Peter Ličák

Hoci to v&nbsp;tých osudových chvíľach nikto nemohol ani len tušiť, história Novej Polhory sa začala písať v&nbsp;druhý augustový deň vojnového roku 1942 vo svetle do neba siahajúcich plameňov obrovského požiaru, ktorý sa o&nbsp;druhej popoludní rozhorel v&nbsp;dedine Pohronská Polhora neďaleko Brezna.

Lokalizácia: Košický samosprávny kraj, okres Košice-okolie, región Šariš
&nbsp;
Počet obyvateľov: 520
&nbsp;
Rok založenia: 1943 (ako osada Ploského)
&nbsp;
Rok osamostatnenia obce: 1954
&nbsp;
Nadmorská výška: 221 m

Nová Polhora

„Neviem, či je to len fáma alebo pravda, ale pamätníci z&nbsp;generácie mojich rodičov tvrdili, že požiar v&nbsp;Pohronskej Polhore má na svedomí akýsi chlapec. Či to urobil úmyselne alebo nedopatrením, sa nevedelo. Nech už to bol úmysel alebo jeho neopatrnosť, či nešťastná náhoda, následky boli katastrofálne, červený kohút premenil na popol 158&nbsp;domov s&nbsp;hospodárskymi staveniskami, so stodolami, senníkmi, ‚sypancami‘, stajňami, s&nbsp;chlievmi,“ hovorí o&nbsp;pohrome, ktorá kruto zasiahla do života obyvateľov Pohronskej Polhory, starousadlík z&nbsp;Novej Polhory Anton Šimčák&nbsp;(68). Jeho rodičia sa presťahovali do novej dediny zo susedného Ploského s&nbsp;ďalšími 33&nbsp;rodinami z&nbsp;Ploského a&nbsp;zo Šarišských Bohdanoviec. Z&nbsp;Ploského to okrem iných boli rodiny Štefana Uličného, Andreja Egeda, Michala Sendža, Andreja Trochana či vdovy Barbory Pažičákovej, zo Šarišských Bohdanoviec sa prisťahovali rodiny Vasiľa a&nbsp;Mikuláša Kardasovcov, Jána Palíra, Štefana Želinského.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE, KTORÁ VZNIKLA VĎAKA NÁHODNÉMU NEŠŤASTIU, NÁJDETE V GALÉRII

Hoci Pohronskú Polhoru prišlo ratovať trinásť hasičských zborov, plamene sa im podarilo uhasiť až po šiestich hodinách. Takmer všetky vyhorené domy boli drevenice. Hasičom komplikoval hasenie silný vietor, ktorý prenášal oheň zo strechy na strechu. Postihnuté rodiny ubytovali v&nbsp;ľudovej škole, mnohých prichýlili príbuzní, deti ubytovali na prechodný čas v&nbsp;detských domovoch. Pohronská Polhora bola v&nbsp;tom čase dosť preľudnená, husto zastavaná, drevenice sa takmer dotýkali, v&nbsp;každom dvore sa na seba tlačili aj dve-tri. Vláda slovenského štátu povolila po požiari postaviť na jednom dvore len jeden dom, niektorí si postavili tradičné drevenice typické pre horehronský región, tí obozretnejší si už stavali domy z&nbsp;tehál.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Ostatní pohorelci dostali od vlády ponuku usídliť sa na východnom Slovensku zo desať kilometrov severnejšie od Košíc, ktoré boli vtedy okupované Maďarskom. Ako stojí čierne na bielom v&nbsp;kronikách, túto vládnu ponuku prijalo 42&nbsp;rodín, medzi inými aj Róbert Kubizniak, dedo dnešného starostu Novej Polhory Františka Kubizniaka. Bolo to odvážne rozhodnutie začať žiť na opačnom konci Slovenska, nikoho tam nepoznať, zžiť sa s&nbsp;miestnymi zvykmi a&nbsp;zvyklosťami. To nie je výlet, z&nbsp;ktorého sa človek večer vráti domov. To je na celý život. V&nbsp;polovici novembra 1942 sa do dediny Ploské presťahovalo 172 ľudí, boli ubytovaní v&nbsp;kaštieli statkára Rosenberga, v&nbsp;jednej izbe sa tiesnilo aj niekoľko rodín, preto im neskôr pristavili tri drevené domy,“ načiera do 80-ročnej histórie zhovorčivý pán Šimčák.

S&nbsp;výstavbou novej dediny na východnom Slovensku sa začalo v&nbsp;jeseni na 22-hektárovom pozemku veľkostatkára Rosenberga. Vláda zverila výstavbu domov Všeobecnému stavebnému družstvu Bratislava, stavebné práce riadil ako stavbyvedúci pán Piga. Do stavby domov sa zapojili nielen presídlenci, ale aj občania susedných dedín, najmä z&nbsp;Ploského a&nbsp;zo Šarišských Bohdanoviec. Do prvých 42&nbsp;domov sa rodiny presídlencov nasťahovali v&nbsp;novembri 1943. O&nbsp;rok neskôr bolo dostavaných ďalších 33&nbsp;domov. 

