Jaroslav Slašťan

Kráľovstvo trvalo od roku 1099 do roku 1291, len 192 rokov. Počas nich mu vládlo 24&nbsp;panovníkov. Za rovnaký čas a&nbsp;v&nbsp;rovnakom období sa na anglickom tróne vystriedalo deväť a&nbsp;na francúzskom len osem panovníkov. Krátka, necelé dve storočia ­trvajúca história kráľovstva ponúka množstvo zaujímavých príbehov.

V&nbsp;roku 1071 obsadili Jeruzalem seldžuckí Turci, ktorí z&nbsp;mesta vyhnali Fátimovcov. Kým dovtedy mohli kresťanskí pútnici bez problémov navštíviť posvätné miesta, teraz im hrozila smrť. Okrem toho Turci pustošili sväté miesta, zbúrali asi tisíce kresťanských chrámov a&nbsp;kaplniek. Útoky a&nbsp;teror seldžuckých dobyvateľov ohrozovali celú Byzanciu. Preto cisár Alexios&nbsp;I. Komnénos požiadal o&nbsp;pomoc pápeža. Dostal ju. Po výzve pápeža Urbana&nbsp;II. na oslobodenie Svätej zeme sa do východného Stredomoria vydala francúzska šľachta a&nbsp;jej dobre vycvičená profesionálna armáda v&nbsp;počte asi 60-tisíc vojakov. Godefroy z&nbsp;Bouillonu, Hugo z&nbsp;Vermandois, Róbert z&nbsp;Normandie, Raymond z&nbsp;Tou­louse či Bohemund z&nbsp;Tarentu tak doviedli do Konštantínopola najväčšiu armádu od pádu Západorímskej ríše. Albert z&nbsp;Aix, jeden z&nbsp;kronikárov prvej križiackej výpravy, píše, že križiaci boli „nespočítateľní ako piesok v&nbsp;mori“.

Najväčším nepriateľom križiackej výpravy sa stali horúčavy. Turci ničili všetko, čo by vojakom mohlo slúžiť ako potrava. V&nbsp;kronike Gesta Francorum je zaznamenané toto svedectvo: „Hlad a&nbsp;smäd nás zvierali zo všetkých strán a&nbsp;nebolo tam nič, čo by sme mohli zjesť, iba sme náhodou mohli trhať a&nbsp;pomlieť obilie svojimi rukami, a&nbsp;tak pokračovať v&nbsp;našej biednej existencii, ako len bolo možné.“ Núdzu v&nbsp;križiackom tábore spomínajú aj iné západné kroniky a&nbsp;zaznamenal ju arabský historik Ibn al-Athir, ktorý píše, že „bohatí sa živili svojimi koňmi a&nbsp;chudobní zdochlinami a&nbsp;lístím zo stromov“. Po útrapách a&nbsp;útokoch, ktorým počas cesty čelili, sa križiaci 7.&nbsp;júna 1099 dostali k&nbsp;Jeruzalemu. Vlastne len časť pôvodnej armády, z&nbsp;počtu 60-tisíc mužov sa pred jeruzalemskými hradbami zastavilo 1&nbsp;200&nbsp;jazdcov a&nbsp;12&nbsp;500&nbsp;pešiakov. Málopočetná armáda nestačila na obkľúčenie mesta, navyše trpela nedostatkom potravín.

