Peter Ličák

V živote Goralov na Zamagurí v malých dedinkách, ako je Lesnica, Havka, Veľká Franková, Malá Franková, Osturňa, Jezersko, kde sa končia všetky cesty, po stáročia dominovala výrazná kresťanská atmosféra. Komunistickej moci trhali nervy preplnené kostoly na nedeľných omšiach. Také zastrčené dediny Bohu za chrbtom im predsa nebudú donekonečna nahlodávať štátnu ideológiu a marxisticko-leninský svetonázor! A tak ich v tichosti odsúdili na pomalé odumieranie.
Takú budúcnosť naplánovali aj pre Malú Frankovú. Tak im treba, keď farár je pre Malofrankovčanov väčšou autoritou než okresný stranícky tajomník! A&nbsp;navyše narodil sa tu disident, nezmieriteľný odporca komunistického režimu, podporovateľ tajnej cirkvi Ján Čarnogurský. Našťastie tieto svoje „budovateľské“ plány už nestihli dotiahnuť do konca, Malá Franková prežila, keby nie, bola by z&nbsp;nej a&nbsp;z&nbsp;ďalších zamagurských obcí dedina duchov, v&nbsp;lepšom prípade chátrajúci skanzen.
„Duchovným centrom celého Zamaguria, chráneného prielomom Dunajca, Troma korunami, Ždiarskou vidlou a&nbsp;rozľahlou Spišskou Magurou, bol po stáročia starobylý kláštor mníchov rádu kartuziánov, neskôr mlčiacich mníchov kamaldulov v&nbsp;dedine Červený Kláštor. Vlani uplynulo sedemsto rokov od jeho vybudovania na brehu Dunajca, kláštor zrušil ako neužitočný cisár Jozef II. Zakladateľom rehole mlčiacich mníchov bol Romuald, ktorý v&nbsp;Apeninách pozakladal niekoľko pustovní a&nbsp;malých kláštorov,“ načrel do histórie Jozef Kromka (65), niekdajší šesťnásobný starosta Malej Frankovej, ktorý sa na dôchodku venuje dejinám rodnej obce.

Lokalizácia: Prešovský samosprávny kraj, okres Kežmarok, región severný Spiš-Zamagurie
&nbsp;
Prvá písomná zmienka:&nbsp;1568
&nbsp;
Prvý názov obce: Frankowa
&nbsp;
Počet obyvateľov: 187