„Rodinný dom, do akého sa nasťahovala aj rodina mojich starých rodičov, mal predsieň, kuchyňu, jednu izbu, špajzu. K&nbsp;domom patrila maštaľ, stodola, studňa, dvor aj oplotená záhrada. Cena domu bola odhadnutá na 330-tisíc slovenských korún, prvá splátka banke za úver bola 28- až 29-tisíc korún. Štát každej rodine pridelil aj bezmála tri hektáre ornej pôdy. Nová Polhora administratívne patrila ako osada pod susednú obec Ploské, osamostatnila sa v&nbsp;roku 1953, z&nbsp;katastra Ploského jej bolo vyčlenených 207&nbsp;hektárov pôdy,“ hovorí starosta Novej Polhory František Kubizniak&nbsp;(52).

O&nbsp;mesiac to bude rok, čo sa ujal vedenia obecnej samosprávy. Riadenie obecných vecí pre neho nebolo veľkou neznámou, má za sebou dvanásťročné skúsenosti poslanca obecného zastupiteľstva, kde sa rieši všetko podstatné a&nbsp;neraz aj nepodstatné, čo súvisí so životom obyvateľov Novej Polhory. Dve volebné obdobia bol dokonca zástupcom starostu Andreja Šimčáka. 

„Ako prioritu som si postavil na toto volebné obdobie, z&nbsp;ktorého čas akurát odkrajuje prvý rok, vybudovanie kanalizácie. Z&nbsp;vlastného rozpočtu obec takú stavbu nedokáže financovať, doterajšie výzvy štátu na financovanie výstavby kanalizácie nás zakaždým obišli. Ako malá obec sme ani na jednu výzvu nemohli reagovať, tie boli doteraz ušité na mieru pre väčšie obce aj pre dediny, ktoré majú rómske osady s&nbsp;katastrofálnymi hygienickými podmienkami. A&nbsp;tak trpezlivo čakáme, kedy bude vypísaná nová výzva na financovanie výstavby kanalizácie, kde bude spĺňať podmienky aj naša dedina. Tento problém, ktorý nás trápi od prvopočiatkov obce, riešime za pomoci spoločnosti Východoslovenské vodovody a&nbsp;kanalizácie Košice. Všetci dúfame, že ministerstvá si uvedomia, že aj menšie obce majú nárok na takú základnú vybavenosť, akou je kanalizácia,“ posťažoval sa Životu starosta Novej Polhory.

Podobné trampoty, aké majú s&nbsp;kanalizáciou, zažili v&nbsp;obci s&nbsp;výstavbou kostola. Hoci presťahovalci mali v&nbsp;Pohronskej Polhore Boží chrám svätého Michala archanjela od roku 1802, v&nbsp;Novej Polhore im štát povolil postaviť si Kostol Panny Márie kráľovnej až po zmene režimu v&nbsp;novembri 1989. Kostol si veriaci postavili v&nbsp;roku 1993 za peniaze zo zbierky, do ktorej prispievali ľudia z&nbsp;celého Československa. Dovtedy napĺňali veriaci z&nbsp;Novej Polhory svoje náboženské potreby vo farskom kostole v&nbsp;Ploskom. 

Veľké nádeje vkladá starosta obce do priemyselného parku, ktorý v&nbsp;katastri obce zriadil súkromný investor. V&nbsp;jeho priestoroch sa už s&nbsp;veľkou halou usadila prvá firma. František Kubizniak predpokladá, že v&nbsp;súvislosti s&nbsp;výstavbou automobilky Volvo pri Valalikoch neďaleko Košíc pribudnú v&nbsp;priemyselnom parku firmy, ktoré budú so švédskou automobilkou spolupracovať. Na účte obecného úradu by každý rok pristálo viac eur z&nbsp;daní, viac by sa mohlo investovať do rozvoja obce. A&nbsp;to nie je pre obyvateľov Novej Polhory zlá správa. Je to príjemne znejúca zvesť aj pre tých, ktorí si kupujú stavebné parcely v&nbsp;lokalitách Balka a&nbsp;Povrazy, aby sa tam usadili, tak ako pred osemdesiatimi rokmi pohorelci z&nbsp;Pohronskej Polhory. 

Anton Šimčák vystriedal za život len dve roboty. V&nbsp;Kráľovciach v&nbsp;Poľnohospodárskom družstve Rozvoj robil agronóma, potom sa vydal na ťažšiu cestu –&nbsp;šestnásť rokov starostoval v&nbsp;Novej Polhore, predtým mal rovnaký čas na obecnom úrade funkciu zástupcu starostu. „Myslím si, že za socializmu to mali predsedovia miestnych národných výborov oveľa ľahšie, než to dnes majú starostovia. Prakticky všetko za nich vyriešil štát, postaral sa o&nbsp;výstavbu, zaplatil ju, poslal na účet obce peniaze. Dnes je všetko na pleciach starostu a&nbsp;obecných poslancov, majú kopu kompetencií, veľa problémov, ale na ich riešenie málo peňazí,“ kriticky komentuje dnešnú situáciu obecných samospráv Anton Šimčák.

