Vladimír Kampf

Obec na hranici súčasných bratislavských satelitov. Počet obyvateľov zatiaľ rastie pomaly. Nie je taký strmý, ako ho má napríklad Senec či Pezinok, alebo dedinky hneď za katastrálnou tabuľou hlavného mesta Slovenska.

Na profile Pamäť obce Šenkvice na jednej zo sociálnych sietí je okrem faktov a&nbsp;ďalších možných a&nbsp;nemožných kuriozít aj táto povesť. Kedysi stála horáreň na konci dnešnej ulice Domovina, v&nbsp;miestach, kde je dnes prístupová cestička k&nbsp;futbalovému ihrisku. Horár, ktorý v&nbsp;nej býval, bol svedomitý človek, v&nbsp;lese bol dlhšie ako doma. Jeho žena sa ho často nedočkala. Raz sa vraj k&nbsp;šenkvickej horárni zatúlal národný buditeľ Ľudovít Štúr. Býval vtedy v&nbsp;Modre. Horárovej žene sa hneď zapáčil statný bradatý chlap. Užili si spolu... Ale horár na to rýchlo prišiel. Vedel, že 22. decembra 1855 bude aj Štúr poľovať na pomedzí šenkvického a&nbsp;modranského chotára. Schoval sa do húštiny, a&nbsp;keď tam docválal Štúr na koni, strelil, ale od samej zlosti zle zamieril a&nbsp;náboj trafil Štúra do stehna. Nezomrel hneď, ale stačilo na jeho predčasnú smrť.
&nbsp;
Poloha: V&nbsp;Trnavskej pahorkatine 26 km severovýchodne od Bratislavy a&nbsp;6 km východne od Pezinka v&nbsp;doline Stoličného potoka. Južne od obce je Šenkvický háj. Obcou prechádza železničná trať Bratislava – Žilina.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1256 v&nbsp;listine uhorského kráľa Bela IV. Po tatárskom vpáde a&nbsp;vyplienení Uhorska prišli na územie pezinského panstva nemeckí kolonisti. Prvý ponemčený názov známy z&nbsp;listiny vikára ostrihomského arcibiskupa Leonarda de Pansaura je z&nbsp;roku 1390.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 5 352 (k&nbsp;31. 12. 2023)
&nbsp;
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese Pezinok v&nbsp;júni&nbsp;2024: 2,7 %

Šenkvice

Šenkvice ma zaujali aj priateľským prístupom k&nbsp;cestujúcim. Oproti železničnej stanici majú autobusovú stanicu a&nbsp;vedľa nich parkovisko zadarmo. To je v&nbsp;krajine nekompromisného vyberania parkovného príjemné pohladenie. Pritom to nie je až tak zadarmo. Obec ústretovo vyriešila katastrofálnu situáciu. Vymysleli si regionálny prestupný terminál a&nbsp;so železnicami sa dohodli na prenájme pozemkov na parkovanie. Takže krajina vyberania parkovného trochu inak. Možno by železnice mohli platiť za udržiavanie parkoviska pre svojich cestujúcich obci... Ale tak to na Slovensku nefunguje.

Sprievodcu dedinou mi robil náš redakčný kolega grafik Peter Mladenov. Do dediny sa dostal okľukou z&nbsp;bulharskej Sofie. Peter a&nbsp;jeho manželka Darinka mi starostlivo pripravili okrem stretnutí aj skvelý tarator –&nbsp;studenú mliečnokyslú polievku s&nbsp;nastrúhanou uhorkou, mäso na grile a&nbsp;skvelé pečené zemiaky ako prílohu. Všetky tieto dobroty na mňa čakali až po sérii stretnutí, ktoré sa nám zľahka predlžovali, pretože boli zaujímavé.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z INŠPIRATÍVNEJ OBCE PLNEJ ZAUJÍMAVÝCH ĽUDÍ NÁJDETE V GALÉRII

Začali sme na obecnom úrade, ktorý zvnútra pripomína exotický ostrov s&nbsp;urastenými palmami a&nbsp;hustou vegetáciou. Starosta Peter Trojna úraduje prvé volebné obdobie. „Vždy ma to ťahalo k&nbsp;službe občanom. Máme to v&nbsp;rodine. Mamin otec, môj starký z&nbsp;Oravy, bol dlhé roky predsedom miestneho národného výboru. Na tabuli richtárov Šenkvíc je môj praprapradedo Jožo Trojna. Možno to mám v&nbsp;krvi,“ hovorí bývalý manažér kvality a&nbsp;interný audítor Technického a&nbsp;skúšobného ústavu stavebného v&nbsp;Bratislave.

