Mária Mišovičová

Narodil sa v Modene na severe Talianska a bol najstarší z troch súrodencov. Vyrastal so sestrami, otec Fernando pracoval ako pekár a matka Adele v tabakovej továrni. Bohatstvom neoplývali, žili v chudobných podmienkach, no ako neskôr Luciano spomínal, nedostatok im nahrádzal súdržný rodinný život, v kruhu najbližších boli šťastní. Luciano zdedil hlas po otcovi a&nbsp;tvrdil, že bol omnoho krajší než ten jeho. Mnohí Fernandovi Pavarottimu ponúkali, že mu zaplatia štúdium, pretože sám si ho dovoliť nemohol. Lenže keď v&nbsp;kostole pri bohoslužbách spieval sólo, mal takú obrovskú trému, že by to ako operný spevák s&nbsp;nervami dlho nevydržal.

V&nbsp;čase synovej slávy však veľakrát spievali spolu na koncertoch. Dovtedy jeho sýty tenor znel v&nbsp;chrámovom zbore v&nbsp;Modene a&nbsp;v&nbsp;speváckom zbore v&nbsp;opere. Do oboch priviedol aj syna. Ten rád spieval odmalička. V&nbsp;piatich rokoch sa na dvore činžiaka posadil na stoličku, hral na detskej mandolíne a&nbsp;spieval. Zabával susedov, ktorí boli zväčša príbuzní alebo blízki priatelia. Niektorí naňho kričali, aby prestal, iní mu hodili sladkú odmenu. Keď trochu podrástol, veľmi rád a&nbsp;dobre hrával futbal. No v&nbsp;čase dospievania ho opäť oslovila hudba. Podiel na tom mal najmä otec, ktorý nosil domov gramofónové platne všetkých vtedajších tenorových velikánov – Giovanniho Martinelliho, Beniamina Gigliho, Enrica Carusa... Ich spev mu učaroval a&nbsp;bolo celkom prirodzené, že sa im svojím hlasom pokúšal vyrovnať, veď operné árie, ktoré spievali, počúval neustále.

Mal dvanásť rokov, keď prvýkrát navštívil operné predstavenie. Zanechalo v&nbsp;ňom nezabudnuteľný dojem a&nbsp;získal skúsenosť, ktorá ho sprevádzala počas celej obdivuhodnej kariéry. Bol presvedčený, že ľudia, ktorí si vystáli niekoľkohodinový rad na lístok a&nbsp;potom sa posadili na to najlacnejšie miesto, vnímajú to, čo počujú, omnoho pozornejšie než tí, ktorí dali za lístok div nie celý majetok, aby boli blízko pri javisku, a&nbsp;keď sa posadia, ku krásam hudby akoby boli hluchí. Vtedy si zaumienil, že sa bude snažiť hudbu približovať ľuďom tak, aby z&nbsp;nej mali rovnaké potešenie ako on.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Skôr než sa naplno začal venovať spevu, absolvoval strednú školu a&nbsp;po nej Instituto Magistrale, kde po štyroch rokoch získal diplom, ktorý ho oprávňoval učiť na základnej škole. V&nbsp;inštitúte sa zoznámil s&nbsp;budúcou manželkou Aduou, ona mala šestnásť, on sedemnásť rokov. Už vtedy z&nbsp;neho vyžarovalo osobné kúzlo, sebaistota, medzi priateľmi vynikal, považovali ho za akéhosi vodcu. Keď Luciano začal uvažovať o&nbsp;profesionálnej speváckej dráhe, otec Fernando sa zdráhal povzbudzovať ho. Bol pyšný na synovo hudobné nadanie, no argumentoval, že pozná mnohých, ktorí roky študovali spev a&nbsp;nakoniec sa v&nbsp;ňom neuplatnili. Nechcel, aby sa niečo podobné prihodilo jeho synovi. Predložil mu tri alternatívy. Keďže bol dobrý športovec, mohol by získať kvalifikáciu športového inštruktora. To by však znamenalo opustiť Modenu a&nbsp;to Luciano odmietol. Druhou možnosťou bolo rozšíriť si vzdelanie na univerzite, aby mohol učiť na strednej škole, a&nbsp;až ako posledný variant bol profesionálny spev. Nakoniec zasiahla matka a&nbsp;rozhodla, že do tridsiatich rokov ho rodičia budú podporovať, a&nbsp;ak dovtedy nedosiahne úspech, vzdá sa myšlienok na opernú dráhu a&nbsp;nájde si iné zamestnanie.

