Peter Ličák

Talent, ktorý im otvoril dvere do kúzelného sveta olejových, temperových či akrylových farieb, do sveta, kde sa realita akýmsi zázrakom prelína s&nbsp;fantáziou.

<h3>Svetobežník z&nbsp;Hačavy</h3>
Výtvarník Milan Špak (44) vyrástol na košickom sídlisku Dargovských hrdinov, ale po skončení štúdií sa presťahoval do baníckej dediny Hačava v&nbsp;Hájskej doline. Kým sa neoženil, žil na konci tejto doliny niekoľko rokov sám. Hájska dolina s&nbsp;neďalekou Zádielskou tiesňavou je asi bezkonkurenčne najkrajšia, najmalebnejšia dolina Slovenského krasu. V&nbsp;rozprávkovo útulnej chalúpke si Milan polovicu podkrovia vyárendoval pre ateliér. Ale na rodné mesto nezanevrel, nevymazal ho so svojho života, denne tam meria z&nbsp;Hačavy cestu za svojimi študentmi na škole umeleckého priemyslu, kde ich trpezlivo zasväcuje do tajov konzervátorstva a&nbsp;maliarskych techník.
„Po štvorročnom štúdiu reštaurovania výtvarných diel na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, ročnom štúdiu voľnej tvorby v&nbsp;USA a&nbsp;ďalšom ročnom štúdiu v&nbsp;ateliéri profesora Rudolfa Sikoru na Fakulte umení Technickej univerzity v&nbsp;Košiciach som si dal od maľovania štvorročnú pauzu. Aby som mohol okúsiť, akú chuť má život svetobežníka alebo osamelého pútnika. Deväť mesiacov som putoval v&nbsp;podhorí Himalájí v&nbsp;Indii, Nepále, Pakistane. Ale ani po tejto, dalo by sa povedať, očistnej kúre som sa ešte nedostal k&nbsp;maľovaniu. Chcel som si zarobiť na auto, v&nbsp;Spojenom kráľovstve som sa zamestnal v&nbsp;ústave pre ľudí postihnutých tou najťažšou formou demencie. Ťažšiu prácu si ani neviem predstaviť, ale mentálne a&nbsp;duchovne ma veľmi obohatila, som za túto skúsenosť naozaj vďačný. Túto prácu som neskôr vymenil za zábavnejšiu formu zarábania na chlieb: v&nbsp;Írsku som štyri mesiace obsluhoval cestujúcich vo vlakoch. Táto robota mi sadla, mám veľmi rád cestovanie vlakom, vtedy som si ho užil plnými dúškami,“ povedal nám o&nbsp;zaujímavej etape svojho života Milan.

