Vladimír Kampf

Bola čosi ako Adela Vinczeová v súčasnosti. Pochádza z Michaloviec. Budmerice si Duchoň obľúbil vďaka nej. Býval tam varený-pečený. S ním tam chodieval na dobré vínko aj autor textu Ľuboš Zeman.

Ani súčasný starosta nie je miestny rodák. Jozef Savkuliak pochádza z&nbsp;úplného severovýchodného kúta Slovenska, zo Stakčína. Kreslo prvého muža obce si užíva už tretie volebné obdobie. „Baví ma to, kedy ako,“ smeje sa. „Na starostovanie ma presvedčil už nebohý sused. Túžil po zmenách a&nbsp;sám si na úrad netrúfal. Bral som to športovo, veď som prisťahovalec. Hovoril som si, že aj tak nemám šancu. Skúsil som kandidovať a&nbsp;podarilo sa.“

Predtým pracoval v&nbsp;banke a&nbsp;na manažérskych pozíciách. „Býval som v&nbsp;podstate dievčaťom pre všetko. S&nbsp;manželkou sme Rusíni a&nbsp;do Budmeríc sme sa dostali náhodou. Jedna bývalá kolegyňa, miestna rodáčka, mi rozprávala, ako je tu pekne. S&nbsp;manželkou sme bývali desať rokov po ubytovniach a&nbsp;zvažovali sme, či si nájdeme niečo tu na západe alebo sa vrátime domov na východ. Prešli sme 32&nbsp;miest. Budmerice boli tridsiate tretie. V&nbsp;rádiu práve hrali pesničku Dievča z&nbsp;Budmeríc. Vtedy som si spomenul na kolegyňu Martu. Povedala, že máme prísť, že sú tam tri domčeky na predaj. Tak sme sa dostali sem,“ spomína.

Prvá písomná zmienka: 1296. Obec sa spomína ešte ako Kerestúr – z maďarského spojenia „kereszt úr“ (kríž Pána.). Názov Budimír dostala podľa prvého starostu obce Budmera – Budimíra, poslaného z&nbsp;​Bratislavskej župy v&nbsp;​11.&nbsp;​storočí za čias uhorského kráľa Štefana&nbsp;​I. Svätého. Neujal sa však, pretože názov po Budimírovi bol zaužívaný v&nbsp;​celej župe. Dnešný názov Budmerice má obec od roku 1948.
&nbsp;
Lokalizácia: okres Pezinok, kúsok od úpätia Malých Karpát v&nbsp;​Trnavskej pahorkatine a&nbsp;​v&nbsp;​západnej časti Podunajskej nížiny v&nbsp;​údolí potoka Gidra, v&nbsp;​nadmorskej výške 182&nbsp;​metrov.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 2&nbsp;441 (k 31. 12. 2020)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v&nbsp;​okrese Pezinok za apríl 2021: 5,12&nbsp;%

Budmerice

Budmerice majú skvelú polohu. Do Malých Karpát je to kúsok, neďaleko je Červený Kameň, Častá či Pezinok. Do Bratislavy je to na skok.

Starosta z&nbsp;východu spočiatku ani veľa nesľuboval. Vraj sa necítil ako superman. Urobil si školu verejnej správy a&nbsp;európskych štúdií. „Dopĺňal som si vzdelanie, aby som rozumel tomu, čo robím. Keď človek nemá základy, je to náročné. Urobil som si aj doktorát zo sociológie, aby som lepšie rozumel nášmu centru sociálnych služieb. Obecný úrad zamestnáva do 50&nbsp;ľudí. Minulý rok sme založili sociálny podnik. Boli sme prví v&nbsp;Bratislavskom kraji. Máme široký záber od stavebných prác po rôzne verejné služby. Sociálny podnik robí všetky obslužné veci pre obec. Dokonca v&nbsp;našom kaštieli pracujeme pre ministerstvo kultúry.“

Kaštieľ v&nbsp;Budmericiach býval Domom slovenských spisovateľov. Chodievali tam tvoriť mnohí známi majstri pera. Cítili sa ako doma. „Keď sa Literárnemu fondu končila nájomná zmluva a&nbsp;nemal na nové, vyššie nájomné, odišli od nás. V&nbsp;roku 2012 nám vytopilo základnú školu. Časť z&nbsp;nej sme načas presťahovali do kaštieľa. Ministerstvo kultúry bolo ústretové. Kaštieľ nám prenajalo za symbolickú cenu od mája do októbra. Deti boli ako v&nbsp;raji. Učili sa v&nbsp;historických priestoroch.“