V&nbsp;komunálnej politike sa angažoval najprv ako miestny poslanec. „Na obecnom úrade pracovala moja mama, preto mám k&nbsp;samospráve tak blízko. Teší ma, že sa mi darí napĺňať predsavzatia. Dokončili sme prístavbu a&nbsp;nadstavbu základnej školy, hotová je aj prístavba materskej školy, čím sme zvýšili jej kapacitu. Postavili sme centrum sociálnych služieb pre dvanásť klientov. V&nbsp;programe som mal aj vybudovanie jedného veľkého detského ihriska u&nbsp;nás v&nbsp;časti Cerové, rekonštrukciu domu smútku, v&nbsp;súčasnosti pracujeme na projekte obnovy Obecného domu, v&nbsp;ktorom kedysi sídlil obecný úrad. Podarilo sa mi získať jedného všeobecného lekára a&nbsp;verím, že v&nbsp;tomto roku začne ordinovať gynekologička. Detského lekára máme,“ vymenúva. V&nbsp;Šenkviciach rátajú s&nbsp;deťmi vopred. Po rekonštrukcii zostali v&nbsp;materskej škole miesta, ktoré postupne napĺňajú.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Aj Peter Trojna má ťažké srdce na niektoré zákony, nariadenia, vyhlášky a&nbsp;predpisy, ktoré nielen šéfom samospráv strpčujú život. „Štát na nás presúva kompetencie často bez toho, aby nám vytváral finančné a&nbsp;materiálne podmienky na ich plnenie. V&nbsp;podstate nám dajú niečo za povinnosť a&nbsp;hotovo. Viac akoby ich nezaujímalo. Nepríjemné sú rýchle zmeny zákonov a&nbsp;vyhlášok. Napríklad začal byť účinný zákon o&nbsp;územnom plánovaní, ale chýba metodika na tvorbu územných plánov. Tá príde až o&nbsp;dva mesiace neskôr. Sedliacky rozum hovorí, že mala byť pred tým alebo aspoň naraz. To nám prácu neuľahčuje. Trápia nás aj dlhé schvaľovacie procesy. Na obnovu domu smútku máme už rok podanú žiadosť o&nbsp;podporu a&nbsp;stále nič. Nevieme, či budeme úspešní. Ak áno, o&nbsp;to kratší čas na realizáciu budeme mať.“

V&nbsp;súčasnosti najviac trápia Šenkvičanov cesty a&nbsp;chodníky, k&nbsp;tomu dobudovanie kanalizácie. Zamestnať sa nie je problém, Bratislava, Pezinok, Modra, Trnava sú na krátky dojazd. „V&nbsp;obci máme na úrade práce prihlásených približne osemdesiat ľudí,“ dodáva starosta.

Veľká dedina má malý kultúrny dom. Po rekonštrukcii sa scvrkol. V&nbsp;tom čase nikto nerátal s&nbsp;takým nárastom obyvateľov. Hľadisko s&nbsp;dvesto miestami nestačí. Kultúru má na starosti vedúca kultúrneho a&nbsp;informačného strediska Alexandra Stránska. „Po celý rok máme ľuďom čo ponúknuť. Akcie robíme najmä pre domácich a&nbsp;tešíme sa, keď k&nbsp;nám prídu ľudia z&nbsp;okolia. Najväčšou akciou v&nbsp;roku sú letné trojdňové hody. Kolotoče sa budú točiť dokonca štyri dni.“ Hovorí sa: „Šenkvičáre – čerešnáre.“ To vraj preto, že kedysi bývali v&nbsp;Šenkviciach a&nbsp;v&nbsp;okolí stovky stromov. „To je celkom pekná prezývka. Myslím, že iné dediny sú na tom horšie,“ mieni rodená „Šenkvičárka“ Alexandra. Mimochodom, obyvatelia miestnej časti Cerové, bývalých Malých Šenkvíc, si vyslúžili označenie „Cerované – slifkáre“ vďaka historicky bohatým úrodám sliviek.