Jeho prvým učiteľom spevu bol Arrigo Pola, uznávaný tenorista z&nbsp;Modeny. Spevom Luciana Pavarottiho bol unesený a&nbsp;ako prvý v&nbsp;ňom rozpoznal i&nbsp;vlastnosti prvého tenoristu. Výučbu začali v&nbsp;roku 1955, a&nbsp;keďže A. Pola poznal finančnú situáciu rodiny, vyučoval ho zadarmo. Počas štúdia spevu u&nbsp;maestra Pola Luciano pracoval na skrátený úväzok v&nbsp;miestnej základnej škole. Venoval sa predmetom hudba, náboženstvo, telocvik a&nbsp;športové hry. Učil rád, ale udržať disciplínu detí na hodinách bolo náročné a&nbsp;vyčerpávalo ho to. Rozhodol sa zmeniť zamestnanie. Našiel si prácu agenta v&nbsp;poisťovníctve. Preukázal v&nbsp;nej mimoriadne vlohy, pomohlo mu osobné kúzlo a&nbsp;schopnosť presviedčať. Jeho nadriadený, ktorý Lucianov záujem o&nbsp;spev nebral vážne, mu dokonca ponúkol miesto vedúceho pobočky v&nbsp;neďalekom meste.

Lenže v tom čase odišiel Arrigo Pola do Japonska a odporučil ho najlepšiemu učiteľovi, akého v Taliansku poznal. Bol ním Ettore Campogaliani v Mantove. Luciano teda pokračoval u nového maestra. Dochádzal za ním dvakrát do týždňa, cestoval vlakom, v ktorom trávil hodiny, čo bolo pre neho vysiľujúce. Práca agenta mala zasa negatívny vplyv na jeho hlasivky. Musel sa rozhodnúť, čomu sa bude venovať naplno. Zvíťazil spev. Študoval s obrovskou odhodlanosťou a Ettore Campogaliani bol vynikajúci učiteľ, neustále ho povzbudzoval. Keď však ani po dvoch rokoch vzdelávania u neho nedostal žiadnu ponuku na profesionálnej scéne, bol rozčarovaný.

Veď od prvej hodiny u maestra Pola už ubehlo šesť rokov a Luciana takýto hudobný vývoj skľučoval. No naďalej bol presvedčený, že je na správnej ceste, stále sa chcel stať prvým tenoristom. V roku 1960 sa jeho situácia začala pozvoľna meniť. Dostával ponuky na recitály v mestách okolo Modeny a ten dôležitý zlom nastal na začiatku roku 1961. Vyhral medzinárodnú súťaž Achilla Perriho pre mladých spevákov. Prvá cena bola postava Rudolfa v opere Bohéma Giacoma Pucciniho. V tejto role zažiaril a Rudolf sa stal jeho životnou úlohou. Na jeseň v&nbsp;tom roku ho čakala v&nbsp;súkromí ešte jedna rola – úloha ženícha. Po vyše sedemročnom zasnúbení sa oženil so svojou prvou láskou Aduou. Čakal, kým získa pevné miesto na opernom rebríčku, až potom pristúpil k&nbsp;sobášu. A&nbsp;víťazstvo v&nbsp;súťaži Achilla Perriho mu to poskytlo. Postupne sa pred ním otvorili najznámejšie koncertné siene a&nbsp;svetové divadelné javiská.

Meno Luciana Pavarottiho sa v&nbsp;60. rokoch veľmi rýchlo trvalo usadilo medzi milovníkmi opery. Tlieskali mu v&nbsp;Belehrade, Amsterdame i&nbsp;v&nbsp;Zürichu, vystúpil v&nbsp;Gran Teatre del Liceu v&nbsp;Barcelone, hosťoval vo Viedenskej štátnej opere, z&nbsp;londýnskej opery v&nbsp;Covent Garden ho požiadali o&nbsp;záskok za chorého Giuseppeho di Stefana v&nbsp;Bohéme. V&nbsp;ten večer spieval tak brilantne, že diváci boli vo vytržení. Na druhý deň sa v&nbsp;denníku Times objavil článok s&nbsp;titulkom Objav nového veľkého talianskeho tenoristu. Jeho repertoár v&nbsp;tom čase pozostával z&nbsp;opier Rigoletto, Bohéma, La Traviata, Madame Butterfly a&nbsp;Lucia z&nbsp;Lammermooru. V&nbsp;roku 1965 absolvoval v&nbsp;rámci štvormesačného turné po Austrálii štyridsať koncertov, nasledovalo vystúpenie v&nbsp;americkom Miami.

