Vladimír Kampf

Okrem kaštieľov je priamo v&nbsp;dedine trinásť minerálnych prameňov a&nbsp;mimo nej ďalších desať. Jeden z&nbsp;nich využíva termálne kúpalisko. Liptovský Ján nikdy nemal vlastný kroj. Od začiatku v&nbsp;ňom bolo doma zemianske panstvo a&nbsp;jeho služobníctvo. Páni tam chodili za zábavou a&nbsp;na poľovačky. Mimochodom, pánom sa zavše podarilo splodiť potomkov so slúžkami, a&nbsp;tak dnešní Liptovskojánčania možno právom, ale isto žartom, sami seba volajú, že sú „polpáni“ (poloviční páni).

Nevídaným prekvapením je otvorený rímskokatolícky Kostol svätého Jána Krstiteľa. Nielenže je nádherný a&nbsp;po rekonštrukcii bude ešte krajší, ale dá sa doň jednoducho vstúpiť kedykoľvek za bieleho dňa. To na Slovensku nie je zvykom, vraj preto, lebo kostoly by sa stali ľahkou korisťou pre zlodejov. Otvorené dvere narúšajú slovenskú normu.

Napríklad v&nbsp;Nemecku či Rakúsku ani nevedia, kde majú od kostolov kľúče. Zvyčajne sú otvorené nepretržite. Práve Rakúšania či Nemci vraj najlepšie dokážu oceniť historickú hodnotu liptovskojánskeho kostola. Jednoloďová ranogotická stavba z&nbsp;konca 13.&nbsp;storočia stojí v&nbsp;opevnenom areáli uprostred obce.

Prvá písomná zmienka: V roku 1200 stará liptovská šľachta dostala územie dnešného Liptovského Jána dočasnou listinou od kráľa Bela IV. Bohumír a jeho šiesti synovia Bodov, Mikuláš, Ján, Vavrinec, Dionýz a Bohumír II. sa stali zakladateľmi zemianskych rodov v liptovských dedinách: Svätojánskych (Szentiványi), Bánovcov a Smrečanskovcov (Szmrecsányi). 
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží v&nbsp;ústí Jánskej doliny do Liptovskej kotliny pod výbežkom Nízkych Tatier v&nbsp;nadmorskej výške 654 m. 
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1&nbsp;098 (k&nbsp;31. 12. 2018) 
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v&nbsp;okrese Liptovský Mikuláš za december 2019: 4,5&nbsp;%

Liptovský Ján

Starosta Juraj Filo (56) je na čele obecného úradu už štvrté volebné obdobie. „Pre obec je dôležitý cestovný ruch. Máme tu viac ako štyridsať penziónov a&nbsp;hotelov plus ubytovania v&nbsp;súkromí,“ pochvaľuje si.

„Návštevníkom poskytujeme viac ako tritisíc lôžok. Naša obec je závislá od cestovného ruchu. V minulom roku sme narátali 250-tisíc prenocovaní. Po Demänovskej Doline sme druhé najväčšie stredisko cestovného ruchu v Žilinskom kraji. Ján sa nekončí dedinou, pokračuje vyššie, ďalšie dva kilometre do kopca, kde stoja rekreačné zariadenia.“ Obec má štatút kúpeľného mesta. Najznámejší voľne prístupný prameň Teplica, ľudovo zvaný Kaďa, prednedávnom vyvolal nevôľu u časti obyvateľov.