V&nbsp;priestoroch kaštieľa a&nbsp;v&nbsp;parku okolo neho obec organizuje veľa podujatí. „Chceme takto zachrániť jeho verejné priestranstvo. Myslím, že sa mi podarilo presvedčiť ministerstvo, aby do historickej budovy investovalo. Časť priestorov sa snažíme získať pre obec. Chceme vytvoriť nový park a&nbsp;pomôcť starnúcej topoľovej aleji. Záleží nám na tom, aby ľudia do kaštieľa chodili. Udržiavame ho živý aspoň akciami, ktoré v&nbsp;jeho areáli organizujeme. K&nbsp;májovej veselici postupne pribúdali súťaže vo varení guláša, halászlé a&nbsp;fazuľovice. Fazuľovica má najväčší úspech. Raz prilákala 7&nbsp;500 ľudí. Spojili sme ju so súťažou Malokarpatský slávik. Je to superstar amatérov z&nbsp;celého Slovenska. Spevákov sme tu mali od detí po dôchodcov. Súťaž organizuje Malokarpatské osvetové stredisko so sídlom v&nbsp;Modre.“

Kasiopeafest je veľké stretnutie ochotníckych divadiel. Dostal sa do slovenskej knihy rekordov s&nbsp;najvyšším počtom účinkujúcich amatérskych hercov počas jednej akcie. Manželia Dušovci sa zasa starajú o&nbsp;drevených hercov bábkového divadla… Budmerice žijú. Človek by sa nestíhal čudovať. Na námestí vzniká etnologické múzeum.

Inšpiráciou pre obecné zastupiteľstvá by mohol byť hotel Lindava, ktorý obec vydražila a&nbsp;z&nbsp;ktorého je dnes materská škola s&nbsp;penziónom a&nbsp;reštauráciou, s&nbsp;autoservisom, ubytovňou a&nbsp;pozemkom. „Podarilo sa nám osloviť veriteľov a&nbsp;kúpiť ho. V&nbsp;strednej časti je materská škola, navrchu penzión. Pristavali sme k&nbsp;nemu ďalšie dve triedy. V&nbsp;rámci nájmov sa nám náklady na prevádzku škôlky vracajú na nulu. Zobrali sme si úver a&nbsp;podarilo sa. Bez dobrého zastupiteľstva by sám starosta neurobil nič,“ hovorí.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Rezbár Venantius Oscitý má meno po otcovi. „Bratranec robil rodokmeň a&nbsp;skončil až v&nbsp;rímskych archívoch. Máme predkov niekde v&nbsp;Taliansku. Možno to bolo ešte za čias výprav starých Rimanov, ale skôr to mohlo byť počas vojen či výstavby kaštieľov, na ktoré si páni volali majstrov z&nbsp;ďalekých končín. Ktovie. V&nbsp;prenesenom význame moje meno znamená lovec.“

Majster Venantius hovorí, že loví väčšinou myšlienky ducha. „K&nbsp;rezbárčine som sa dostal ako samouk. Vyučil som sa za stolára. Po revolúcii som robil stolárske práce v&nbsp;reštaurátorských dielňach. V&nbsp;roku 1998 som skúsil vlastnú tvorbu. Moje prvé práce boli zátky na sudy. Od nich sa mi odvinula vinárska téma, svätí Urbankovia, rôzne vinárske reliéfy o&nbsp;práci vo vinici a&nbsp;okolo hrozna.“

Jeho snaha mala úspech. Oslovil združenie Malokarpatská vínna cesta, ktoré mu pomohlo dostať sa na podujatia. „Zrazu som zistil, že popri zamestnaní nemám na vyrezávanie čas, tak som odišiel z&nbsp;práce a&nbsp;začal som robiť na svojom naplno. Prvých sedem rokov som pracoval v&nbsp;dielni od rána do večera. Svätých Urbanov som urobil už niekoľko tisíc. Keď sa púšťam do ďalšieho, vždy sa na neho teším. Je príjemné vidieť výsledok, ktorý ľudí poteší. Počas kovidu začala moja práca stagnovať. Musel som začať s&nbsp;drevovýrobou. Robím aj kríže z&nbsp;viniča, sošky svätých ochrancov, reliéfy, všetko možné…“

Žiaľ, pandémia stopla jarmoky. Majster Venantius začal s&nbsp;chovom zajacov a&nbsp;sliepok. Rezbárčine a&nbsp;stolárčine sa venuje menej a&nbsp;spomína na časy, keď sa túlal po jarmokoch. „Vždy som sa vrátil do krásnej dedinky Budmerice,“ hovorí miestny rodák. Čas, keď myslel na to, že by mohol skúsiť žiť niekde inde, je preč. „Veľkou otázkou bolo, kam by som šiel. Všetko zlé je na niečo dobré a&nbsp;Pán Boh mi to zariadil takto.“

