Vladimír Kampf

Rozhorčené reakcie na sociálnych sieťach a&nbsp;v&nbsp;komentároch pod článkami o&nbsp;chlapčekovi (6), ktorý tragicky zahynul pri zostupe z&nbsp;rakúskej ferraty Drachenwand, sa sypali jedna za druhou. Len málokto dokáže pochopiť, prečo také malé dieťa vzala matka (42), jej partner (41) a&nbsp;ich kamarát (37) na takú ťažkú túru, z&nbsp;ktorej sa vracali pri západe slnka.

Traja dospelí a&nbsp;jeden malý človiečik zostupovali strmými svahmi v&nbsp;lese. Niektoré úseky sú na Drachenwande zaistené drevenými stĺpmi, schodmi, kovovými kolíkmi a&nbsp;niekoľkými lanami. Chlapček sa na jednom z&nbsp;ťažších miest dostal na koniec rebríka a&nbsp;spadol do rokliny do hĺbky 60 až 70 metrov. Bolo to už takmer na konci zostupu...

Tragédia sa odohrala za tmy. Zostup z&nbsp;vrcholu začala česká skupina až okolo piatej popoludní. Nešťastie sa stalo po pol siedmej. Jeho mama s&nbsp;ďalšími dvoma mužmi v&nbsp;tme nevideli, kam a&nbsp;ako hlboko chlapec spadol. Záchranári v&nbsp;komplikovanom teréne nemohli použiť helikoptéru, horská služba sa k&nbsp;nemu musela dostať po svojich.

Hora Drachenwand leží v&nbsp;nadmorskej výške 1&nbsp;060 metrov nad jazerom Mondsee. Chlapčekova mama a&nbsp;jej partner cestu na tento kopec podnikli už niekoľkokrát. Mimoriadne teplá zima bola aj tu takmer bez snehu.

Tomáš Kika (39) spolupracuje s&nbsp;viacerými leteckými záchrannými službami. Momentálne najčastejšie pôsobí v&nbsp;rakúskom Reutte v&nbsp;Tirolsku. Tirolské Alpy sú divokejšie než Salzkammergut Berge, sú vyššie a&nbsp;väčšie. „Kopec, na ktorom sa tragédia stala, nie je ani dvojtisícovka, ani trojtisícovka, ale ráz krajiny a&nbsp;štruktúra tých kopcov je podobná,“ konštatuje. Pri tragických nešťastiach zvyčajne nie je spúšťačom iba jedna chyba, ale ich reťazenie.

„Hodnotiť situáciu v&nbsp;rakúskych Alpách z&nbsp;kaviarne v&nbsp;Bratislave je ťažké. Nevieme, čo sa tam odohrávalo. Hoci som tam nebol, môžem skonštatovať, že základným pravidlom každého horského výstupu je, že ak sa neráta s&nbsp;nejakým bivakovaním alebo prespaním, nie je rozumné plánovať ho na popoludňajšie hodiny. Tma je v&nbsp;horách výrazný rizikový faktor. Nielen preto, že nevidno. Do hry vstupuje rapídny pokles teploty, s&nbsp;ktorým v&nbsp;zime súvisí zmena vlhkosti a&nbsp;mráz. Dôležitá je aj reálna a&nbsp;pocitová teplota. Plánovať prechod zaistenou cestou s&nbsp;návratom za tmy je rozhodne nerozumné. Aj pre dospelého je to náročné, ak dobre nepozná terén či nie je technicky vybavený a&nbsp;dobre oblečený.“

Na hlavu matky padlo okamžite veľa kritiky. Ani na náročnejších horských trasách deti nie sú až taký nevídaný jav. „Je otázne, či vek šesť rokov bol adekvátny takémuto výstupu. To, že zaistená cesta je síce ťažká, ale zvláda ju aj malé dieťa, ešte nemusí platiť pre každého. Dnešná doba tlačí hranicu veku, v ktorom sa začína s&nbsp;fyzickými aktivitami a&nbsp;výkonnostným športom, čím ďalej, tým nižšie. Keď má dieťa tri či štyri roky, pri gymnastike či krasokorčuľovaní je už pomaly neskoro.