„Chceli sme ho rekonštruovať iným spôsobom. Žiaľ, dopadlo to tak, že to zostalo na obec. Už máme pripravenú projektovú dokumentáciu na rekonštrukciu. K prameňu pribudnú sociálne zariadenia a zveľadíme priestor okolo neho. Za posledné tri roky sme tu mali dve povodne, pri ktorých vytopilo aj Kaďu. Plánujeme postaviť protipovodňové zábrany. Predpokladám, že do letnej sezóny stihneme vybudovať sociálne zariadenia.“

Ani v Jáne nie sú ľudia na aktivačné práce. Do Jánskej doliny denne dochádza za prácou dvesto ľudí. Turistický ruch prekvitá a&nbsp;vytvára nové pracovné miesta. „Niektorí obyvatelia od nás chodia za prácou do Liptovského Mikuláša, ale tých nie je veľa. Keď som bol mladý, ľudia doma chovali hydinu, barance, zajace... Dnes nikto nič nechová. Každý čaká turistov. Dedina sa zmenila. Našťastie máme aktívnych dôchodcov, ktorí sa starajú o&nbsp;dianie v&nbsp;obci. V&nbsp;našom informačnom centre hrajú divadlá, organizujú tvorivé dielne...

Jednota dôchodcov vytvorila stálu výstavu Naše dedičstvo z&nbsp;vecí, ktoré používali naši rodičia a&nbsp;prarodičia.“ Obecný úrad podporuje každú aktivitu. V&nbsp;priebehu roka organizuje 35 akcií a&nbsp;spoločenských podujatí. Vďaka ich atraktivite je Liptovský Ján príťažlivý po celý rok. Nie je odkázaný na krátku sezónu. „Žiaľ, naše lyžiarske stredisko je v&nbsp;súčasnosti zatvorené pre nezhody nových majiteľov a&nbsp;vlastníkov pozemkov. Aj tu platí to slovenské – keď si môžeme urobiť zle, tak si urobme,“ dodáva starosta smutne.

„Napriek tomu je komunita v&nbsp;Jáne silná a&nbsp;súdržná. Tí, ktorí chcú niečo robiť, môžu. Bez cestovného ruchu by sme aj my boli obcou, v&nbsp;ktorej večer vypnú svetlo, a&nbsp;nemali by sme peniaze takmer na nič. Stačí škola a&nbsp;stále ďalšie prenesené kompetencie štátnej správy, chodníkové reformy a&nbsp;iné pribúdajúce povinnosti a&nbsp;mali by sme na mále.

Máme šťastie. Postupne dobudovávame infraštruktúru. Našou povinnosťou je postarať sa o&nbsp;občanov. V&nbsp;rozpočte sa musí nájsť každý občan,“ dodáva. Juraj Filo je miestny rodák. Hovorí, že by nechcel žiť nikde inde na svete. Kým sa stal starostom, trinásť rokov robil vedúceho výroby v&nbsp;Pečivárňach Liptovský Hrádok.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

O&nbsp;aktivity v&nbsp;obci sa starajú najmä dôchodcovia. Predsedníčka Jednoty dôchodcov na Slovensku v&nbsp;Liptovskom Jáne Viera Brtáňová (76) hovorí: „Fungujeme už vyše dvadsať rokov. Niežeby sme predtým neboli mali dôchodcov. V&nbsp;roku 1998 sme založili organizáciu. Odvtedy sa púšťame do všetkého. Zameriavame sa na kultúrnu, športovú a&nbsp;spoločenskú činnosť. Pripájame sa k&nbsp;všetkým obecným akciám. Napríklad počas fašiangov či jánskych slávností tvoríme jadro organizačného tímu. Fašiangové masky vyrábajú najmä naši seniori. Vždy sú tematické. Deti sú raz bábätká, inokedy lienky či farebné pastelky.“

Dôchodcovia sa na zvyšok dediny nesťažujú. Kto môže, pomôže. Napriek tomu sú ich aktivity založené na práci skalných. Schádzajú sa v&nbsp;kultúrnom dome a&nbsp;pochvaľujú si dobré podmienky, ktoré im obec ponúka v&nbsp;jednom z&nbsp;kaštieľov, v&nbsp;ktorom je okrem spoločenských priestorov aj informačné centrum s&nbsp;dvoma mladými dámami.