Malá Franková

<h3>Horúca goralská krv</h3>
A&nbsp;jeho nástupca po posledných komunálnych voľbách Milan Kalafut (56) k&nbsp;histórii rodnej dediny pridáva niekoľko postrehov: „Malá Franková je typická goralská obec, v&nbsp;ktorej sa nikdy nežilo ľahko, preto pred každým, kto odtiaľ nezutekal do sveta za ľahším životom, treba dať dole klobúk. Tu na slovensko-poľskej hranici sa za cisára, Masaryka i&nbsp;komunistov často žilo vo veľkej neistote, hranica sa posúvala hore-dole podľa dohôd politikov, navyše život a&nbsp;hospodárenie na strmých svahoch sťažovali drsné horské podmienky. To všetko malo vplyv na povahové črty Goralov, našincom nikdy nechýbala odvaha popasovať sa s&nbsp;problémami, vytrvalosť často prechádzala až do drsnosti, preto sa o&nbsp;nás Goraloch vravieva ako o&nbsp;tvrdých náturách. Ale ja vravím, že našou hlavnou črtou je vytrvalosť a&nbsp;hlboká nábožnosť, nebojím sa dokonca povedať, že goralské dediny sú v&nbsp;dnešnom rozpoltenom, rozhádanom svete akousi pevnosťou duchovnosti...“
Tvrdenie hlavy malofrankovskej samosprávy potvrdzuje aj malá epizóda zo života prvého predsedu slovenskej vlády a&nbsp;zakladajúceho člena Kresťanskodemokratického hnutia Jána Čarnogurského. Počas stretnutia s&nbsp;pápežom Jánom Pavlom II. v&nbsp;roku 1992 v&nbsp;jeho letnom sídle Castel Gandolfo sa zmienil, že pochádza z&nbsp;tých slovenských goralských obcí z&nbsp;druhej strany Dunajca. „Áá, beťári Gorali, to je horúca krv!“ Svätý Otec narážal na bývalú slovenskú dedinu Nová Belá, na ktorú pred rokmi ako krakovský arcibiskup uvalil trest interdiktu, ktorý zakazoval verejné slávenie posvätných obradov.
Počiatky Malej Frankovej, nárečovo nazývanej Frankúfki, ktorá sa tiahne zo tri kilometre po oboch brehoch Frankovského potoka, sú späté s&nbsp;lazovou kolonizáciou. Neobhospodarovanú pôdu na Zamagurí začalo v&nbsp;16. storočí obrábať valašské obyvateľstvo, živiace sa chovom oviec a&nbsp;dobytka. V&nbsp;rámci tejto kolonizácie boli doosídľované aj ďalšie zamagurské obce, medzi nimi susedná Veľká Franková, od ktorej sa pravdepodobne na konci 16. storočia začala odčleňovať Malá Franková, v&nbsp;tom čase s&nbsp;pomenovaním Frankowka. „V&nbsp;rokoch 1919 a&nbsp;1920 sa naša dedina ocitla na plebiscitnom území, na ktorom mali Zamagurčania rozhodnúť, či budú ich obce patriť do Československa alebo do Poľska. Ako som sa dočítal v&nbsp;starej školskej kronike, v&nbsp;Malej Frankovej sa to hemžilo agitátormi z&nbsp;oboch štátov, našim rodičom a&nbsp;starým rodičom sľubovali v&nbsp;ťažkých povojnových časoch hory-doly. Plebiscit sa napokon neuskutočnil a&nbsp;na základe rozhodnutia najvyššej rady mierovej konferencie pripadlo dvanásť zamagurských dedín Poľsku, naša obec ostala v&nbsp;Československu,“ hovorí o&nbsp;osudových dňoch Malej Frankovej starosta Milan Kalafut.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Zišla by sa aj lanovka</h3>
Dedinu vedie prvé volebné obdobie, do starostovského kresla nesadol so žiadnymi svetobornými plánmi, ale s&nbsp;predsavzatím vrátiť rodákom stratený pocit spolupatričnosti. „Rozhádaní politici vo vláde, v&nbsp;parlamente vnášajú nepokoj aj do života ľudí, ktorí s&nbsp;politikou nemajú nič spoločné. Nič si neželám tak ako to, aby sme tu žili súdržne, veď sme jedna z&nbsp;najmenších obcí, tu pod Spišskou Magurou žije len 187 duší,“ hovorí malofrankovský starosta. Kým sa ujal vedenia obecného úradu, šestnásť rokov obliekal colnícku uniformu, najviac rokov odslúžil na hraničných priechodoch v&nbsp;Lysej nad Dunajcom a&nbsp;v&nbsp;Mníšku nad Popradom. „Boli služby, keď som rád privrel oči pri colnej kontrole. Keď si ľudia niesli z&nbsp;Poľska lieky, ktoré u&nbsp;nás neboli, alebo si niesli náboženskú literatúru či samizdaty, sladkosti pre deti,“ spomína Milan Kalafut na svoju službu na hraničných priechodoch.
Hoci sa známy tatranský chodník v&nbsp;korunách stromov a&nbsp;vyhliadková veža v&nbsp;Belianskych Tatrách spomínajú iba v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Bachledovou dolinou, časť týchto turistických atrakcií je postavená na pozemkoch patriacich do katastra Malej Frankovej. „Rozvoju turistického ruchu v&nbsp;našej dedine by prospelo, keby sa k&nbsp;vyhliadkovej veži a&nbsp;lyžiarskym zjazdovkám dalo dostať aj z&nbsp;Malej Frankovej. Pred dvoma týždňami som bol prevziať na Okresnom úrade v&nbsp;Kežmarku povolenia potrebné na výstavbu lyžiarskeho vleku z&nbsp;obce nad Bachledovu dolinu. Ak nás nezaskočí ďalšia vlna pandémie, jeho výstavbu by sme mali začať na jar budúceho roka,“ prezradil najbližšie plány na oživenie zimných sezón starosta obce.
Aj jeho manželka Anna vie, čo by do týchto končín prilákalo viac turistov. Hoci pracuje v&nbsp;kuchyni v&nbsp;dome seniorov v&nbsp;Spišskej Starej Vsi, v&nbsp;rodnej obci má piaty rok na starosti rodinný penzión. „Letá sú tu na turistov oveľa bohatšie než zimy. Veľa si sľubujeme od lyžiarskeho vleku, som presvedčená, že keby z&nbsp;nášho chotára viedla hore k&nbsp;32-metrovej vyhliadkovej veži a&nbsp;k&nbsp;chodníku v&nbsp;korunách stromov sedačková či kabínková lanovka, bol by to veľký bonus nielen pre našu dedinu, ale pre celé Zamagurie. Lebo povedzme si pravdu, okrem splavovania prielomu Dunajca a&nbsp;Múzea v&nbsp;Červenom Kláštore tu turistických atrakcií na rozdávanie nemáme. Pravda, ak nerátame prírodu,“ zamýšľa sa pani Kalafutová.

