Jana Homolová

Od narodenia najvýznamnejšej ochotníckej herečky uplynie 20. apríla presne sto rokov a to je patričná príležitosť zaspomínať si nielen na jej herecké umenie, ale aj láskavé srdce. Katarína sa narodila ako piate z deviatich detí. Napokon však prežila len ona a jej brat Janko. Vo viacerých rozhovoroch na margo tejto skutočnosti herečka poznamenala: „Boli sme podvyživení, všetci pomreli na málokrvnosť. Len pri mne a bratovi sa smrtka nepristavila.“

Jej otec bol železničiar, a hoci celkom slušne zarábal, deti ani jeho manželka si peniaze vôbec neužili. Zvyčajne ich všetky prepil, a keď bol v alkoholovom opojení, rodina sa pred ním musela schovávať. Keď neskôr od rodiny odišiel, deti s mamou zostali samy a bez prostriedkov. Pre nedostatok peňazí Katarína nemohla študovať, preto po skončení základnej školy pracovala na majeri v rodnej obci Radošina a neskôr slúžila v zámožnej židovskej rodine v Piešťanoch ako opatrovateľka.

Z biedy ju mal vykúpiť sobáš s majetným Michalom Kolníkom z Nitrianskej Blatnice. Vydala sa za neho ako 19-ročná v roku 1941. O štyri roky neskôr ju manžel s tromi deťmi – Ivanom, Evou, Dušanom – a so štvrtým Paľkom na ceste opustil. Michal odišiel do Kanady a nikdy viac sa nevrátil. Rodine však písal listy, ktoré Katarína pred deťmi starostlivo ukryla a do rúk dcéry Evy sa dostali až po jej smrti. Hereckí kolegovia neskôr svorne tvrdili, že okrem iného bola pre nich symbolom vytrvalosti a viery. Až do smrti totiž dúfala, že sa k nej milovaný manžel vráti…

Keďže na deti a domácnosť bola sama, ako výchovný prostriedok nezriedka použila bitku. „Bola som prísna, deti si predsa nemôžu robiť, čo chcú. Cez prázdniny som ich hnala do roboty a v nedeľu do kostola. Keď niektoré vynechalo omšu, muselo mať vysokú teplotu. Viera je veľmi dôležitá. Len tá mi pomáhala v ťažkých časoch.“ Okrem duchovnej obnovy ju nad vodou držalo práve divadlo, ku ktorému pričuchla už ako 11-ročná. Zahrala si Panenku Máriu v hre Jezuliatko. Divadelným doskám sa naplno oddala až po skončení vojny. Prvá hra, v ktorej sa predstavila, boli Tajovského Statky-zmätky. Následne prichádzali ďalšie úlohy a v dedine rástla závisť. V duchu hesla „doma nie je nikto prorokom“ ju miestni označovali za komediantku.

Sympatie našťastie prevážili nad antipatiami a spolu s konkurzom do Radošinského naivného divadla (RND) v roku 1971 sa dostavil nevídaný úspech. „Ona je osobitnou kapitolou a zároveň súčasťou poetiky nášho divadla,“ povedal riaditeľ a umelecký šéf RND Stanislav Štepka (76). Ten Katarínu obsadil do hry Človečina, ktorú jej napísal na mieru. Zaujímavosťou je, že si ju pamätal ešte ako vychovávateľku zo škôlky. Bol zároveň rovesníkom jej syna. V čase, keď sa Katarína pridala k radošincom, mala päťdesiat rokov a za sebou značnú časť neľahkého života. Spolu s divadelným súborom však rástla aj ona, a keď sa RDN stalo medzi divákmi pojmom, bola jeho hlavnou hviezdou.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V osemdesiatych rokoch ochotnícku herečku zrazilo auto. Vtedy strávila tri mesiace na traumatológii, a keďže nemohla chodiť, Stanislav Štepka pre ňu vymyslel postavu pacientky na nemocničnom lôžku v hre Ženské oddelenie. S vekom pribúdali problémy so srdcom, neskôr ju trápila zvýšená hladina cukru aj cholesterolu v krvi…

Medzi radošincami strávila tridsať rokov života, o ktorých povedala, že pre ňu boli najkrajšie. V súkromí ju, naopak, mrzeli problémy s deťmi. Najmladší syn tragicky zahynul a starší súrodenci sa zas nepohodli pre peniaze. Vrelo to najmä medzi dcérou Evou a synom Dušanom. Údajne preto, že herečka vraj mala nahromadený majetok, na ktorom sa Eva priživovala. Pravda však bola úplne iná. Herečka s dcérou žili len zo svojich dôchodkov, a keď Katarína odišla na večnosť, ostali po nej iba peniaze, ktoré pokryli náklady na pohreb. Hádky trvali roky a pôvodne sa začali pre starý dom v Radošine. Nech je, ako chce, napriek rodinným nezhodám nám divákom ostali na malú veľkú herečku neobyčajne krásne spomienky.