Každý, kto je pre niečo zanietený, k&nbsp;tomu vedie aj svoje deti. Všetko ide hladko, pokiaľ sa darí, na sociálnych sieťach si dokonca vyslúži obdiv. S&nbsp;jedlom rastie chuť. Malé dieťa však oproti dospelému človeku nemá zábrany ani opatrnosť plynúcu z&nbsp;predchádzajúcich skúseností. Nevie zhodnotiť riziko. Mnohé vníma ako formu hry a&nbsp;zážitku.“

Pre taký maličký organizmus je zhodnotenie objektívneho rizika veľmi ťažké. Dieťa zvyčajne opakuje to, čo vidí. To, že technicky zvládne zaistenú horskú cestu, nie je nič mimoriadne. Pokiaľ sa to deje v&nbsp;rámci dodržiavania bezpečnosti s&nbsp;dodatočným istením, nemusí to byť ako forma tréningu a&nbsp;získavania zručností nič nezodpovedné. Fatálne lezecké úrazy sa aj dospelým ľuďom stávajú na ľahkých trasách.

Banálne v&nbsp;horách zahynul známy slovenský svetobežník Fero Kele (†78). Krátko popoludní sa pošmykol niekde v&nbsp;okolí Rysov. Už ako pätnásťročný bol najmladším horským vodcom vo Vysokých Tatrách. Neskôr prešiel všetky kontinenty vrátane Oceánie a&nbsp;vydal sa na tri cesty okolo sveta. Viedol prvú československú výpravu na Mount Everest, bol aj vedúcim expedície na severný pól.

„Podobne zahynul Vlado Tatarka (†56). Zvládol kopu prvovýstupov, expedícií v&nbsp;európskych veľhorách, ale aj v&nbsp;Pamíre, Hindukúši a&nbsp;Himalájach. Osudným sa mu stal klasický výstup na tatranský Ganek,“ dopĺňa T.&nbsp;Kika. Výsledky vyšetrovania tragédie môžu priniesť prekvapenia. Ak matka a&nbsp;dvaja muži v&nbsp;Drachenwande čas na návrat prešvihli cielene, bolo to od nich veľmi nezodpovedné.

„Do časovej tiesne sa však ľudia dostávajú veľmi jednoducho. V&nbsp;zime sa stmieva rýchlo a&nbsp;neúprosne. Viem si predstaviť, že sa mohli snažiť o&nbsp;rýchlejší zostup, ktorý už nebol sprevádzaný dostatočnou mierou opatrnosti a&nbsp;istenia. Okrem toho malé dieťa často sprevádza náhly príchod únavy. Z&nbsp;aktivity sa dostáva rovno do útlmu. Deti si vybíjajú batérie odrazu. Aj s&nbsp;tým treba rátať. O&nbsp;tom, čo sa presne stalo, môžeme len špekulovať.“

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Terčom posmeškov sú u&nbsp;nás práve českí turisti. „Je to aj preto, že ich je v&nbsp;horách pomerne veľa a&nbsp;horský život žijú oveľa aktívnejšie,“ mieni Tomáš. „Oproti ostatným národom u&nbsp;nás možno viac pestujú aktívny život v&nbsp;horách, nielen turistiku, ale neraz i&nbsp;extrémnejšie horské športy – lezenie či skialpinizmus. Zručnosti a&nbsp;miera riskovania sa však nedajú vzťahovať na príslušnosť k&nbsp;národu. Experti sa nájdu všade a, naopak, aj tým najopatrnejším dokáže osud poriadne zmeniť život.“

Ľudia podliehajú ilúziám zo sociálnych sietí či reklám, ktoré vytvárajú dojem, že pohyb v&nbsp;horách je jednoduchý a&nbsp;krásny, ukazujú však len výsledok a&nbsp;nie to, ako sa k&nbsp;nemu dostať. Doslova vnucujú dojem, že aktivity, ktoré doteraz neboli masám dostupné, sú na dosah – stačí si kúpiť výstroj alebo aspoň jeho časť. Na potrebné skúsenosti, zručnosti a&nbsp;znalosť terénu sa v&nbsp;honbe za selfie ľahko zabúda. V&nbsp;Alpách zažívajú záchranári všeličo.

„Pacientov nerozlišujeme, keď k&nbsp;ním prilietame. Je to človek v&nbsp;núdzi, ktorý potrebuje pomoc bez ohľadu na to, či sa do situácie dostal vlastným zavinením alebo nie. Neraz ide o&nbsp;kuriózne prípady. Nelietame len k&nbsp;úrazom v&nbsp;horách, lezcom, lyžiarom či horským cyklistom. Leteli sme už aj do hotela len 800 metrov od základne, pretože záchrannú službu s&nbsp;lekárom v&nbsp;tej oblasti sme mali najrýchlejšie dostupnú práve my. Bol to internistický prípad a&nbsp;pacientku sme viezli z&nbsp;hotelovej izby.“