Veliteľ obrany mesta Iftichar ad-Daula dal otráviť všetky studne v&nbsp;okolí, zničiť úrodu a&nbsp;rozo­hnať dobytok. Zdalo sa, že posledné zvyšky križiakov pomrú od hladu, smädu a&nbsp;únavy priamo pod hradbami svätého mesta. Trinásteho júna 1099 križiaci za­útočili. Neúspešne. Na hradbách stálo asi tritisíc obrancov, čo bola dostačujúca sila na udržanie Jeruzalema. O&nbsp;štyri dni opäť svitla nádej, anglické a&nbsp;talianske lode križiakom dopravili okrem žiadaných potravín aj drevo a&nbsp;laná na zostavenie veľkých útočných veží, pomocou ktorých mohli prekonať vysoké hradby. Trinásteho júla nastal frontálny útok celého križiackeho vojska, ktorému sa darilo postupne obsadzovať jednotlivé styčné body na hradbách a&nbsp;vytláčať odtiaľ nepriateľov. Pätnásteho júla 1099 sa podarilo mesto dobyť, podstatné bolo zorganizovať jeho obranu, keďže sa blížila veľká moslimská armáda z&nbsp;Egypta. Aj tú križiaci zneškodnili. Dvanásteho augusta 1099 len 1&nbsp;200&nbsp;križiackych rytierov a&nbsp;deväťtisíc pešiakov vedených Godefroyom z&nbsp;Bouillonu porazilo 20-tisícovú armádu seldžuckých Turkov, Arabov, Peržanov, Arménov, Kurdov a&nbsp;Etiópčanov. Križiacki rytieri sa dostali do stredu tábora, zajali vezírovu štandardu a&nbsp;osobnú batožinu vrátane jeho meča. Vydesený vezír Al-Afdal Šachanšach ušiel loďou do Egypta, na bojisku ostalo 12&nbsp;700&nbsp;mŕtvych moslimov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po založení nového štátneho útvaru s&nbsp;názvom Jeruzalemské kráľovstvo za prvého kráľa zvolili najbohatšieho šľachtica krížovej výpravy Raymonda z&nbsp;Toulouse. Keď kráľovský trón odmietol, ponúkli ho Godefroyovi z&nbsp;Bouillo­nu, ktorý si počas bitiek získal veľkú obľubu u&nbsp;vojakov a&nbsp;bol považovaný za mimoriadne statočného a&nbsp;schopného veliteľa. Vzdal sa však kráľovského titulu, namiesto neho prijal titul Advocatus Sancti Sepulchri (ochranca Božieho hrobu). Godefroy vládol len rok, v&nbsp;exotickom prostredí ochorel a&nbsp;v&nbsp;júli 1100 umrel. Novým kráľom sa stal jeho mladší brat Balduin z&nbsp;Boulogne. V&nbsp;roku 1100 ho korunovali v&nbsp;Chráme narodenia Pána v&nbsp;Betleheme a&nbsp;prijal titul Rex Latinitas Hierosolimitanus. Úspešne sa mu darilo odrážať opakované pokusy Fátimovcov o&nbsp;dobytie Jeruzalema. Keď v&nbsp;roku 1118 Balduin&nbsp;I. Jeruzalemský zomieral, zanechal po sebe kráľovstvo, ktoré zahŕňalo Haifu, Arsuf, Tripolis, Bejrút, Sidón a&nbsp;údolie Jordánu. Jeho bratranec Balduin Le Bourg, ktorého korunovali ako Balduina&nbsp;II., územie ešte viac rozšíril.

Keďže banditi a&nbsp;moslimskí útočníci naďalej prepadávali skupiny kresťanských pútnikov, zvýšenie bezpečnosti sa stalo nevyhnutnosťou. Vznikli rytierske mníšske rády, najznámejším sa stali chudobní ochrancovia Kristovi a&nbsp;chrámu Šalamúnovho, ktorí sa do dejín zapísali ako templári. Ich povinnosťou bolo chrániť cesty pred útočníkmi, zvlášť s&nbsp;ohľadom na ochranu posvätných miest a&nbsp;pútnikov. Stali sa z&nbsp;nich vynikajúci bojovníci, ktorí v&nbsp;nepriateľoch vzbudzovali obrovský rešpekt. Ako profesionálna elitná jednotka nemali vo vtedajšom svete konkurenciu. Vynikali nesmiernou odvahou, boli prví v&nbsp;útoku a&nbsp;poslední pri ústupe. Ich prestíž posilnilo aj to, že rádový veľmajster mal spolu s&nbsp;veľmajstrom johanitov a&nbsp;patriarchom Jeruzalema kľúče od pokladnice s&nbsp;korunovačnými klenotmi kráľovstva.