Bakalárka z&nbsp;geografie verejnej správy a&nbsp;magisterka politológie má rada folklór. „Geografia a&nbsp;cestovanie ma vždy lákali, ale nikdy som sa sama nikam ďaleko nedostala. Manžel Ľubomír je vedúci folklórneho súboru Mladosť, tak si to užívam. Vďaka folklóru sme sa dostali do Južnej Kórey, do Indonézie, do Slovinska, do Srbska a&nbsp;Peter Mladenov nám určite raz vybaví Bulharsko,“ smeje sa vedúca.

Čerešne, slivky... Šenkviciam robí meno aj hrozno. Jaromír Augustinič vyrába okrem iného cestovateľské víno. „Chodia za mnou kamaráti a&nbsp;rozprávajú, kam cestujú a&nbsp;že by radi doviezli miestne víno. Hovorím im, že im ho nebudem predávať, ale dám im ho a&nbsp;oni ho budú v&nbsp;šírom svete fotografovať. Aj moja rodina to tak robí. Stačí nájsť vhodné miesto a&nbsp;odfotia mi ho. Jeden z&nbsp;posledných kurióznych obrázkov, ktoré som takto získal, je moja fľaša na pancierovom plote na pozadí Bieleho domu. Mal som vína aj na čínskom múre, jednoducho po celom svete. Kde sa sám nedostanem, tam je aspoň moje víno,“ teší sa.

Vinárstvo je Jarovo hobby. „Šenkvice sú najväčšia vinohradnícka dedina na Slovensku. Väčšiu rozlohu viníc nemá u&nbsp;nás nikto. Tradícia sa v&nbsp;dedine dedí, ani nevieme odkedy. Aj ja som zdedil vinohrad a&nbsp;zrazu som nevedel, čo s&nbsp;ním. Tak som k&nbsp;nemu ešte niečo málo dosadil a&nbsp;robím. Väčšinu produkcie minieme na vinárskych podujatiach a&nbsp;našich akciách. K&nbsp;tomu mám vlastných štamgastov, ktorí vedia, aké víno chcú. Niečo vypijeme, darujeme.“

Čím ťažšia zem, tým krajšia úroda

Bývalý elektrikár a&nbsp;revízny technik je v&nbsp;súčasnosti školník v&nbsp;škôlke. Hovorí, že pre šenkvické vína je dôležitá odroda a&nbsp;zem. „Sme na rovine a&nbsp;pod nami je ťažká ílovitá pôda. Starí ľudia hovorievali, že čím ťažšia zem, tým krajšia úroda. Korene viniča si razia cestu hlboko k&nbsp;vode. Preto sucho na povrchu neprekáža starým rastlinám. Mladé treba polievať. Pre hrozno je dôležitá starostlivosť. Za kvalitu dnes zákazníci radi radšej priplatia, ako by sa tešili z&nbsp;množstva.“

Vinárstvo po páde socializmu prešlo obrodou. „V&nbsp;súčasnosti produkujem štrnásť odrôd. Vinári sa zamerali na kvalitu. Už to nie je ako kedysi, keď dovážali hrozno do závodov a&nbsp;všetko sypali do jednej nádoby. Ľudia odovzdali, čo mali v&nbsp;záhrade. Šéf potom chutnal a&nbsp;rozhodoval, ktoré bude ako označené, a&nbsp;už aj lepili etikety: Bakchus, Kláštorná sviečka, Nitrianske knieža... Každý rok to chutilo inak a&nbsp;nikomu to neprekážalo,“ smeje sa. „Dnes je našťastie všetko inak.“

Prečo by mal svet piť víno zo Šenkvíc? „Každé víno, ktoré reprezentuje nejakú oblasť, obec či štát, robí meno regiónu, z&nbsp;ktorého pochádza. Veľkí vinári chodia na súťaže do celého sveta, ja na tie menšie. Mojich osem vzoriek z&nbsp;posledných súťaží dostalo niekoľko cien. Darilo sa nám a&nbsp;tešíme sa na ďalšiu sezónu. Najväčšia akcia, ktorú robí náš vinársky spolok, je Za vínom do Šenkvíc. Treba prísť ochutnať. U&nbsp;mňa v&nbsp;pivnici už bolo veľa slávnych ľudí a&nbsp;nesťažovali sa,“ vysvetľuje.

