Marcela Fuknová

Obec Alekšince, ktorá leží asi jedenásť kilometrov od Nitry, sa na ostatné obce v&nbsp;tomto zvlnenom, vŕškami posiatom regióne veľmi nepodobá. Je pomerne dlhá a&nbsp;členitá, zrejme aj preto sa jej obyvatelia po dedine vozia najmä na bicykloch.

Na obecnom úrade nás víta zástupca starostu Anton Kušnír a&nbsp;hneď nám členenie obce vysvetľuje: „Viaceré ulice vznikli na miestach pôvodných poľnohospodárskych majerov z 18. storočia a&nbsp;následkom viacerých vĺn parcelácie pôdy, ktoré sa uskutočnili v&nbsp;19. a 20. storočí.“

Z&nbsp;veľkej a&nbsp;kvalitnej biografie o&nbsp;obci vydanej pred tromi rokmi sa dozvedáme, že dedinou sa prehnali Tatári, Turci, husitské vojská i&nbsp;povstalci z&nbsp;rôznych historických vzbúr. Prvá zmienka o&nbsp;obci pochádza z&nbsp;roku 1156 a&nbsp;medzi dedinami Nitrianskej diecézy sa spomína ako „villa Alexu“.

Alekšince boli zrejme pomenované podľa šľachtica, ktorý dal majetku svoje meno. O&nbsp;tom, že dávna história obce bola naozaj búrlivá a&nbsp;rozmanitá, svedčia až dva nálezy vzácnych mincí, ktoré sa nazývajú aj alekšinské poklady.

Prvý alekšinský poklad objavil v apríli 1961 pri kopaní jamy na stĺpy ohrady vo svojej záhrade miestny občan Viliam Urcikán. V jednej z jám našiel 54 celých strieborných mincí a päť zlomkov striebra. V poklade boli denáre a groše Ferdinanda I. až Ferdinanda III., ktoré sa razili v Uhorsku, Rakúsku a Sedmohradsku. Najmladšie mince majú letopočet 1655.

Vo svojej dobe nemali veľkú hodnotu, ich pôvodným vlastníkom mohol byť miestny roľník či remeselník. Mince sú uložené vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci. Vzácnejší objav sa podaril v roku 1972 Jozefovi Valentovi pri obrábaní záhrady. V hlinenej nádobe ukrytej pod zemou našiel 70 mincí.

Poklad je jedným z najcennejších nálezov mincí z obdobia novoveku na našom území, lebo obsahoval iba nemecké dvojtretinové toliare z rokov 1674 až 1691. Boli v ňom nielen peniaze saských panovníkov, ale aj meklenburské, anhaltské a exempláre razené v Schwarzburgu a Lübecku. Vo svojej dobe musel mať poklad hodnotu zhruba 53 uhorských toliarov, čo bola veľká suma peňazí.

Je pravdepodobné, že mince patrili kupcovi alebo obchodníkovi z nemeckých krajín. Poklad z Alekšiniec však mohol byť aj finančnou hotovosťou niektorého z miestnych šľachticov či ukrytý lup zbojníka. Do zeme ho nemuseli zakopať len do roku 1691, pretože takéto cenné peniaze sa používali aj 30 až 50 rokov. Alekšinský poklad je dnes uložený v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;Alekšinciach dnes žije viac než 1&nbsp;700 ľudí. Okrem starousadlíkov v&nbsp;minulosti podstatnú časť obyvateľstva tvorili bíreši a&nbsp;poľnohospodárski robotníci z&nbsp;rôznych regiónov Slovenska. Tí prichádzali za prácou na veľkostatky miestnych zemepánov z&nbsp;Oravskej Belej, Valaskej Belej, Mojtína a&nbsp;mnohí z&nbsp;nich sa tu natrvalo usadili.

Zaujímavým míľnikom v&nbsp;dejinách obce, ktorý definitívne zmenil zloženie obyvateľstva, bolo prisťahovanie oravských rodín. V&nbsp;rokoch 1941 a&nbsp;1953, keď ľudia z&nbsp;Oravy do dediny prichádzali, Alekšince zaznamenali najväčší príliv obyvateľov. Výstavba Oravskej priehrady si vyžiadala presídlenie tamojšieho obyvateľstva zo zatopených obcí Slanica, Osada, Hámre, Ústie, Lavkov a&nbsp;Námestovo.

V&nbsp;období Slovenskej republiky presídlencov umiestňovali na majetkoch po Židoch a&nbsp;politických zbohatlíkoch, neskôr sa využíval aj štátny majetok. Prvých päť rodín, celkovo 28 ľudí, do Alekšiniec presídlili v&nbsp;roku 1942. Všetky rodiny pochádzali z&nbsp;Ústia. O&nbsp;rok neskôr prišlo z&nbsp;rovnakej obce sedem rodín a&nbsp;51 ľudí, ďalších 11 rodín prišlo v&nbsp;roku 1944.