Práve toto hosťovanie bolo pre jeho ďalšiu kariéru v Spojených štátoch rozhodujúce, u amerického publika získal vynikajúcu reputáciu a v rokoch 1972 až 2004 odspieval v slávnej newyorskej Metropolitnej opere 382 predstavení v sále pre 4 200 divákov. Jeho kariéra sa dala definitívne do pohybu, ale jeho milovaná La Scala akoby dovtedy s ponukou vyčkávala. No v koncertnej sezóne 1965 – 1966 mu ponúkli zmluvu na úlohy vojvodu v Rigolettovi a Rudolfa v Bohéme. Odvtedy ho jej divadelnej dosky hostili nespočetnekrát. Svojím umením si získal divákov aj v rímskom Teatre Constanzi, aplaudovali mu na salzburských piesňových recitáloch. Skvelý úspech sa mu podaril v roku 1972 v New Yorku, keď v úlohe Tonia v Dcére pluku Gaetana Donizettiho zvládol deväťkrát c3. Publikum ho „vytlieskalo“ pred oponu 17-krát. Patril k rekordmanom v počte opôn či dĺžke aplauzu.

V&nbsp;70. rokoch jeho popularita stúpala závratnou rýchlosťou, stával sa mediálnou hviezdou, neustále nahrával nové albumy, cestoval, koncertoval, a&nbsp;to všetko za burácajúceho potlesku obecenstva. Klasickú hudbu priblížil ľuďom, ktorí bežne do opery nechodili. Slávne árie preniesol z&nbsp;kamenných divadiel na otvorené priestranstvá či do športových arén a&nbsp;na futbalové ihriská. Na galapredstavení v&nbsp;londýnskom Hyde Parku ho sledoval okrem tisícov fanúšikov aj vtedajší princ Charles v&nbsp;prvou manželkou Dianou, v&nbsp;newyorskom Central Parku ho vďaka médiám videli milióny divákov, pod Eiffelovou vežou v&nbsp;Paríži sa mu vyše 300-tisíc návštevníkov odmenilo frenetickým potleskom. Ovácie nadšených priaznivcov zažil aj v&nbsp;trojici s&nbsp;Placidom Domingom a&nbsp;Josém Carrerasom.

Traja tenoristi fanúšikov svojím vystúpením priviedli vždy do varu. Jeho umenie obdivovali v roku 1998 aj v Košiciach. Neboli mu cudzie ani iné hudobné žánre, na jednom pódiu vedľa neho stáli kapely U2, Spice Girls, speváci Sting, Bryan Adams, James Brown, Ricky Martin... Luciano Pavarotti vydal množstvo hudobných nosičov a&nbsp;zaujímal sa aj o&nbsp;nastupujúcu spevácku generáciu. Založil niekoľko hudobných súťaží, ktoré upozorňovali na hudobné talenty v&nbsp;oblasti operného spevu. Víťazi mali česť vystúpiť spolu s&nbsp;ním. Spieval aj na mnohých charitatívnych večeroch a&nbsp;svojím hlasom pomohol získať desiatky miliónov na zdravotnícke či vzdelávacie programy, ďalšie sumy putovali pre hendikepovaných či na pomoc ľuďom v&nbsp;núdzi cez Červený kríž.

Z&nbsp;napätia, ktoré Luciano Pavarotti zažíval na divadelných či koncertných pódiách, sa uvoľňoval aktivitami mimo hudby. Jeho vášňou bol futbal, bol celoživotný fanúšik Juventusu Turín. S&nbsp;mimoriadnym temperamentom sledoval jeho štátne i&nbsp;medzinárodné zápasy v&nbsp;televízii, mal dokonalý prehľad o&nbsp;výsledkoch svojho mužstva, nech bol kdekoľvek na svete. Ďalšou láskou boli kone, hlboký záujem o&nbsp;ne prejavil v&nbsp;detstve, keď prosil rodičov, aby mohol navštíviť strýka, ktorý mal bričku s&nbsp;poníkmi a&nbsp;v&nbsp;okolitých mestách ich na trhoch kupoval a&nbsp;predával. Radosť mu spôsobovala nielen jazda, rád ich pozoroval aj počas behu. V&nbsp;čase slávy mal šestnásť vlastných koní v&nbsp;stajni neďaleko svojho domu v&nbsp;Modene.

