovej frontovej línii tisíce vojakov rôznych národností zložili zbrane, z&nbsp;hláv prilby a&nbsp;spievali vianočné koledy svojich krajín. V&nbsp;mnohých jazykoch znela aj Tichá noc.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

O&nbsp;tom, akou nesmrteľnou sa táto melódia stane, v&nbsp;čase vzniku netušil ani jeden z&nbsp;autorov. Pomocný kňaz Josef Mohr (1792 –&nbsp;1848) sa narodil v&nbsp;Salzburgu, pochádzal z&nbsp;chudobných pomerov a&nbsp;o&nbsp;žiadnej sláve nesníval. Mal ešte štyroch súrodencov a&nbsp;s&nbsp;matkou Annou Schoiberovou bývali v&nbsp;spoločnej domácnosti so starou mamou. Aby Anna uživila svojich potomkov, plietla a&nbsp;predávala svetre. Päť súrodencov nemalo spoločného otca. Ten Josephov bol vojak dezertér, ktorého nepoznal. Anna Schoiberová nebola nemravná ani ľahkovážna žena. To, že nebola vydatá, bol dôsledok biedy spôsobenej napoleonskými vojnami.

Pre veľkú chudobu úrady zakázali uzatvárať manželstvá v&nbsp;presvedčení, že chudobní ľudia sa nemôžu ženiť či vydávať, pretože nedokážu vychovať deti. Ich zákaz mal opačný účinok. Sobáše sa neuzatvárali, ale deti sa rodili naďalej, no ako nemanželské. Tak ich zapisovali aj do matriky s&nbsp;poznámkou, že ide o&nbsp;matkin prehrešok. V&nbsp;tom období asi len tridsať percent populácie žilo v&nbsp;manželskom zväzku.

Joseph Mohr vyrastal bez otca či otčima a&nbsp;ako chudobné dieťa nemohol pomýšľať na žiadne štúdium. Jeho budúcnosť však zmenil kňaz Johann Nepomuk Hiernle. Už na základnej škole si všimol jeho študijné schopnosti a&nbsp;nahovoril ho, aby šiel na skúšky na gymnázium. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad, Joseph Mohr patril k&nbsp;najlepším. Celé gymnaziálne štúdiá mu financoval kňaz Hiernle. Za to mal požiadavku, aby sa naučil hrať na husliach a&nbsp;spieval v&nbsp;univerzitnom kostole a&nbsp;v&nbsp;chráme benediktínskeho kláštora v&nbsp;Salzburgu. Na jednej strane učitelia Josepha chválili, pretože bol mimoriadne nadaný a&nbsp;patril medzi najlepších študentov, na druhej strane ho často kritizovali za jeho veselú až neviazanú povahu a&nbsp;neraz i&nbsp;za nerozvážne mladícke kúsky. 

Po skončení gymnázia pokračoval v&nbsp;štúdiu teológie v&nbsp;rodnom meste a&nbsp;za kňaza ho vysvätili v&nbsp;roku 1815. Jeho prvým pôsobiskom bola dedinka Mariapfarr, takmer na „konci sveta“. Tam napísal aj text slávnej piesne. Pre jeho nízky pôvod mu pridelili funkciu pomocného duchovného, čo bol najnižší post v&nbsp;cirkevnej hierarchii. Keby bol chcel získať vyššie kňazské postavenie, musel by pochádzať minimálne zo strednej vrstvy. Lenže on o&nbsp;žiadne vyššie postavenie nestál, čo sa nepáčilo nadriadeným, a&nbsp;keďže nemal záujem stúpať po profesijnom rebríčku, časom ho považovali za nepohodlného.

Preto ho často prekladali do rôznych Bohom zabudnutých farností. Ak dúfali, že svoj postoj zmení, zmýlili sa. Joseph Mohr sa neodťahoval od chudobných a&nbsp;biednych ľudí, naopak, pre veľké sociálne cítenie ho nazývali ľudomil. V&nbsp;Mariapfarre býval v&nbsp;skromnom domčeku, no kto k&nbsp;nemu prišiel hľadať pomoc, vždy ju našiel. Rád chodil medzi ľudí, stretával sa s&nbsp;nimi v&nbsp;pohostinstve, zhováral na ulici, navštevoval predstavenia amatérskych divadelníkov –&nbsp;robotníkov z&nbsp;lodeníc a&nbsp;rybárov. 

