Peter Ličák

Na dizajnérskeho „Oscara“ siahla v&nbsp;Lombardsku na javisku divadla v&nbsp;meste Como neďaleko Milána počas vyhlasovania výsledkov prestížnej súťaže dizajnérov A’ Design Award &amp;&nbsp;Competition. Dizajnéri ju považujú za najvýznamnejšiu medzinárodnú súťaž, o&nbsp;najprestížnejšie ceny súťažia v&nbsp;99 disciplínach. Výsledky svojej práce poslali medzinárodnej porote do Milána špičkoví dizajnéri zo 106 krajín.

Annamária Mikulík s finančnou podporou Fondu na podporu umenia v týchto dňoch dokončila novú kolekciu šperkov inšpirovananú dielom stredovekého emailéra Jána Silášiho. Viac ako 90 liturgických predmetov levočského zlatníka slovenská vláda v roku 1991 vyhlásila za hnuteľnú kultúrnu pamiatku. Po Majstrovi Pavlovi z Levoče je tento predstaviteľ neskorobarokového a rokokového zlatníckeho umenia v Uhorsku druhým umelcom, ktorého dielo Slovensko vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku.

Najnovšia kolekcia

„Na túto prehliadku najnovších trendov v&nbsp;umení a&nbsp;architektúre sa dizajnéri nemôžu prihlásiť sami, nominácia je len v&nbsp;rukách organizátorov súťaže. Možno o&nbsp;nich povedať, že sú to lovci talentov. Tak oslovili aj mňa, aby som vyplnila prihlášku do kategórie dizajn šperkov, okuliarov a&nbsp;hodiniek. Poznali moje šperky z&nbsp;viacerých európskych galérií, katalógov aj z&nbsp;prestížneho katalógu s&nbsp;trendmi nastávajúcej sezóny 2019. Takáto nominácia je pre každého dizajnéra veľkou poctou aj veľkou príležitosťou na vstup do pomyselného klubu najlepších svetových dizajnérov. Aj keby som so svojou kolekciou šperkov s&nbsp;ekologickým podtónom, nazvanou Falošné ilúzie, nebola získala žiadne ocenenie, už len nominácia na toto fórum top dizajnu by bola pre mňa veľkým ocenením mojej tvorby,“ hovorí o&nbsp;svojich pocitoch úspešná dizajnérka, žijúca v&nbsp;Starej Ľubovni, neveľkom okresnom meste na rozhraní Šariša a&nbsp;severného Spiša.

Teraz si dovolím – nie bezdôvodne – malý exkurz do minulosti. V&nbsp;lete 1984 som robil v&nbsp;travertínovom lome pred Vyšnými Ružbachmi reportáž o&nbsp;medzinárodnom sochárskom sympóziu, ktoré bolo v&nbsp;tých rokoch na vrchole slávy a&nbsp;na ktorom sa rok čo rok radi schádzali sochári z&nbsp;celého sveta. Okrem správcu lomu pána Petríka bol dušou sympózia mladý sochár, miestny rodák Štefan Kovaľ, ak ma pamäť po tých dlhých rokoch neklame, absolvent Akadémie výtvarných umení vo Varšave.

V&nbsp;jeden horúci podvečer sa prihnal do lomu na svojom kombi žigulíku s&nbsp;nekonečným trúbením, z&nbsp;otvoreného okna kričal na celý svet: „Chlapi, ja mám dcéru!“ Tak sme príchod Annamárie oslavovali v&nbsp;kaviarni vyšnoružbašského Bieleho domu z&nbsp;čias grófa Zamoyského do svitania. Samozrejme, že som sa šťastného otca opýtal aj to, či by si prial, aby jeho dcéra, ktorá bola na svete len pár hodín, raz kráčala v&nbsp;jeho stopách alebo v&nbsp;stopách svojej mamky, ktorá sa popri práci v&nbsp;Tatranskej galérii v&nbsp;Poprade venovala aj tvorbe smaltovaných šperkov.