„Každoročne čistíme Jánsku dolinu. Začíname pri Kadi a&nbsp;pokračujeme až k&nbsp;Stanišovskej jaskyni. Zbierame smeti. V&nbsp;prvom roku sme nazbierali viac než tridsať vriec. Našťastie si ľudia začínajú zvykať na čistejšie prostredie a&nbsp;vyhadzujú menej odpadkov.“ Viera Brtáňová pochádza z&nbsp;Liptovského Mikuláša. V&nbsp;Jáne žije už pol storočia. Nič jej tam nechýba. „Mala som v&nbsp;živote šťastie na ľudí v&nbsp;rodine aj v&nbsp;práci. V&nbsp;našej organizácii som v&nbsp;spoločnosti dobrých priateľov,“ pochvaľuje si.

Divadelný súbor Okno vedie režisér Juraj Záborský (71). Herectvu sa venuje od roku 1976. „V&nbsp;tom čase sme sa stretávali pri miestnej osobitnej škole, kde sme mali šťastie na nadšenca Ľudovíta Žufu (90) z&nbsp;Ploštína. Je to jeden z&nbsp;najznámejších ochotníkov na Liptove. Každý rok sme hrali divadlo, až kým tradíciu nenarušil stav kultúrneho domu. V&nbsp;posledných rokoch musel kolega vykurovať budovu tri dni pred predstavením, aby sa v&nbsp;nej dalo vydržať. Aj tak si diváci po prvom dejstve obliekali kabáty. Vždy sme mávali premiéru na oslobodenie obce vo februári,“ spomína na mrazivé predstavenia.

Vydržali to až do roku 1977. Ďalej to nešlo. Tradícia sa na dve desaťročia prerušila. Súbor sa rozpadol a&nbsp;osobitná škola tiež... „Keď začali renovovať kultúrny dom, stretli sme sa so starostom. Vzájomne sme sa doberali, že či urobím divadlo, keď ho dokončia. Sľúbil som vtedy, že keď bude kultúrny dom, bude aj divadlo. Podarilo sa. Začínali sme skromne, hrou pre dvoch hercov. Postupne je nás čoraz viac. Rok nato sme hrali štyria a&nbsp;vlani siedmi. Divadlo sa nám rozrastá,“ opisuje.

Počas premiér na konci svätojánskych slávností je sála plná a&nbsp;ľudia môžu zostať bez kabátov. „Ohlasy máme skvelé. Nadviazali sme na tradíciu. Chýba nám tu len väčšia angažovanosť mladých chlapcov. Dievčatá by aj boli. Zo štyroch mužských hercov sme traja dôchodcovia. Dvaja máme nad sedemdesiat. Ten štvrtý ani nie je z&nbsp;Jána, len tu pracuje. Dochádza z&nbsp;Bobrovca.“ Zlatica Melnová (65) sa od roku 1989 venuje bábkovému divadlu. Preto má Liptovský Ján aj vlastné bábkové predstavenia.

„Začala som, keď otvorili kultúrny dom v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Spolu s&nbsp;ďalšími učiteľkami z&nbsp;materských škôl sme založili divadlo Kuk. Keďže sme boli dve Jánčanky, veľa sme vystupovali aj u&nbsp;nás. Milujem divadlo, kostýmy, rekvizity...“ vyznáva sa. Dedina sa pôvodne volala Svätý Ján. Zlatica Melnová žije vo svete víl a&nbsp;škriatkov a&nbsp;fascinuje ju slnovrat a&nbsp;tradície okolo neho. V&nbsp;Jáne bude tento rok aj vďaka nej už tretí ročník festivalu bábkových divadiel Za siedmimi horami.

„Už som tu mala niekoľkokrát výstavu bábok. Hrávali sme pre deti v&nbsp;materskej škole. Priestor sme dostali aj krátko po otvorení kultúrneho domu, kde sme vytvorili vianočný príbeh.“ Bábkarka z&nbsp;Liptovského Jána pracuje aj pre divadlo dospelých. Vymýšľa kostýmy a&nbsp;rekvizity. Neustále si plní sny, preto jej v&nbsp;obci takmer nič nechýba. „Dobrý by bol ten lyžiarsky vlek, ktorý je v&nbsp;súčasnosti nefunkčný. Ten chýba asi všetkým,“ zamýšľa sa.

