Medzi básnikmi štúrovskej generácie má Janko Kráľ, ktorý sa narodil pred 200 rokmi, 24. apríla 1822 v&nbsp;Liptovskom Svätom Mikuláši, výnimočné miesto. „Svojím vnútorným ustrojením bol rebelom – to bol jeho život. Do poézie sústredil všetko, čo obsahuje slovenský romantizmus. V&nbsp;baladách je tajomno a&nbsp;túžba po veľkých činoch, ktoré vrcholia tragicky. Veršami prekvapuje dodnes,“ myslí si literárna historička Eva Tkáčiková. Oproti iným časť tvorby búrliváka, básnika revolúcie v&nbsp;meruôs­mom roku zľudovela, mnohé z&nbsp;Kráľovej iskrivej poézie je aktuálne plné vzdoru, hoci priznáva, že človek zlyháva aj v&nbsp;hrdinských činoch, nie všetko sa naplní. Janko Kráľ veršovaním virtuálne oslobodzuje pannu vo Váhu, Slovensko od zakliatia. Nekonvenčnosť poézie však prežila napokon básnika až za hrob.

V&nbsp;roku 1940 exhumovali básnikov predpokladaný hrob v&nbsp;Zlatých Moravciach, no uspokojili sa s&nbsp;nálezom telesných ostatkov, ktoré viaceré autority spochybňujú. V&nbsp;jednom zo 400 hrobov významných Slovákov Národného cintorína Janko Kráľ teda asi nie je. „Mystifikáciu Kráľovej osobnosti dokresľujú nielen pochybnosti nad pietnym miestom, ale i&nbsp;to, že neexistuje básnikova verifikovaná podobizeň. V&nbsp;Liptove je časť rodinnej pozostalosti zo Zlatých Moraviec,“ pripomína Katarína Verešová z&nbsp;Mestského múzea Janka Kráľa v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Básnik totiž počas svojho života nejavil veľkú ochotu dať sa odfotiť či namaľovať, jeho dnes známe portréty vznikli zväčša až po jeho smrti. „Odpodobienkovať“ – keby sa bol dal – mal J.&nbsp;Kráľa portrétista Peter M. Bohúň, sused zo záhrady. Kráľov otec si u&nbsp;majstra objednal „pútač“ na vonkajšie dvere svojej krčmy a&nbsp;mäsiarstva.

Päťdielny divadelný sitkom Národný cintorín Doda Gombára a&nbsp;Róberta Mankoveckého vypredal hľadisko štúdia Slovenského komorného divadla v&nbsp;Martine na niekoľko sezón. S&nbsp;básnikovým hrobom v&nbsp;Martine ráta aj populárny Dano Heriban v&nbsp;úlohe Janka Kráľa, ktorý je hviezdou tejto inscenácie. „Stvárniť postavu básnika, zároveň človeka iba tak ako na stužkovej, pre potešenie slovenčinára? To nie. Bolo by to iba hranie sa na hranie. Postava časom dozrieva priamo na javisku. Ide o&nbsp;zmes všeličoho, čo som napozeral a&nbsp;sám zažil. Okrem iného som v&nbsp;Kráľovi videl svojho dedka alkoholika. Postava je tak vykreslená. Každý z&nbsp;nás si vypil aspoň raz a&nbsp;nestal sa alkoholikom.“ Dodajme možno, že ani básnikom... Aj to je len človek. „Kto z&nbsp;vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom.“

Dvesto rokov po narodení revolucionára, ktorého len-len, že nepopravili, vzápätí omilostili, autorská licencia neuhýba Kráľovej skutočnej podobe. V&nbsp;každej dobe sa pohľad naňho trochu líši. Rekapitulácia: Janka Kráľa v&nbsp;60.&nbsp;rokoch stvárnil prvýkrát vo filme Horúce srdce Karol Machata. Kde leží naša bieda? V&nbsp;televíznej hre je Stano Dančiak celkom iným Kráľom než Juraj Kukura v&nbsp;historickom filme Príbeľská vzbura alebo v&nbsp;televíznom seriáli Štúrovci Roman Luknár.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vznetlivé Kráľove povahové črty ovplyvnilo i&nbsp;detstvo v&nbsp;rodine mäsiara a&nbsp;krčmára. Ten sa k&nbsp;manželke, Jankovej matke, správal hrubo až tyransky. Bíjaval ju, za čo ho syn odmala nenávidel. Českej spisovateľke Božene Němcovej sa priznal – matka bola jediným milujúcim človekom v&nbsp;jeho živote. So spisovateľkou sa zoznámil počas služobných povinností jej muža Josefa Němca v&nbsp;Uhorsku. „Je to jediný člověk, s&nbsp;kterým možno promluvit, ovšem že se musí na jeho nezpůsoby zvyknout.“

