Peter Ličák

Historici, ktorí sa venujú dejinám Svitu, jedného z&nbsp;najmladších slovenských miest, to majú s&nbsp;pátraním po jeho minulosti podstatne ľahšie než ich kolegovia, ktorí skúmajú históriu sídiel založených v&nbsp;stredoveku. Veľa sa môžu dozvedieť od pamätníkov, ktorí si ešte spomínajú na dni, keď sa začal písať príbeh mesta. História jeho vzniku má celkom inú podobu, než majú mestá či dediny, ktoré vám už viac ako dva roky predstavujeme v&nbsp;tomto seriáli.

Zvyčajne to chodí tak, že prvé je na svete mesto, až potom prídu za ľuďmi továrne. Vo Svite to bolo presne naopak. Najprv sa v&nbsp;hlave českého výrobcu obuvi Tomáša Baťu zrodil nápad postaviť pod Vysokými Tatrami ďalšiu fabriku a&nbsp;potom popri jej výstavbe položili základný kameň nového mesta.

Lokalizácia: Prešovský kraj, okres Poprad, región Spiš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1934
&nbsp;
Počet obyvateľov: 7&nbsp;790
&nbsp;
Nezamestnanosť: 5,62 % v okrese Poprad

Svit

Eva Potočná má v&nbsp;malíčku históriu Svitu aj bývalej Baťovej fabriky, dnes nesúcej meno Chemosvit, v&nbsp;ktorej si ako redaktorka podnikových novín „odkrútila“ štvrťstoročie. Rodáčka z&nbsp;Ústí nad Labem je nanajvýš plodná a&nbsp;úspešná publicistka, na konte má niekoľko publikácií či už o&nbsp;kúpeľnej obci Vyšné Ružbachy, o&nbsp;Slovenskom raji, Rožňave, alebo&nbsp;zaniknutých kúpeľoch. Samozrejme, že medzi nimi nechýba monografia o&nbsp;Svite. V&nbsp;prestížnej súťaži Najkrajšie knihy o&nbsp;Slovensku aj v&nbsp;súťaži o&nbsp;najkrajšiu populárnu monografiu získala za svoju mimoriadne úspešnú tvorbu tri ocenenia.

„V&nbsp;časoch, keď ešte na mieste dnešného Svitu nestáli žiadne budovy, nebolo od obce Lučivná až po Poprad žiadnej dediny. Bol to len dlhý kus cesty, kde stáli dve krčmy, poskytujúce občerstvenie furmanom a&nbsp;pocestným. Krčma Stupava bola dokonca až z&nbsp;roku 1777. Začiatkom roku 1934 sa začalo povrávať, že za krčmami, kde sa ťahal močiar, a&nbsp;na pasienkoch s&nbsp;kolibou, so salašom a&nbsp;skladom dreva majú Česi postaviť akúsi fabriku.

Ľudia z&nbsp;okolitých dedín sa tešili, že v&nbsp;nej dostanú zárobok, zlepší sa im život. Prvý zápis o&nbsp;tom, že firma Baťa Zlín sa zaujíma o&nbsp;kúpu pozemkov na výstavbu fabriky je z&nbsp;9.&nbsp;marca 1934. V&nbsp;ten deň sa obecné zastupiteľstvo vo Veľkej dohodlo, že Baťovej firme predá pozemky v&nbsp;lokalite Štokava. A&nbsp;bolo rozhodnuté o&nbsp;fabrike, dnešnom Chemosvite, aj o&nbsp;založení nového mesta,“ vracia sa do historického bodu nula publicistka Eva Potočná.

Pozemky s&nbsp;výmerou 101 katastrálnych jutár a&nbsp;58 siah kúpila Baťova firma za 250-tisíc československých korún. Obyvatelia Veľkej si však v&nbsp;kúpnopredajnej zmluve vyhradili právo na pasenie dobytka na lúkach, ktoré nebudú zastavané. Začiatkom septembra 1934 uviedli do prevádzky pokusnú stanicu na overenie výroby viskózového hodvábu budúcej Baťovej továrne, dostavali aj prvý domček s&nbsp;bytom na poschodí, s&nbsp;kanceláriou a&nbsp;vrátnicou v&nbsp;budúcom meste. Onedlho bolo za cestou postavených prvých sedem domčekov novej kolónie, bývali v nich pracovníci malej pokusnej stanice.