<h3>V&nbsp;lese bývalo veselo</h3>
Anna Kromková (58) sa do Malej Frankovej prisťahovala pred 38&nbsp;rokmi spoza kopca, zo Ždiaru. Do roboty mala dlhú cestu, bola predavačkou v&nbsp;centre Starého Smokovca, teraz je dočasnou zamestnankyňou obecného úradu, ktorý jej ponúkol robotu v&nbsp;rámci projektu verejnoprospešných prác. „Je tu ťažký život, bývali tu niekedy zimy, keď sme sa aj niekoľko dni nemohli pre záľahy snehu dostať do Spišskej Starej Vsi či Spišskej Belej, ďaleko to máme k&nbsp;doktorom, chlapi nemajú ani krčmu, kde by si po robote mohli posedieť pri pive, ale inde si život predstaviť neviem. Mám štyri deti a&nbsp;osem vnúčat, len syn Janko s&nbsp;manželkou Martinkou a&nbsp;vnučkou Ivankou ostali pri mne, ostatní sa rozišli kade-tade po svete. Slavo, ktorý žije v&nbsp;Prahe, kráča v&nbsp;otcových stavbárskych šľapajach, dcéra Janka je účtovníčka v&nbsp;Poprade, prostredný syn Tomáš zakotvil v&nbsp;Ľubici,“ predstavila nám potomstvo pani Kromková.
Na živote v&nbsp;Malej Frankovej sa jej nepáči len to, že sa z&nbsp;dediny vytratila súdržnosť, mnohí jej rovesníci sa uzatvorili do seba, keby nechodila do roboty, ani by sa nemala s&nbsp;kým porozprávať. „Veselo bolo, keď som varila aj obsluhovala turistov v&nbsp;jednej tunajšej chate, osem rokov tam ubehlo, ani som sa nenazdala, hostia boli v&nbsp;pohode, nesekírovali, nevymýšľali, nechceli modré z&nbsp;neba, ako to vidím dnes v&nbsp;niektorých penziónoch. Ale rada som mala aj robotu v&nbsp;lesoch, dávali sme so ženami z&nbsp;dediny na hromadu haluzinu, sadili sme stromčeky, zaspievali sme si, na obed poopekali slaninu. To bol pre mňa život ako v&nbsp;perinke,“ zaspomínala si na mladšie roky pani Kromková. Teraz jej radosť do života prinášajú predovšetkým vnúčatá, keď ich nemá nablízku, venuje sa pri dome svojmu malému hospodárstvu. „Nie je to zárobková činnosť, ale pri dvoch ovečkách, hydine, psíkovi a&nbsp;mačičke mi skôr ubieha čas...“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Goralské rozprávky</h3>
S&nbsp;menom Janka Lacha (31) z&nbsp;novej drevenice na hornom konci dediny, kam vedie len ako-tak spevnená poľná cesta, sa spája založenie Frankovčana, najmladšieho folk­lórneho súboru v&nbsp;Zamagurí. „Náš súbor vznikol koncom roka 2009, keď sa štyri dievčence a&nbsp;dvaja mládenci rozhodli nacvičiť svoj prvý tanec Popod Solisko, s&nbsp;ktorým premiérovo vystúpili na Dni matiek a&nbsp;tradičnom domácom festivale Zogrod. Náš výkon sa tak zapáčil folkloristom zo západného Slovenska, že nás pozvali na festival Vinobranie v&nbsp;Topoľčianskom okrese,“ predstavil nám súbor Frankovčan jeho choreograf a&nbsp;umelecký vedúci Janko Lach. Okrem harmonikára Petra Baka z&nbsp;neďalekých Spišských Hanušoviec sú všetci folkloristi z&nbsp;Malej Frankovej: František Lach, Paulína Gemzová, Jana Zavacká, Kristína Zadžorová, Ľudmila Gancarčíková, Marián Kromka, Lucia Petruščáková, Žofia Karkošková.
„Manžel je síce vyučený umelecký stolár, pracuje v&nbsp;Spišskej Starej Vsi ako štátny zamestnanec, ale keď treba, vie si poradiť aj za šijacím strojom a&nbsp;podľa starých fotografií dokáže ušiť pre členov súboru frankovský kroj,“ prezradila nám o&nbsp;Jankovi manželka Gabriela (29), rodáčka zo Spišských Hanušoviec, s&nbsp;ktorou sa spoznal na krúžku na základnej škole. Súbor Frankovčan nadväzuje na tradície predkov, v repertoári má aj známe goralské tance a&nbsp;spevy ako Grala num muzyka či Zbujnicky tanec, alebo Goralské spevy.
Janka Lacha poznajú na Zamagurí nielen ako zanieteného folkloristu, ktorý lásku k&nbsp;folklóru a&nbsp;starým tradíciám zdedil po rodičoch, ale aj ako autora dvoch knižiek goralských rozprávok. „V&nbsp;mojich detských rokoch sa u&nbsp;nás doma stále rozprávali rozprávky, najčastejšie sme ich počúvali od babky a&nbsp;mamky. Boli to úžasné príbehy zo života Goralov, bolo by neodpustiteľnou chybou, keby sa nešírili ďalej. Tak som ich skúšal dať na papier, po prvej knihe sa len tak zaprášilo, tak som zozbieral rozprávky aj na druhý diel, ľudia z&nbsp;dediny za mnou chodili, či poznám takú alebo onakú rozprávku. Bola to naozaj veľmi príjemná práca,“ pochvaľuje si Janko Lach spoluprácu s&nbsp;Malofrankovčanmi.