Začínal s&nbsp;voľnou tvorbou, ako inak, inšpiráciu hľadal v&nbsp;prírode. „Nedal som sa cestou kopírovania krajiny, na to sú fotoaparáty, vo svojich obrazoch sa snažím vyťažiť z&nbsp;prírody jej silné vnútorné vyžarovanie, dušu, zachytiť a&nbsp;dať na plátno jej esenciu, ktorú ľudia zvyčajne prehliadajú. Preto som začal práve s&nbsp;maľovaním prírody a&nbsp;dodnes sa ňou aj pri maľovaní meditatívnych krajín s&nbsp;postavami stále inšpirujem. V&nbsp;súčasnej etape svojej tvorby sa inšpirujem sakrálnym umením rozličných kultúr – stredovekým kresťanským umením, budhistickým, hinduistickým či islamským. Práve pod vplyvom umenia týchto kultúr pribudli v mojich krajinách štylizované figúry pri rozjímaní,“ hovorí v&nbsp;kocke Milan Špak o&nbsp;svojom výtvarnom smerovaní.
Silný sakrálny rozmer tvorby reprezentuje aj unikátna kolekcia jeho kresťanských ikon napísaných (na vysvetlenie: ikony sa nekreslia, nemaľujú, ale píšu) na posvätené drevo z&nbsp;200-ročného chrámu v&nbsp;Šmigovci na severovýchode Slovenska. „Tvár Krista, Matky Božej a&nbsp;ďalších svätých som umiestnil na staré drevo bez podkladu, aby nezanikla štruktúra dreva. Tento výtvarný koncept inšpirovaný byzantskými ikonami som predstavil na viacerých výstavách pod rusínskym názvom Nyni i&nbsp;prisno, v&nbsp;slovenčine Teraz i&nbsp;vždycky,“ predstavil nám ďalší rozmer svojej tvorby Milan Špak.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Umením proti nenávisti</h3>
Tak ako pre Milana Špaka, aj pre jeho niekdajšiu študentku na košickej škole umeleckého priemyslu Veroniku Vlašicovú (29) je výtvarné umenie viac než len koníček. Veronika má podľa pracovnej náplne v Spišskom kultúrnom centre a knižnici v Spišskej Novej Vsi byť nápomocná amatérskym výtvarníkom, fotografom, keramikárom, skrátka každému, kto svoj život obohacuje vo voľnom čase umeleckou tvorbou. Organizuje pre nich plenéry, tvorivé dielne, výstavy, ako maliarka a reštaurátorka vie pomôcť dobrou radou.

Túto jeseň nasmerovala partiu amatérskych výtvarníkov do Slanských vrchov na plenér pod názvom Krajina plná pokladov. „Tieto hory kedysi preslávili opálové bane, tak sme sa tam boli pozrieť a dať na plátno či do skicárov podobu krajiny, ktorá tu na niektorých miestach ostala po ťažbe opálov, ale aj zlata a striebra dosť zdevastovaná. Chcela som nabúrať akýsi plenérsky stereotyp, keď sa maliari vyberajú maľovať čo najkrajšiu, najatraktívnejšiu krajinu. Lenže naša krajina by bola oveľa krajšia, atraktívnejšia, zdravšia, keby ju v každom regióne nehyzdili veľké rany a environmentálne záťaže ohrozujúce životy. Ani amatérski výtvarníci sa nemôžu tváriť, že také problémy neexistujú, alebo ich obchádzať, či sa tváriť, že ich nevidia,“ povedala nám o nedávnom plenéri Veronika Vlašicová. Ako aktívna výtvarníčka je presvedčená, že jeden z najkrajších pocitov človek zažije vtedy, keď robí to, čo ho baví. Ale ešte krajší pocit zažije, keď ho niekto ocení. Zažila ho neraz, zvlášť intenzívne pred piatimi rokmi, keď sa so svojou olejomaľbou Pod vodou stala víťazkou súťaže European Art Awards.
Jej meno zarezonovalo aj vtedy, keď vyzvala ľudí, aby na Vianoce posielali blízkym vlastnoručne namaľovanú pohľadnicu. Taká určite neskončí v odpadkovom koši, naopak, vydarený miniobrázok je vhodný aj na zarámovanie. „Som presvedčená, že umením sa dá bojovať proti nenávisti. Takú umeleckú výzvu som vyslala pred štyrmi rokmi amatérskym výtvarníkom. Kto namaľoval obraz, odfotil seba alebo niekoho blízkeho či čosi vymodeloval, zapojil sa do boja proti rasizmu, xenofóbii, homofóbii, extrémizmu. A potom sme všetky diela s touto ušľachtilou a nanajvýš potrebnou tematikou vystavili v prešovskom parku. Ohlas na tento počin bol veľký,“ hovorí o svojich ďalších aktivitách Veronika, ktorá sa doma v Spišských Vlachoch okrem maľovania úspešne venuje ručne robenej tvorbe. Pod svojou umeleckou a obchodnou značkou Vigan navrhuje i šije oblečenie a módne doplnky, ktoré zdobí maľovaním alebo vyšívaním.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Fascinovaný prírodou</h3>
Čaru sveta farieb podľahol aj Zemplínčan Marián Kopko (76). Produktívny vek prežil vo viacerých poľnohospodárskych podnikoch ako agronóm alebo zootechnik. „Som Zemplínčan telom i&nbsp;dušou, tak som si inú robotu ako v&nbsp;poľnohospodárstve ani nevedel predstaviť. Rád som mal rána na poliach, keď dozrievalo obilie a&nbsp;slnko sa do takej jedenástej hodiny len ťažko predieralo cez závoje hmly, zem vtedy tak neopísateľne zvláštne vonia. Keď sa podarí zachytiť v&nbsp;tej chvíli na plátno takú krajinu, obraz má úžasnú atmosféru. Lenže robota mi nedovolila sadnúť si čo len na hodinku a&nbsp;venovať sa maľovaniu,“ zveril sa nám pán Kopko.