Postupne sa do Alekšiniec začali sťahovať aj obyvatelia ďalších oravských obcí, ktoré mali byť zatopené. Koniec presídlenia nastal v&nbsp;roku 1953. Práve Oravci sa stali impulzom ďalšieho rozvoja obce. Ako pamiatku na svoj rodný kraj si Úsťania priniesli do Alekšiniec stredný zvon – meridián, Osaďania zasa oltár Božského srdca Ježišovho.

V&nbsp;súčasnosti žije v&nbsp;obci tretia generácia prisťahovalcov z&nbsp;Oravy a&nbsp;rozdiely medzi nimi a&nbsp;pôvodnými obyvateľmi sa, samozrejme, stierajú. Mnohí však stále hovoria svojím nárečím, priniesli si jedlá i&nbsp;zvyky. „Na Vianoce napríklad jedia kapustnicu s&nbsp;údenou rybou a ‚bobaľky‘, čo je kysnuté cesto pokrájané na štvorčeky a posypané makom,“ uvádza jeden z&nbsp;príkladov Anton Kušnír.

Keďže Alekšince ležia blízko Nitry, do obce sa sťahujú aj ľudia, ktorí chcú žiť na vidieku, no zároveň v&nbsp;blízkosti väčšieho mesta. Obec nedávno dokončila výstavbu dvoch 12-bytových nájomných bytoviek, v&nbsp;minulosti v&nbsp;Alekšinciach postavili ďalšie tri s&nbsp;tridsiatimi bytmi. O&nbsp;trojizbové byty bol veľký záujem, evidovali viac než 100 žiadostí.

Dostatočnú kapacitu má škôlka, kde je viac než 50 miest, i&nbsp;škola s&nbsp;kapacitou 320 žiakov. Navštevujú ju aj deti z&nbsp;blízkych Lukáčoviec i&nbsp;ďalších obcí. V&nbsp;Alekšinciach je ambulancia lekára a&nbsp;niekoľko športovísk – futbalové ihrisko i&nbsp;multifunkčné miniihrisko s&nbsp;umelou trávou. Nedávno dokončili ďalšiu etapu kanalizácie obce, ktorú začali pred ôsmimi rokmi.

V&nbsp;súčasnosti je už kanalizovaných 35 percent obce. Obec je plynofikovaná od roku 1998, obecný vodovod bol vybudovaný v&nbsp;tom istom roku. Ľudia z&nbsp;Alekšiniec dochádzajú do práce najmä do Nitry, jeden zamestnávateľ, firma EURO-VAT, kde sa vyrábajú motorové oleje, sídli priamo v&nbsp;obci.

V&nbsp;areáli, kde je výroba s&nbsp;automatickou plniacou linkou, skladovacími a&nbsp;premiešavacími nádržami, sa nachádzajú obrovské skladové priestory a&nbsp;firme patrí aj zrekonštruovaný historický kaštieľ, kde v&nbsp;súčasnosti prebieha rozsiahla obnova pivníc.

Jednu z&nbsp;najzaujímavejších pamiatok v&nbsp;obci Alekšince v&nbsp;okrese Nitra – kaštieľ Dezašeovcov – sa zachrániť nepodarilo. Objekt zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky dlhé roky chátral. Rozpadajúcu sa ruinu pred piatimi rokmi preventívne zrútili. V&nbsp;súčasnosti môžu záujemcovia tento kaštieľ obdivovať len na obraze Gisely Czermak na zámku Červený Kameň.

Táto pamiatka sa dokonca ešte v&nbsp;období socializmu stala predmetom petície! Zorganizoval ju Slovenský zväz ochrancov prírody a&nbsp;krajiny v&nbsp;júli 1989 a&nbsp;podpísalo ju vyše 400 obyvateľov obce, ktorí žiadali zápis objektu do zoznamu kultúrnych pamiatok. Petícia v&nbsp;tom čase zaujala aj príslušníkov Verejnej bezpečnosti.

Ochranárom sa podarilo kaštieľ vyčistiť a&nbsp;zabezpečiť ho pred ďalšou devastáciou. V&nbsp;júni 1991 bol zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. Naďalej však chátral, jeho vlastníci mu nevenovali pozornosť a&nbsp;veľa tehál z&nbsp;kaštieľa sa rozkradlo. Lepší osud mala iná fascinujúca pamiatka, ktorú obec v&nbsp;súčasnosti vlastní. Z&nbsp;bývalého tajného vojenského krytu sa vďaka starostlivosti nadšencov z&nbsp;občianskeho združenia Klub ČSĽA Kolíňany postupne stáva múzeum studenej vojny.

Na okraji obce Alekšince v&nbsp;areáli sa vysokým plotom nás víta Peter Korvín s&nbsp;manželkou. Obaja sú milovníci vojenskej histórie z&nbsp;obdobia studenej vojny. Keď obec ponúkla objekt, ktorý dlhé roky vzbudzoval zvedavosť jej obyvateľov, do správy občianskemu združeniu, kde pôsobia, neváhali. Vlani sa v&nbsp;tajuplnom objekte uskutočnil deň otvorených dverí.

