Vladimír Kampf

Mojím sprievodcom po Klokočove bol Róbert Sobčák, do tohto roka jediný Slovák s&nbsp;permanentnou akreditáciou freelance fotografa na sériu pretekov majstrovstiev sveta cestných motocyklov MotoGP. Dohodli sme sa, že ja si dám tentoraz pauzu od fotografovania a&nbsp;miesto toho nakrútim niekoľko hovoriacich hláv. Fotografoval Róbert a&nbsp;ja som sa snažil o&nbsp;krátke výpovedné videá pre <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/">zivot.pluska.sk</a>.

Turzovka je jednou z&nbsp;najstarších osád horných Kysúc. Prvá písomná zmienka o&nbsp;nej pochádza z&nbsp;roku 1598. Jej súčasťou bol v&nbsp;minulosti aj Klokočov. Na začiatku minulého storočia bola Turzovka najväčšia obec vo vtedajšej Československej republike. 15. 5. 1954 ju rozdelili na 4 samostatné celky. Jednou z&nbsp;nových samostatných obcí bol aj Klokočov.
Poloha: V&nbsp;severozápadnom kúte Slovenska v&nbsp;Turzovskej vrchovine medzi pohorím Javorníky a&nbsp;Moravsko-‑sliezskymi Beskydami v&nbsp;povodí riečky Predmieranky. Do&nbsp;susednej Českej republiky je to cez kopec.
Prvá písomná zmienka: 10. 5. 1954 vo vyhláške Povereníctva vnútra číslo 118/1954 Ur.
Počet obyvateľov: 2 308 (k&nbsp;31. 12. 2016)
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese Čadca v&nbsp;apríli 2023: 3,26 %

Klokočov

Fotografovanie ho zaujíma odmala. „Môj strýko Jozef amatérsky fotil v&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia vo svojom rodinnom dome. Zaobstaral si v&nbsp;tom čase dostupnú techniku a&nbsp;pustil sa do diela štýlom pokus – omyl. To, čo sa mu bez expozimetra nepodarilo, skončilo v&nbsp;sporáku. Popýtal sa fotografov niekde v&nbsp;meste, ako na to, a&nbsp;kúpil si potrebný expozimeter. Naučil sa fotografovať a&nbsp;zaznamenával rodinné udalosti. Nebola to žiadna sláva, ale máme vďaka nemu veľa príjemných obrazových spomienok a&nbsp;unikátneho zachytenia rodinných momentov, kde šlo v&nbsp;prvom rade o&nbsp;atmosféru a&nbsp;nie o&nbsp;kvalitu.

Ďalší člen našej rodiny, ujo Ondrej – mamin brat – si raz zasa raz zabudol u&nbsp;nás doma starý sovietsky fotoaparát Zenit. Mama dostala školenie cez telefón, ako fotoaparát ovládať. Mňa okamžite zaujala vôňa koženého puzdra a&nbsp;kovového fotoaparátu. Film sme spoločnými silami dofotili a&nbsp;moje prvé fotky máme stále doma. Potom v&nbsp;štvrtej triede na základnej škole som sa prihlásil do fotografického krúžku u&nbsp;nás na základnej škole. Mali sme tam skvelú fotokomoru a&nbsp;dobrú techniku. Tam som prvýkrát naživo videl, ako vzniká fotografia.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALEBNEJ KYSUCKEJ OBCE NÁJDETE V GALÉRII

Po základnej a&nbsp;strednej škole odišiel do Bratislavy do firmy, ktorá sa zaoberá laserovými technológiami. „Spoločnosť sa špecializovala aj na pomôcky pre školy. Mal som prístup k&nbsp;zaujímavej fototechnike, ktorú som si požičiaval a&nbsp;fotil som ňou. Vzápätí som spojil fotografovanie so všetkým, čo má kolesá. Je to moja ďalšia záľuba.“ Začínal dokumentovaním súťaže veteránov Beskyd Rallye. Fotil čoraz intenzívnejšie a&nbsp;investoval do techniky. Keď sa po 12 rokoch presťahoval z&nbsp;Bratislavy do Brna, začal spolupracovať s&nbsp;redakciou časopisu Motor Journal. „Podarilo sa mi získať prvú akreditáciu na preteky cestných motocyklov MotoGP. Od roku 2018 mám tú najvyššiu. Spojil som vášeň k&nbsp;fotkám s&nbsp;vášňou ku kolesám.“