Templárski rytieri sa stali elitnými špeciálnymi jednotkami svojej doby a&nbsp;v&nbsp;bitkách ich nasadzovali do prvých línii. Útok templárskej jazdy sa stal obávanou zbraňou. Schopnosti bojovníkov s&nbsp;červeným krížom boli legendárne, jeden templársky rytier sa považoval za rovného dvanástim obyčajným vojakom. Odvahu a&nbsp;bojovú hodnotu rytierov rádu ilustruje dobový záznam kurdského historika Ibn al-Athira (1160 –&nbsp;1233). Ten opisuje udalosti na bojovom poli pod horou Hattinské rohy, ktoré sa odohrali 4.&nbsp;júla 1187. Templársky maršal Jacques de Maille na čele 150&nbsp;templárskych rytierov podnikol proti Saladinovej armáde útok „s&nbsp;takým zápalom, že aj najčernejšie vlasy by od strachu zbeleli“, napísal Ibn al-Athir.

Bitka Saladinovho vojska a&nbsp;jeruzalemskej armády bola na konci, kam len oko dovidelo, ležali pobití križiacki vojaci. V&nbsp;boji pokračoval už len jeden muž –&nbsp;Jacques de Maille. Na bielom koni si razil cestu pomedzi moslimských vojakov, na&nbsp;každú stranu rozdával údery mečom. Počet mŕtvych okolo neho narastal, každý, kto sa k&nbsp;nemu odvážil priblížiť, utŕžil hrozivý úder mečom. Boj bol vyčerpávajúci, presila obrovská. Zranený kôň spadol, ale jazdec vstal a&nbsp;vrhol sa na nepriateľov. Keď po nespočetných zraneniach padol, prišli k&nbsp;nemu moslimskí bojovníci, namočili svoje albornozy (dlhé vlnené plášte s&nbsp;kapucňou) do krvi mŕtveho templára a&nbsp;podelili si jeho oblečenie a&nbsp;zbrane, aby si uchovali niečo na pamiatku toho najstatočnejšieho bojovníka. Na úsvite ďalšieho dňa Saladin dal popraviť 230&nbsp;templárov a&nbsp;johanitov, ktorí počas bitky padli do zajatia. Ušetril len jeruzalemského kráľa a&nbsp;templárskeho veľmajstra Gérarda de Ridefort.

Známe sú aj iné správy moslimských autorov opisujúcich legendárnu udatnosť templárov, napríklad pri Saladinovom obliehaní mesta Darsbak, ležiaceho neďaleko Antiochie, v&nbsp;roku 1188. Moslimské jednotky prelomili múr, čo im umožnilo vstúpiť do mesta. Templári, tvoriaci veľkú časť mestskej posádky, potom vytvorili v&nbsp;prielome štít z&nbsp;vlastných tiel tak, že keď jeden z&nbsp;nich padol, okamžite ho nahradil iný. Takto bojovali, až kým už nikto z&nbsp;nich nebol schopný zakryť prielom.

Jeruzalemský kráľ Bal­duin&nbsp;II. nemal syna. Hľadal preto vplyvného šľachtica, ktorý by si zobral za manželku najstaršiu z&nbsp;jeho štyroch dcér princeznú Melisendu a&nbsp;dokázal by ju ako kráľovnú ochrániť. Týmto ochrancom sa stal jeden z&nbsp;najvplyvnejších európskych šľachticov Fulk z&nbsp;Anjou. Po kráľovej smrti mal vládnuť spolu s&nbsp;Melisendou. Fulk však chcel vládnuť sám, čo spôsobovalo medzi manželmi napätie. Miestna šľachta a&nbsp;templári sa postavili na stranu kráľovnej. Keď Fulk na poľovačke tragicky zahynul, niekoľko rokov múdro spravovala krajinu sama, až kým jej syn Balduin&nbsp;III. nebol pripravený vládu prevziať. Keď po dvadsiatich rokoch vlády ako 33-ročný umrel, nastúpil na trón jeho mladší brat Amalrich&nbsp;I. Päťkrát sa neúspešne pokúsil dobyť Egypt. Keď podľahol „chorobe špinavých rúk“, ako sa dyzentéria nazýva, novým panovníkom sa stal jeho 13-ročný syn Bal­duin&nbsp;IV. Dejiny si ho pamätajú ako malomocného jeruzalemského kráľa, ktorý ako 16-ročný mladík porazil v&nbsp;bitke pri hrade Montgisard 10-tisícovú armádu pod vedením sultána Saladina.

