Toto mesto sme mohli obdivovať sotva po hodine jazdy autom z&nbsp;Dakaru, no zaujímavé je aj tým, že od hranice s&nbsp;Mauritániou ho delí len menej ako desať kilometrov. Je to mesto bohaté na tri storočia svojskej histórie a&nbsp;kultúry, geografie, architektúry a&nbsp;na mnohé ďalšie zaujímavosti.

Saint-Louis, miestnym známy ako Ndar, je hlavné mesto senegalského regiónu Saint-Louis. Nachádza sa na severozápade Senegalu v&nbsp;blízkosti ústia rieky Senegal a 320 kilometrov severne od Dakaru, hlavného mesta Senegalu. Saint-Louis bolo hlavným mestom francúzskej kolónie Senegal od roku 1673 do roku 1902 a&nbsp;Francúzskej západnej Afriky od roku 1895 do roku 1902, keď bolo hlavné mesto presunuté do Dakaru. Od roku 1920 do roku 1957 slúžilo aj ako hlavné mesto susednej kolónie Mauritánia. Odhadovaný počet obyvateľov je 258-tisíc.

Saint-Louis

Príchod do bývalého hlavného mesta kolónie Senegal, Francúzskej západnej Afriky a&nbsp;dokonca chvíľu aj susednej kolónie Mauritánie nebol nijako pompézny. Pri dokumentovaní zážitkov z&nbsp;dovolenky treba mať navyše na pamäti, že nie každému sa musí fotoaparát v&nbsp;ruke turistu pozdávať. Zastavili sme napríklad v&nbsp;zápche vedľa obitého starého taxíka. Zodvihla som fotoaparát a&nbsp;chcela som si usmievajúceho sa deduška odfotiť, no neurobila som to, lebo kolóna sa pohla. Pri ďalšom zastavení počas jazdy v&nbsp;nekonečnej zápche spomínaný šofér taxíka vystúpil z&nbsp;vozidla, prikročil ku mne a&nbsp;cez otvorené okno auta na mňa nakričal. Bol presvedčený, že som si ho odfotila, a&nbsp;prišiel mi dať jasne najavo, že si to neželal.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z DIVOKÉHO MESTA MNOHÝCH TVÁRÍ NÁJDETE V GALÉRII

Musím sa priznať, že v&nbsp;tejto krajine by som šoférovať nechcela. Jazdí sa tu na autách, motorkách aj bicykloch, ale veľmi často sa obyvatelia presúvajú aj na povozoch ťahaných koníkmi alebo somármi. Osobné autá na uliciach uvidíte od stavu „vyklepanej plechovky“ až po drahé nové motorové vozidlá. Emisná kontrola však zrejme nie je až taká vyžadovaná ako v&nbsp;Európe. Keď šofér pred vami pridá plyn, zmizne vám z&nbsp;očí –&nbsp;cez kúdol dymu ho vôbec nevidno. Ucítite len zápach pohonných látok a&nbsp;oleja. Vznikajú tu pravidelné a&nbsp;nekonečné zápchy a&nbsp;následné kolóny, ktoré majú svoju príčinu. Do križovatky vstúpia napríklad tri dopravné prostriedky, a&nbsp;keďže všetci naraz prejsť nemôžu, cez otvorené okná na seba šoféri a&nbsp;povozníci vykrikujú, kto má komu uhnúť z&nbsp;cesty. Keď sa konečne dohodnú, vbehne do križovatky ďalší ponáhľajúci sa muž s&nbsp;povozom a&nbsp;stojí sa opäť. Je to nekonečný príbeh, ktorý sa vždy pri troche kriku utrasie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Do historického centra sa vchádza ikonickým mostom Faid­herbe so siedmimi nosníkmi. Klenie sa nad majestátnou riekou Senegal a&nbsp;bol pomenovaný po svojom staviteľovi a&nbsp;guvernérovi Senegalu Louisovi Faidherbovi, ktorý tu pôsobil v&nbsp;60.&nbsp;rokoch 19.&nbsp;storočia. L.&nbsp;Faidherbe výrazne prispel k&nbsp;rozvoju a&nbsp;modernizácii mesta. Jeho projekty zahŕňali stavby mostov, výstavbu pozemnej telegrafnej linky do Dakaru, ale aj zásobovanie pitnou vodou. 

