Peter Ličák

Nečudo, že mnohí nevidiaci a&nbsp;zrakovo postihnutí ľudia považujú Levoču za najdôležitejšie mesto na Slovensku. Ani jedno mesto na Slovensku nemá na svojom území toľko inštitúcií pomáhajúcich ľuďom s&nbsp;poškodeným zrakom ako toto staré spišské kráľovské mesto. Popri spojenej škole internátnej, Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu k&nbsp;nim patrí Rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých.

Základná sociálna rehabilitácia
&nbsp;
Program trvá päť mesiacov, nastupuje sa v&nbsp;septembri a&nbsp;v&nbsp;januári. Je zameraný na výcvik základných zručností nevyhnutných pre samostatný život zrakovo postihnutého človeka.
&nbsp;
Wellnessový pracovník – masérske služby
&nbsp;
Vzdelávací program trvá desať mesiacov. Kladie dôraz na teoretické a&nbsp;praktické vedomosti a&nbsp;zručnosti v&nbsp;klasickej masáži s&nbsp;uplatnením vo wellnesse.
&nbsp;
Informačné technológie
&nbsp;
Desaťmesačný program je zameraný na zvládnutie samostatnej práce s&nbsp;osobným počítačom pomocou zvukových a&nbsp;hmatových výstupov alebo pomocou zväčšovacích programov.
&nbsp;
Kartonážnik
&nbsp;
Program trvá desať mesiacov, je zameraný na zvládnutie pracovných postupov pri výrobe krabíc, kaziet, obalov, puzdier, spisových dosiek.
&nbsp;
Galantérna kartonáž
&nbsp;
Je to päťmesačná nadstavba zameraná na využívanie textilných materiálov a&nbsp;kože pri úprave rôznych výrobkov.
&nbsp;
Košikár
&nbsp;
Za desať mesiacov si absolvent osvojí praktické postupy a&nbsp;technológie pri výrobe rôznych výrobkov z&nbsp;prútia.
&nbsp;
Keramikár
&nbsp;
Cieľom akreditovaného programu v&nbsp;rozsahu desať mesiacov je získať teoretické a&nbsp;praktické vedomosti a&nbsp;zručnosti pri tvorbe keramických produktov.

VZDELÁVACIE PROGRAMY

Stredisko sídliace v&nbsp;zrekonštruovanom areáli bývalých kasární je výnimočné pracovisko –&nbsp;je jediné svojho druhu na Slovensku. Vzniklo v&nbsp;roku 1977 v&nbsp;budove kláštora piaristov, aby rehabilitáciami, vzdelávaním a&nbsp;prípravou pre trh práce pripravovalo zrakovo postihnutých dospelých nielen na ich opätovné zaradenie do pracovného pomeru, ale aj na plnohodnotný rodinný a&nbsp;spoločenský život. 

„Túto úlohu na seba pred 46&nbsp;rokmi prevzali ako priekopníci tohto široko zameraného rehabilitačného programu manželia Viera a&nbsp;Ján Ličkovci, Jozef Vizváry a&nbsp;Jozef Franer, ktorí sa opierali o&nbsp;skvelú metodiku profesora Jána Jesenského (1931 – 2009), rodáka z&nbsp;Hlohovca, ktorý sa ako tyflopéd venoval problémom rehabilitácie zrakovo postihnutých ľudí. V&nbsp;polovici osemdesiatych rokov vypracoval systém sociálnej rehabilitácie nevidiacich, ale aj ďalších skupín zdravotne postihnutých ľudí. Veľmi starostlivo sa venoval problémom v&nbsp;priestorovej orientácii nevidiacich a&nbsp;zrakovo postihnutých ľudí, jeho metodika ani rokmi nezostarla, používame ju v&nbsp;našej práci dodnes,“ hovorí riaditeľ Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v&nbsp;Levoči Milan Richtarčík (45).