„O&nbsp;pôvode názvu Svit existujú dve teórie. Podľa prvej je pomenovanie mesta odvodené od ostrihaného rúna ovce – stočené sa označovalo slovom svit. Nové umelé vlákno malo nahradiť aj ovčiu vlnu, preto tento názov prijali na pomenovanie Baťovej fabriky i&nbsp;kolónie pri jej areáli. Menej pravdepodobne znie druhá verzia, podľa ktorej je Svit skratkou názvu Slovenská viskózová továreň.

Tak či onak, jedno je isté – zrodom novej Baťovej továrne a&nbsp;založením mestečka v&nbsp;pomerne chudobnej oblasti svitlo v&nbsp;rokoch hospodárskej krízy obyvateľom tohto regiónu na lepšie časy. Treba však pripomenúť aj to, že s&nbsp;treťou verziou prišiel prvý občan narodený vo Svite, jeho neskorší primátor Ing. Vladimír Rusnák. V&nbsp;roku 1990 sa vo Svite stretol so synom Tomáša Baťu, ktorý tvrdil, že názov ešte neexistujúcej fabriky Svit odvodili od svitu mesiaca, ktorý jeho otca očaril v&nbsp;roku 1932 počas návštevy Vysokých Tatier,“ povedala pre Život Eva Potočná.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Inžinierka Dáša Vojsovičová je v&nbsp;nedlhej histórii Svitu prvá žena, ktorej obyvatelia podtatranského mestečka, bytostne spätého s&nbsp;rodinou Baťovcov, chemickým a&nbsp;textilným priemyslom, v&nbsp;komunálnych voľbách pred pätnástimi mesiacmi zverili vedenie mesta a&nbsp;jeho samosprávy. Rodáčka zo Svitu si ešte na strednej škole vysnívala, že na vysokej škole sa bude venovať štúdiu biológie. Lenže sudičky napísali celkom iný scenár jej pracovného života. Namiesto vnikania do tajov biológie skončila vysokú školu s&nbsp;titulom banská inžinierka so špecializáciou na povrchové dobývanie.

„Do materskej dovolenky som vo vyštudovanom odbore aj pracovala na neďalekých batizovských štrkoviskách. Vyskúšala som to na viacerých postoch – ako asistentka riaditeľa závodu, ale aj robotu v&nbsp;montérkach pri páse naplnenom štrkom, na vlastnej koži som si vyskúšala ‚slasti‘ nočných šícht pri páse, jeden čas som mala na starosti závodnú dopravu. Môžem povedať, že to pre mňa bola naozaj druhá vysoká škola. Bez indexu ale s&nbsp;každodennými praktickým skúškami.

Keby som v&nbsp;nich nebola obstála, asi by som v&nbsp;sebe nebola našla guráž uchádzať sa vo voľbách o&nbsp;primátorský post. Viete, aj tam v&nbsp;tých montérkach sa bežne vyskytli problémy, ktoré bolo nevyhnutné riešiť okamžite, každá hodina bezradnosti by bola zastavila výrobu, škody by sa boli rátali v&nbsp;desaťtisícoch korún. Ako som sa vtedy naučila vo výrobe, tak sa snažím riešiť aj problémy mesta – okamžite, bez zbytočného otáľania. Presne tak som postupovala aj pred niekoľkými dňami, keď nám uprostred lyžiarskej sezóny a&nbsp;jarných prázdnin voda podmyla most na ceste do Lopušnej doliny,“ zdôverila sa nám prvá dáma Svitu.

Takéto označenie nemá práve najradšej, vraví, že sa cíti skôr ako členka svitskej samosprávy s&nbsp;najväčším bremenom zodpovednosti za chod mesta. Nehraná skromnosť, aká sa, žiaľ, v&nbsp;posledných rokoch z&nbsp;tých najvyšších poschodí politiky v&nbsp;honbe za mocou, slávou a&nbsp;najmä peniazmi vytratila. Dúfajme, že nie naveky.