Hneď za mostom nás vítal hotel La Poste, v&nbsp;ktorom sme si priali byť ubytovaní. Podarilo sa nám to. Niežeby bol nejako zvlášť luxusný, vyniká hlavne históriou. Hotel s&nbsp;balkónmi obloženými ibištekmi a&nbsp;s&nbsp;výhľadom na rieku otvoril svoje brány návštevníkom už v&nbsp;roku 1850. Dodnes toto ubytovacie zariadenie udržiavajú v&nbsp;štýle 20.&nbsp;rokov 20.&nbsp;storočia, keď sa mesto stalo najdôležitejším miestom vo francúzskej koloniálnej Afrike a&nbsp;keď spoločnosť Aéropostale spustila pravidelnú poštovú dopravu z&nbsp;Toulouse do Dakaru. Hotel La Poste by si určite zaslúžil dôstojnejšiu obnovu, no komfort je tu v&nbsp;úzadí v&nbsp;porovnaní s&nbsp;historickou hodnotou, ktorá priťahuje turistov. Steny izieb a&nbsp;chodieb dodnes zdobia staré fotografie a&nbsp;plagáty z&nbsp;obdobia najväčšej slávy hotela, pretože práve tu prespávali letci poštovej spoločnosti.

Francúzski piloti spoločnosti Aéro­postale lietali často v&nbsp;noci, a&nbsp;to aj bez radaru a&nbsp;v&nbsp;každom počasí. Zobrazenie lietadiel, leteckých trás, máp, ale ani vystavené výstrižky z&nbsp;dobovej tlače umiestnené na každom voľnom mieste v&nbsp;hoteli vám nedajú zabudnúť na miesto, kde sa nachádzate. Nezabudnuteľným zážitkom v&nbsp;hoteli je aj návšteva miestneho baru a&nbsp;reštaurácie, kde sú maľby pripomínajúce letecké trasy namaľované dokonca aj na stropoch miestností. Aj staručký čašník, pracujúci tu určite celý život,&nbsp;ktorý nám priniesol raňajky, sa podobá unavenému inventáru. Zato výber nápojov je osviežujúci. Ponúkajú napríklad jedinečný džús, s&nbsp;ktorým som sa v&nbsp;Senegale stretla prvýkrát. Volá sa bissap, a&nbsp;ako som zistila u&nbsp;sprievodcu, vyrába sa z&nbsp;kvetov ibišteka. Táto tmavočervená až fialová šťava chutí trocha hroznovo a&nbsp;čiastočne ako brusnicový džús.

Najslávnejším nocľažníkom hotela La Poste bol bezpochyby hrdinský francúzsky pilot Jean Mermoz, ktorý tu v&nbsp;izbe číslo 219 strávil poslednú noc svojho života. Izba je situovaná v&nbsp;rohu budovy s&nbsp;riekou na jednej strane a&nbsp;poštou v&nbsp;štýle art déco na druhej. Tento mladík zaujal hlavne tým, že vzlietol zo Saint-Louis a&nbsp;preletel Atlantický oceán, aby uskutočnil prvé úspešné letecké spojenie s&nbsp;Južnou Amerikou. Bol to úžasný počin tej doby. Piloti spoločnosti Aéropostale začali neskôr lietať až do Buenos Aires a&nbsp;cez Andy do Santiaga v&nbsp;Čile. Po tom, čo J.&nbsp;Mermoz v&nbsp;decembri 1936 vo svojom hydropláne opustil hotel La Poste, a&nbsp;teda aj ­Saint-Louis, ho viac nikto nevidel. Lety tých čias opísal vo svojich knihách Antoine de ­Saint-Exupéry, ktorý bol takisto jedným zo zamestnancov tejto spoločnosti. Okrem asi najznámejšej knihy Malý princ vytvoril knižné bestsellery, v&nbsp;ktorých sa inšpiroval svojou prácou letca pre spoločnosť Aéropostale. Jednou z&nbsp;nich je kniha Pošta na juh, pomenovaná podľa nápisu na vreciach s&nbsp;poštou. Hrdinom poviedky je nešťastne zamilovaný dopravný pilot, ktorý zomiera pri núdzovom pristátí v&nbsp;púšti.