Róberta živí informačný sektor. Hobby je pre neho dnes aj vedľajšou prácou. „Okrem dokumentovania pretekov fotografujem napríklad unikátne kolekcie súkromných zbierok vzácnych automobilov alebo motocyklov, z&nbsp;ktorých môže vzniknúť trebárs kniha či obrovské zväčšeniny na stenu. Fotografujem aj produktové fotografie. Chcem vedieť aj iné techniky, aby som neostal sústredený iba na jeden druh fotografického štýlu. Fotografovanie ma baví a&nbsp;chcem to robiť najlepšie, ako sa dá. Rád si posúvam hranice.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Jeho vášeň k&nbsp;motošportu ho priviedla k&nbsp;priateľstvu s&nbsp;množstvom legendárnych svetových aj domácich pretekárov. Patrí medzi nich domáci slovenský Peter Baláž či Vladimír Karban alebo aj legendy svetového motocyklového športu Giacomo Agostini, Phill Read či Randy Mamola. S&nbsp;jazdcami a&nbsp;členmi tímov robí aj rozhovory. „Chvíle fotografovania si užívam. Niekoľko výstav, ktoré som mal, som spojil s&nbsp;charitou a&nbsp;dražbou fotografií. Tento rok to urobím znova.“ Jeho snom je fotografovať formulu 1. „Je to šport spojený s&nbsp;menami pretekárov, ktorí ma formovali. Inšpirovali ma.“

Róbert si užíva. Každá slasť však so sebou nesie nástrahu. „Raz som si vyhliadol na toskánskom okruhu miesto, z&nbsp;ktorého som chcel urobiť zaujímavé zábery. Išiel som pešo do poslednej zákruty. Vliekol som techniku približne polhodinku. Prišiel som na miesto a&nbsp;hups… No card! Pamäťová karta zostala v&nbsp;media centre. Cítil som sa ako úplný začiatočník a&nbsp;sám sebe som sa vtedy naozaj zasmial. Musel som sa zbaliť a&nbsp;potupne odkráčať naspäť. V&nbsp;živote by som si ani len nepomyslel, že sa mi takéto niečo môže stať. Stálo ma to prvé minúty pretekov.“

Róbert ma zaviedol najprv do svojej základnej školy, kde nás čakala s&nbsp;kávičkou a&nbsp;bonbónmi riaditeľka Jarmila Krišťáková, rodená Klokočovčanka. „V&nbsp;súčasnosti máme v&nbsp;škole 165 detí. Počet žiakov nám z&nbsp;roka na rok klesá. Chodia k&nbsp;nám aj deti spoza kopcov z&nbsp;Českej republiky. Sú zo zmiešaných rodín, kde je jeden z&nbsp;rodičov českej a&nbsp;druhý slovenskej národnosti. Tri deti máme v&nbsp;Anglicku. Ľudia odtiaľto odchádzajú za prácou a&nbsp;k&nbsp;nám zasa prichádzajú aj deti z&nbsp;okolitých obcí.“

Riaditeľka si pochvaľuje, že škola je doslova v&nbsp;lone krásnej tichej horskej prírody a&nbsp;má veľký areál. „V&nbsp;našich priestoroch je materská škola a&nbsp;centrum voľného času. Deti u&nbsp;nás trávia čas od rána do večera. Staráme sa o&nbsp;ne,“ smeje sa.

Jarmila Krišťáková chodila do tej istej školy, ktorú teraz vedie. „Dvanásť rokov som žila v&nbsp;Čadci, ale vrátila som sa. Mne vyhovuje dedina a&nbsp;ten nádherný pokoj.“ Odmala chcela byť učiteľkou. „Vždy to bola pre mňa veľmi zaujímavá profesia. Okolo seba som mávala veľa detí, ktoré som učila pri hre na učiteľku. K&nbsp;profesii učiteľky som sa dostala okľukou. Vyštudovala som v&nbsp;Žiline ekonomiku. Potom som si dorábala pedagogické vzdelanie. Desať rokov som učila odborné ekonomické predmety na strednej škole a&nbsp;potom som sa vrátila domov na základnú školu. Zdedila som tu dom.“