Jeho konflikty s&nbsp;vrchnosťou vznikali najmä preto, že radšej pomáhal núdznym, než by sa staral o&nbsp;vlastné blaho. Traduje sa, že od pytliaka kúpil mäso, čo bolo zakázané, a&nbsp;takto pomohol nakŕmiť hladujúce rodiny. Po dvoch rokoch v&nbsp;Mariapfarre pôsobil v&nbsp;Oberndorfe, kde sa pričinil o&nbsp;malý zázrak v&nbsp;podobe celosvetovo známej vianočnej koledy. Až keď mal 45&nbsp;rokov, funkčne postúpil, vymenovali ho za kaplána v&nbsp;dedinke Wagrain, čo nepatrne pozdvihlo jeho spoločenskú úroveň. Tam sa opäť venoval chudobným, získal financie na vybudovanie školy pre deti sluhov, slúžok, paholkov i&nbsp;sedliakov. 

Záležalo mu na ich osude, pretože od najútlejšieho detstva pracovali po gazdovstvách a&nbsp;ich rodičia nemali peniaze, aby ich mohli poslať do škôl. Pohľad na detskú prácu mu spôsoboval utrpenie, pripomínala mu jeho ťažké detstvo. Vybudovaním školy deti získali základné vzdelanie, pred svojou smrťou v&nbsp;nej učil 170&nbsp;žiakov. Joseph Mohr skonal týždeň pred 56.&nbsp;narodeninami.

Pochovaný je na cintoríne vo Wagraine. Dodnes tam stojí fara, kde býval a&nbsp;zomrel, rovnako škola, ktorá vznikla jeho zásluhou a&nbsp;je pomenovaná po ňom –&nbsp;Joseph-Mohr-Schule. Okrem slávnej Tichej noci a&nbsp;niekoľkých básní po ňom viac nezostalo. Žil v&nbsp;takej chudobe, že ho nemali ani za čo pochovať. Aby sa smútočný obrad uskutočnil, v&nbsp;dražbe predali jeho osobné veci i&nbsp;gitaru, na ktorej kedysi hral prvýkrát na Štedrý večer túto známu skladbu. Do Oberndorfu prichádza každoročne mnoho domácich i&nbsp;zahraničných návštevníkov, aby si vypočuli tóny a&nbsp;slová nádhernej piesne a&nbsp;uctili si pamiatku kňaza ľudomila. Pôvodný Kostol svätého Mikuláša sa pre povodne v&nbsp;rokoch 1896 až 1897 nezachoval, na jeho mieste stojí Kaplnka Tichej noci, známa ako Stille Nacht Kapelle. V&nbsp;kaplnke oboch autorov pripomína plaketa s&nbsp;nápisom: „Učiteľ Franz Gruber tu 24.&nbsp;decembra 1818 skomponoval melódiu piesne Tichá noc, svätá noc a&nbsp;kaplán Joseph Mohr zložil jej slová.“

Iný osud čakal na Franza Xavera Grubera (1787 –&nbsp;1863). Narodil sa ako tretie dieťa v&nbsp;chudobnej rodine v&nbsp;dedine Unterweitzberg. Rodičia boli tkáči a&nbsp;pri práci im museli pomáhať aj ich deti. Životné smerovanie malého Franza zmenil učiteľ Andreas Peterlechner, ktorý si všimol, že chlapča má hudobné nadanie. Otec však o&nbsp;synovom talente a&nbsp;láske k&nbsp;hudbe nechcel ani počuť. Podporoval ho aspoň učiteľ, ktorý ho učil noty a&nbsp;hru na organe. Aby sa Franz mohol naplno venovať hudbe, pomohla mu náhoda. Učiteľ, ktorý pri bohoslužbách hrával na organe, ochorel. Vypomohol dvanásťročný Franz, ktorý hral nádherne.

Veriaci mu hneď po omši dali najavo svoj obdiv. Skvelou hrou obmäkčil aj otca a&nbsp;ten súhlasil, aby sa hudobne vzdelával, dokonca mu kúpil harmónium. Študoval hru na organe a&nbsp;súčasne navštevoval učiteľský inštitút. Po štúdiu pôsobil ako učiteľ a&nbsp;organista v&nbsp;Arnsdorfe, kde sa ako 20-ročný prvýkrát oženil. Za manželku si vzal o&nbsp;trinásť rokov staršiu vdovu po svojom predchodcovi. Mali spolu dve deti. V&nbsp;Arnsdorfe strávil dvadsať rokov, dokonca ho školský inšpektor vyhlásil za najlepšieho učiteľa v&nbsp;kraji. Počas dvadsiatich rokov skomponoval mnoho skladieb s&nbsp;náboženskou tematikou. 