ĎALŠIE FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA ĽUDÍ S POŠKODENÝM ZRAKOM V LEVOČI NÁJDETE V GALÉRII

Do rehabilitačného strediska prišiel ako učiteľ telesnej výchovy, priestorovej orientácie a&nbsp;samostatného pohybu pred dvadsiatimi rokmi. Na Univerzite Komenského vyštudoval špeciálnu pedagogiku so zameraním na tyflopedagogiku – vysokošpecializovaný odbor zaoberajúci sa výchovou a&nbsp;vzdelávaním zrakovo postihnutých ľudí, ich profesijným, spoločenským a&nbsp;životným uplatnením. S&nbsp;univerzitným diplomom z&nbsp;tohto odboru ho zobrali do levočského rehabilitačného strediska s&nbsp;otvorenou náručou.

„Mal som aj bonus –&nbsp;diplomovú prácu som napísal práve o&nbsp;tomto stredisku, takže som neprišiel z&nbsp;univerzity na neznámu pôdu. Už počas písania diplomovky som nadobudol presvedčenie, že práca so zrakovo postihnutými ľuďmi by bola pre mňa ako ušitá na mieru. Navyše som tu počas písania diplomovej práce stretol kopec fantastických ľudí. Pedagógov, majstrov odborného výcviku, vychovávateľov i&nbsp;ľudí s&nbsp;vážnym poškodením zraku, ktorí sem prišli, aby sa pod dohľadom odborníkov naučili žiť so svojím veľkým hendikepom. Po dvoch desaťročiach môžem povedať, že zmysluplnejšiu prácu som si nemohol nájsť,“ prezradil nám Milan Richtarčík.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Do tejto veľkej rôznorodej rodiny, ktorá sa tam zišla od Bratislavy po najkrajnejší severovýchod, dnes patrí v&nbsp;rehabilitačnom stredisku 44&nbsp;nevidiacich a&nbsp;ľudí so zrakovým postihnutím a&nbsp;33&nbsp;jeho pracovníkov. Sú to pedagógovia, vychovávatelia, majstri odborného výcviku, technicko-hospodárski pracovníci. „Naše rehabilitačné stredisko, ktorého zakladateľom je ministerstvo práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny, poskytuje svojim zrakovo postihnutým klientom komplexnú starostlivosť. Základnou činnosťou nášho kolektívu je sociálna rehabilitácia, kladieme dôraz na to, aby sme ľudí so zrakovým postihnutím dokázali zbaviť vnútorného strachu, ktorý mnohých sprevádza od narodenia celým životom. Väčšine týchto našich klientov chýba aj sebavedomie, cítia sa ako menejcenní občania, zaznávaní ľudia druhej kategórie. A&nbsp;my sa usilujeme zbaviť ich takýchto negatívnych pocitov, to je hlavný cieľ našej práce. Dôležitou súčasťou sociálnej rehabilitácie našich klientov je aj nácvik sebaobsluhy vrátane nácviku vykonávania najzákladnejších domácich prác, rozvoja hmatových schopností a&nbsp;predstáv, nácvikov priestorovej orientácie aj samostatného pohybu. S&nbsp;klientmi nacvičujeme aj písanie a&nbsp;čítanie bodového slepeckého písma či písanie na písacom stroji,“ predstavil nám priority rehabilitačného strediska jeho riaditeľ.

Okrem základnej sociálnej rehabilitácie rehabilitačné stredisko poskytuje klientom vzdelávacie programy v&nbsp;odboroch wellnessový pracovník – masér, informačné technológie pre zrakovo postihnutých, kartonážnik, košikár, keramikár. „Popri riaditeľských povinnostiach, ktorých je neúrekom, mám aj päťhodinový úväzok, vediem praktické cvičenia v&nbsp;kurze košikárov, v&nbsp;rámci základnej sociálnej rehabilitácie mám na starosti nácvik samostatného pohybu,“ hovorí Milan Richtarčík, ktorý je v&nbsp;rodnej obci Spišský Hrhov už 20&nbsp;rokov poslancom obecného zastupiteľstva.

„Ani sa mi nechce veriť, akosi mi to nejde do hlavy, že je to už 31&nbsp;rokov, čo som odučila prvú hodinu v&nbsp;našom rehabilitačnom pracovisku,“ hovorí Zuzana Labajová, ktorá podobne ako Milan Richtarčík vyštudovala na Univerzite Komenského odbor špeciálnej pedagogiky so zameraním na zrakovo postihnutých ľudí. V&nbsp;stredisku dnes pripravuje klientov na profesiu wellnes­sových pracovníkov – masérov, v&nbsp;programe sociálnej rehabilitácie klientov učí čítať bodové písmo a&nbsp;písať na stroji.