K najznámejším pamätihodnostiam Malej Frankovej patrí staroslovanský areál Ogrod svätých sedempočetníkov, ktorý je slovenským múzeom hlaholiky. Okrem dejín prvého slovanského písma sa tam veľa dozviete o živote misionárov Cyrila a Metoda aj ich učeníkov Gorazda, Klimenta, Nauma, Angelára a Sávu, ktorí tvoria skupinu svätych sedempočetníkov. Ich sochy vytvoril kňaz Donát Čarnogurský, rodák zo Spišskej Starej Vsi, ktorý teraz pôsobí vo Vyšnom Slavkove. Raritou areálu je najmenší drevený kostolík na Slovensku, maketa prvého kresťanského chrámu na Devíne.

Oplatí sa vidieť

<h3>Šesťnásobný starosta</h3>
Bez jedného roka celé štvrťstoročie starostoval v&nbsp;Malej Frankovej Jozef Kromka (65). Aj jeho dnes trápi, že vzťahy medzi ľuďmi sú čoraz chladnejšie, kedysi si gazdovia pomáhali aj si spolu vypili, podebatovali, lenže časom sa táto družnosť z&nbsp;dediny vytratila. „Pred prvým zvolením za starostu v&nbsp;roku 1990 som pracoval vo vagónke v&nbsp;Spišskej Starej Vsi, bola to liaheň starostov: v&nbsp;prvých slobodných komunálnych voľbách sa starostami stali siedmi pracovníci tejto fabriky. Možno by nás aj mohli zapísať do Guinnessovej knihy rekordov,“ smeje sa pán Kromka.
Na dôchodku sa venuje histórii Malej Frankovej, keď objaví niečo zaujímavé, napíše to do novín, aby sa o&nbsp;tom dozvedeli aj v&nbsp;iných končinách Slovenska. „Už za môjho starostovania sme mali projekt na sedačkovú lanovku, ktorá by vyvážala turistov nad Bachledovu dolinu, tam, kde dnes stojí vyhliadková veža, ale zopár ľudí bolo proti a&nbsp;tak dnes zo stavieb v&nbsp;našom katastri profitujú iní, nie naša dedina. Ale verím, že raz tá lanovka hore k&nbsp;chodníku v&nbsp;korunách stromov predsa len povedie,“ nestráca optimizmus Jozef Kromka.

O Goraloch zo slovensko‑poľského pohraničia žartoval aj pápež Ján Pavol II. Akí sú naozaj?

Výber pre vás

O Goraloch zo slovensko‑poľského pohraničia žartoval aj pápež Ján Pavol II. Akí sú naozaj?

Súvisiace články

Pod Jánošíkovou skalou: Moderná obec s medvedím erbom a históriou slávneho básnika

Lačnovské rarity: Cestou do osady útočí na ľudský mozog optický klam

Odchod mladých z dediny nemusí znamenať jej úpadok. Ako si s tým poradili v Košariskách?

Výber pre vás