„Úprimne? Naozaj neviem, či by ma tešilo, keby sa dala na umeleckú dráhu. Vieš, dnešné časy umelcom nežičia, je to ťažký chlebík a&nbsp;ťažký údel. Ale bude, ako bude...“ dozvedel som sa nadránom pri poslednom koňaku. Onej letnej noci oslavovaná Annamária Kovaľová, dnes nesúca manželovo priezvisko Mikulík, je tá dizajnérka, ktorá sa nedávno zapísala do galérie najlepších svetových dizajnérov. Ako mi povedali jej rodáci vo Vyšných Ružbachoch: „Pán redaktor, žadne čudo, šak to talent od Pána Boha!“ Minulý týždeň po veľkonočnom zákaze vychádzania som Annamáriu stretol prvýkrát v&nbsp;živote. Samozrejme, že ma veľmi zaujímalo, kadiaľ viedli cesty, ktoré ju priviedli k&nbsp;veľkému úspechu na svetovom fóre najlepších dizajnérov sveta.

„Nech už to otec myslel vtedy pri oslave môjho príchodu na svet akokoľvek, má s&nbsp;mamkou rozhodujúci podiel na mojom smerovaní. Gény sa nedajú zaprieť ani vynulovať. Navyše každý boží deň som sa stretávala s&nbsp;umením, s&nbsp;tvorbou rodičov, takže umeleckú dráhu som jednoducho nemohla minúť. Otec mal ateliér priamo v&nbsp;ružbašskom lome, strávila som tam v&nbsp;detstve viac času než na kúpalisku na hornom konci kúpeľného areálu. To, čo on zbíjačkou, brúskou doloval z&nbsp;travertínových blokov, to som ja formovala z&nbsp;farebných šúľkov plastelíny. Kým iné deti rodičia doma upozorňovali, aby sa nepošmykli na koberci, mňa otec varoval v&nbsp;ateliéri pri hre na schovávačku, aby som si nerozbila hlavu o&nbsp;niektorú sochu. A&nbsp;doma ma fascinovalo, keď mamka vyberala z&nbsp;takej malej vypaľovacej pece rozžeravené šperky so smaltom. No povedzte, mohla som si po detstve v&nbsp;takom magickom prostredí vybrať inú profesiu?“

Annamária má pravdu: nemohla. Blízko k&nbsp;umeniu má aj jej manžel Dalibor – šéfuje múzeu hore nad mestom na Ľubovnianskom hrade, ktoré pod jeho vedením láme rekordy v&nbsp;návštevnosti.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Prvé oťukávanie s&nbsp;dizajnérstvom prišlo na Škole úžitkového výtvarníctva v&nbsp;Kremnici. Predstavovala si, že tak ako mama, aj ona sa bude venovať šperkárstvu, preto v&nbsp;škole s&nbsp;vynikajúcou reputáciou chcela študovať <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.vipgold.sk/">odbor zlatníctvo</a>. Kvóty na tento odbor boli primalé, šťastie sa usmialo len na hŕstku študentov, a&nbsp;tak prijala ponuku študovať odbor tvorba hračiek a&nbsp;dekoratívne dizajnérstvo. Vtedy bola z&nbsp;toho trochu sklamaná, zaskočená, ale dnes vraví, že skúsenosti, ktoré získala v&nbsp;kremnických školských ateliéroch, jej pri štúdiu produktového dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení v&nbsp;Bratislave akoby spadli z&nbsp;neba.

„Nepredpokladala som, že moja cesta k&nbsp;vysnívanému šperkárstvu bude až taká kľukatá, hlavná vec, že dnes robím to, po čom som od detstva túžila a&nbsp;čo som tak trocha v&nbsp;dobrom závidela mamke aj otcovi. Že im osud doprial robiť to, čo najlepšie vedia, čo napĺňa zmyslom ich životy. Aj mamka, ktorá sa celý život špecializuje na emailové šperky, vlastne prebrala štafetu po svojom otcovi Rudolfovi Holevovi. Bol to široko-ďaleko uznávaný odborník na smalt, ktorý po druhej svetovej vojne rozbehol v&nbsp;bývalej Scholzovej fabrike v&nbsp;Matejovciach pod Vysokými Tatrami výrobný program na rôzny tovar zo smaltu. Ak kombinujem v&nbsp;niektorých kolekciách striebro a&nbsp;zlato práve s&nbsp;emailom, je to pokračovanie v&nbsp;našej rodinnej tradícii, ktorú založil starý otec,“ povedala pre Život sympatická dizajnérka z&nbsp;východného Slovenska.