Dáša Vojsovičová nezasadla do primátorského kresla bez skúseností z&nbsp;mestskej samosprávy. Štyri roky úročila svoje poznatky získané v&nbsp;poisťovníctve ako predsedníčka finančnej komisie Mestského zastupiteľstva vo Svite. „Aj toto bola pre mňa veľmi dobrá škola, najlepšie ma do všetkých zákonitostí fungovania samosprávy zasvätila hlavná ekonómka mestského úradu Alenka Balogová. Nebyť jej, bola by pre mňa funkcia primátorky oveľa ťažšia a&nbsp;preberala by som ju možno s&nbsp;malou dušičkou. Ale vďaka pani Alenke som bola na takýto post celkom dobre pripravená.

Za tých pár mesiacov ma praktický nič nedokázalo zaskočiť či dokonca priviesť do stavu bezradnosti,“ tvrdí pani primátorka. Najviac jej sťažuje a&nbsp;komplikuje prácu byrokracia, ktorá sprevádza systém verejného obstarávania i&nbsp;prideľovanie eurofondov. Dúfa, že strany a&nbsp;politici, ktorí sa v&nbsp;najbližších týždňoch ujmú kormidla smerovania štátu, budú načúvať aj hlasom zo samospráv a&nbsp;z&nbsp;mimobratislavských regiónov, ktoré pri končiacej vládnej koalícii nemali takmer žiadnu váhu ani spätnú väzbu. Pravda, ak nepatrili do vyvolenej skupiny „našich ľudí“.

<h3>Peter Migač, redaktor podnikových novín Chemosvitu</h3>
&nbsp;
&nbsp;
Vyrástol som v tomto meste, prežil som tu ozaj krásne detstvo. Ako inak, aj na strednú školu som chodil vo Svite, samozrejme, že to bola chemická priemyslovka. Bola to celkom prirodzená voľba, lebo vo Svite sa chemik vždy uplatní, na rozdiel od iných profesií si nemusí hľadať prácu a uplatnenie v zahraničí. Svit bol vždy mestom mladých, máme tu veľa možností na športovanie, o turistike ani nehovorím. Skrátka, nemenil by som za žiadnu cenu.

Jeden za všetkých

„So spolupracovníkmi vo vedení akciovej spoločnosti Chemosvit sme pri riešení žiadneho problému nepoznali bezradné pokrčenie ramenami ani ospravedlňujúce slová ‚nedá sa‘. Matkou úspechov, ktoré sme dosiahli, nebola náhoda ani zhluk akýchsi šťastných okolností. Poviem to tak trocha filozofický: úspech bol naša voľba. V&nbsp;živote to chodí tak, že úspechy nepadajú z&nbsp;neba, to sa stáva len v&nbsp;rozprávkach,“ konštatuje s&nbsp;oprávnenou hrdosťou predseda Dozornej rady akciovej spoločnosti Chemosvit Ing. Michal Ľach.

O&nbsp;rodákovi z&nbsp;Malého Slavkova pod Vysokými Tatrami možno bez zveličovania povedať, že vďaka takmer polstoročnému pôsobeniu v&nbsp;chemickej fabrike sa stal ikonickou postavou podtatranského priemyselného mestečka. Do fabriky, bez ktorej by Svit nebol vznikol, prišiel z&nbsp;vysokej školy ekonomickej, tak akosi románovo začínal od piky ako referent odbytu a&nbsp;zásobovania, až ho tri mesiace pred novembrom ’89 pracovníci fabriky spomedzi troch ašpirantov zvolili za generálneho riaditeľa štátneho podniku, ktorý mal zvučné meno nielen v&nbsp;Československu, ale aj v&nbsp;zahraničí.

Bol to naozajstný priemyselný kolos, ktorý dával prácu a&nbsp;živobytie viac ako piatim tisíckam ľudí z&nbsp;tatranského regiónu. „Aby fabrika žila aj po zmene režimu, vytvorili sme zamestnaneckú akciovú spoločnosť, bolo to pre nás všetkých – manažment i&nbsp;pracovníkov na všetkých postoch výroby a&nbsp;administratívy – mimoriadne náročné obdobie. Po páde socializmu sa vo východnej a&nbsp;v&nbsp;strednej Európe rozpadli trhy, rýchlo sme sa museli poobzerať v&nbsp;západnej Európe po nových odberateľoch viskózových a&nbsp;syntetických vlákien, silonu, polyamidového káblika, celofánu, zušľachtených viskózových fólií, rôznych druhov obalov.