Bývalý starosta Peter Fic bol vo funkcii štyri volebné obdobia. „Venoval som sa tomu vo dne v&nbsp;noci. Ani som poriadne nevidel, ako mi rastú deti. Mohol som kandidovať znova, myslím, že by som podporu dostal. Druhá možnosť bola intenzívnejšie sa venovať budovaniu rodinného vinárstva, aby som ho dokázal ekonomicky nastaviť, kým odídem do dôchodku. Rodina ma podporila v&nbsp;rozhodnutí venovať sa vinárstvu.“

Peter zostal poslancom a&nbsp;zástupcom starostu. „Starostovi pomáham, dedina funguje, chceme, aby sa nám tu dobre žilo. Kontinuita je dôležitá. Keby som zle úradoval, tak by ma po voľbách vyhnali z&nbsp;dediny a&nbsp;ja po nej v&nbsp;pohode prechádzam,“ hovorí so širokým úsmevom. „Vždy som sa snažil rozhodovať nestranne v&nbsp;rámci zákonných mantinelov. Nehovorím, že som neurobil chyby. Učíme sa všetci po celý život,“ dodáva.

Šenkvice vraj robí zdravou dedinou počet obyvateľov. „Municipalita by sa mala začínať práve na počte päťtisíc ľudí. Mojím cieľom bolo nevymýšľať veci, ale cestovať a&nbsp;prinášať už overené riešenia. Samosprávy nad päťtisíc obyvateľov už dokážu efektívne fungovať. S&nbsp;nedostatkom peňazí sa toho veľa robiť nedá. Viac ľudí znamená lepšie hospodárenie. Môžete na úrade zamestnať viac ľudí, pričom vás neubíja administratíva. Zrušil by som všetky samosprávne celky pod päťtisíc obyvateľov a&nbsp;zriadil strediskové obce. To je budúcnosť, ktorej sa nevyhneme,“ mieni.

Bývalý starosta sa k&nbsp;vinárstvu takisto dostal cez generácie predkov. „Vždy sme boli sedliacka rodina. Už ako starosta som sa stretával s&nbsp;ľuďmi, ktorí vytvárajú pracovné miesta, čím podporujú rozvoj obce. Keď som počúval o&nbsp;problémoch, ktoré riešia, naštartovalo to aj mňa. Z&nbsp;hobby vinárstva máme časom pätnásť hektárov viníc v&nbsp;biorežime pod vlastnou kontrolou a&nbsp;ideme po kvalite. Svet by mal okúsiť šenkvické víno, aby spoznal ďalšiu chuť regiónu. Vinohradníci víno nevyrábajú, oni ho tvoria.“

Rastislav Čupka dnes vedie rodinnú pekáreň Framipek. „Vyštudoval som geológiu a&nbsp;kartografiu na strednej škole v&nbsp;Spišskej Novej Vsi. Po Nežnej revolúcii som odišiel z&nbsp;vysokej vojenskej školy v&nbsp;Brne, kde som študoval vojenskú geodéziu. Sľubovali mi bojový útvar možno kdesi v&nbsp;Rusku. To sa mi nežiadalo. Nepodpísal som novú vojenskú prísahu a&nbsp;vzápätí ma vylúčili,“ spomína.

Zo školy odišiel so spolužiačkou Ivetou, ktorá bola jeho manželka. „Čakali sme dvojičky. Nechcel som ísť bývať ani k&nbsp;našim a&nbsp;ani k&nbsp;svokrovcom. Hľadal som si prácu s&nbsp;bývaním. Podarilo sa. Pracoval som v&nbsp;lese a&nbsp;žil na samote. To sa mi páčilo, ale otec to nemohol rozdýchať. Rok sa so mnou nerozprával. Mama do otca neustále dobiedzala, že musia niečo vymyslieť a&nbsp;nejako mne a&nbsp;mojej rodine pomôcť. Ja som tam bol šťastný a&nbsp;spokojný. Otec však vymyslel rodinnú pekáreň. Chcel dať všetkých dokopy. Manžel staršej sestry bol spojový technik a&nbsp;takisto býval dlho preč. Poznali sme projektového inžiniera, ktorý mal vypracovaný projekt na domácu pekáreň na pečenie pezinských buchiet.“

Otec v&nbsp;tom čase sedel pred televízorom a&nbsp;pozeral reklamy na francúzske pekárne. Bagety boli po revolúcii boom. „Zavolal ma, že sa stretneme na polceste. Stretli sme sa v&nbsp;Orovnici u&nbsp;pekára Maslena. Tam mi povedal, že zobral úver, založil dom a&nbsp;objednal stroje, že či idem do toho s&nbsp;ním. Synovská hrdosť a&nbsp;povinnosť mi velili, že mu musím pomôcť, veď založil strechu nad hlavou. Po vyše roku sme sa presťahovali zo samoty do Šenkvíc,“ spomína na začiatky úspešnej firmy.