Aby som však nepísala len o&nbsp;dávno mŕtvych slávnych návštevníkoch hotela, v&nbsp;roku 2018 ho navštívil aj francúzsky prezident Emmanuel Macron v&nbsp;sprievode svojej manželky. Obyvateľom Saint-Louis prisľúbil, že Francúzsko prispeje balíkom pomoci vo výške 40&nbsp;miliónov eur práve miestnej lokalite svetového dedičstva UNESCO, ktorú ohrozuje pobrežná erózia zo strany Atlantického oceánu. Rozhodnutie o&nbsp;finančnej pomoci prišlo vo chvíli, keď asi dvesto miestnych rodín prišlo o&nbsp;svoj domov počas vrcholiacich búrok v&nbsp;období dažďov. Mesto, kedysi známe ako „africké Benátky“, jedno z&nbsp;najlepších príkladov architektúry, sa po tejto pohrome pomaly rozpadalo. O&nbsp;tejto skutočnosti sme sa nakoniec presvedčili aj sami počas prehliadky. Zaplatili sme si večerný výlet bričkou ťahanou koníkom. Pre večerné spoznávanie okolia sme sa rozhodli z&nbsp;jednoduchého dôvodu: práve večer sa rybári vracajú z&nbsp;mora so svojím úlovkom a&nbsp;ryby predávajú nakupujúcim priamo z&nbsp;lodí. Je zážitok nenápadne ich pri tejto činnosti pozorovať.

Všade v&nbsp;Senegale uvidíte vozy ťahané nezvyčajne malými koňmi. Tento spôsob prepravy pomôže ochrániť pred množstvom miestnych „sprostredkovateľov“, ktorí ponúkajú rôzne služby a&nbsp;všetko možné –&nbsp;aj to, čo nepotrebujete. Neskúsení cestovatelia môžu stretnutie s&nbsp;týmito indivíduami oľutovať. Kolega z&nbsp;Čiech zhodnotil turistickú situáciu v&nbsp;Senegale takto: „Táto krajina nie je pre cestovateľských zelenáčov.“ Srdce starého koloniálneho mesta Saint-Louis sa nachádza na úzkom ostrove s&nbsp;dĺžkou asi dva kilometre a&nbsp;šírkou zhruba štyristo metrov, čo nie je až taký problém prejsť na bričke. Vydali sme sa teda na prehliadku centra, kde sme obdivovali koloniálne stavby. „Prízemné budovy stavali Portugalci a&nbsp;poschodové s&nbsp;balkónmi Francúzi,“ vysvetľuje sprievodca. Nech ich postavili jedni alebo druhí, dnes sú skoro všetky v&nbsp;dosť zúboženom stave. Balkóny sú deravé, okenice na oknách chýbajú. Zato ľudia sú v&nbsp;nich stále prítomní. Na prízemí si otvorili obchodíky, ktoré sú často vyzdobené sochami zobrazujúcimi francúzskeho kolonialistu v&nbsp;Afrike aj s&nbsp;typickým klobúkom na hlave.

Počas prehliadky nás upútala miestna katedrála, radnica, no zlatým bodom programu bol rybársky trh. V&nbsp;okolí hotela bol podvečer pokoj, no v&nbsp;rybárskej oblasti to vrelo životom. Počas našej návštevy sa začal ramadán, čo znamená, že každý moslim je povinný zdržať sa počas denných hodín akéhokoľvek jedla, pitia alebo fajčenia. Keďže bol podvečer, mesto začalo ožívať a&nbsp;ulice sa plnili hladnými ľuďmi, ale aj zvieratami, hlavne kozami. Tie sa pokojne prechádzali mestom alebo postávali pod sušiacou sa bielizňou. Senegal je silno náboženská krajina. Asi 93&nbsp;percent obyvateľov sú moslimovia, štyri percentá kresťania a&nbsp;zvyšok tvoria animisti. Poslední spomenutí veria, že prírodné objekty, idoly alebo fetiše majú magickú moc. Množstvo miestnych veriacich sa uchyľuje aspoň k&nbsp;čiastočnému animizmu, hoci sú moslimovia alebo aj kresťania.