Na paletu s&nbsp;olejovými farbami a&nbsp;plátno má čas až teraz na dôchodku. A&nbsp;svoj koníček si užíva plnými dúškami. „Bodaj by som si chvíle pri maľovaní v&nbsp;prírode neužíval, keď ma maľovanie fascinovalo už v&nbsp;detstve! Motal som sa okolo maminej sukne, keď si doma len tak pre seba maľovala, raz som jej dokonca ukradol plátno, aby som si aj ja mohol konečne vyskúšať, ako by mi to išlo. No a&nbsp;teraz nadišiel čas, keď sa tejto záľube môžem venovať, koľko sa srdcu ráči,“ teší sa zhovorčivý amatérsky výtvarník z&nbsp;Vranova nad Topľou.
Najlepšie sa cíti pri maľovaní v&nbsp;prírode, čím menej zásahov ľudských rúk na nej vidí, tým radšej jej podobu prenáša na plátno. Z&nbsp;techník uprednostňuje olejomaľbu a&nbsp;linoryt na grafické listy. „Mojou najobľúbenejšou témou je krajina a&nbsp;je mi jedno, či je to zemplínska rovina alebo hornatý Spiš, či lesy Vihorlatu. Zátišia ma prilákajú k&nbsp;plátnu len výnimočne. Preto mám tak rád plenéry, slušnú zbierku krajiniek som si priniesol z&nbsp;plenérov v&nbsp;Stropkove, Nižnom Hrabovci, Bruntáli, Fulmeku, naposledy zo Slanských vrchov. Mal som už aj niekoľko vlastných výstav, najviac návštevníkov som mal v&nbsp;Trebišove, Michalovciach, Poprade, je to naozaj úžasný pocit, keď vidím, že sa ľuďom moje obrazy páčia,“ povedal pre Život pán Kopka.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Skicár v&nbsp;batohu</h3>
Na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia si skupina neprofesionálnych výtvarníkov zo Spiša založila pri osvetovom stredisku v&nbsp;Spišskej Novej Vsi Art klub výtvarníkov. Pri jeho zrode stálo deväť nadšencov, ktorých spájal rovnaký koníček – výtvarné umenie. Tibor Hrušovský, Tibor Gurin, Emilián Cvengroš, Milan Ogurčák, Juraj Molčan, Imrich Marčík, Albert Kellner a&nbsp;František Schmidt si vtedy, pred 42 rokmi, povedali, že by nebolo od veci, keby sa stretávali častejšie, jeden od druhého by sa mohli čosi naučiť, pod hlavičkou Art klubu by mohli organizovať plenéry, výstavy, tvorivé dielne.