S&nbsp;veľkým nadšením sa pustil aj do maľovania, pretože ho na niekoľko hodín odpútalo od jedla. Nikdy nebral žiadne hodiny, na maľovanie mal prirodzený talent. Rád používal pestré farby a&nbsp;ako maliar dosiahol pozoruhodné úspechy. Galéria v&nbsp;Miláne mala výhradné právo na jeho obrazy, organizovala mu výstavy doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí súbežne s&nbsp;jeho vystúpeniami. Umenie radovať sa zo života dodržiaval po celý život a&nbsp;najväčšie potešenie mal z&nbsp;jedla. V&nbsp;roku 1978 pri výške 182 centimetrov vážil 180 kilogramov. Sám varil veľmi rád, aj zo zvyškov potravín vyrábal rôzne chutné jedlá. Podľa manželky Aduy použil všetky panvice, ktoré v&nbsp;kuchyni našiel, ale ani jednu neumyl. Varil s&nbsp;takým zápalom, že jedlo nebolo len v&nbsp;hrncoch, ale aj na stenách. V&nbsp;jedle naozaj nepoznal striedmosť a&nbsp;celý život bojoval s&nbsp;nadváhou.

Po celý čas, čo si Luciano Pavarotti budoval kariéru, stála pri ňom manželka Adua. Slávny tenorista o nej hovoril ako o „žene svojho života“. Vo vzťahu sa im narodili tri dcéry. Podľa jej slov sa vydala za muža, ktorý „kam prišiel, tam sa všetko točilo okolo neho, vedel byť veľkorysý i neuveriteľne náročný, mával záchvaty nákupnej horúčky a nezdravú úzkosť o svoje zdravie, no predovšetkým udržiaval úzke rodinné vzťahy“. Po spoločných tridsiatich troch rokoch to pre ich harmonické manželstvo prestalo platiť, ich vzťah stroskotal. Na verejnosť vyšiel jeho pomer so sekretárkou Nicolettou Mantovaniovou. Nasledoval mimoriadne bolestivý rozvod, ktorý veľmi ťažko znášala práve Adua. „Život s Lucianom znamenal z každej stránky zasvätiť mu ten môj. V určitom bode svojej kariéry sa stal mýtom, ikonou a on to vedel. Obklopil sa množstvom ľudí, čo nepríjemne vplývalo na naše súkromie. Nemali sme chvíľu pre seba, chýbala nám intimita. Neuveriteľne sa zmenil a rozvod túto premenu dokončil.“ Vzťah s&nbsp;vtedy 23-ročnou Nicolettou vyvolal škandál, vekový rozdiel 34 rokov v&nbsp;očiach verejnosti takisto spravil svoje. V&nbsp;januári 2003 sa im narodila dcéra Alice. Nicoletta pôvodne čakala dvojčatá, jedno dieťa však pri pôrode zomrelo. Zosobášili sa v&nbsp;decembri 2004.

Luciano Pavarotti naposledy verejne vystúpil vo februári 2006 na zimných olympijských hrách v Turíne. V tom istom roku mu v New Yorku diagnostikovali rakovinu pankreasu. Zrušil všetky koncerty a v lete sa na newyorskej klinike podrobil náročnej operácii, no ani tá mu nezvýšila šancu na prežitie. Viac sa na verejnosti neobjavil, ale nahrával piesne s duchovnou tematikou, ktoré mali vyjsť v roku 2008, a pokračoval vo vyučovaní vybraných študentov spevu. Nakoniec ho dlhá a ťažká choroba pripravila o život. V auguste 2007 ho s vysokými horúčkami hospitalizovali v nemocnici v Modene, strávil v nej dva týždne, potom ho previezli domov. Skonal v septembri vo veku 71 rokov medzi blízkymi. K&nbsp;smutnej správe o&nbsp;úmrtí sa okrem mnohých vyjadril jeho operný spolupútnik José Carreras: „Bol môj blízky priateľ a&nbsp;som rád, že som ho poznal. Bol jedným z&nbsp;najlepších tenoristov všetkých čias. Pamätajme si ho ako výborného umelca, vynikajúceho človeka, charizmatickú osobnosť a&nbsp;veľmi dobrého hráča pokeru.“

Muž so zázračným hlasom: LUCIANO PAVAROTTI mal osobné kúzlo a vždy vyčnieval z davu

Výber pre vás

Muž so zázračným hlasom: LUCIANO PAVAROTTI mal osobné kúzlo a vždy vyčnieval z davu

Súvisiace články

Charizmatický LEWIS COLLINS: Úloha, ktorá mu priniesla slávu, bola zároveň jeho prekliatím

Magister bez uší: Anglický dobrodruh EDWARD KELLEY sa preslávil najmä podvodmi

Manželova tajná zbraň: CLEMENTINE stála za mnohými politickými úspechmi Winstona Churchilla

Výber pre vás