V&nbsp;Klokočove je vraj nádherná príroda, ktorá vracia učiteľom silu. „Oddych je dôležitý a&nbsp;zeleň ozaj upokojuje. Na druhej strane, niektoré naše deti z&nbsp;odľahlejších končín majú v&nbsp;zime problém s&nbsp;dochádzkou. Počas krutých fujavíc najmenšie deti ani neprídu, kým k&nbsp;nim neodhrnú cestu.“ Plne organizovaná škola má okrem deviatich ročníkov aj špeciálnu triedu pre detičky s&nbsp;mentálnym postihnutím. „V&nbsp;bežných triedach máme aj deti s&nbsp;autizmom či poruchami učenia a&nbsp;narušenou komunikačnou schopnosťou. Tým sa odlišujeme od okolitých škôl. Inklúzia je u&nbsp;nás už sedem rokov. Začiatky boli ťažké. Ani teraz to nemáme jednoduché. Učitelia musia byť pripravení, že majú v&nbsp;triede nielen hendikepované deti a&nbsp;deti so štandardnými potrebami, ale aj nadané deti, ktoré si tiež vyžadujú špecifický prístup.“

Medzi deti sa chystá aj Róbert so svojimi kamarátmi a&nbsp;ich motorkami. „Besedy s&nbsp;rôznymi zaujímavými ľuďmi deti zaujímajú a&nbsp;sú nadšené, keď hostia prinesú niečo, na čo sa dá siahnuť. Chodia k&nbsp;nám hasiči, boli tu sokoliari a&nbsp;zaujímavé sú aj výchovné koncerty. Po kovide sú takéto stretnutia mimoriadne dôležité.“

Riaditeľke v&nbsp;Klokočove nechýba nič. Možno nejaké kúpalisko. A&nbsp;keby tak bolo s&nbsp;teplou vodou… Hmm… „Chýba mi aj kultúrny dom. Akustika v&nbsp;našej telocvični, ktorá často nahrádza kulturák, je horšia, a&nbsp;ani pódium v&nbsp;nej nemáme.“

Daniela Baligová je tiež Klokočovčanka odmala. „Strávila som tu celé detstvo a&nbsp;dúfam, že mi to vydrží až do konca. Bývali sme spolu so starkými. Dnes mám v&nbsp;ich zrekonštruovanej izbe malé súkromné múzeum. Všetko mi prirástlo k&nbsp;srdcu. Celé detstvo som mala o&nbsp;tradíciách na typickom vidieku aj s&nbsp;medziľudskými vzťahmi. Dnes je už doba iná, uponáhľaná.“

Vyštudovala gymnázium, po ňom pracovala dve desaťročia ako predavačka. „Som celkom čerstvo nezamestnaná. O&nbsp;prácu som prišla. Dúfam, že sa mi môj ďalší život podarí spojiť s&nbsp;kultúrou a&nbsp;tradíciami a&nbsp;splnia sa mi sny. Pred desiatimi rokmi som začala s&nbsp;výrobou kraslíc metódou, ktorá bola u&nbsp;nás hlboko zakorenená. Opletanie sitinou močiarnou tu robila trebárs babka Veronika Šipulová. Bola to najznámejšia kras­ličiarka z&nbsp;Klokočova. Jedno z&nbsp;jej vajíčok sa mi dostalo do rúk. Počas prípravy Veľkej noci, keď sme zdobili slávnostný stôl, sme mali na stole aj to jej vajíčko. Upútalo ma a&nbsp;nedalo mi pokoj. Techniku som sa učila sama. Všetko robím starými metódami.“

Trávu najprv zvlečie z&nbsp;hornej vrstvy, pod ktorou je na pohľad akoby mäkká tvárna penová tyčinka. Niektoré z&nbsp;nich zafarbí a&nbsp;keď uschnú, začne s&nbsp;opletaním. Ako lepidlo používa zmes múky a&nbsp;vody, presne ako to robili dievčatá kedysi. „S&nbsp;kraslicami chodím na súťaže a&nbsp;výstavy. Získala som už aj niekoľko prvých cien. Kraslice boli symbolom Veľkej noci, pretože vo vajíčku sa nesie nový život. V&nbsp;minulosti napríklad gazdiné vyvaľkali vajíčkom kravky, aby boli zdravé a&nbsp;plodné. Keď za dievčaťom na šibačku prišiel mládenec, podľa vajíčka spoznal, ako na tom je. Keď dostal so srdiečkom či bohato zdobené červeným motívom, vedel, že dievča má k&nbsp;nemu citový vzťah. Kamaráti či mládenci z&nbsp;rodiny dostávali neutrálne motívy svetlej farby. Stačil im kvietoček,“ vysvetľuje.