Dnes má tento spišský klub okolo 50 členov, pomyselnú strechu nad hlavou v&nbsp;ňom našla aj Dana Košková zo Spišskej Novej Vsi. V&nbsp;reklamnej agentúre si ako počítačova grafička odkrútila celých dvadsať rokov. Keď uvažovala, kde by si najlepšie vyčistila hlavu, ako by najlepšie zrelaxovala, vyšla jej jednoznačná odpoveď: pri kreslení a&nbsp;maľovaní. „Dobre som sa rozhodla, nepoznám lepší relax než dať svoje videnie sveta na papier. Rada kreslím ceruzkou, ale skúšam aj iné techniky. Ako mnohí moji kolegovia z&nbsp;klubu, aj ja mám rada kreslenie a&nbsp;maľovanie v&nbsp;teréne, cítim, že najlepšie mi ide stvárňovanie krajiny, tá naša v&nbsp;okolí Spišskej Novej Vsi je taká bohatá na motívy, že často zápasím s&nbsp;dilemou, pre ktorý sa mám rozhodnúť,“ hovorí o&nbsp;svojej tvorbe Dana Košková.
Vraví, že aj preto by Spišskú Novú Ves nemenila za iné mesto. „Tiesňavy, doliny, nádherné scenérie, aké sa napríklad núkajú výtvarníkom z&nbsp;Tomášovského výhľadu či v&nbsp;prielome Hornádu olemovanom bralami, mám iba pár minút od bytu. Ale nedávno som bola kresliť v&nbsp;Banskej Štiavnici, poviem vám, že to mesto mi doslova učarovalo. Cítila som sa tam ako v&nbsp;rozprávkovom svete, tak som si jeho návštevu už zopárkrát zopakovala. Samozrejme, so skicárom v&nbsp;batohu,“ prezradila nám Danka.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Maľuje celá rodina</h3>
Maľovanie považuje za najlepší relax aj Ján Timko zo Smižian, najväčšej dediny na Slovensku, ktorá je aj vstupnou bránou do Slovenského raja. Čo by zdatnejší guliar kameňom dohodil, je Čingov, v&nbsp;katastri obce leží aj chatová osada Košiarny briežok. Neďaleko z&nbsp;domu to má aj na Tomášovský výhľad, do prielomu Hornádu či na Bikšovú lúku, alebo hore na Matku Božiu. Do roboty to ma trocha ďalej než do peknej prírody, v&nbsp;popradskej Tatravagónke je inšpektorom kvality, má na starosti predovšetkým kontrolu zvarov.

„Mal som v&nbsp;živote viac koníčkov, desať rokov som lietal na vetroňoch, milujem starú hudbu, spieval som v&nbsp;baníckom zbore, teraz sa intenzívne venujem maľovaniu. Najviac mi sedí technika olejomaľby, ale objavil som aj čaro maľovania akrylovými a&nbsp;akvarelovými farbami. Dá sa povedať, že celá naša rodina žije umením, manželka sa venuje reštaurátorstvu, syn učí výtvarnú výchovu na súkromnej Základnej umeleckej škole v&nbsp;Ľubici, sesternica tvorí v&nbsp;reklamnej agentúre, sestra takisto maľuje a&nbsp;v&nbsp;Prakovciach vedie artklub pre ženy,“ pochválil sa nám širokým umeleckým zázemím amatérsky výtvarník zo Smižian.

Čarovný svet farieb: Pre výtvarníkov má Slovensko punc krajiny plnej pokladov

Výber pre vás

Čarovný svet farieb: Pre výtvarníkov má Slovensko punc krajiny plnej pokladov

Súvisiace články

Zmizol bez stopy: Nazývali ho SLOVENSKÝ PICASSO, záhadne sa stratil pred 45 rokmi

Omša s rodákmi: Juraja Jakubiska previezli do cerkvi v Kojšove na parádnej bričke

Uprostred pandémie otvorili kaviareň. Nie však obyčajnú: Aha ten výhľad!

Lačnovské rarity: Cestou do osady útočí na ľudský mozog optický klam

O Goraloch zo slovensko‑poľského pohraničia žartoval aj pápež Ján Pavol II. Akí sú naozaj?

Výber pre vás