V&nbsp;obci je niekoľko obľúbených atrakcií. Okrem piatich bazénov sú tam tenisové kurty, squash, bowling, dve expozície a&nbsp;ďalšie atrakcie. Medzi nimi je aj Mini Slovensko. Autor myšlienky a&nbsp;tvorca areálu slovenských kultúrnych pamiatok v&nbsp;mierke 1 :&nbsp;25 Kamil Fischer (59) pochádza z&nbsp;Košíc. „Keď sme park otvárali, mali sme dvanásť modelov,“ vysvetľuje jeho dcéra Natália Fischerová (31).

„V&nbsp;súčasnosti ich je dvadsať. Park sme otvorili v&nbsp;roku 2016. Jeho súčasťou je záhradná železnica. Neustále ju rozširujeme a&nbsp;dokončujeme ďalšie stavbičky. Otec mal víziu urobiť modely dostupné pre ľudí. Jeho predstava bola umiestniť ich niekde vo Vysokých Tatrách. Tam sa mu to nepodarilo. Išlo mu o&nbsp;to, aby našiel priestor v&nbsp;strede Slovenska, aby to nikto nemal ďaleko. Nakoniec sme sa usadili tu.“

Kamil Fischer vyrábal prvé modely ako malý chlapec podľa predlôh z&nbsp;legendárneho modelárskeho časopisu ABC. Neskôr pokračoval popri práci. Venoval sa stavebnej činnosti, preto sú aj jeho modely často z&nbsp;bežných stavebných materiálov. „Základom je tvrdený polystyrén, na ktorý lepím pletivo, aby na ňom držala omietka. Je to ako pri zatepľovaní. Takže máme zateplené budovy,“ smeje sa Natália Fischerová.

„Používa aj kameň, meď, plechy. Ide mu o&nbsp;to, aby každá pamiatka vyzerala čo najautentickejšie. Keď sa rozhodne vytvoriť niečo nové, najprv majiteľa požiada o&nbsp;povolenie. Ak majú dokumenty, tak mu ich poskytnú, a&nbsp;ak nie, vyberie sa do terénu s&nbsp;meracím pásmom.“ Veľa ľudí sa vypytuje, prečo medzi modelmi nie je ich obľúbená pamiatka. Najviac im chýba Bratislavský hrad. Ten už majster Fischer vyrába. Jeho stavba aj s&nbsp;nádvorím bude trvať približne dva roky. Stavebnú firmu zrušil a&nbsp;už sa chce venovať len modelom.

Ďalšou vyhľadávanou atrakciou hneď vedľa vynoveného kultúrneho domu s&nbsp;infocentrom je Mincovníčkovo – Podzemie pod vežami. Peter Procházka (45) je jaskyniar z&nbsp;partie, ktorá pracuje v&nbsp;Jánskej doline. Okrem Mincovníčkova prevádzkujú aj Stanišovskú jaskyňu, do ktorej sa vstupuje dobrodružne s&nbsp;čelovkami, a&nbsp;Medvediu štôlňu v&nbsp;Ždiarskej doline, kde je banské múzeum. V&nbsp;Podzemí pod vežami návštevníci na vlastné oči zažijú príbeh mince. Oboznámia sa aj s&nbsp;baníctvom na Liptove.

„Ukazujeme ľuďom všetko od ťažby až po razbu. Nakopeme si zlato, spracujeme ho a&nbsp;vyrobíme zlatú mincu,“ hovorí žartom. Aj v&nbsp;Liptovskom Jáne a&nbsp;okolí baníci hľadali zlato. Rod Svätojánskych vlastnil zlatonosnú Bociansku dolinu, z&nbsp;ktorej mal nemalý osoh. Baníctvo prekvitalo. Peter Procházka je Košičan, ktorý prišiel do Jána práve preto, že je tam veľa jaskýň.

