Vladimír Kampf

Kontaktoval ma náš verný čitateľ Vojtech Kósa. Napísal mi pár slov k&nbsp;jednému môjmu článku. Napadlo mi spýtať sa ho, odkiaľ je. Vraj z&nbsp;Levíc. Pozrel som sa do zoznamu, ktoré mestá sme už v&nbsp;rámci nášho jedinečného seriálu Tak si tu žijeme mali. Levice v&nbsp;ňom neboli, tak som mu povedal, že hneď za ním vyrážam. Súhlasil. Len sme neskončili v&nbsp;Leviciach, ale v&nbsp;Kalnej nad Hronom. Aby ste si v&nbsp;Leviciach nezúfali: Myslím na vás! Raz prídem.

Umelá inteligencia mi na úvod napísala: „Obec je v&nbsp;súčasnosti známa najmä svojím priemyselným parkom a&nbsp;blízkosťou k&nbsp;jadrovej elektrárni Mochovce, čo prináša obci ekonomický rozvoj. Kalná nad Hronom má dobrú občiansku vybavenosť a&nbsp;je dopravne dobre dostupná, nachádza sa blízko hlavného ťahu medzi Nitrou a&nbsp;Levicami.“

V 70. rokoch 19. storočia pri výkopových prácach pred stavbou liehovaru Schoellerovcov našli kamennú sekeru a kamenné kladivo z&nbsp;kamennej doby, k tomu 26 hlinených kruhov, ktoré slúžili ako závažie rybárskych sietí.
&nbsp;
Poloha: obec v okrese Levice osem kilometrov západne od Levíc na pravom brehu rieky Hron.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1209. V tomto čase obec patrila opátstvu v Hronskom Beňadiku a zapísali ju ako „villa Kalon“. V roku 1613 prešla pod tureckú správu.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 2057 (k 31. 12. 2023)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Levice v auguste 2024: 2,95 %

Kalná nad Hronom

Vojto je najslávnejší telocvikár z&nbsp;Kalnej nad Hronom. Keď sa objaví v&nbsp;dedine, stretáva kopu svojich bývalých žiakov a&nbsp;najmä žiačok, ktoré sa starajú o&nbsp;to, že z&nbsp;obce odchádza taký vybozkávaný, až sa mu líca červenajú. Rodák z&nbsp;Pohronského Ruskova prišiel po vysokej škole učiť do Nového Tekova. „Ani som poriadne nevedel, kde to je. Jednoduchá škola bez telocvične a&nbsp;príslušenstva. Žiadne cvičiská. Chodili sme s&nbsp;deťmi na futbalové ihrisko. Po troch rokoch dokončili školu v&nbsp;Kalnej nad Hronom. Presťahovali sme sa sem spolu s&nbsp;ďalšími školami z&nbsp;okolia. V&nbsp;tom čase tu bolo do päťsto detí. Páčilo sa mi, že máme novú telocvičňu,“ spomína.

Keď ho oslovil inšpektor pre telesnú výchovu, aby si vybral nejaký šport, na ktorý mu vytvoria podmienky, vybral si atletiku. „Urobili sme si najprv sami bežeckú dráhu na bývalom kukuričnom poli. Neskôr pribúdali hracie a&nbsp;športové plochy. Prvú dráhu sme mali zo škvary. Doviezli nám ju tunajší družstevníci zo Žiaru nad Hronom osemnástimi traktormi. Technológiu som odkukal od jedného odborníka z&nbsp;Česka, ktorý podobnú dráhu vytváral v&nbsp;Leviciach.“ Škvara však nebola ktoviečo. Deti z&nbsp;nej boli špinavé, drobné kamienky im zostávali v&nbsp;ranách, keď spadli. „Objednali sme si antuku zo Zlatých Moraviec. Lenže aj tú sme museli udržiavať, valcovať, polievať. Moji bývalí žiaci dodnes spomínajú, koľko sa navalcovali... Vraj ani necvičili, len valcovali. Potom inšpektorovi napadlo urobiť pevnú dráhu.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE PLNEJ ZAUJÍMAVÝCH PROJEKTOV NÁJDETE V GALÉRII

Prišla firma a&nbsp;urobila prvú bežeckú trať. Vojtovi až časom došlo, že takúto možnosť dostali preto, lebo mali zaujímavé výsledky v&nbsp;atletike. „Oplatilo sa do nás investovať. Slávna rozhlasová športová komentátorka Mária Zavarská a&nbsp;hviezda komentátorov Gabo Zelenay boli prekvapení, kde sa to tu vzalo,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Boli sme vychytená atletická dedina.“