Naznačuje tým, aký dokáže byť zrazu výbušný, škriepny. Nielen s&nbsp;B.&nbsp;Němcovou, ktorá tvrdila, že žena by mala mať troch mužov, vraj i&nbsp;Janka Kráľa, jeden čas prerušil akékoľvek kontakty. „Bystrá hlava, nejestetickejší člověk, věčná opozice a&nbsp;hrozný podivín, ten člověk přece jen v&nbsp;blázinci zemře, divný chlap a&nbsp;veliký cynik, ale přece poctivý a&nbsp;básnik slovenský největší,“ napísala spisovateľka, ktorá sa dožila 41 rokov. Podľa všetkého mali k&nbsp;sebe dosť blízko. J.&nbsp;Kráľ komunikoval po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky a&nbsp;rusky, po srbsky i&nbsp;česky.

Traduje sa historka, že ako mladý sa pozabudol a&nbsp;nepozdravil zemana. Ten ho „skraja“ pokarhal: „Ty sa mi pozdraviť musíš, ja som zeman!“ Ktorého zemana to nepozdravil, už nevieme. Básnikova odpoveď vraj znela: „Ale ja som Kráľ!“ Veľa podobizní zemanov od Bohúňa, i&nbsp;„nepozdravených“, visí po galériách. Kráľov stopercentne verifikovaný portrét však neexistuje.

V&nbsp;žalári, čakajúc na smrť, vraj ošedivel. V&nbsp;prvom politickom programe Slovákov – Žiadostiach slovenského národa, na Hodžovej fare skoncipovanom v&nbsp;máji 1848, v&nbsp;dvanástom bode sa uvádza: „Poneváč slovenský básnik a&nbsp;spisovateľ Ján Kráľ i&nbsp;so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v&nbsp;Príbelcach, do ťažkieho väzenia v&nbsp;Šahách zatvorení sa preto, že ľud slovenský v&nbsp;Príbelcach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeňú jeho slobôd povzbudzovali – z&nbsp;tejto príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a&nbsp;zástupcovia a&nbsp;rozširovatelia občianskej slobody čím skôr na slobodu vypustení boli.“

Obaja prežívali ťažké časy v&nbsp;Šahách, v&nbsp;Budapešti i&nbsp;v&nbsp;rodnom meste. Do väzenia sa dostali za poburovanie ľudu. „Robil to svojským spôsobom. Cválal na koni, strieľal z&nbsp;pušky, a&nbsp;kto ho počúval, kto nie, čítal ľuďom vlastné revolučné básne. Kázal páliť urbárske knihy, lebo poddanstvo bude zrušené. Ktorej vrchnosti by sa to páčilo? Básnika aj s&nbsp;Rotaridesom i&nbsp;ďalšími uväznili a&nbsp;Kráľa dokonca odsúdili na smrť,“ dodáva historička Ružena Antolová.

Kráľ už počas štúdií písal v&nbsp;slovakizovanej češtine. V&nbsp;roku 1843 po uzákonení spisovnej slovenčiny ju používal ako jeden z&nbsp;prvých. Do školy nechodil s&nbsp;nadšením. Ak sa dalo, „blicoval“. Zdá, že hromadný odchod žiakov z&nbsp;Bratislavy na protest proti odvolaniu námestného profesora katedry na lýceu Ľ. Štúra skôr privítal. Pre jeho ťažkú povahu k&nbsp;nemu ochladol vrelý vzťah nielen Štúra, ale aj iných. Pre nekonformné postoje, ale aj pre nepredvídateľné správanie ho niektorí prezývali „divný Janko“.