„Prišla sem aj pani zo susedstva, ktorá býva kúsok odtiaľto a&nbsp;dlhé roky si myslela, že tu sídli nejaká vojenská poľná nemocnica,“ hovorí pani Korvínová o&nbsp;veliteľskom kryte Severka.

Čo sa skrýva za ohradou veľkého areálu, ktorý bol ešte nedávno plný vysokých stromov, sa obyvatelia Alekšiniec mohli dlhé roky iba domnievať. Vojenský objekt bol vybudovaný v&nbsp;roku 1964 a&nbsp;mal byť úkrytom pred zbraňami hromadného ničenia.

Nebol však určený pre civilné obyvateľstvo, ale pre veliteľov vojska. Pôvodne to bolo zodolnené podzemné utajené veliteľské stredisko vojsk Varšavskej zmluvy stred. Po roku 1989 prebralo objekt ministerstvo vnútra a&nbsp;mal slúžiť ako kryt civilnej ochrany. Neskôr ho dostala do majetku obec Alekšince. Jej predstavitelia odmietli viaceré komerčné ponuky, aby bola v&nbsp;budove diskotéka či kasíno, a&nbsp;rozhodli sa zveriť objekt ľuďom, ktorí sa snažia urobiť z&nbsp;neho pamätník studenej vojny.

Štefan Remenár (55) 
&nbsp;
V&nbsp;Alekšinciach bývam už 30 rokov, priženil som sa sem z&nbsp;Lukáčoviec. Býva sa tu dobre, opravujú sa cesty, kanalizácia je takmer hotová. V&nbsp;okolí je pekná príroda, sú tu športoviská, ja som s&nbsp;tunajším životom spokojný.

Jeden za všetkých

Peter Korvín nás vedie do útrob masívneho železobetónového skeletu so spleťou chodieb a&nbsp;miestností s&nbsp;rôznym technologickým vybavením. Schádzame päť metrov pod zem a&nbsp;ocitáme sa uprostred studenej vojny. Je to mrazivá skúsenosť, ktorú by v&nbsp;rámci dejepisu mali zažiť všetci stredoškoláci. Kryt je ešte i&nbsp;dnes funkčný, plný vojenských artefaktov, propagačných plagátov, máp a&nbsp;plánov s&nbsp;označením Tajné.

Predstava, že bol pripravený na okamžité použitie, je naozaj desivá. Prechádzame cez rádiové stredisko, rozhlasovú, telefónnu a&nbsp;ďalekopisnú ústredňu, miestnosť pre spojárov, je tu filtračná, protihluková, odmorovacia jednotka, miestnosť zdravotníkov, kabínky telefonistov, odpočiváreň, sklad... Najväčšiu časť krytu zaberá miestnosť bojového velenia obklopená nadväzujúcimi kanceláriami jednotlivých služieb a&nbsp;skupín.

Technologickú časť krytu tvoril odmorovací priepust, dieselový agregát s&nbsp;riadiacou miestnosťou, akumulátorovňa, strojovňa, prachová komora a&nbsp;systém zásobovania vodou. Objekt je napojený na verejnú vodovodnú sieť a&nbsp;ako náhradný zdroj slúži studňa s&nbsp;dvoma čerpadlami. Splašky sa odvádzajú samospádom do žumpy, odkiaľ ich ďalej čerpá kalové čerpadlo do kanalizácie.

Ústredné kúrenie bolo kotlom na tuhé palivá v&nbsp;suteréne vstupnej budovy alebo dieselovým agregátom na ručné ovládanie. Vojenské stanovisko malo jeden bojový vstup z&nbsp;budovy a&nbsp;jeden núdzový „výlez“. Na bojovom vstupe boli osadené tlakovo-plynotesné dvere, za ktorými nasledoval odmorovací priepust s&nbsp;rovnakým typom dverí.

Dômyselne uzavretý a&nbsp;starostlivo odventilovaný systém mal zabezpečiť prežitie veliteľov aj v&nbsp;prípade chemického či radiačného útoku. Dnes je kryt vďaka občianskemu združeniu v&nbsp;pomerne dobrom stave, hoci jeho udržiavanie a&nbsp;opravy sú finančne i&nbsp;časovo náročné.

Peter Korvín má však na budúci účel vojenského krytu jasný názor: „Postupne tu budujeme múzeum. Ľudia by mali vedieť, ako vojsko počas studenej vojny fungovalo a&nbsp;koľko úsilia a&nbsp;peňazí sa venovalo obrane pred vonkajším nepriateľom. Je to svedectvo o&nbsp;našej minulosti a&nbsp;možno aj výstraha do budúcnosti.“

Alekšince preslávili nálezy mincí, za socializmu tam fungoval tajný vojenský kryt

Výber pre vás

Alekšince preslávili nálezy mincí, za socializmu tam fungoval tajný vojenský kryt

Súvisiace články

Fiľakovo sa úspešne rozvíja, bojuje však so zúfalou infraštruktúrou

Na vývoj Sabinova mal vplyv slávny film. Ako sa žije v oscarovom meste dnes?

Slovenské mesto, v ktorom socialistická výstavba zhltla takmer všetko

Výber pre vás