Začalo sa to vajíčkami, ku ktorým Daniela pridala etnokomôrku s&nbsp;chodbou s&nbsp;historickým náradím. V&nbsp;nej učí ženy zdobiť kraslice. „Chodím na workshopy a&nbsp;skúšam si rôzne remeslá. Plietla som korbáče, tkala na krosnách, spracovávala som ľan. S&nbsp;pánom starostom Radoslavom Zajacom uvažujeme, že by sme vytvorili obecné múzeum. Mali by sme si vážiť to, čo tu po sebe zanechali naši predkovia, a&nbsp;udržiavať ich zručnosti.“ Veľa obyvateľov z&nbsp;Klokočova odchádza nielen za prácou, ale aj za ľahším životom. Daniela je výnimka, ktorej sa páči ísť opačným smerom.

Pavol Polka meria 175 centimetrov, má topánky číslo 8 a&nbsp;do Danielinej komôrky si priniesol fujaru. „Som predseda miestneho turistického oddielu, člen regio- nálnej rady turistiky na Kysuciach. Okrem turistických výletov mám rád lyžovanie, baví ma rodina a&nbsp;hrám na fujare. Chvalabohu, už som na dôchodku. Inak som sa po celý život zaoberal elektrikou. Robil som elektroinštalačné práce, satelity, rozvody, verejné osvetlenie či štrukturované kabeláže. Mojím najväčším dielom je kostol na Živčákovej, kde sme minuli 64 kilometrov káblov. Elektriku plynárňam robila moja firma. Ešte aj dnes občas niečo urobím, keď sa mi zachce.“

Do Klokočova by mal človek prísť v&nbsp;prvom rade do Sudoparku. Je známy veľkými sudmi pod holým nebom, pod ktorými zakúria a&nbsp;počestný pocestný si v&nbsp;nich môže užiť akúsi kombináciu ilúzie pekla v&nbsp;božsky krásnej prírode.

Klokočovské skálie je svetovou raritou. „Podobné útvary môžete nájsť v&nbsp;Austrálii, na Novom Zélande, v&nbsp;Amerike, vo Venezuele a&nbsp;tu, kde nám z&nbsp;pieskovca trčia gule. Niektoré už povypadávali, niektoré ľudia pokradli a&nbsp;majú ich v&nbsp;záhradách. Je o&nbsp;nich kopa legiend. Dedo mi rozprával, že v&nbsp;časoch, keď mali ľudia aj päť či šesť metrov, tak s&nbsp;nimi hrali gulečník. Jeden z&nbsp;kameňov v&nbsp;skálí pripomína čiapku Milana Rastislava Štefánika. Nájdete tam aj hrob zbojníka, skamenelého orla. Stačí sa len postaviť na správne miesto.“

Pavol do 15 rokov pásol kravy. „Nebol som najlepší študent. Otec ma poslal za automechanika, ale nevzali ma. Bolo na to treba riadnu tlačenku. Vyučil som sa za elektrikára. Robil som všelikde. Prešiel som za prácou kus Slovenska a&nbsp;Českej republiky. Klokočov je moja srdcová záležitosť. Tu som sa narodil, tu žijem a&nbsp;tu aj zomriem. Chcem tu robiť šport, turistiku, veci verejné. Naša obec je zatiaľ málo objavená a&nbsp;kraj naokolo je panenský. Tí, ktorí sem prichádzajú odinakadiaľ, majú hlad po pôde, majetkoch a&nbsp;lese. Ťažko sa s&nbsp;nimi komunikuje.“

Za socializmu tu chceli vybudovať vodnú nádrž, ktorá by zatopila kus obce. „Preto tu nič nebudovali. Chýba nám plyn a&nbsp;z&nbsp;môjho pohľadu aj kvalitná elektrina,“ vysvetľuje. „Môj doterajší život by som za nič na svete nemenil. Spoznal som fantastických ľudí. Išiel som si za tým, čo som chcel.“

Nemenili by za nič na svete: Klokočov leží v takmer neobjavenom kraji v božsky krásnej prírode

Výber pre vás

Nemenili by za nič na svete: Klokočov leží v takmer neobjavenom kraji v božsky krásnej prírode

Súvisiace články

V Tvrdošíne nikdy nezabudnú na rok 2001: Po daždivých dňoch vyšlo slnko

Druhé Zakopané? V regióne, ktorého súčasťou je Mýto pod Ďumbierom, plánujú ambiciózny projekt

Otvorená náruč Demjaty: Malá obec ukrýva mnoho zaujímavých ľudských osudov

Výber pre vás