Prepísal trpné vypočúvanie Jánošíka

„Ešte v&nbsp;septembri 1844 odpisoval Kráľ súdne spisy v&nbsp;archíve týkajúce sa Jánošíka a&nbsp;Uhorčíka. Odpis overil sám Gašpar F.-Belopotocký. Listiny sa dochovali dodnes. Študent Kráľ má na tom leví podiel. Pôvodné spisy sú sčasti stratené.“ Historička Antolová upozorňuje na to, že pansláv mal „túlavé topánky“. O&nbsp;jeho cestách sa veľa nevie. Iba to, že sa vydal po Jánošíkovej stopách do Terchovej, Kokavy nad Rimavicou a&nbsp;Klenovca, zbierajúc povesti i&nbsp;piesne. Všetko, čo sa o&nbsp;Jánošíkovi dozvedel, pretavil do poézie o&nbsp;zbojníkoch. Janko Kráľ je otcom legiend o&nbsp;slovenskom zbojníctve. „Poznáme iba čriepky zo života podivínskeho básnika opradené legendami. Putoval pešo, na pltiach i&nbsp;vozoch. Navštívil krajanov na Dolnej zemi, v&nbsp;Chorvátsku a&nbsp;Srbsku, údajne sa dostal až do Besarábie.“ Pavol Vongrej, Kráľov životopisec, napísal, ako sa doplavil až do Turecka. Z&nbsp;ciest mu zostali aj fajky a&nbsp;kokosový orech, v&nbsp;ktorom mal vždy dosť tabaku na to, aby pri vínku pobafkával a&nbsp;viedol krčmové reči.

Kráľovi potomkovia po slovensky nevedia

Dokonca sa vraví, že sa pomaďarčili schválne. Z&nbsp;obdobia po revolúcii sa z&nbsp;jeho tvorby nezachovalo temer nič, hoci pod policajným dozorom sa stal úradníkom, adjunktom v&nbsp;Balážskych Ďarmotách, Modrom Kameni, Lučenci, Čadci a&nbsp;inde. V&nbsp;roku 1851 sa oženil s&nbsp;Máriou Polexínou Modrányiovou, s&nbsp;ktorou mal synov Vladimíra Všeslava, Mladena Radivoja, Jána a&nbsp;dcéru Anastáziu. Do roku 1867 bol prísediacim župného súdu v&nbsp;Zlatých Moravciach, kde v&nbsp;máji toho roku ako 53-ročný zomrel, podľa oficiálneho zápisu na brušný týfus. Najstarší syn Vladimír Všeslav napísal parte v&nbsp;maďarčine. „Pozostatky zosnulého uložia sa na večný odpočinok na zlatomoravskom cintoríne 25. mája tohto roku o&nbsp;piatej hodine. Pokoj prachu jeho!“

Zbožné želanie sa ešte nenaplnilo. Z&nbsp;Budapešti v&nbsp;roku 1923 píše dcéra Anastázia: „Môj dobrý otec, chudák, leží zabudnutý. Hrob jeho neni označený. Ja a&nbsp;môj brat Mladen sme ďaleko. Sama trpím na ťažkú čuvovú nemoc – moja pamäť je slabá. Kde sa nachádzal jeho hrob? Jestliže pán Masaryk, prezident, pamiatke jeho venuje pozornosť, myslím, môžu mu pomník dať postaviť na hocktorom prázdnom mieste starého hrobitova zlatomoravského.“

Sôch buriča, revolucionára a&nbsp;najmä originálneho básnika, ktorého emotívna poézia s&nbsp;myšlienkovým nábojom oslovila mnohých, je na Slovensku dosť. Oproti iným poetom je nepochybne stálicou slovenskej romantickej literatúry. Čuduj sa svete, do istej miery je i&nbsp;tým povestným „prorokom“, ktorým sa doma málokto stáva.

Básnik revolúcie sa narodil pred 200 rokmi: Aký bol život rebela JANKA KRÁĽA?

Výber pre vás

Básnik revolúcie sa narodil pred 200 rokmi: Aký bol život rebela JANKA KRÁĽA?

Súvisiace články

Vycibrená destinácia: Úctu k prírode a minulosti cítiť v oblasti Alpe Cimbra na každom kroku

Medzi prameňmi: Dedina tradičných dreveníc má napriek finančným limitom zaujímavé plány

V železnom srdci Uhorska: Banícke múzeum v Rožňave ukrýva samé unikáty

Výber pre vás