Vladimír Kampf

Na Zakarpatí, ktoré je rozlohou menšie ako západné Slovensko, je v súčasnosti možno až štvrť milióna vnútorných utečencov. Za mierových čias má vyše 1,2 milióna obyvateľov. Na Ukrajine vraj veľmi dobre vedia, čo je to ruská politika. Vedia, že aj u nás o tom vieme svoje z čias sovietskej okupácie, ale to je podľa nich ešte málo. Po Rakúsko-Uhorsku tu bolo v rokoch 1919 až 1938 Československo.

Po Viedenskej arbitráži pripadla oblasť Maďarsku, spriaznenému s fašistami, a po druhej svetovej vojne zas Sovietskemu zväzu ako súčasť Ukrajiny. Pre Čechov, Slovákov a ostatné menšiny na Zakarpatskej Ukrajine sa od vypuknutia vojny a po nej začalo malé peklo na zemi. Súčasným ukrajinským presídlencom v Užhorode je k dispozícii niekoľko centier pomoci v meste a reštaurácia, do ktorej sa môžu prísť zadarmo najesť. Kto nemá peniaze alebo sa mu minuli úspory, môže sa skúsiť zamestnať. O&nbsp;prácu tu však bola núdza aj pred brutálnym ruským útokom na Ukrajinu.

Gabika Brovdi je podpredsedníčka kultúrno-osvetovej organizácie Matice slovenskej na Ukrajine a&nbsp;vedúca redaktorka slovenského vysielania zakarpatskej pobočky ukrajinskej štátnej televízie a&nbsp;rozhlasu. „Fungovanie Matice slovenskej zmenila už pandémia. Neboli ani štyri tradičné akcie, ktoré prežili už dve desaťročia. Nebola súťaž v&nbsp;prednese slovenských rozprávok Čaro rozprávky, nebol Zlatý slávik ľudových piesní ani folklórna Slovenská veselica a&nbsp;ani Slovenský betlehem. Keď sa zdalo, že budeme mať lepší rok, prišla vojna,“ vymenúva so smútkom v&nbsp;hlase.

Gabiku mrzí, že na neserióznych weboch vyšli články, že medzi utečencami sú aj ukrajinskí Slováci. „To nie je pravda. Väčšina Slovákov na Ukrajine žije v&nbsp;Zakarpatskej oblasti, ktorá dodnes zostala jediným regiónom nedotknutým bombami. Sirény síce hučali, ale to v&nbsp;celej krajine. Tunajší Slováci zostali doma a&nbsp;pomáhajú zvládnuť situáciu každý, ako vie a&nbsp;môže. Niekto sa pripojil k&nbsp;dobrovoľníkom s&nbsp;humanitárnou pomocou, iní varia alebo sa starajú o&nbsp;presídlencov z&nbsp;východu, z&nbsp;oblastí kde prebiehajú boje. Ľudí,&nbsp; ktorí zostali na Zakarpatí a&nbsp;nešli ďalej za hranice, je vyše 200-tisíc. Najviac v&nbsp;Užhorode. Presné čísla nevieme, pretože niektorí sa nezaregistrovali a&nbsp;žijú u&nbsp;svojich príbuzných alebo u&nbsp;známych.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Snaha žiť normálne je silná. Kto má pozemok, sadí, kto má prácu, pracuje. Keby pred kľúčovými objektmi neboli vrecia s&nbsp;pieskom a&nbsp;ozbrojené hliadky v&nbsp;uliciach, ani by to v&nbsp;meste ako vo vojne nevyzeralo. „Nevieme, kedy sa to skončí. Fungujú reštaurácie, kaviarne, obchody. Deti sa učia dištančne, školy a&nbsp;univerzity fungujú na diaľku. Slovenský generálny konzulát v&nbsp;Užhorode v&nbsp;spolupráci s&nbsp;poradcom slovenského premiéra Eduardom Burešom zorganizovali potravinovú pomoc pre Slovákov žijúcich v&nbsp;Zakarpatskej oblasti. V&nbsp;odľahlých častiach dedín žijú slovenské babičky, ktorým táto forma pomoci najviac pomohla. Bolo to však najmä symbolické gesto, že Slovensku záleží na krajanoch v&nbsp;krajine postihnutej vojnou.“

Do mesta prišli na víkend slovenskí farmári, ktorým premiér Heger na hranici vo Vyšnom Nemeckom pomiešal dobrovoľnícky guláš, kým dal peniaze na jedlo pre utečencov či presídlencov spriazneným firmám. Navarili štyri veľké kotly a&nbsp;vraj si ho všetci pochvaľovali. Nič nezostalo. „Ochutnala som, bol výborný. Veľa mäska...“ skonštatovala uznanlivo Gabika.