Súčasťou záchranárskej práce sú aj sekundárne prevozy. Raz Tomášova partia viezla zavčasu ráno z&nbsp;Brixenu do Innsbrucku pacienta, ktorému technik vrtuľníka niesol v&nbsp;obrovskej škatuli nohy. Pacient bol po dopravnej nehode pri vedomí, nepoškriabaný, nedoudieraný a&nbsp;akoby bez akéhokoľvek úrazu. V&nbsp;momente, keď sa chcel postaviť a&nbsp;vystúpiť z&nbsp;vraku auta, sa nemal na čo postaviť... Nemal nohy od kolien dolu. Bol opitý a&nbsp;neustále si pýtal vodu. Žiaľ, napriek veľkej snahe všetkých zúčastnených mu nohy už neprišili.“

Inokedy zasa turista netrafil zostupovú cestu zo Zugspitze, vrcholu Nemecka. Zlaňoval nesprávnou cestou, na ktorú mu nestačilo lano. Ocitol sa v&nbsp;úseku, z&nbsp;ktorého nedokázal pokračovať ani hore, ani dolu. Dokonca argumentoval, že vodopád, nad ktorý sa dostal, tam nemal byť. Netušil, že šlo o&nbsp;dočasný prúd vody po silnej búrke. Vyťahovali ho takmer za tmy. Inokedy zasa leteli na svah na pomoc mužovi so zlomenou nohou. Kúsok nad ním bol ďalší s&nbsp;rozbitou tvárou.

„Ten nám nedokázal pre zranenie povedať ani svoje meno. Odpovedal za neho ten druhý. Vraj sú z&nbsp;jednej bytovky. Keď na svahu videl, ako si jeho sused palicou rozbil tvár, snažil sa mu pomôcť a zlomil si pri tom nohu. Smiali sme sa, že by aj miesto v&nbsp;nemocnici mali dostať v jednej izbe,“ spomína Tomáš. Počas fašiangov zachraňovali aj opitú „pandu“ Juliu. Bola v&nbsp;kostýme pandy a&nbsp;fašiangovú zábavu na horskej chate nezvládla. „Predpokladám, že ju ráno bolela hlava nielen z&nbsp;alkoholu, ale aj z&nbsp;účtu za záchranársku akciu a&nbsp;let vrtuľníkom, ktorý vzhľadom na silnú opitosť celý prespala.“

Tomáš Kika upozorňuje, že ľudia by nemali zabúdať ani na poistenie v&nbsp;horách. Malá investícia doň je rozhodne rozumná. „Žiadna záchranná akcia nie je zadarmo. Aj u&nbsp;nás platíme za zásah Horskej záchrannej služby. Zásah vrtuľníkom v&nbsp;Alpách môže byť poriadne drahý. V&nbsp;momente, keď ide o&nbsp;život, nikto peniaze neráta. Účet však príde. Treba zvážiť aj správny druh poistenia.

Nie každé poistenie totiž kryje výdavky spojené napríklad so záchranou prostredníctvom vrtuľníka, ak pacient nie je zranený a&nbsp;nepotrebuje lekársku pomoc, len nedokáže samostatne postupovať ďalej. V&nbsp;Rakúsku takéto situácie riešila letecká alpská polícia, ktorú niektorí ľudia zneužívali ako taxík. Do mája minulého roka všetky ich zásahy platilo rakúske ministerstvo vnútra. Prípadov však pribúdalo, preto ich spoplatnili,“ vystríha Tomáš Kika.

Dôležité je zvoliť si vhodnú trasu, nepreceniť vlastné sily, mať dostatočný výstroj, oblečenie a vybrať si správnu partiu, prípadne zvážiť využitie služieb horského vodcu. Ľudia by si v krízových situáciách mali dokázať navzájom pomôcť. Správne plánovanie zahŕňa aj takú banalitu, ako je znalosť čísla horskej záchrannej služby. Celoeurópska 112, samozrejme, pomôže, ale jej operátor musí prepojiť hovor ďalej. V chlade či v odľahlejších oblastiach sa telefóny vybíjajú rýchlejšie. Ak sa človek v problémoch niekam dovolá, dôležité je, aby ako prvé povedal, kde sa nachádza alebo odkiaľ kam smeruje. 

Zbytočná smrť na túre: Chlapec (†6) sa zrútil do rokliny. Expert opisuje omyly turistov

Výber pre vás

Zbytočná smrť na túre: Chlapec (†6) sa zrútil do rokliny. Expert opisuje omyly turistov

Súvisiace články

Svedectvo z červenej zóny: Nariadenia sa menia z hodiny na hodinu. Je to náročné na psychiku

Púť za najdrahší liek: Rezbár kráčajúci po Slovensku zbiera peniaze pre choré deti

Život dievčatka zmenil jediný okamih. Začala pracovať, aby pomohla ockovi

Výber pre vás