Jeho rezbárske začiatky siahajú k&nbsp;prvému stretnutiu s&nbsp;Jánom Lukačovičom z&nbsp;Chtelnice. „Rozsekol klátik na polovice a&nbsp;povedal, že z&nbsp;nich mám niečo skúsiť sám. Po čase som mu priniesol dva polreliéfy: valacha so sekerkou a&nbsp;babku s&nbsp;chlebíkom. Ukázal mi, ako zdokonaliť ich hĺbku a&nbsp;ako vylepšiť tvary. V&nbsp;tom čase sa nedal nájsť návod na youtube,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

Jeho prvotiny skončili kdesi v&nbsp;bratislavskom Ružinove u&nbsp;mladého páru. Kúpili si ich na trhoch.

Venantius Oscitý robil soš­ky pre vinárske súťaže, pre Literárny fond a&nbsp;ďalšie organizácie. „Mojím snom bolo urobiť krížovú cestu z&nbsp;otáčacích reliéfov. Od ​tohto sna pomaly upúšťam, môj život sa ubral inak, než som si myslel. Krížová cesta mala byť za kaštieľom smerom k&nbsp;malej kaplnke, kde sa kedysi učiteľovi Pálffyovcov zjavila Panna Mária.“

Diela majstra rezbára z&nbsp;Budmeríc sú po celom svete. Od českej reštaurácie kdesi v&nbsp;USA až po Austráliu.

Majster Venantius sa venuje tradičným výrobkom, ktoré sú pre dedinu charakteristické. Obec preslávili aj majstri, ktorí do Budmeríc importovali netradičné výrobky, ale vyrábajú ich s&nbsp;úspechom pre kus sveta.

Výrobca fujár Roman Kuchta je Budmeričan, ale nástroj do ktorého výroby sa pustil, má od Budmeríc ďaleko.

Chýrny výrobca fujár je vyučený elektrikár. „Dlhé roky som robil hasiča. Pri práci som si vyrezával malé indiánske flauty. Elektrikárčina ma akosi neupútala. Hasičskú kariéru som načas prerušil. Aj som uvažoval, že sa vrátim, ale nakoniec som sa pustil naplno do fujár. Keď som chvíľu robil na pumpe, prišiel za mnou kamarát Venantius Oscitý a&nbsp;pýtal sa ma, čo tam vôbec robím. Vraj sa nemám báť a&nbsp;pustiť sa do svojho. Nebol som si istý. V&nbsp;lete sme chodili po jarmokoch a&nbsp;v&nbsp;zime po moravských pivničkách na koštovky vín ponúkať svoje výrobky,“ spomína. Fujary začal vyrábať v&nbsp;roku 1998.

Snažili sa udržať. „Problém bol jedine so zriadením živnosti. Slovensko nemá profesiu výrobca fujár. Na výrobcu hudobných nástrojov som zasa nemal žiadnu školu. Volal som už ostrieľanému fujaristovi a&nbsp;dal som&nbsp; poradiť. Povedal mi, že ani jemu to nešlo. Musel napísať prezidentovi a&nbsp;ten mu odpísal. S&nbsp;listom od milovníka fujár Ivana Gašparoviča to už šlo. Vraj mu na úrade aj kávičku urobili.“

Roman Kuchta nemá kamaráta prezidenta, ale nakoniec boli na úrade ústretoví a&nbsp;dostal živnosť na opracovávanie drevených komponentov a&nbsp;popritom si mohol zaregistrovať výrobu hudobných nástrojov.

Kedysi chodil po jarmokoch, dnes ho uživí webová stránka. „Jarmok je super na to, aby sa remeselník ukázal, ale na Slovensku od nás stále niečo vyžadovali. Za všetko pýtali poplatky. Na Morave si krojovaných majstrov vážia. Sú radi, že prídu, a&nbsp;nikto od nich nič nechce. Preto som s&nbsp;jarmokmi skončil. Povedal som si, že začnem, keď budú platiť oni mne,“ smeje sa. „Dnes by mi niekde aj zaplatili, ale ja už po jarmokoch nechodím. Webstránka je skvelá. Kto chce, ten si ma nájde, a&nbsp;ak chce, tak aj príde. Nie je nad osobné stretnutia.“