Mimochodom, v roku 2006 bol Život zrejme posledným médiom, ktorému herečka pri príležitosti svojich 85. narodenín poskytla rozhovor. Posledné chvíle trávila v rodnej Radošine. Z hlavného mesta odišla, keď pre podlomené zdravie skončila s účinkovaním na divadelných doskách. Trápili ju najmä kolená. Doma mala k dispozícii injekcie, ktoré jej síce mali uľaviť od bolesti, žiaľ, nemal jej ich kto pichať. Boli špeciálne a mohol to robiť iba traumatológ. Keď článok o umelkyni v tom čase vyšiel v našom časopise, do redakcie sa ozval ochotný lekár z Banskej Bystrice. Herečku navštívil a ošetril. Navyše jej doniesol ešte účinnejšie prípravky. Aj vďaka nemu Katarína cítila, že na ňu diváci nezabúdajú a stále ju majú radi.

Po injekciách sa jej síce výrazne uľavilo, ale tento pocit netrval dlho. Dvadsiateho deviateho mája 2006 odišla do hereckého neba. Stanislav Štepka na poslednej rozlúčke s najväčšou slovenskou ochotníckou herečkou pred pätnástimi rokmi povedal: „Ak raz bude niekto chcieť byť centrom pozornosti a myslí si, že priestor javiska je na to najvhodnejšie miesto, nech na to zabudne a nech sa nás spýta na herecký a najmä ľudský príbeh Kataríny Kolníkovej. Ubudne mu z nemiestneho sebavedomia a pýchy a možno mu pribudne o čosi viac ľudskej pokory. Ak bude niekedy niekto uvažovať o tom, čo je v divadle najdôležitejšie, môže mu poslúžiť príklad o vidieckej herečke, ktorá s pomocou Božou, radošinského nárečia a svojho talentu prerástla domáci chotár a stala sa pre Slovensko tým, o čom ani nesnívala: symbolom človečiny a poštárom dobrých ľudských správ…“

Vstálom repertoári divadla vytvorila viacero jedinečných postáv svojráznych žien. Išlo napríklad oinscenácie Jánošííík, Človečina, Slovenské tango, Pavilón B… Pôsobivú kreáciu vytvorila vo filmovej verzii divadelnej hry Konečná stanica zroku 2004. Pred kamerou sa predstavila aj vtelevíznych filmoch Víno vinovaté (1983), Dedinský sen (1984), vpsychologickej štúdii Tichá radosť (1985), … kone na betóne (1995). Po jej smrti vznikol vroku 2011 životopisný dokument spoužitím hraných retrospektívnych scén snázvom … ajá, Katarína Kolníková vréžii Juraja Štepku.
&nbsp;
Vo februári 2002 ju vrámci diváckej ankety OTO uviedli do siene slávy, čím si ju uctili za celoživotnú divadelnú prácu. Udelili jej prémiu ceny slovenskej filmovej kritiky Igric za rok 2005 za inscenáciu Človečina. NaFestivale Aničky Jurkovičovej vroku 2005 získala ocenenie Kvet Tálie.

Trauma z detstva KATARÍNY KOLNÍKOVEJ: Pred otcom pijanom sa musela schovávať

Výber pre vás

Trauma z detstva KATARÍNY KOLNÍKOVEJ: Pred otcom pijanom sa musela schovávať

Súvisiace články

Za list mame skončil vo väzení: Kto najviac podržal OLDA HLAVÁČKA, keď vyšiel spoza mreží

Prvá dáma divadla EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ sa pretĺkla búrlivým manželstvom. V kom našla ideál muža?

Milovala ho až za hrob: Príbeh lásky manželov VILMY A JÁNA JAMNICKÝCH. Čo zničilo ich vzťah

Výber pre vás