„Naše skúsenosti ukazujú, že ľuďom s&nbsp;poruchami zraku veľmi uľahčuje život, ak im v&nbsp;päťmesačnom výcviku vštepíme do krvi základné zručnosti nevyhnutné pre ich samostatný život. V&nbsp;sociálnej komunikácii, s&nbsp;ktorou majú, prirodzene, veľké problémy, ich naučíme orientovať sa nielen v&nbsp;priestore, ale aj to, aby mali potrebnú dávku sebavedomia, aby v&nbsp;rodine, na pracovisku, v&nbsp;spoločenskom živote vedeli presadiť svoje potreby. Učíme ich aj sebaobhajobe, sústavne ich utvrdzujeme v&nbsp;tom, že hoci majú veľký zdravotný hendikep, sú rovnocenní členovia našej spoločnosti. Prízvukujem im, že mnohí nevidiaci dokážu v&nbsp;živote viac ako ľudia s&nbsp;orlím zrakom,“ hovorí bývalá dlhoročná riaditeľka rehabilitačného strediska, ktorá tu zakotvila na celý život po krátkom pôsobení v&nbsp;špeciálnej škole v&nbsp;hlavnom meste.

Za rozhodujúce vo svojej práci považuje to, aby si u&nbsp;zverencov získala dôveru, a&nbsp;niekedy je to ťažký oriešok. Najmä u&nbsp;ľudí, ktorí prepadnú skepse, ktorí si myslia, že tie najlepšie dni svojho života majú za sebou, ktorí prídu do rehabilitačného strediska s&nbsp;presvedčením, že ich už nič dobré, príjemné v&nbsp;živote nečaká. „V&nbsp;každom kurze, v&nbsp;každom vzdelávacom programe je mojou hlavnou metódou povzbudzovanie klientov. Nikto z&nbsp;nich nemá rád prejavovanie ľútosti nad ich neprajným osudom, ľútosť sa snažíme dostať z&nbsp;ich života, rozhodne po nej netúžia ani ju nechcú počuť. Preto sa všetci moji kolegovia snažia prinášať do tried optimizmus, ale reálny, ktorý je pre našich frekventantov uveriteľný. Optimisti ľahšie znášajú svoj hendikep, počas pobytu v&nbsp;našom stredisku sa dokonca zrodilo mnoho manželských párov, aj toto leto sa sobášil jeden pár našich klientov,“ hovorí Zuzana Labajová.

Inú prácu ako tú, ktorú na­šla v&nbsp;rehabilitačnom stredisku, si ani nevie predstaviť, ani po troch desaťročiach sa jej nepri­trafilo vyhorenie, ktoré často postihuje pedagógov, najmä tých na špeciálnych školách a&nbsp;pracoviskách. „A&nbsp;predstavte si, že v&nbsp;detstve som vôbec netúžila stať sa učiteľkou, ani nikto z&nbsp;rodiny nebol učiteľom. Ale keby som si nebola našla prácu pri zrakovo postihnutých ľuďoch, asi by som si bola hľadala prácu v&nbsp;záhradníctve, pri kvetoch. Ale tu som sa naozaj našla, viem, že som za tie tri desaťročia pomohla mnohým ľuďom s&nbsp;poškodeným zrakom, mám obrovskú radosť, keď sa mi ozvú, zagratulujú ku&nbsp;Dňu učiteľov či k&nbsp;meninám,“ zdôverila sa Životu pani Labajová, už na prvý pohľad veľká optimistka. Skrátka žena na správnom mieste.

Janka Bokorová, mama dvoch dcér z&nbsp;dediny na hlavnom cestnom ťahu medzi Košicami a&nbsp;Moldavou nad Bodvou, prišla prvýkrát do levočského rehabilitačného strediska pred 27&nbsp;rokmi. Rodáčka z&nbsp;Holíča tam prišla po maturite na Obchodnej akadémii v&nbsp;Opave, kde mali jednu triedu pre zrakovo postihnutých študentov. 