Podobných malých pekárničiek v&nbsp;tom čase začínalo viac. Framipek prežil. „Nevedeli sme, že sa niečo nedá urobiť,“ prezrádza recept na úspech. „Receptúry, technológie... My sme boli odhodlaní niečo robiť. Mali sme pokazenú pec skoro od novoty. Technik len na diaľku odhadoval, čo jej môže byť. Aj tak neprišiel, pretože kým sa k&nbsp;nám dostal, vyhodili ho z&nbsp;fabriky. Museli sme si nájsť spoločníka, ktorý nám pomohol s&nbsp;kúpou novej. Je to o&nbsp;vytrvalosti a&nbsp;snahe. V&nbsp;našom podniku robia generačne celé rodiny. Musíme robiť všetko pre to, aby sme prežili.“

Ďalším príbehom, keď netušili, že sa to nedá, sú ovocné náplne v&nbsp;ich pečive. „Hľadali sme jedno­druhové ovocné náplne. Nie drene s&nbsp;príchuťami a&nbsp;farbivami,“ spomína. „Nebudeme predsa ľudí kŕmiť niečím, čo sami nezjeme. Nevedeli sme, že je takmer nemožné vyrobiť ovocné náplne podľa našich požiadaviek. Rok sme robili pokusy s&nbsp;jedným výrobcom, ktorý nám dodával vzorky v&nbsp;rôznej kvalite. Nikdy to nebolo ono. Do vývoja a&nbsp;laboratórií nás nepustili. Keď to nešlo, povedali sme si, že sa do toho pustíme sami. Mama študovala liehovarníctvo a&nbsp;konzervárenstvo. Začali sme skúšať sami.“

Najprv mali jeden sad, a&nbsp;keď sa im darilo pripravovať polotovary pre výrobu, začali plochy so stromami rozširovať. „Sady má na starosti otec. Je to jeho zásluha, že máme približne 1&nbsp;300&nbsp;stromov –&nbsp;slivky, jablone, broskyne, mandle, orechy... K&nbsp;tomu ríbezle, maliny, ostružiny, jahody... Všetky príchute, ktoré potrebujeme, si vyrábame sami v&nbsp;kvalite, akú chceme. Naším štandardom sú džemy s&nbsp;50-percentným obsahom ovocia. Fantastický slivkový lekvár vyrábame úplne bez cukru.“

Žiadalo si to osvieženie pred neskorším obedom. Peter si nevie vynachváliť dobré pivko a&nbsp;skvelú obsluhu v&nbsp;šenku U&nbsp;Matúša u&nbsp;krčmárky Petry Černej. „Manžel sa narodil v&nbsp;Prahe, ja som z&nbsp;južných Čiech zo Strakoníc. Prišla som sem za ním, je tu dlhšie a&nbsp;robí pre firmu s&nbsp;autodielmi. V&nbsp;Česku sme mali krčmu, ale kovid nám ju definitívne zavrel. Do šenkvickej krčmy som najprv nastúpila ako zamestnanec.“ Časom dostala od majiteľky šenk do prenájmu. „Otvorili sme hneď po kovide a&nbsp;čapujeme to najlepšie české pivo. O&nbsp;poriadne pivo nám šlo od začiatku. To je základ. Jedna dvanástka, jedna desina a&nbsp;funguje to.“ Zo Šumavy prišli na pahorky trnavskej roviny a&nbsp;nesťažujú sa. V&nbsp;Šenkviciach sú všetci spokojní.

Dedina s chuťou a príchuťami: K Šenkviciam patrí víno, ovocie, pečivo, pivo a komunita

Výber pre vás

Dedina s chuťou a príchuťami: K Šenkviciam patrí víno, ovocie, pečivo, pivo a komunita

Súvisiace články

Korene hlboko v pivnici: V Bolešove oslavovali významné výročie prvej písomnej zmienky

Rátajte so zdržaním: Ako sa žije v Hubovej, ktorou denne prefrčí 27 tisíc vozidiel?

Vzácne tatranské dedičstvo: Príjemná vôňa tabaku sa šírila Spišskou Belou viac ako sto rokov

Výber pre vás