Zhromaždil amatérsku pechotu, 375 rytierov a vyrazil do Ascalonu, najjužnejšej pevnosti svojho kráľovstva. Pre nerovnováhu síl nechcel riskovať otvorený boj so Saracénmi, a tak zvolil inú stratégiu. Keďže poznal okolitý terén, veľmi šikovne vylákal Saladina na močaristú pôdu, kde sa sultánova početná prevaha nemohla prejaviť. To, čo sa stalo potom, sa zvyčajne zobrazuje ako zázrak. Sultánove sily boli porazené a o život takmer prišiel aj samotný sultán. Balduin IV. bol napriek ochoreniu výnimočne schopným a energickým panovníkom. Kronikár po jeho smrti zaznamenal: „Hoci od detstva trpel malomocenstvom, zo všetkých síl udržal hranice Jeruzalemského kráľovstva nedotknuteľné a pri Montgisarde získal úžasné víťazstvo nad Saladinom. Kým žil, vždy vyhral.“ Ešte dlho po jeho smrti sa na tohto kráľa spomínalo. V&nbsp;polovici 13.&nbsp;storočia moslimský veliteľ v&nbsp;Damasku kráľovi Ľudovítovi&nbsp;IX. povedal: „Boli časy, keď jeruzalemský kráľ Balduin, ten, ktorý bol malomocný, porazil Saladina, hoci mal len 300&nbsp;vojakov proti desaťtisíc. Teraz sú vaše hriechy také veľké, že vás ženieme po poliach ako dobytok.“

V roku 1185 nastúpil na trón jeho osemročný synovec Balduin V. Aj on bol malomocný a jeho vláda trvala len rok. Novou kráľovnou sa stala jeho matka a Balduinova sestra Sibyla Jeruzalemská. Keď Saladinove vojská v bitke pri Hattine porazili armádu jej manžela Guyho z Lusignanu, postupne dobyli väčšinu križiackych hradov a miest. Druhého októbra 1187 kapituloval aj Jeruzalem. Strata svätého mesta znamenala začiatok postupného úpadku kráľovstva, tri roky po páde Jeruzalema zomrela na čierny mor Sibyla aj obe jej dcéry. Novým centrom zmenšeného kráľovstva sa stalo až do konca jeho existencie prístavné mesto Akkon. Na jar 1192 sa situácia zmenila, Guy už nemal žiadnu podporu miestnych barónov. Anglický kráľ Richard Levie srdce, jeden z&nbsp;veliteľov tretej krížovej výpravy, sa mu rozhodol venovať ako odškodnenie Cyprus a&nbsp;titul jeruzalemského kráľa udeliť Konrádovi z&nbsp;Montferratu. Toho krátko po korunovácii zavraždili dvaja vrahovia zo sekty asasínov. Sibylinej mladšej sestre a&nbsp;vdove po Konrádovi bolo treba rýchlo nájsť nového manžela.

Voľba padla na účastníka tretej krížovej výpravy – na grófa Henricha zo Champagne. Ten si čerstvo ovdovenú a&nbsp;tehotnú kráľovnú Jeruzalema vzal len osem dní po Konrádovej smrti. Aj to bol dôvod, prečo k&nbsp;jeho korunovácii nikdy nedošlo. Keď päť rokov po svadbe počas vojenskej prehliadky vypadol z&nbsp;okna galérie, Isabela sa vydala tretíkrát. Tentoraz za Guyho staršieho brata a&nbsp;kráľa Cypru Almericha z&nbsp;Lusignanu, ktorý po siedmich rokoch panovania zomrel na dyzentériu. Keď štyri dni po ňom umrela aj kráľovná Isabela, kráľovstvo získala Mária z&nbsp;Montferratu, jej dcéra z&nbsp;prvého manželstva s&nbsp;Konrádom. Tá sa ako 20-ročná v&nbsp;septembri 1210 v&nbsp;Akkone vydala za popredného účastníka piatej krížovej výpravy 60-ročného francúzskeho rytiera Jána z&nbsp;Brienne. Keď dva roky po svadbe krátko po pôrode dcéry umrela, Jolanda sa ako ich jediné dieťa stala kráľovnou a&nbsp;jej otec Ján regentom. Trinásťročná Jolanda sa v&nbsp;auguste 1225 vydala za 30-ročného rímskeho cisára Fridricha&nbsp;II. Štaufského.