V&nbsp;slovenskej redakcii televízie a&nbsp;rozhlasu v&nbsp;Užhorode pred vojnou pripravovali najmä príspevky s&nbsp;príbehmi ľudí a&nbsp;sem-tam aj o&nbsp;spoločenských udalostiach. Za vojny je všetko inak. „Robíme iba spravodajstvo. Po slovensky vysielame v&nbsp;rozhlase dva razy za deň. Tretie správy, ktoré vyrábame, putujú do európskej výmennej televíznej siete. Je náročné robiť celý deň správy. Časť z&nbsp;nich poskytujeme celoštátnemu vysielaniu nepretržitého televízneho spravodajského maratónu. Takto sa národ dozvie o&nbsp;dianí v&nbsp;celej krajine v&nbsp;jednom vysielaní. Prispieva, kto kde je. Niektorí kolegovia sú aj na miestach bojov.“

Autorom neustále sa rozširujúceho nápadu umiestňovania malých sôch po meste je Mychajlo Kolodko. Miniatúrne bronzové postavičky pripomínajú zaujímavé historické osobnosti či scény, alebo mýtických svetových hrdinov, ktorí mali alebo majú vplyv na zakarpatský región. Sošky dodávajú Užhorodu originalitu. Turisti ich hľadajú a fotia si ich do zbierok.

Užhorodské minisochy

Vraj Užhorod je napohľad ako pražské Dejvice. V&nbsp;bývalom dome Ukrajincov z&nbsp;čias prvej Československej republiky sídli Užhorodský spolok Slovákov. „Snažíme sa pripomínať významných Slovákov a&nbsp;Čechov tým, že umiestňujeme ich pamätné tabule,“ vysvetľuje predseda. Ivan Latko bol prvým predsedom Matice slovenskej. „Mám aj české korene, preto mi je bližší československý pohľad, ktorý sa matici až tak nepáči. Môj dedo sem prišiel za Rakúsko-Uhorska z&nbsp;Krompách. Tu bola práca v&nbsp;lesoch. Za sovietskej éry sme si udržali tradície vďaka slovenskému kostolu, ktorý tu fungoval. Zo slovenského archívu som dostal papiere svojho deda. Vyplýva z&nbsp;nich, že by som nemal byť Latko, ale Látka. Za sovietskych čias tu chceli všetkých ukrajinizovať. Okrem kostola sme si mohli naladiť Československú televíziu a&nbsp;rozhlas. Aj to nám veľmi pomáhalo,“ spomína.

„Náš spolok funguje od roku 1996. Ukrajina nám nepomáha, ale nikdy nám ani nerobila problémy a&nbsp;ani Slovensko sa ktovie­ako nepretrhne. Matica slovenská na Ukrajine sa stará o&nbsp;školstvo a&nbsp;folklór. My odhaľujeme tabule a&nbsp;pomáhame ľuďom vybavovať dokumenty zahraničných Slovákov,“ hovorí o&nbsp;službe, ktorá je nielen v&nbsp;týchto dňoch mimoriadne žiadaná. „Prichádzajú k&nbsp;nám tí, ktorí potrebujú nájsť svoje korene na Slovensku.“

Časť Slovákov, ktorí dostali k&nbsp;preukazu zahraničného Slováka aj prechodný pobyt na Slovensku, včas odišla. Tí, ktorí zaváhali, zostali a&nbsp;niektorí museli narukovať. „S&nbsp;tým nič nemôžeme urobiť. Dospelí muži do 60 rokov sa nemôžu dostať za hranicu. Preto veríme, že vojna sa skončí čo najskôr. Ja mám 65 rokov. Hovoril som si, že na staré kolená si budem užívať, a&nbsp;dočkal som sa vojny… Máme príbuzných v&nbsp;Bratislave. S&nbsp;manželkou sme si mysleli, že sa odsťahujeme, ale teraz nás tu treba viac ako inokedy. Pomáhame ľuďom vybavovať dokumenty. Pomáhame aj s&nbsp;distribúciou humanitárnej pomoci zo Slovenska a&nbsp;z&nbsp;Česka.“