V&nbsp;tomto období zomrela jeho prvá manželka a&nbsp;po krátkom čase, keď žil sám len s&nbsp;deťmi, stál pred oltárom po druhý raz. Tentoraz si vzal svoju bývalú žiačku, mladšiu o&nbsp;dvadsať rokov, a&nbsp;mali desať detí. Ale aj táto manželka odišla na večnosť a&nbsp;po nej sa ženil tretíkrát. Opäť so staršou vdovou, s&nbsp;ktorou deti nemal. Z&nbsp;jeho dvanástich potomkov sa dospelosti dožili štyria. 

V&nbsp;roku 1829 Franz Gruber vypomáhal ako organista v&nbsp;kostole v&nbsp;Oberndorfe, kde sa zoznámil a&nbsp;spriatelil s&nbsp;duchovným Mohrom. Nakoniec sa usadil v&nbsp;mestečku Hallain, kde bol opäť organistom. Prežil tam 28&nbsp;rokov až do svojej smrti. Pochovaný je v&nbsp;hrobe pred domom, v&nbsp;ktorom žil, oproti kostolu, kde hrával. Dnes je v&nbsp;jeho dome Múzeum Tichej noci a&nbsp;priečelie zdobí jeho reliéf. Originálne dokumenty a&nbsp;rukopisy približujú zloženie jednej z&nbsp;najznámejších vianočných piesní. V&nbsp;múzeu cez dobové zariadenie možno nahliadnuť aj do súkromia tohto učiteľa a&nbsp;skladateľa. V&nbsp;Hallaine na neho každoročne spomínajú aj na Štedrý deň. Pred domom, v&nbsp;ktorom žil, o&nbsp;piatej hodine popoludní znejú tóny Tichej noci.

Mená oboch autorov slávnej vianočnej skladby by možno zostali navždy zabudnuté, keby nebolo pruského kráľa Fridricha Viliama&nbsp;IV. Pieseň Tichá noc na jeho dvore prvýkrát zaznela na Štedrý deň v&nbsp;roku 1853 a&nbsp;panovníkovi sa mimoriadne páčila. Požiadal dvorného koncertmajstra, aby našiel autorov a&nbsp;získal od nich notový odpis. Ten sa obrátil na opátstvo v&nbsp;Salzburgu, ale tam ho nemali, ani o&nbsp;tvorcoch nič nevedeli. Koncertmajster sa nevzdával a&nbsp;pátral ďalej. Nebolo to však jednoduché. Autori neboli verejne známi ľudia a&nbsp;okrem toho kaplán Joseph Mohr v&nbsp;tom čase už nežil. Nakoniec po roku pátrania pomohla kráľovskému koncertmajstrovi náhoda.

V&nbsp;roku 1854 chrámový zbor v&nbsp;Salzburgu pripravoval vianočný program a&nbsp;zaradil doň aj melódiu Tichá noc, svätá noc. Pri nácviku zbormajster zistil, že Felix Gruber, jeden z&nbsp;členov zboru, ju spieva inak než ostatní. Vyčítal mu to, ale mladík sa bránil, že pieseň spieva správne, tak ako ho to naučil jeho otec. A&nbsp;on to musí vedieť najlepšie, pretože ju skomponoval. Zbormajster sa poznal s&nbsp;panovníkovým koncertmajstrom a&nbsp;vedel aj o&nbsp;kráľovom príkaze. Skladateľa Franza Grubera našli v&nbsp;mestečku Hallain. Vďaka notovému odpisu pre kráľa prežil zvyšok života ako slávny a&nbsp;finančne zabezpečený človek. V&nbsp;Rakúsku pieseň považujú za národný poklad a&nbsp;UNESCO ju v&nbsp;roku 2011 zapísalo na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva.

Nesmrteľná vianočná pieseň: Jeden z jej autorov zažil slávu, druhý zomrel v chudobe

Výber pre vás

Nesmrteľná vianočná pieseň: Jeden z jej autorov zažil slávu, druhý zomrel v chudobe

Súvisiace články

Z martýra agent ŠtB: Rakúšanov zastrelili počas rybačky, režim ich smrť tajil 35 rokov

Odkiaľ sa vzali názvy? Najstaršia literárna zmienka o Európe je v Homérovej Iliade

Geniálny podivín: Hoci sa bál smrti, neraz uvažoval maliar Edvard Munch o samovražde

Výber pre vás