V&nbsp;časti mesta obývaného rodinami rybárov ma najviac zaujalo množstvo malých detí tlačiacich sa na ulici okolo obrovského hrnca, v&nbsp;ktorom sa varila káva. Každé dieťa držalo v&nbsp;ruke plechovú kanvičku. Nedalo mi nespýtať sa sprievodcu, čo sa to tu deje. Odpovedal: „Nič zvláštne. Deti čakajú na čerstvú večernú kávu, ktorú im nalejú do kanvičiek.“ Nerozumela som odpovedi a&nbsp;spýtala som sa: „Deti pijú kávu?“ Sprievodca sa usmial: „Nepijú. Káva je pre ich rodičov. Varia ju ženy poverené miestnou mešitou pre tunajších chudobných obyvateľov a&nbsp;deti ju len odnášajú domov ako dar miestnej mešity pre veriacich počas ramadánu.“

Všimla som si aj chlapcov, ktorí nosili v&nbsp;rukách prázdne plastové vedierka. Pôvodne boli určené ako tégliky na nejakú potravinu, no teraz slúžili na úplne iné využitie. Mladí muži ich používali na zbieranie mincí, teda na žobranie. Boli to deti z&nbsp;chudobných rodín zo širokého okolia, ktoré ich rodičia poslali študovať do škôl. Denne musia vyzbierať mince na svoje štúdium v&nbsp;hodnote asi jedného eura. Okrem toho prosia o&nbsp;jedlo, pričom telesné tresty za nesplnenie normy sú vraj bežné. „Hoci sa v&nbsp;Saint-Louis nachádzajú stredné, dokonca aj vysoké školy, miera gramotnosti meraná pred desiatimi rokmi bola v&nbsp;krajine na úrovni približne 66&nbsp;percent. Vzdelávací systém riadi štát, náboženské orgány, ale aj mnohé súkromné skupiny. Niektoré sú registrované na ministerstve školstva, iné nie. Tie musia existovať z&nbsp;darov,“ vysvetľuje náš sprievodca Šer a&nbsp;dodá, že školy koránu ponúkajú moslimské vzdelávanie v&nbsp;úradnom, teda vo francúzskom jazyku.

Dohovoriť sa inak ako po francúzsky je v&nbsp;Senegale naozaj veľký problém. My sme mali našťastie sprievodcu hovoriaceho po anglicky, ale nemalý problém bol dohodnúť sa aj v hoteloch. Zaujala ma však miestna moderná mena africký frank (CFA), ktorým sa platí aj v&nbsp;ďalších trinástich krajinách subsaharskej Afriky. Je to vlastne také africké euro. V&nbsp;čase, keď na ostrov (dnešné historické centrum Saint-Louis) prišli prví Európania, bol ne­obývaný. Domáce obyvateľstvo sa tu nechcelo usadiť vraj preto, že ostrov prenasledujú duchovia. Miestny vodca povolil Francúzom osídliť toto územie za ročný poplatok, ktorým boli údajne tri kusy modrej látky, šarlátová látka, sedem dlhých železných tyčí a&nbsp;desať pínt „eau de vie“, čo je ovocná pálenka. Postavené opevnenie Európanom následne umožnilo riadiť zahraničný obchod pozdĺž rieky Senegal a&nbsp;mesto Saint-Louis mohlo začať s&nbsp;vývozom otrokov, kože, včelieho vosku, ambry a&nbsp;neskôr arabskej gumy. Ostrovné mesto sa v&nbsp;tých časoch stalo najcharakteristickejšou francúzskou koloniálnou destináciou západnej Afriky a&nbsp;spolu s&nbsp;ostrovom Gorée, ktorý je dnes súčasťou Dakaru, aj miestom s&nbsp;najlepšie prosperujúcim obchodom s&nbsp;otrokmi.