„Ak to raz niekoho chytí, jaskyniarstvo je láska na celý život. Miestni jaskyniari majú v&nbsp;svojej lokalite vždy čo robiť a&nbsp;objavovať. Je to tu pre nás doslova raj. V&nbsp;doline máme viac ako 250 jaskýň. Každý región má svoju skupinu. Ja vo voľnom čase nekopem až tak odhodlane ako moji kolegovia. Dvaja z&nbsp;nich vykopali túto našu expozíciu – podzemie pod starým želiarskym domom, v&nbsp;ktorom bývali dve rodiny pokope. Do malých priestorov sa zmestilo aj dvadsať ľudí.“

Pôvodne tam mala byť len expozícia venovaná jaskyniarstvu. Už šesť rokov razia mince. „Tu nikdy ani mincovňa nebola. Za Rakúsko-Uhorska by nás za túto svojvôľu isto vážne potrestali. V&nbsp;tom čase mala právo raziť len Kremnica. My si tu plníme detské sny a&nbsp;pritom ľuďom ukazujeme kus našej histórie.“ Mimochodom, takmer všetci jaskyniari z&nbsp;Liptovského Jána pochádzajú z&nbsp;Liptovského Mikuláša a&nbsp;okolia.

<h3>Ľudový umelec Jozef Lukáč (66)</h3>
&nbsp;
Pracoval som v&nbsp;ateliéri textilnej fabriky v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Počas výročných schôdzí tunajších dôchodcov som sa dostal do ich pozornosti. Zbieram staré veci po predkoch. Poprosili ma, aby som im občas niečo vystavil. Výšivky, vázičky, starožitnosti... Napadlo mi, že veci, ktoré mám doma, by sme mohli niekde umiestniť aj pre ostatných. Tak vznikla stála expozícia Naše dedičstvo nad obchodom s&nbsp;potravinami.
&nbsp;
Dôchodcovia, starosta aj prevádzkovateľ obchodu boli ústretoví. Dohodli sme sa tak, že ak budú miestnosti potrebovať, máme dva týždne na vypratanie alebo na to, aby sme ich prehovorili. Časť exponátov nám priniesli ľudia z&nbsp;dediny. V&nbsp;jednej z&nbsp;miestností sa snažíme propagovať tvorivú prácu Jánčanov na krátkodobých výstavách.
&nbsp;
Ja som pravý Jánčan. Oboch rodičov som mal odtiaľto. V&nbsp;dedine mi nič hmotné nechýba. Vytratila sa len súdržnosť ľudí. Už to nie je ako voľakedy. Dnes je tu veľa nových ľudí v&nbsp;bytovkách a&nbsp;je tu veľa prisťahovalcov. Donedávna tu nikto bránu od domu nezamykal a&nbsp;neboli tu takmer žiadne ploty. Dnes je všetko inak. Bratislavčania idú do Mikuláša na nákupy a&nbsp;zamykajú všetko. To sme tu nerobievali. Susedia si navzájom strážili dvory a&nbsp;domy.

Kaštiele a poloviční páni: V Liptovskom Jáne dnes už nikto nič nechová, každý čaká turistov

Výber pre vás

Kaštiele a poloviční páni: V Liptovskom Jáne dnes už nikto nič nechová, každý čaká turistov

Súvisiace články

Krajina slávnej whiskey, odkiaľ vyplával legendárny Titanic: Drsné a krásne Severné Írsko

Obec plná zaujímavých príbehov a ľudských osudov: V Bzenove ročne vykvasia 3 000 ton kapusty

Chávezov experiment: V zdecimovanej VENEZUELE ako-tak prežívajú len vidiečania a Indiáni

Výber pre vás