Dva roky po svadbe sa im narodil syn Konrád, kráľovná však pri pôrode umrela. Po tom, čo kráľ Konrád vo veku 26&nbsp;rokov umrel na maláriu, dedičom jeruzalemského trónu sa stal jeho syn Konradín, korunovaný ako Konrád&nbsp;III. Aj jeho zomleli nepriaznivé udalosti. Po prehratej bitke pri Tagliocozze dal tohto 16-ročného jeruzalemského kráľa popraviť sicílsky kráľ Karol z&nbsp;Anjou. Za nového jeruzalemského kráľa sa vyhlásil cyperský kráľ Hugo&nbsp;III. Právo na trón si však robila aj titulárna antiochijská kňažná Mária. Predala ho však sicílskemu kráľovi Karolovi z&nbsp;Anjou. Ten sa hneď energicky chopil šance. Barónov, ako aj mestá Jeruzalemského kráľovstva rozdelil na dva tábory. Zatiaľ čo mestá Tyros a&nbsp;Bejrút sa hlásili k&nbsp;Hugovi&nbsp;III., Akkon, Sidón a&nbsp;templári uznávali za kráľa Karola z&nbsp;Anjou. Po smrti Huga&nbsp;III. sa stal nástupcom jeho 17-ročný najstarší syn Ján. Ako kráľa ho však uznali len mestá Tyros a&nbsp;Bejrút. Akkon, politické centrum Jeruzalemského kráľovstva, uznával naďalej za kráľa Karola z&nbsp;Anjou.

Keď takmer presne rok po svojej korunovácii Ján zomrel, korunu prenechal mladšiemu bratovi Henrichovi&nbsp;II., ktorého uznali za právoplatného dediča a&nbsp;jediného kráľa Jeruzalema až po smrti sicílskeho kráľa Karola. Posledné roky kráľovstva sa niesli v&nbsp;znamení smutného úpadku, križiaci napriek heroickému odporu ovládali už len silne opevnené hrady a&nbsp;niekoľko miest. Keď Akkon v&nbsp;roku 1291 dobyli vojská mameluckého sultána Al-Ašrafa Kálila, padli aj zvyšné mestá Tyros, Sidón, Haifa a&nbsp;Tortosa. Kresťania sa museli stiahnuť na Cyprus, Rodos a&nbsp;Maltu. Mamelucké oddiely systematicky zničili všetky pevnosti križiakov, aby sa nemohli stať prípadnými opornými bodmi pre účastníkov novej výpravy. Tá sa napriek viacerým snahám nikdy viac neuskutočnila. Takmer dvestoročné kráľovstvo zaniklo.

Henrich II., trpiaci epilepsiou, zomrel ako 54-ročný v marci 1324. Bez dediča a následníka trónu kráľovstva, ktorému dejiny nepriali. Po porážke kresťanských štátov vo Svätej zemi nasledoval pád Byzancie v roku 1453 a útok Osmanov na Balkán, Uhorsko a strednú Európu. Tento osmanský tlak vyvrcholil námornou bitkou pri Lepante (1571) a bitkou pri Viedni (1683), kde kresťania zastavili expanziu moslimov do Európy. Hoci geopolitická entita Jeruzalemského kráľovstva už dávno zanikla, titul jeruzalemského kráľa prežil stáročia a&nbsp;zdedilo ho mnoho európskych panovníkov. Existuje dodnes, aj keď má čisto obradnú alebo symbolickú funkciu. Dnes je jeho držiteľom španielsky kráľ Filip&nbsp;VI., ktorý nastúpil na španielsky trón v&nbsp;roku 2015 po abdikácii svojho otca kráľa Juana Carlosa.

Ako piesok v mori: Templárski rytieri sa stali elitnými špeciálnymi jednotkami svojej doby

Výber pre vás

Ako piesok v mori: Templárski rytieri sa stali elitnými špeciálnymi jednotkami svojej doby

Súvisiace články

Mozart vs Salieri: Fakty a mýty o živote dvoch hudobných velikánov

Problémové dievča: Maliarku CARRINGTONOVÚ ani drastické zážitky na psychiatrii nezlomili

Zabili ho vlastní: SEDIACI BÝK napriek zázračným schopnostiam smrti neunikol

Výber pre vás