Šer pokračoval v&nbsp;rozprávaní o&nbsp;miestnej histórii: „Podobne ako na Gorée, aj tu bola francúzsko-africká, kreolská alebo métis obchodná komunita charakterizovaná slávnymi ­signares, pričom métis je francúzsky výraz pre osobu zmiešaného pôvodu. Miešanie francúzskej a&nbsp;africkej kultúry prebiehalo dávno pred tým, ako mesto riadil starosta Faidherbe. Vojaci a&nbsp;obchodníci sa v&nbsp;meste usadili v&nbsp;polovici 17.&nbsp;storočia. Mnohí sa oženili s&nbsp;miestnymi ženami kmeňa Fulbov, čím vytvorili aristokratickú triedu mulatov, teda métis. Signares, čiže buržoázne ženy a&nbsp;podnikateľky v&nbsp;jednom, sa stali mocnými a&nbsp;úspešnými predstaviteľkami matriarchátu. Ovládali celý obchodný sektor v&nbsp;17.&nbsp;až 18.&nbsp;storočí. Vytvárali mestskú kultúru a&nbsp;eleganciu, rafinovanú zábavu a&nbsp;ľudové slávnosti. Nielenže ovládali väčšinu riečneho obchodu, financovali aj dôležité katolícke inštitúcie. Saint-Luis stratilo svoj význam až po vyhlásení nezávislosti v&nbsp;roku 1960, keď sa Dakar stal hlavným mestom krajiny a&nbsp;Saint-Luis skĺzlo do stavu ­letargie.“

Večerná prehliadka viedla hurhajom mesta, prechádzali sme mostmi, okolo cintorína nachádzajúceho sa hneď za širokou plážou zasypanou odpadkami, kde na opačnej strane cesty bujnel život rybárov a&nbsp;predavačov. Cesta bričkou bola jednoznačne zážitok, no na chvíľu sme sa z&nbsp;nej odhodlali vystúpiť, aby sme sa mohli prejsť pešo až k&nbsp;oceánu. Prechádzať sa v&nbsp;dave ľudí pri západe slnka v&nbsp;neznámom meste bol nový zážitok. Množstvo farebných lodičiek a&nbsp;rybárov však dávalo príležitosť na zaujímavé fotografie. Nakoniec som nabrala odvahu a&nbsp;vošla som aj do jednej z&nbsp;miestnych domácností. Ženy rybárov práve varili večeru. Každý hneď uhádne, čo pripravovali... Ryby. Aj my sme si dali v&nbsp;hoteli rybu a&nbsp;zapili sme ju miestnym pivom. Sprievodca sa ponúkol, že nás naučí miestny prípitok. „Namiesto na zdravie sa u&nbsp;nás pred priťuknutím pohárom povie ‚kindin kandan tes‘. To ‚tes‘ sa vysloví ako ‚ts‘. Skúste to,“ povedal. Poslúchli sme ho s&nbsp;dobrým pocitom, že teraz si vieme po senegalsky aj pripiť. Tešíme sa, že sme zase o&nbsp;niečo múdrejší, a&nbsp;dúfame, že naučené slovíčka naozaj vyjadrujú prípitok...

Cesta v čase: Naprieč senegalským Saint-Louis, ktoré obľuboval aj Antoine de Saint-Exupéry

Výber pre vás

Cesta v čase: Naprieč senegalským Saint-Louis, ktoré obľuboval aj Antoine de Saint-Exupéry

Súvisiace články

Africkí horali: V kopcovitom stredozemí Madagaskaru zažijete neuveriteľné paradoxy

Najpríťažlivejšie v Afrike: Kenské mesto Mombasa rozbúcha dobrodružné srdce

Faerské desatoro: Čo všetko vás uchváti na ostrovčekoch rozhodených v mori?

Výber pre vás