Bývalý telocvikár chodieva do Kalnej dodnes. Najmä na slávne piatkové trhy. „Minule som sa bol z&nbsp;nostalgie pozrieť na školské športoviská. Veľa pekného sme tu zažili. Každý rok sme organizovali Beh oslobodenia a&nbsp;rôzne oblastné majstrovstvá a&nbsp;súťaže. Moje deti dosiahli úspechy po celom vtedajšom Československu.“ Potom prišli deväťdesiate roky minulého storočia. Prišiel čas podrazov či nezmyselného kádrovania... S&nbsp;Vojtom Kósom odišlo kus atletickej slávy obce. „Odišiel som učiť do Želiezoviec a&nbsp;do ďalších škôl, ale to už nebolo, čo bývalo. Mám za sebou 55-ročnú prax.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Slušnosť, pokora a&nbsp;trpezlivosť sa vytrácajú

Dnes je riaditeľom Základnej školy v&nbsp;Kalnej nad Hronom telocvikár Peter Lipták, Vojtov bývalý žiak. Chodil do školy, ktorej teraz šéfuje. „Študoval som na gymnáziu v&nbsp;Leviciach, vysokú školu som doštudoval v&nbsp;Nitre a&nbsp;odvtedy som tu. Som učiteľ prvého stupňa zá­klad­ných škôl a&nbsp;telocvikár.“ Z&nbsp;Kalnej nad Hronom sa vzdialil iba počas štúdií a&nbsp;vojenčiny. „Býva sa tu skvele. Ani nám tu nič nechýba. Užívame si nadštandardný vidiecky komfort, školy, obchody, poštu, čerpacie stanice. Okrem toho nás blízkosť Levíc núti ísť s&nbsp;dobou. Predsa nezostaneme pozadu.“

Doba sa mení, ale deti sú podľa riaditeľa rovnaké. Neťažká si, že sú drzejšie. „Deti vždy budú chcieť vyvádzať, vymýšľať... Zmenili sa len podnety a&nbsp;rýchlosť, ktorou sa svet hýbe. Ani sa tomu nemôžeme čudovať. Naša generácia ich tempu nemôže stíhať. Ja od detí drzosť necítim, ale som tu riaditeľ a&nbsp;som muž, preto majú predo mnou rešpekt. Vo všeobecnosti je pravda, že slušnosť, pokora a&nbsp;trpezlivosť sa u&nbsp;detí vytrácajú. Chcú všetko hneď, nezaujíma ich od koho, len nech je to okamžite.“

Škola má stále veľmi dobré podmienky na šport. Učitelia sa snažia, aby sa mu venovali čo najviac. „Šport má v&nbsp;súčasnosti veľkú konkurenciu v&nbsp;mobilných technológiách. Bude záležať, či u&nbsp;detí vyhrá pohyb alebo pohodlie. U&nbsp;väčšiny v&nbsp;súčasnosti vyhráva pohodlie. To aj napriek tomu, že v&nbsp;škole už dvanásť rokov máme zakázané mobilné telefóny. Pre nás pripravovaný zákon nebude žiadna novinka. U&nbsp;nás sa nič nezmení. Už si na to zvykli deti aj rodičia. Mobily môžu používať so súhlasom učiteľa trebárs na hodinách, keď sú ako učebná pomôcka. Zaviesť zákaz mobilov bol beh na dlhé trate. Nepáčilo sa to najmä rodičom, ktorí argumentovali, že to je predsa ich majetok a&nbsp;môžu si s&nbsp;ním aj ich deti robiť, čo chcú.“

Podľa riaditeľa Liptáka je pedagóg tvor, ktorý by sa dokázal v&nbsp;živote aklimatizovať na čokoľvek. „My sme však takí masochisti, že odhliadnuc od náročnosti, peňazí, kritiky tú prácu robíme preto, lebo nás to baví. To nepochopí nikto, kto nerobil v&nbsp;školstve,“ vysvetľuje. „Ja v&nbsp;ňom pôsobím už tridsať rokov. Bývam unavený, niekedy ma to už ozaj nebaví, deti sú iné, ale aj tak idem do školy vždy s&nbsp;tým istým elánom, že to hádam bude iné, a&nbsp;keď sa niečo podarí, je to radosť. Je to náročná a&nbsp;čoraz nevďačnejšia práca. Často sme terčom kritiky. O&nbsp;tom by sme mohli rozprávať celé hodiny, ale ešte ani raz mi nenapadlo, že by som sa poobzeral po niečom inom.“