Mestečko Perečín leží dvadsať kilometrov severne od Užhorodu. Aj odtiaľto je Slovensko za západnými kopcami. „Moji rodičia sa doma rozprávali po slovensky. Bývali sme v&nbsp;dedinke deväť kilometrov od Perečína. Slovenčinu tu bolo počuť často. Nemáme ju síce čistú, ale dohovoríme sa aj s&nbsp;vami,“ hovorí s&nbsp;úsmevom kňaz Vladyslav Kuchak. Vyrastal pri kostole a&nbsp;kňazom sa stal akosi prirodzene.

„Sme tu lazaristi z&nbsp;Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Našou úlohou je charitatívne dielo. Kým niekomu začneme sprostredkovávať Božie slovo, musí mať plný žalúdok. Snažíme sa ľuďom pomôcť dobročinnosťou. Naša farnosť realizuje projekt svätej Marty Wieckej. Pomáhame starším, osamelým, chudobným. Každý deň pre nich pripravujeme stravu. Rozvážame po okolí 40 obedov. Popritom sa staráme o&nbsp;ich zdravie. Po začiatku vojny k&nbsp;nám prišli utečenci. Nutnosť pomoci vzrástla.“

V&nbsp;súčasnosti majú v&nbsp;budove pri kostole ubytovaných vyše dvadsať ľudí, medzi inými aj deti v&nbsp;pestúnskej starostlivosti rodinného typu. „Spočiatku utečenecká vlna akoby okolo nás len prechádzala. Všetci sa ponáhľali za hranice. Snažili sme sa ich tam dopraviť a&nbsp;poskytnúť im malé útočisko v&nbsp;stanoch, kde sa mohli zohriať, dostali najesť a&nbsp;napiť. Neskôr začali prichádzať takí, ktorí nechcú z&nbsp;Ukrajiny odísť úplne, ale chcú byť čo najbližšie k&nbsp;bezpečiu v&nbsp;zahraničí, keby niečo. Sú naviazaní na rodnú vlasť. Na Zakarpatí je veľa centier, v&nbsp;ktorých čakajú, kým sa bombardovanie a&nbsp;boje skončia, aby sa mohli vrátiť. Niektorí našli ubytovanie vysoko v&nbsp;horách, ďaleko od dedín a&nbsp;miest. Aj o&nbsp;tých sa staráme.“

Vladyslav je mladý muž, ktorému zatiaľ povolávací rozkaz neprišiel. „Myslím, že v&nbsp;prvom rade majú záujem o&nbsp;tých, ktorí to vedia so zbraňami. Zákon nemá pre kňazov žiadne výnimky. Nás asi vezmú, keď bude ešte horšie. Keby som si mohol vybrať, radšej by som slúžil ako katolícky kňaz. Nechcem zobrať zbraň do ruky a&nbsp;po niekom strieľať. To by som potom nemohol chodiť do kostola a&nbsp;slúžiť omše. Verím, že vojna sa skončí čím skôr. Vidieť deti, ktoré sa panicky boja každého vojaka a&nbsp;upokoja sa, až keď im rodičia povedia: Ten je náš… Z&nbsp;toho veľmi srdce bolí.“

Navštívili sme ZAKARPATIE: Jediný región, kam ešte nedopadli ruské bomby a rakety

Výber pre vás

Navštívili sme ZAKARPATIE: Jediný región, kam ešte nedopadli ruské bomby a rakety

Súvisiace články

Nečakaný zvrat v prípade 11-ročného utečenca z Ukrajiny: Nemožné sa stalo skutočnosťou!

Vojačka bojuje o titul Miss, jej TVÁR je terčom vtipov: Kruté správy kvôli tomu, ako vyzerá!

Tri osudné sekundy: MARTIN LUDROVSKÝ získal titul majstra sveta na invalidnom vozíku

Výber pre vás