O&nbsp;fujary je záujem. Ich výroba sa však nedá uponáhľať. „Som verný dobrému drevu. Fujary vyrábam klasickým spôsobom, bez sústruhu. Aj skladacie fujary vyrábam ručne. Mesačne ich urobím tak tri až štyri. V&nbsp;móde sú tie skladacie. Dlhých z&nbsp;jedného kusa urobím ročne už len tak vyše desať.“

Vyrobiť prvú fujaru mu napadlo, keď našiel kus dreva, z&nbsp;ktorého by to šlo. „Zistil som, že nejde iba o&nbsp;dve drievka. Že tomu niečo chýba, nejaká duša… Začal som zháňať informácie. Zohnal som si v&nbsp;tom čase jedinú knihu. Prvá fujara ozaj dobre hrala. Bol to pre mňa Boží kopanec. Bol som prekvapený a&nbsp;myslel som si, aký som majster. Omyl. Ďalšie desiatky som rezal, pálil, pokus –&nbsp;omyl… Prvá mi vyšla a&nbsp;tie ďalšie boli katastrofa. Práve kniha mi pomohla, ako na hlásničku, ktorá je vlastne srdcom fujary.“

Fujary sú najmä z&nbsp;bazového dreva. Budmerický majster nepohrdne ani tvrdším jaseňom či agátom. „Bazové sú mumlavejšie a&nbsp;tie z&nbsp;tvrdého dreva piskľavejšie,“ vysvetľuje výrobca, ktorého fujary dobyli Európu, Ameriku, Austráliu… Už ich vyrobil možno aj tisíc. Väčšinou ich kupujú Slováci, ktorí sa nimi chcú pochváliť. Ale kúpil už aj Španiel, Nemci či Talian.

Nicolas Jacquot nie je Budmeričan. V&nbsp;obci je však firma na výrobu biliardových stolov, ktorú založil jeho otec. Bola to pobočka francúzskej firmy. „Ujo povedal otcovi, že Slovensko je skvelá krajina so srdečnými ľuďmi, veľmi dobre sa tam žije a&nbsp;že sú tam krásne bukové lesy,“ hovorí s&nbsp;úsmevom perfektnou slovenčinou Nicolas. V&nbsp;tom čase bolo Slovensko pre Francúzov exotické kopou vecí, ktoré už doma len tak nevideli. Áut tu bolo málo. Ujo žil v&nbsp;Humennom a&nbsp;obdivoval ľudí. Mal na Slovensku rozbehnutú vlastnú firmu.

Otec Gérard priviedol do slovenskej fabriky mladšieho syna, ktorého nechal vo výrobe. Priestory bývalého družstva v&nbsp;Budmericiach im pomohli nájsť ľudia z&nbsp;veľvyslanectva.

Naša a&nbsp;francúzska mentalita sú podľa Nicolasa veľmi podobné. „Nie ste až takí jedineční, ako si myslíte,“ hovorí žartom. „Aj keď v&nbsp;posledných rokoch sa situácia zmenila. Vytratila sa kamarátskosť. Dokonca aj víno tu máte dobré. Pochádzam z&nbsp;Dijonu, takže viem, o&nbsp;čom hovorím. Len ho pijete veľmi mladé, mali by ste ho nechať dlhšie zrieť a&nbsp;mali by ste k&nbsp;tomu začať hrať biliard,“ mieni.

Otec so starším Davidom stoly predávali doma vo Francúzsku. Francúzi sú do biliardu a&nbsp;biliardových stolov doslova blázni. Tradičná zábava je súčasťou domácností. Milujú najmä jedálenské stoly, ktoré sa za pár sekúnd dajú prerobiť na biliardové. Dojedia, odložia taniere a&nbsp;idú na to. Z&nbsp;fabriky v&nbsp;Budmericiach mesačne vyvezú vyše 50&nbsp;stolov. Poriadny stôl z&nbsp;dreveného masívu môže stáť aj 3&nbsp;500&nbsp;eur. Drevo na francúzsku zábavku je zo Slovenska.

Budmerice preslávil hit Karola Duchoňa: Dnes tu žije veľa šikovných umelcov

Výber pre vás

Budmerice preslávil hit Karola Duchoňa: Dnes tu žije veľa šikovných umelcov

Súvisiace články

Silný súper spod Čergova: Hertnícki roľníci odolávali nátlaku štátnej moci vyše dve desaťročia

Navštívili sme rodisko Emílie Vášáryovej: Ako sa žije v najväčšej hornoturčianskej obci?

Na periférii stredu: V Bušinciach majú aj most, ktorý zasahuje do dvoch krajín

Výber pre vás