Starosta Igor Gogora si uvedomuje, že Kalná nad Hronom patrí medzi šťastnejšie obce aj vďaka tomu, že má priemysel a&nbsp;na jej pozemkoch stojí jadrová elektráreň. V&nbsp;dedine vybudovali „všešportový“ priestor v&nbsp;stavbe z&nbsp;kontajnerov. „Mali sme problém s&nbsp;priestorom na cvičenie, posilňovanie a&nbsp;rôzne športové aktivity. Vždy sme to nejako lepili, až kým sme nepostavili jednu strechu pre všetky a&nbsp;všetkých aj s&nbsp;kaviarňou. Tí, ktorí necvičia, si tu môžu posedieť, osviežiť sa alebo vypiť energetický nápoj. V&nbsp;našom centre funkčného tréningu trénuje aj polícia. Máme zmluvu s&nbsp;ministerstvom vnútra.“

Starosta je vo funkcii prvé volebné obdobie, ale na úrad sa dostal už po skončení vysokej školy. Študoval udržateľné poľnohospodárstvo a&nbsp;rozvoj vidieka. „Školu som skončil pred pätnástimi rokmi. Štyri roky som bol na úrade zástupca prednostu a&nbsp;osem rokov prednosta. Časom som zistil, že ak chcem niečo zmeniť, najlepšie to môžem urobiť ako štatutár obce. Prednosta je najvyšší zodpovedný úradník, garant odbornosti, ale mňa baví veci vymýšľať. Prednostovská práca je úradnícka. Ja osobne som bol ako prednosta viac akoby dievča pre všetko.“

Za tie roky si v&nbsp;dedine vymysleli veľa rôznych zaujímavých projektov. Trebárs kontajnerová stavba dáva priestoru uprostred obce moderný vzhľad. Hneď vedľa verejnej telocvične je vynovený obecný park. „Isto sme toho mohli urobiť viac. Je ťažké hodnotiť obdobia v&nbsp;časoch, keď som nebol starosta ani poslanec. So starostom Ladislavom Éhnom sme dokončili všeličo. Napríklad vybudovali sme zdravotné stredisko, zrekonštruovali futbalový areál, postavili dvakrát dvanásť bytov, obnovili sme chodníky, cesty, vybudovali zariadenie pre seniorov, pristavali sme materskú školu aj s&nbsp;telocvičňou. Postavili sme aj obecnú pálenicu, ktorá je teraz jedna z&nbsp;najmodernejších na Slovensku. Dôležitý je pre nás Dom bojovej slávy,“ vymenúva starosta s&nbsp;tým, že to nie je ani zďaleka všetko. Pochvaľuje si spoločné programové vyhlásenie s&nbsp;obecnými poslancami. Teší sa, že sa dokázali dohodnúť a&nbsp;všetci ťahajú za jeden povraz. To sa na Slovensku len tak nevidí. Dedinské parlamenty majú zvyčajne bližšie ku kocúrkovu.

Dobrá partia neznamená, že všetko ide ako po masle. Dôležité je ústretovo hľadať riešenia. „Snažíme sa dospieť k&nbsp;spokojnosti. Štrnásť rokov sa hovorilo o&nbsp;dome smútku. Som veľmi rád, že sme konečne začali stavať. Viac než desať rokov sme hovorili o&nbsp;individuálnej bytovej výstavbe 29&nbsp;rodinných domov a&nbsp;aj s&nbsp;tými sme už začali. Vybudovali sme obecnú cyklotrasu na ostrovčeku vedľa Hrona pri tanku. Chystáme sa na ďalších dvakrát dvadsať bytov. Areál sme už kúpili. Veľmi dôležitý je pre nás projekt kultúrneho domu. O&nbsp;ten pôvodný sme prišli, keď ho prerobili na byty. To bolo asi jedno z&nbsp;najhorších obecných rozhodnutí. Už nemáme poriadnu sálu, len jednu nevyhovujúcu miestnosť. Začali sme odkladať peniažky. Budúce zastupiteľstvo by mohlo začať stavať.“

Jednou z&nbsp;priorít Kalnej nad Hronom je rekonštrukcia kalvínskeho kostola v&nbsp;Mochovciach. Ten zatiaľ vlastnia Slovenské elektrárne, ktoré sú ochotné predať ho obci za symbolickú sumu. „Možno z&nbsp;neho bude múzeum Mochoviec o&nbsp;tom, ako tam kedysi žili ľudia. Je to súčasť našej obce. Nebudeme predsa len brať peniaze z&nbsp;lukratívnej stavby, ktorá je na území dnes už neexistujúcej obce,“ vysvetľuje starosta.