Lenže s&nbsp;novými zákazníkmi prišli nové požiadavky, oveľa náročnejšie, než sme boli zvyknutí. Mýtus večných právd sa zrútil ako domček z&nbsp;karát. Nielen v&nbsp;politickom a&nbsp;spoločenskom živote, ale aj v&nbsp;hospodárstve došlo k&nbsp;radikálnym zmenám, aké sa v&nbsp;minulosti rodili po celé stáročia. Keď sme chceli dať fabrike s&nbsp;baťovskou tradíciou životaschopnú perspektívu, museli sme manažmentu i&nbsp;ľuďom vo výrobe nastaviť latku výkonnosti vysoko. V&nbsp;prvom rade museli všetci pochopiť, že o&nbsp;tom, či fabrika prežije, či budeme mať pre svoje výrobky odberateľov, rozhodnú dve veci: kvalita výrobkov a&nbsp;prísne dodržiavanie dodacích lehôt.

Mali sme šťastie, že ľudia pochopili, že len tadiaľ vedie cesta k&nbsp;úspechu. Pred polrokom ma tak potešili slová predstaviteľov fínskej firmy Rani Plast, s&nbsp;ktorou sme pred rokmi vytvorili spoločný podnik Terichem, že sú radi, že tu pod Tatrami našli ľudí, ktorí nechceli zbohatnúť zo dňa ma deň, ale vedeli, čo treba na dlhodobý rozvoj podniku. Vybudovať si na západných trhoch dôveru a&nbsp;dobré meno bola jedna z&nbsp;najťažších úloh, ale dokázali sme to. Nepochybne aj vďaka systému riadenia kvality ISO, ktorý sme získali na Slovensku medzi prvými už v&nbsp;roku 1993. Preto stále tvrdím, že kde stavia na vysokú, svetovú kvalitu, tam nemôžu prehrať,“ tvrdí Michal Ľach.

Manželia Pitoňákovci zo svitskej vilovej štvrte Kanada patria k&nbsp;ľuďom, ktorí veľmi otvorene kritizovali politiku a&nbsp;konkrétne kroky koalície, ktorá po sobote patrí do minulosti. Nedeľné ráno malo pre nich slastnú príchuť víťazstva, do parlamentu sa dostal aj ich favorit – strana SaS.

„Od novej vládnej koalície demokratických strán, od vlády i&nbsp;nového parlamentu očakávame, že konečne napravia krivdy, ktoré boli spáchané na vlastníkoch pôdy a&nbsp;lesov v&nbsp;Levočských vrchoch. V&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia štát ľuďom ukradol viac ako 31-tisíc hektárov pôdy, lebo si tam armáda zriadila vojenský výcvikový priestor Javorina. Armáda vtedy bezcitne zlikvidovala Ľubické Kúpele, dediny Ruskinovce, Blažov a&nbsp;Dvorce.

A&nbsp;hoci od zmeny komunistického režimu uplynulo už 30 rokov, viac ako 30-tisíc pôvodných vlastníkov pozemkov a&nbsp;dedičov tejto ukradnutej pôdy sa márne domáha nápravy starej krivdy. Výhovorky, ktoré sme počuli od predsedu vlády Petra Pellegriniho, od jeho ministrov, od predstaviteľov armády a&nbsp;najmä od ministerstva obrany, by stačili na veľkú knihu. Nádejame sa, že nové vládne zoskupenie, ktoré sa začína rysovať, nám ukradnutú pôdu vráti,“ posťažoval sa pán Martin Pitoňák.

Najskôr bola Baťova fabrika, potom sa jeho červená kolónia rozrástla na mesto Svit

Výber pre vás

Najskôr bola Baťova fabrika, potom sa jeho červená kolónia rozrástla na mesto Svit

Súvisiace články

Na vývoj Sabinova mal vplyv slávny film. Ako sa žije v oscarovom meste dnes?

Na Slovensku sú až tri obce s názvom Lúčky: Ako sa žije pod bielou perinou?

Obec plná zaujímavých príbehov a ľudských osudov: V Bzenove ročne vykvasia 3 000 ton kapusty

Výber pre vás