Je to už vyše polstoročia, čo sa do dediny prisťahovala pani Mária Vengrinová&nbsp;(72). „S&nbsp;rodičmi sme bývali v&nbsp;Družstevnej pri Hornáde, raz sme sa s&nbsp;kamarátkami vybrali na výlet na kopce nad dedinou a&nbsp;v&nbsp;diaľke sa vynárali z&nbsp;prízemnej hmly červené strechy akejsi dediny. Doma mi rodičia povedali, že to je mladá dedina Nová Polhora, tie červené strechy ma vtedy tak očarili, že som vyhlásila –&nbsp;tak v&nbsp;tej dedine by som raz chcela žiť. A&nbsp;vidíte, po svadbe sa moja detská túžba splnila.“ Vraví, že lepšiu lokalitu na bývanie, ako je Nová Polhora, si nevie predstaviť. „Okrem toho nešťastného kanála tu máme všetko –&nbsp;plyn, vodovod, kultúrny dom, materskú školu, obchod, kostol, tri kaderníctva, dokonca aj stanicu technickej kontroly pre motoristov. Zhrniem to do jednej vety: žije sa tu fantasticky,“ konštatuje pani Mária.

Veľkú zásluhu má na tom aj šéfka miestnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska Mária Pancuráková, ktorá pre seniorov pripravuje výlety, návštevy divadla v&nbsp;Košiciach a&nbsp;Prešove, spoločenské posedenia, v&nbsp;lete sa chodievali kúpať do popradského akvaparku.

Pani Vengrinová desať rokov viedla dva folklórne súbory –&nbsp;Polhoran s&nbsp;dospelými spevákmi a&nbsp;tanečníkmi a&nbsp;detský Polhoranček. „Vedenie našich folkloristov som už zavesila na klinec, ale folklóru sa venujem pre zmenu inou formou. Dala som sa na vyšívanie krojov, zdobím ich vzormi typickými pre východné Slovensko, občas sa však nedržím žiadnej tradície, ale popustím pri vyšívaní uzdu fantázii. Keď sme tohto roku stavali v&nbsp;dedine tradičný máj, na túto slávnosť som pre tunajšie deti ušila viac ako dvadsať krojov. Keď máme odpustovú slávnosť, radi chodíme do kostola v&nbsp;krojoch. Nedávno som vyšívala svadobný kroj pre nevestu, tých stehov bolo možno milión, veď mi to trvalo celý rok,“ hovorí o&nbsp;svojom koníčku pani Vengrinová.

Umelecký koníček má aj jej dcéra Katka&nbsp;(47). „Počas korony, keď spoločenský život bol prakticky na nule a&nbsp;aj do mojich dní sa vkradla nuda, začala som si čas krátiť maľovaním. A&nbsp;tak ma to chytilo, že teraz každú voľnú chvíľu venujem maľovaniu. Mojou obľúbenou technikou je akrylová maľba na veľkorozmerné plátna, vyžívam sa v&nbsp;maľovaní abstraktných obrazov, v&nbsp;dome aj v&nbsp;záhradnom ateliéri sú povešané po všetkých stenách. Hostia vravia, že sa v&nbsp;našom dome cítia ako v&nbsp;galérii,“ hovorí o&nbsp;svojej umeleckej záľube Katka Vengrinová.

Na južnom konci dediny púta zrak okoloidúcich moderná budova, ktorá sa do konca roka premení na dom služieb. Postavil ju syn pani Márie Vengrinovej Daniel s&nbsp;manželkou Danielou&nbsp;(49). „V&nbsp;Novej Polhore mám od roku 2006 kaderníctvo, ale doba pokročila a&nbsp;treba s&nbsp;ňou držať krok. Tak sme sa rozhodli, že v&nbsp;obci postavíme dom služieb. V&nbsp;týchto dňoch finišujeme s&nbsp;jeho zariaďovaním, chceme, aby v&nbsp;ňom okrem môjho kaderníctva boli aj také služby ako kozmetika, manikúra, pedikúra. Myslím, že moje zákazníčky širšia ponuka služieb poteší. V&nbsp;súčasnosti sú v&nbsp;móde praktické strihy, ktoré ráno nie je potrebné polhodinu upravovať. Zákazníčky dnes dávajú pri farbení vlasov prednosť prírodným farbám,“ povedala nám o&nbsp;módnych trendoch v&nbsp;účesoch pani Daniela, ktorá sa do Novej Polhory prisťahovala po sobáši z&nbsp;Drienova.

Najmladšia Polhora: Po veľkom požiari si pohorelci z Horehronia založili novú dedinu na východe

Výber pre vás

Najmladšia Polhora: Po veľkom požiari si pohorelci z Horehronia založili novú dedinu na východe

Súvisiace články

Križovatka Hontu: V rodisku Mariána Labudu nájdete aj maliarske dielo nevídaných rozmerov

Každý tu má slabosť: V Skýcove vedia, ako odprezentovať svoju dedinu

Rozvoj Radatíc zabrzdili plány na výstavbu atómovej elektrárne a priehrady

Výber pre vás