Vybudovanie športovej lodenice na Hrone čaká na eurofondy. Vodácky klub tam funguje už štyri desaťročia a&nbsp;jeho romantiku zničili malé vodné elektrárne. Úsek pri Kalnej zostal vodácky polomŕtvy. Malé vodné elektrárne v&nbsp;podobe, ako ich stavali v&nbsp;posledných rokoch na Slovensku, sú pre rieky katastrofa a&nbsp;osoh z&nbsp;nich je mizerný. V&nbsp;dedine je aktívna jednota dôchodcov, spevácky zbor Harmónia, stolnotenisový klub aj futbalový klub zameraný na mládež. Obec prevádzkuje centrum pomoci, venuje sa dôchodcom a&nbsp;opatrovateľskej činnosti. Aktívny je aj hasičský zbor, poľovnícky a&nbsp;rybársky spolok a&nbsp;kopa menších organizácií.

Hovorí sa, že nemeckí a&nbsp;ruskí vojaci sa počas druhej svetovej vojny stretávali v&nbsp;pálenici v&nbsp;Kalnej a&nbsp;popíjali spolu. Ráno už po sebe strieľali každý zo svojho brehu rieky. Možno je to len fáma, možno sa to stalo len párkrát, ale isté je, že front sa tu nadlho zasekol. Emil Lombar je sprievodca v&nbsp;Dome bojovej slávy a&nbsp;manžel jeho správkyne. „V&nbsp;Kalnej bývam už päťdesiat rokov. V&nbsp;Amerike dávajú občianstvo po desiatich rokoch, tak ja sa ním hádam môžem pochváliť po päťnásobne dlhšom čase. Posledné štvrťstoročie som robil majstra na primárnom okruhu. Elektrárne tu zamestnávajú najviac ľudí. Aj činžiaky pre nich postavili. Pred postavením bytoviek mala Kalná takmer 1&nbsp;500&nbsp;obyvateľov. Teraz nás je o&nbsp;sedemsto viac.“

Obecný Dom bojovej slávy otvorili v&nbsp;septembri 2012. Ľudia sa tam zapisujú už do štvrtej kroniky. „Mali sme tu návštevníkov z&nbsp;Ameriky, Austrálie, z&nbsp;arabských emirátov... Z&nbsp;okolitých krajín prichádzajú počas prázdnin každý deň. Väčšia časť zbraní a&nbsp;exponátov sú historické predmety. Je tu aj niekoľko replík v&nbsp;mierke jedna k&nbsp;jednej a&nbsp;laik ich nerozozná. Všetky zbrane sme museli dať znefunkčniť.“

Počas druhej svetovej vojny bol v&nbsp;dnešnej Kalnej nad Hronom relatívny pokoj. Všetko sa zmenilo po príchode sovietskych vojsk na ľavý –&nbsp;východný breh Hrona 22.&nbsp;decembra roku 1944. Front tam zastal až do 25.&nbsp;marca 1945. Nebolo to preto, že by sovietske vojská nedokázali prekročiť Hron a&nbsp;pokračovať, ale preto, aby sa front vyrovnal. Budapešť ešte nebola oslobodená a&nbsp;v&nbsp;tejto oblasti zostalo 180-tisíc nemeckých vojakov v&nbsp;dobrých obranných líniách. Keď už Nemci vedeli, že Budapešť neudržia, sústredili veľkú časť vojska pri Balatone, kde s&nbsp;nimi bojovala armáda pod vedením maršala Fiodora Ivanoviča Tolbuchina. Sovieti tam sústredili všetky sily. Ako pamiatka na tri mesiace zamrznutého frontu vedľa Domu bojovej slávy stojí sovietsky tank.

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Výber pre vás

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Súvisiace články

S prívlastkom mladistvé: Rozhanovce sú obcou s bohatou históriou a dynamickou súčasnosťou

Pýchou obce sú chránené domy: Prečo starostka Plaveckého Petra maľuje obrazy?

Dedina s chuťou a príchuťami: K Šenkviciam patrí víno, ovocie, pečivo, pivo a komunita

Výber pre vás