Už v&nbsp;staroveku poznali technológiu smaltovania v&nbsp;krajinách Ďalekého východu, ovládali ju Japonci, Číňania, Indovia, na severe afrického kontinentu starí Egypťania, v&nbsp;období Byzancie umelci smaltom zdobili reliéfy z&nbsp;kovu. Do Európy doniesli túto technológiu cestovatelia v&nbsp;5. až 7. storočí. Smalt ako povrchová úprava kovov sa začal využívať až v&nbsp;polovici 19. storočia: smaltovali sa železné nádoby, vedrá aj liatinové vane na kúpanie. Smalt sa vypaľuje pri teplote okolo 800 stupňov Celzia.

„Šperky zo smaltu sú veľmi odolné proti poškodeniu, na ich povrchu, tvrdom ako sklo, nevznikajú ani najmenšie škrabance, aj po niekoľkoročnom používaní vyzerajú ako nové, ani čoby akurát opustili vypaľovaciu pec. Na hladkom povrchu šperkov zo smaltu sa nemôžu usadzovať baktérie, vírusy, špina,“ pochvaľuje si smalt ako fascinujúci materiál Annamária. Už stáročia sa vyrába z&nbsp;kalifornského bóraxu, zo škandinávskeho živca, sódy a&nbsp;z&nbsp;kremeňa. Obľúbenú techniku smaltovania využili s&nbsp;mamou pri spoločnej kolekcii šperkov nazvanej 2 Generations. Pani Kovaľová sa k&nbsp;šperkárstvu vrátila po dvadsaťročnej pauze.

Annamáriine šperky poznajú nielen návštevníci mnohých európskych galérií, ale aj v&nbsp;Indii, v&nbsp;Číne, New Yorku. Po úspechu na prestížnej súťaži dostala ponuku na niekoľkomesačnú stáž v&nbsp;Paríži. Keby koronavírus nebol zo dňa na deň zastavil normálny chod sveta, v&nbsp;týchto dňoch by si užívala stáž v&nbsp;Miláne, kde tak skvele zabodovala s&nbsp;kolekciou šperkov, ktorej dala názov Falošné ilúzie.

„V&nbsp;tejto kolekcii som položila dôraz na nanajvýš aktuálnu tému – súžitie človeka s&nbsp;prírodou, ktoré zo strany ľudí nie je kóšer. V&nbsp;živote ľudstva sa dlhodobo strácajú pravé hodnoty, ľudstvo je neprirodzene sebavedomé, namyslené a&nbsp;potom musí prísť malý, neviditeľný nepriateľ, aby aspoň načas skrotil našu hriešnu pýchu. Pri tvorbe minimalistických šperkov značky Natif mám na pamäti to, aby ich nositeľkám prinášali do každodenného života, do dní celkom obyčajných i&nbsp;tých výnimočných, pozitívne emocionálne zážitky. Inšpirujem sa predovšetkým prírodou, jej výnimočnosťou a&nbsp;nenahraditeľnosťou, lebo pravda je taká, že najlepším, neprekonateľným dizajnérom je príroda. A&nbsp;ja jej svojím environmentálnym šperkárským konceptom skladám veľkú poctu,“ vyznala sa nám výnimočná slovenská šperkárka Annamária Mikulík.

Víťazná pocta prírode: Táto krásna Slovenka patrí do klubu najlepších svetových dizajnérov

Výber pre vás

Víťazná pocta prírode: Táto krásna Slovenka patrí do klubu najlepších svetových dizajnérov

Súvisiace články

Priatelia z Dobového tábora: Do hôr chodia vystrojení ako turisti pred desiatkami rokov

HRDINSKÁ FARMÁRKA: Nezlomila ju vážna diagnóza ani požiar v jazdeckej škole vo Vrakuni

Jonáš vyhral nad koronavírusom, jeho krvná plazma zachránila život

Výber pre vás