„Mala som štyri roky, keď mi lekári diagnostikovali degeneratívnu poruchu očí, od tej chvíle sa celý môj život dosť podstatne líšil od života mojich rovesníkov. Verte, že žiť s&nbsp;vedomím, že každú chvíľu môžete prísť aj o&nbsp;zvyšky zraku, nie je nič príjemné. Ale našťastie tu v&nbsp;rehabilitačnom stredisku dokážu človeka naladiť na optimistické vnímanie sveta,“ hovorí pani Jana.

V&nbsp;rehabilitačnom stredisku je teraz na dvoch pozíciách, je garantka vzdelávacieho programu pre masérov aj frekventantka programu informačných technológií. Keď dokončí tento kurz, domov sa ešte nevráti, chce absolvovať 10-mesačný kurz pre keramikárov. „Po absolvovaní týchto dvoch programov budem mať celkom slušnú výbavu do ďalšieho života. V&nbsp;budúcnosti by som veľmi rada učila zrakovo postihnutých ľudí, vedela by som im byť nápomocná. Keď som lepšie videla, absolvovala som doplnkové pedagogické štúdium, mám teda nielen praktické skúsenosti, ale aj veľké penzum teoretických vedomostí potrebných na prácu so zrakovo postihnutými ľuďmi,“ prezradila nám svoje plány Janka Bokorová, pre ktorú je veľkým vzorom majsterka odborného výcviku rehabilitačného strediska Ružena Koubeková.

Pani Koubeková (61) s&nbsp;úsmevom vraví, že je živým inventárom rehabilitačného strediska, ako majsterka odborného výcviku pre masérov v&nbsp;ňom pôsobí už 38&nbsp;rokov. Kým tam prišla, učila v&nbsp;Levoči masérov na strednej zdravotníckej škole, tri roky si odkrútila aj pri šití a&nbsp;žehlení v&nbsp;levočskom Tatrasvite. 

„Prácu v&nbsp;rehabilitačnom stredisku mi ponúkol jeho vtedajší riaditeľ Jozef Vizváry, dodnes som mu za túto ponuku vďačná. Dnes mám na starosti praktický výcvik wellnessových pracovníkov – masérov, ktorí sa po absolvovaní tohto vzdelávacieho programu môžu uplatniť vo fitnescentrách, v&nbsp;masérskych salónoch, v&nbsp;športových kluboch. V&nbsp;tomto vzdelávacom programe máme v&nbsp;súčasnosti len štyroch frekventantov, je tam jedna mladá žena, inžinier, železničiar, pracovník pivovaru. Bývali časy, keď o&nbsp;tento kurz bol oveľa väčší záujem, lebo nevidiaci si mohli nájsť prácu ľahšie ako dnes. Živnosť maséra úrady zrušili, nahradili ju živnostenským listom pre wellnessového pracovníka a&nbsp;to zrakovo postihnutým ľuďom veľmi komplikuje hľadanie práce,“ konštatuje Ružena Koubeková.

Podľa nej má dnes každý druhý-tretí človek problémy s&nbsp;krčnou či driekovou chrbticou, lacné, nekvalitné čínske topánky deformujú chodidlá, rastie počet ľudí s&nbsp;plochými nohami, dlhé vysedávanie pred počítačom deformuje chrbticu najmä deťom a&nbsp;mládeži. „Zrakovo postihnutí ľudia majú lepšie vyvinutý hmat, sú ako stvorení na poskytovanie masáží, žiaľ, mnohí majitelia wellnessov si myslia, že pre svoj zrakový hendikep sú aj inak postihnutí, čo je absolútny nezmysel,“ hovorí majsterka odborného výcviku masérov Ružena Koubeková.

Ako jedna rodina: Ľuďom s poškodením zraku pomáhajú v Levoči už viac ako sto rokov

Výber pre vás

Ako jedna rodina: Ľuďom s poškodením zraku pomáhajú v Levoči už viac ako sto rokov

Súvisiace články

Zmena rytmu: Treba žiť spolu, nie vedľa seba, znie zo Slovenskej Novej Vsi

Pri starej hruške: V podhorskom kraji v jednom z údolí Rajeckej doliny sa čas nezastavil

Pod Medveďou skalou: V Lučatíne a jeho okolí narazíte na zákutia, ktoré vás určite prekvapia

Výber pre vás